Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Volterra je môj skutočný domov 2. kapitola

12.03.2010 (07:00) • Kixy25 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2181×

Nezmohla som sa ani na slovo, len som sa snažila pochopiť, čo mi to tu ten Aro vykladá. Moja rodina že je tá zlá? To je predsa tá najväčšia blbosť, akú som kedy počula. Volturiovci že sú tí dobrí? Veď mi chceli zabiť dcéru, len preto že je iná! Ja že patrím do ich rodiny? Nikdy!

Nevedela som, o čo im ide, keď prišli až sem a bez gardy, no moje upírske inštinkty mi nahovárali, že sa mám od nich držať čo najďalej. Určite ma neprišli iba varovať. No, skôr oklamať. Musia mať ešte nejaký plán, určite vedia, že ma len tak nepresvedčia. Aj tak im to nepomôže, ja im neverím. Mňa nikdy nedostanú na svoju stranu.

No vedela som, že im len tak teraz nemôžem utiecť, tak som chladne pozrela Arovi do očí a povedala som mu: „Dobre, no netešte sa. My sa nedáme oklamať. Ja vám neverím, nepridám sa na vašu stranu. Nič a nik ma k tomu nemôže prinútiť. Vy budete sklamaní, vaša vec.” Otočila som sa mu chrbtom a pobrala som sa ľudskou rýchlosťou smerom k nášmu domu s Jacobom po boku. Ten potichu kňučal, akoby mi chcel dať najavo svoj nesúhlas s tým, čo robím.

Po ceste som sa ani raz neotočila dozadu, vedela som, že kráčajú za mnou. Očividne im nevadilo, že ideme pomaly. No ešte aby sa sťažovali! Potrebovala som vymyslieť plán, čo ak... Nič ma nenapadalo, v bojovej stratégii som nebola dobrá. Na to sme predsa mali Jaspera. Dúfala som, že si Volturiovci len povedia svoje, ja im poviem svoje a potom odídu. No to by bolo príliš jednoduché. Keby sa tak ľahko chceli vzdať, poslali by mi list a netrepali by sa sem do Forksu osobne.

Keď sme prišli k nášmu domu, všetci tam stáli vedľa seba a čakali na nás. Tvárili sa vyrovnane, ale videla som na nich, že im nie je všetko jedno. Pravdepodobne Jake myslel po celú cestu na niečo ako ´Edward, sú tu Volturiovci, nebežte za nami, nechcú bojovať, čakajte nás za domom, všetko je v poriadku´, lebo sa hneď za nami nerozbehli aby nás ochránili. Jacob sa postavil za nich, ku Edwardovi, ktorý držal Renesmee. Ja som prišla ku Edwardovi, ten ma vzal do náruče a ja som si od neho vzala Nessie. Všetci sme napäto čakali, čo sa stane.

„Dnes sme sem neprišli bojovať. Prišli sme povedať Belle pravdu. Zaslúži si ju vedieť. Nech sa potom sama rozhodne, čo urobí,” rozhodil Aro rukami a usmial sa tým svojim spôsobom. Vždy mi pripadal trochu šibnutý, aspoň, že teraz sa nesmial tým, pre mňa strašidelným, smiechom.

„Tak začni, nech to máme za sebou. Neviem, o čo vám ide, ale popravde ma to ani netrápi. Našu rodinu sa vám rozbiť nepodarí,” usmiala som sa na Volturiovcov posmešne a pritiahla som sa bližšie k môjmu manželovi. Nevedela som, kde sa vo mne vzala tá odvaha takto s nimi hovoriť, no bolo mi to teraz jedno.

„No, ako myslíš, Isabella. Aby si potom svoje slová nemusela odvolávať,” uškrnul sa na mňa Demetri. „Toho sa nemusíš báť,” odpovedala som mu s rovnakým úškrnom.

„Takže, Bella, ako som ti už povedal, nemáš ani potuchy o tom, čo je tá tvoja rodina zač. Myslíš si, že oni sú tí dobrí a my tí zlí. To však ani nevieš, ako sa mýliš. Je mi ľúto, že máš o nás zlú mienku, to, čo sa stalo pred troma mesiacmi, no, vtedy bolo nutné zakročiť. Nikdy predtým sme sa nestretli s poloupírom, nevedeli sme, čo môžeme očakávať,” pozrel sa na Renesmee a pokračoval: „Cullenovci sa chcú iba dostať k moci. Keď mala Alice víziu, že si sa dostala k nám, vedela, že to nemôže dopustiť. Veď s tvojim úžasným darom by sme sa stali takmer neporaziteľnými, potom by sa už oni nemohli dostať k moci. Celý čas ti klamali, zo začiatku sa ťa ujali len preto, aby sa nevyplnila tá vízia. No potom sa Edward do teba skutočne zamiloval a teraz ste tu. Šťastní a s dcérou. Chce ti povedať pravdu, no ostatní mu to nedovolia. Stále túžia po moci a teraz, keď už vieš pravdu... ”

„Dosť, prestaň už s tými výmyslami! To môžeš skúšať na iných! Poď, Edward, odchádzame!” zavelila som a otočila som sa na odchod, pričom som ho chytila za rukáv a ťahala za sebou. No on sa ani nepohol.

Spýtavo som sa naňho pozrela a čakala som, čo povie. Ešte ani neotvoril ústa a ja som vedela, že niečo nie je v poriadku. Na tvári sa mu usadil výraz najhlbšieho znechutenia nad sebou samým zmiešaný so smútkom najvyššieho kalibru, taký utrápený a hm...depresívny? výraz som uňho ešte nevidela. Čakala som, že mi povie niečo ako ´Bella, oni si ťa vezmú tak či tak, nemáme proti nim žiadnu šancu!´, no to, čo povedal, zničilo moju predstavu o budúcnosti našej rodiny. Pozrela som sa na ostatných a pohľadom som ich prosila, aby mi povedali, že sa Edward zbláznil a že to, čo povedal, nie je pravda.

No všetci sa tvárili vážne a Aro sa posmešne zasmial. „Tak vidíš, že je to pravda. Čo som ti hovoril?” spýtal sa ma a stále sa smial. Ja som sa so zdesením pozerala na svoju rodinu, na tých, ktorým som bezvýhradne verila viac ako sama sebe, ktorým som obetovala minimálne dva a pol roka života a pomaly som cúvala dozadu. Edward mal previnilý pohľad zapichnutý do zeme a ja som cítila, ako sa vo mne hromadí zlosť, nenávisť a k tomu aj chuť vraždiť. No skôr, ako som stihla niekomu ublížiť, privinula som si Renesmee tuhšie k sebe, vrhla som na svoju rodinu ešte jeden pohľad, otočila som sa a utiekla som.

Netušila som kam utekám, kedy zastavím, čo budem ďalej robiť, nechcela som rozmýšľať nad tým, čo sa práve stalo, myslela som na Nessie, ktorá sa ma pevne držala, práve som ju pripravila o celú rodinu, o Jacoba... Nemohla som proste ostať, tváriť sa, že sa nič nedeje a nechať ju spolu so svojou rodinou? Mohla som spraviť to, že by som ju nechala s nimi a ja by som utiekla, ale nemohla by som bez nej žiť, takže to nepripadalo  do úvahy. Mojou sebeckosťou som jej zničila peknú budúcnosť. Už nikdy nebude počúvať Emmettove rozprávky, nenechá Alice obliecť a učesať ju, nebude s Jacobom súťažiť v rýchlosti a to len pre to, že som ju, možno nedobrovoľne, uniesla od jej rodiny. Ja som tam už nemala čo robiť, ale prečo musí ona trpieť kvôli mne?

Nevedela som, ako dlho som bežala, kde sa nachádzam a čo bude ďalej. Vlastne, vedela som to úplne presne, no bolo mi to jedno. Zastavila som sa až keď som narazila na prvé kopce. Nessie mi spala v náručí a bola tým jediným, čo mi zostalo. Môj jediný poklad. Moje nehybné srdce zaplavila vlna lásky a nežnosti. No zároveň aj smútok a nenávisť. Smútok prišiel s vedomím, že sme ostali samé dve a nenávisť kvôli tomu, že som sa vzdala stretávania so svojimi rodičmi, ktorí mi strašne chýbali, len aby som mohla bývať s Cullenovcami a byť nesmrteľnou, no tí len sprosto zneužili moju dôveru voči nim. No ako som sa tak dívala na svoju spiacu dcérku, vedela som, že nič z toho, čo som doteraz urobila, okrem tohto úteku, nemôžem ľutovať, lebo keby som len jednu jedinú vec v minulosti zmenila, mohlo byť teraz všetko inak. Nemusela som mať dcéru a v tom prípade by sa o nás Volturiovci možno ani nezaujímali, ale zas by som naďalej žila v klamstve. Všetko zlé je aj na niečo dobré.

„Mami? Kde to sme?” prebrala ma z rozmýšľania Nessie, ktorá sa práve zobudila.

„Ahoj, miláčik, neviem presne, kde to sme, ale asi tu chvíľu pobudneme.” snažila som sa hovoriť vyrovnaným hlasom. Renesmee natiahla dlaň a priložila mi ju na líce. V svojich myšlienkach mi ukázala obraz Cullenovcov a pri ňom otáznik. Potom Jacoba, starého otca Swana, celú svorku... Chcela vedieť, či ich ešte niekedy uvidíme.

„Zlatko, všetko je to teraz trochu zložité... Ja-ja neviem, kedy ich uvidíme.” Už asi nikdy, dodala som v duchu.

Na to, v akom rozpoložení som sa nachádzala, som vedela oceniť krásu krajiny rozprestierajúcej sa predo mnou. Kým som potichu obdivovala krásu hôr napadlo ma, čo budem robiť, keď nemám peniaze. Nemám peniaze na nové oblečenie, cestu cez oceán do Európy, ak by som sa nakoniec rozhodla ísť do Volterry... o čom vážne pochybujem... ´Som v háji´, pomyslela som si nahnevane a neprítomne som hladkala po vláskoch Nessie, ktorá trhala všetky kvietky v dosahu. Keď už okolo nej žiadne neostali, zviazala tie natrhané do kytičky a podala mi ich.

„Pre teba, mami,” usmiala sa na mňa a objala ma. Pritisla mi svoju maličkú dlaň na líce a ukázala mi obrázok srdiečka.

„Aj ja ťa ľúbim, Nessie,” dala som je pusu na čelo a tiež som ju objala. Ako sme takto sedeli v spoločnom objatí, pocítila som novú vlnu odhodlania chrániť tento vzácny poklad. Verila som, že to nejako dopadne, v tom lepšom prípade šťastne pre nás. Vždy je tu nádej.

Prešlo pár dní, čo sme tu, a dnes sme boli na love. Zistila som, že sú tu len grizlyovia a pár jeleňov, ´Emmett by sa z tých grizlyov tešil,´ pomyslela som si, ale pri spomienke naňho mi stislo srdce. No potom som sa pozbierala a povedala som si, že aj on bol jedným z tých, čo ma klamali, no a takto som sa postupne naučila vyrovnať sa s ich stratou.

Keď sme zas jedného dňa sedeli na lúke a ja som sledovala Nessie ako naháňa motýle, ozval sa spoza mňa jemný hlások: „Môžem sa k vám pridať?”

___________________________________________________________________________

<<Predchádzajúca kapitola 

    Ďalšia kapitola>>

Zhrnutie

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Volterra je môj skutočný domov 2. kapitola: