Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-5.kapitola

02.07.2009 (20:27) • Pitrska • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1803×

Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?!

5.kapitola

Nikdy by som si nepomyslela, že umriem tak skoro. Chcela som žiť a teraz dokonca celú večnosť, ale inak než byť.....

To je ono. Ale pochybujem, že to vyjde. Samozrejme, že to nedopustí, ale za pokus nič nedám. Práve teraz som ležala v posteli v Edwardovej izbe a v podstate len nečinne čakala, kedy ma smrtka s kosou dobehne a vytrhne mi srdce z hrude. Neviem, či bol doma, pretože mal ísť na lov. Trávil so mnou všetok čas a jeho oči už mali farbu tmavšiu ako uhlie, teda ak to je vôbec možné. Potreboval lov, lenže toto naozaj nepočká.

,, Edward? Edward!“ Zakričala som na neho. No, ak sa to dalo považovať za krik. Bolo to skôr len hrdelné chripenie. V sekunde sa u mňa objavila Esme, no ona nebola tá, s ktorou som chcela hovoriť.

,, Zlatíčko, Edward je teraz na love s Emmetom a Jasperom. Potrebuješ niečo?“ Esme sa o mňa strachovala. Ak by som jej povedala, že chcem, aby sa prezliekla za trpaslíka a vyšla tak do školskej jedálne, bola by schopná to urobiť. Spĺňali mi všetko, čo mi videli na očiach. Neviem, či to brali ako posledné priania pred smrťou, ale i tak som to brala len ako pozornosť a nevyužívala ich láskyplnosť a dobrotu.

,, Keď príde Edward, zavoláš ho sem prosím?“ Opýtala som sa jej milo i keď vo vnútri som bojovala s obrovským pocitom únavy.

,, Samozrejme zlatíčko. Teraz si odpočiň.“ Posledné slová zašepkala a tichým krokom (akoby sa oň musela snažiť J) odišla. Sotva sekundu po jej odchode ma únava zmohla a mňa znova pokryla tma.

Zobudila som sa na hladenie akejsi ruky po mojej tvári. Otvorila som oči a uvidela Edwarda, z ktorého sršala vyčerpanosť. Nemyslela som si, že upír dokáže byť unavený. To ja som ho dostala do tohto stavu. Je to len mojou vinou. Ako prvý človek na svete som dokázala utrápiť upíra. Môžem si gratulovať. Som naozaj hrozná.

,, Dobré ránko.“ Pošepkal a naďalej ma hladil po tvári. Pousmiala som sa, no potom som úsmev znova stiahla a vystriedalo ho zamračenie. Zatváril sa nechápavo a jeho ruka na mojej tvári zmrzla.

,, Máš čierne oči.“ To nebola otázka. Myslela som si, že išiel na lov. Čo zase urobil? Preblesklo mi hlavou. Edward porazenecky sklonil hlavu, vydýchol a nakoniec, už som v to ani nedúfala, začal hovoriť.

,,Chcel som ti byť na blízku, a tak som lovil len v okolí. Začul som ako ma voláš, ale chvíľu trvalo kým som sa sem dostal. Už si spala.“ Dopovedal a ja som sa zatvárila ustarane. Nemôže sa takto správať neustále. Síce som s ním chcela súrne hovoriť, ale práve teraz som si uvedomila, že musím nechať žiť aj jeho.

,, Ideš na lov. IHNEĎ!“ Prikázala som mu a nemala v úmysle brať akékoľvek námietky.

,,Ale Belli....“ Nenechala som ho to dohovoriť. Viem kam by to smerovalo. ,,Žiadne ale, ideš na lov. Porozprávame sa neskôr.“ Oznámila som mu a mojou ,,ohromnou“ silou ho od seba odstrkovala. Začal sa mi smiať, lebo sa mi to ani v najmenšom nedarilo, ale nakoniec povolil a dal sa na odchod.

,, Budem späť skôr, než povieš ľúbim ťa.“ A odfrčal z izby. Chcela som vyskúšať pravdivosť jeho slov a tak som to skúsila.

Zákerne som sa pousmiala. ,,Ľúbi....“ Zvyšok som nestihla dopovedať a on už stál predo mnou. Začala som sa nekontrolovane smiať a Edward spolu so mnou.

,, Hey...tak chceš aby som sa najedol či nie?“ Vykoktal zo seba medzi záchvatom smiechu.

,,No jo, len som to chcela vyskúšať. Bež už.“ Len nado mnou pokrútil hlavou, pobozkal ma a opäť sa vyparil.

Toto bola jedna z tých príjemnejších chvíľ v tomto období. Bolo zvláštne, ako som niekedy dokázala zabudnúť na to všetko zlé. Bohužiaľ, si to zlo vždy ku mne našlo cestu späť.

Keď sa vrátil, povedala som mu, že sa s ním chcem porozprávať.

,, Tak....začni.“ Pobádal ma aby som začala.

,, Vieš, že na tú transplantáciu nemôžem ísť, takže ja....ja umriem, ak nenájdeme iné riešenie. A vieš.....ja som ho našla.“ Začala som opatrne. Zatváril sa prekvapene, ale nič nehovoril a tak som pokračovala. ,,Je tu možnosť, že by si....ma premenil.“ Tak, už to pochopil a jeho reakcia bola taká, akú som od neho aj očakávala. Bol vydesený a začal kričať.

,, TO NEMYSLÍŠ VÁŽNE!!! To neurobím! Nedopustím, aby si sa stala netvorom, akým som ja! To jednoducho nespravím.“

,, Fajn, chcela som, aby si to urobil ty, ale ak to nechceš, požiadam Carlisle!“ Už som jačala aj ja.

,, On to tiež neurobí, lebo mu to nedovolím. Nechcem ťa pripraviť o tvoju dušu, prečo to nechceš pochopiť?!..... Neuľahčuješ mi to Bella.“ Sadol si zničene na kraj postele a tvár zložil do svojich dlaní.

,, Ale práve o to sa tu snažím, Edward. Práveže sa ti to snažím uľahčiť....“ Pokračovala by som, ale prerušil ma.

,, DOSŤ!!! Už sa o tom nemienim baviť.“ Opäť sa rozkričal, zodvihol sa a odišiel. Pri tom ako odchádzal tresol ohlušujúco dverami. Mala som pocit, že ich vylomí z pántov, ale napodiv sa ešte udržali. Začala som plakať. Nechápem, prečo to nechce urobiť. To nechce, aby sme boli spolu po celú večnosť? Naozaj radšej dopustí, aby som zomrela? To by bolo až také zlé, ak by som sa stala upírom? Nechápem to. Plakala som minúty, hodiny. Potom mi už vyschli aj oči. Len tak som ležala, pokým som znova nezaspala.

Edward sa celých päť dní neukázal. Naozaj som ho tým musela naštvať. Ale keď on si ani nevie predstaviť, čo všetko to pre mňa znamená. Preboha veď ja umieram! To to nikto nevidí? Za tých päť, pre mňa nekonečných, dní sa mi stav opäť zhoršil. Stratila som skoro všetku silu. Nevládala som sama dôjsť ani na záchod. Bolo to, akoby som bola chromá na celom tele. Zodvihnúť ruku bolo pre mňa skoro nemožné. Ale našťastie na ďalší deň sa mi energia z časti vrátila. Vkuse to takto kolísalo a už som si na to aj patrične zvykla. Večer, keď som len tupo civela na stromy, ktoré bolo vidieť z okna, niekto prišiel. Bola som natočená smerom od dverí, takže som nevedela, kto vstúpil. Bola som zabraná do svojich myšlienok a tak som skoro ani nepostrehla, že si ku mne ten niekto sadol na posteľ a hladil ma po vlasoch.

,, Musím ti niečo povedať.“ Bol to Edward. On prišiel? Takže už sa nehnevá? Chcela som sa na neho otočiť, ale akosi som nevládala a tak som ostala v rovnakej polohe a nechala ho pokračovať. ,, Prepáč mi to, ako som sa správal. Nebolo to múdre, len pochop... bojím sa o teba. Vytočilo ma to, ale za týchto pár dní som o tom uvažoval. Nechcem o teba prísť, takže Belli... láska ja.....premením ťa na upíra.“

Čože? Zle počujem? Naozaj to urobí? Chcela som mu vidieť do očí a tak som prinútila svoje telo sa otočiť. Podarilo sa. Hľadela som mu do tých jeho zlatavých očí a nemohla uveriť tomu, čo mi práve povedal. Jeho výraz prezrádzal, že s tým nie je spokojný, ale zrejme si uvedomil, že by som i tak zomrela.

,,Čože?“ Dostala som zo seba. Vydýchol a zopakoval.

,,Premením ťa.... Ale až keď to bude nevyhnutné, dobre?“ Opýtal sa. Len som prikývla. Bola som šťastná za to, že to vôbec urobí, tak tú chvíľu ešte vydržím.

,,Ďakujem.“ Zašepkala som mu a pobozkala ho. Takže predsa len budem upírom.

Autor: Pitrska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Viem, bolí to. Ale aj tak je to krásne, rozumieš?-5.kapitola: