Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Väzeň číslo 1968 - 10. kapitola

06.12.2011 (07:00) • Nesii • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1586×

„A tak sme sa rozhodli. Odsúdenú Isabellu Masenovú na základe trestného zákonníka, podľa paragrafu sto štyridsať, uznávame za vinnú a odsudzujeme ju z vraždy mŕtvej Marylen Stewfordovej na trest smrti, ktorý sa uskutoční v stredu, dvadsiateho piateho októbra. Bude usmrtená injekciou...“

A to mi stačilo. Náhle som si uvedomila, že ja vlastne zomriem. Zničene som klesla na stoličku a hlavu búchala o stolík. „Hlupaňa, hlupaňa, hlupaňa...“ opakovala som si stále. Prestala som a postavila sa. No čo už... keď to tak všetci chcú, mne je to už jedno. Veď ľudia umierajú a ja by som tak či tak niekedy umrela.

„Dík, Edward,“ povedala som mu.

10. kapitola

Dni ubiehali a deň smrti sa blížil čoraz viac. Začala som pociťovať menšie chvenie a každý deň mi bolo na zvracanie. Nevedela som prekonať pocit, že mi nikto nepomôže. Že sa vlastne na mňa všetci vykašlali. Ale veď sama si za to môžem, a aj keď sa to nezdá, čo teraz poviem, pretože teraz sa tu ľutujem, zavraždila by som ho znova. Aj všetkých tých, ktorí tiež hnijú pod zemou.

Musela som sa pousmiať aspoň nad tým, že som aspoň raz zazrela svoju rodinu a aj Cullenovcov, ktorých tak nenávidím! Keď tak nad tým premýšľam, to Edward zapríčinil toto všetko. Keby sa do mňa nezamiloval, nemala by som pocit, že ma ďalší muž nechal a nemusela som teraz čakať na trest smrti, ktorý sa vlastne koná zajtra.

Otvorila sa mi cela a dnu vstúpil farár aj s policajtom. Vzdychla som si a prevrátila oči. „Prišiel sa s tebou porozprávať!“ odsekol a výhražne mi pozrel do očí. Znova som pretočila očami a načapila sa na stenu.

Bachar odišiel a farár si ku mne sadol a chytil ma za ruku. Striasla som sa pri pocitu viny, ktorý spôsobil jeho dotyk. Strhla som jeho ruku z mojej a odtiahla sa čo najďalej od neho. Nechcem si začať myslieť, že to, čo som robila, bolo zlé. Nepáčil sa mi pocit, že som vinná!

„Chcela by si sa o niečom rozprávať?“ spýtal sa farár a vytiahol si tú jeho svätú knižku. Vzdychla som.

„Napríklad?!“ spýtala som sa ho. Usmial sa a otvoril knižku.

„Nechcela by si sa vyspovedať zo svojich hriechov a prosiť Boha o odpustenie?“ spýtal sa. Vyvalila som naňho oči a zasmiala som sa mu do tváre.

„Ja ho nemám o čo prosiť o odpustenie. Spravila som, čo som musela a nemrzí ma to! Spravila by som to znova!“ zakričala som naňho a postavila sa.

„Choďte radšej. Pripomínate mi Josha a hádam nechcete byť pätnásty zavraždený muž,“ povedala som mu výhražne a nahodila psychopatický výraz. Vlastne, ja som ho ani nasadzovať nemusela, už tam totiž na mojej tvári bol.

Okamžite sa postavil a vystrašene išiel k cele a zaklopal na ňu. „Nech sa nad tebou Boh zmiluje,“ zašepkal, keď sa otvárali dvere na cele. „Ale pochybujem, že ti odpustí. Si diabol!“ povedal a vtedy sa zavreli dvere.

Najradšej by som ho uškrtila a napichla na kríž. Hnusák jeden. Magor. Jaj. Také nervy, čo môže spraviť farár. Tak sa mi zdá, že ma už len čaká jedno želanie na vybratie jedla. Nemala som čas na dlhé rozmýšľanie.

Bachar znova vstúpil dnu a nahnevane mi pozrel do očí. „Prianie,“ povedal a oprel sa o celu. V tejto póze vyzeral dosť sexy. Chcela som ho. Podišla som k nemu a provokačne mu pozrela do očí.

„Čo takto teba?“ spýtala som sa a rukou mi prešla po gombíkoch na bunde. Nervózne sa zavrtel a chytil moju ruku. „Ešte raz, tak zruším aj tvoje posledné želanie, ktoré sa má týkať jedla, Isabella!“

Vzdychla som a sadla si na posteľ. Veď len chcem sex, to je až také zlé?

„Poslednýkrát sa pýtam, aké jedlo?“ spýtal sa.

„Sviečková,“ odpovedala som a sklonila hlavu. Nikdy som nemala rada to jedlo, no Josh ho miloval. Chcela som poslednýkrát okúsiť niečo, čo on zbožňoval. Teda okrem mňa, ale v tom som sa mýlila.

Bachar odišiel a ja som znova ostala sama. Mohla by som ísť do knižnice a poslednýkrát si prečítať nejakú knihu, ale nechcela som stretnúť Alice ani Rosalie.

A tak som sa rozhodla spať. Ľahla som si na posteľ, zakryla sa perinou, ktorú som vyhrnula až k ušiam, zavrela oči a pomaly zaspávala. Poslednýkrát spím a snívam. Musím si to užiť. Nikdy som nepremýšľala, čo sa deje, keď človek zomrie. A myslela som si, že najmenej do päťdesiatky ani na to nebudem myslieť. No čo už, zmýlila som sa.

Pomaly som upadala do spánku a myslela na všetkých ľudí, ktorých som niekedy stretla, a ktorí mi boli blízki.

Zobudilo ma trasenie, ktoré spôsobil bachar, ktorý mi doniesol sľúbenú sviečkovú. Rozospato som sa posadila a pretrela si oči.

„To už je ráno?“ spýtala som sa. Prikývol a položil mi tanier na stolík. Okamžite som si k nemu prisadla a nadýchla sa tej vône. Naplo ma z nej, ale musela som si z tej šťavy uchňapnúť.

„Keď doješ, ideme,“ povedal a odišiel. Začalo ma bolieť brucho a vynorili sa mi chvíle, keď som bola s Joshom. Keď som sa s ním premávala po lúkach a držali sme sa za ruky. Vravel mi slová lásky, ktoré som mu opätoval vrúcnymi bozkami.

„Hajzel!“ štekla som a odhodil tanier, ktorý padol na zem a rozbil sa. Prstom som sa dotkla šťavy a vložila si ju do úst. To mi stačilo, teraz som mohla pokojne umrieť. Otvorila sa cela a bachar ma chytil za zápästie a ťahal chodbou. Väzenkyne sa na mňa potešene pozerali a ja som mala chuť sa rozbehnúť a jednu im natiahnuť, no to by ma nemohol držať tento debil.

Došli sme k bielej miestnosti, kde v strede bolo kreslo a oproti sklo, za ktorým stáli Phil, Charlie, Renée a Cullenovci. Zmocnila sa ma zlosť, hlavne keď ma pripútal bachar ku kreslu a ja som mala výhľad na všetkých, ktorí na mňa uprene pozerali. Mama s uslzenými očami a Cullenovci s ľútosťou. Bachar chytil injekciu a pichol mi ju do žíl.

Rodičom i Cullenovcom som poslala vzdušný bozk a usmiala sa. Edward vyzeral, že už to nevydrží. Usmiala som sa naňho a cítila, ako mi ochabuje svalstvo, vyprázdňuje sa mi hlava, oči sa mi pomaly zatvárali. Posledné, čo som uvidela, bol plač Charlieho, ale i matky, a vzlykot Cullenovcov.

Viem, že ma mali radi, a aj keď sa ma vzdali, milovali ma. A tak som sa mohla pokojne poddať tej sile a naposledy vydýchnuť.