Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vampire reality 8. kapitola

20.02.2011 (19:30) • NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1658×

„Nič to nemalo znamenať! Nie všetci si prejdú tým, čo ty! Nie všetky upírky nechcú dieťa, ako ty! Nie všetky upírky majú silu sa s tým zmieriť!“ kričala mi do tváre.

Otočila sa a jednoducho odišla. Už som jej nebránila. Bolo to prvý raz, čo na mňa vôbec kričala. Bolelo to, veľmi to bolelo. Mohla si vybrať hocičo iné, ale ona mi vykričala toto? Vedela, že nič nezabolí viac, ako tieto reči. Mala som pocit, že sa zrútim na zem. No, než som na ňu skutočne dopadla, premiestnila som sa do obývačky a dopadla na gauč. Každý upieral zrak von, na cestu po ktorej odišla Sim. Keď započuli rachot, ktorý som spôsobila ja, obrátili sa, ale nepohli z miesta. Každý jeden z nich bol vykoľajený z jej správania, mali nechápavé výrazy vpísané v tvárach.

„Noe!“ skríkol po chvíli Jazz, keď som ostala nehybne ležať. Nezaujímalo ma to, teraz bola prioritou Sim.

Prečo mi nič nepovedala? Prečo to vlastne urobila? Čo ju k tomu viedlo? Takýmito otázkami som sa zaoberala dlho. Jasperove slová útechy mi nepomohli, nevnímala som ich, ako aj Rosaliine a Emmettove. Sem-tam som pozrela jedným okom na Carlisla, stál nehybne pri presklenej stene a bolo vidno, že len tak postáva, nepremýšľal. Ako by mohol? Určite to ani nechápal. Viem, ako ju miluje, sú ako dvaja pubertiaci. Trochu som sa pousmiala, ale nevydržalo to dlho. Kto by nepodstúpil taký obrat o stoosemdesiat stupňov, ak by Sim nemiloval? Carlisle, jedine on. Ich vzťah bol krásny. Takto sa zvyčajne správajú čerstvé vzťahy. No im to už trvá takmer dva roky a nikdy to nepohasne. Áno, trvá, nepomyslím na minulý čas, pretože ono sa to určite objasní.

„Noe,“ ozval sa Carlisle. Otočila som k nemu hlavu. „Kde je?“ opýtal sa.

„Neviem,“ odpovedala som skľučene.

„Nikto ju nepozná tak dobre, ako ty, ani ja. Tak, kde je?“ pritvrdil.

„Ja vážne neviem,“ vzlykla som.

„Prosím, ja ťa prosím.“ Odrazu bol pri mne. „Ak niečo vieš, tak mi to povedz, prosím. Ja to bez nej nevydržím.“ Bol zúfalý, videla som to v jeho očiach.

„Ver mi, ak by som niečo vedela, už dávno by som sa za ňou rozbehla, už dávno by som ju hľadala alebo zastavila. Je to moja najlepšia priateľka, nedopustila by som niečo také!“ Smútkom som až vrieskala.

„Prepáč, ja viem.“ Objal ma a držal pevne.

„Čo sa to tu deje?“ vbehol dnu Edward. „Počul som vaše myšlienky, kto odišiel?“ nechápal. Znova som sa rozvzlykala. Carlisle ma objal ešte pevnejšie. Jeho smútok bol obrovský. U mňa nehľadal útechu, ale pochopenie, a našiel ho.

„Noe?“ strachoval sa o mňa. „No tak, povedzte mi už niekto niečo!“ Edward naklonil hlavu mierne nabok, a potom sa otočil k Rosalie, zrejme mu objasňovala situáciu.

Carlisle ma pustil a odišiel do svojej izby. O pár sekúnd sme počuli rachot, akoby niečo hľadal, možno nejakú stopu. Ucítila som tlak na sedačke vedľa mňa a Edwardovu vôňu.

„To bude v poriadku, uvidíš.“ Hladkal ma po vlasoch.

„Dúfam.“ V jeho náruči, hladkajúc ma, som strávila dlho, možno hodiny alebo dni, neviem. Stále som myslela len na Sim, že nie je možné, aby niečo také spravila. Možno som bola sebecká, no nechcela som, aby táto rodina prišla o ďalšieho člena, zobrala som im Esmé aj Alice a teraz má odísť aj Sim? To im predsa nemohla urobiť!

Edward ma pustil. So slovami, že musí ísť za Bellou, oznámiť jej, čo sa stalo. Jasper ku mne hneď prišiel. Po celý čas bol nervózny, že ma nedrží on. No odrazu mi prišlo hlúpe, že oni utešujú mňa. Mali by sme hľadať Sim! Kam len mohla ísť? Už minimálne po tretí raz sa u mňa objavila táto otázka.

O tri dni neskôr:

Prečo tak odrazu? Čo ju k tomu dohnalo? Prešli tri dni a mňa stále zožierali tieto otázky. Bola som ako v tranze, stále len premýšľala a premýšľala. Edward to niesol zle, nevydržal taký príval myšlienok, ešte aj teraz bol s Bellou. Bodaj by aj Sim bola s Carlisleom... Keď odrazu som na to prišla. Oči sa mi zbesilo otvorili a ja som sebou mykla.

„Je to v poriadku, ona sa vráti, uvidíš,“ chlácholil ma Jazz. A čo teraz? Čo mám robiť teraz? Povedať im to alebo nie? Potrebujem premýšľať!

„Potrebujem teplú vodu,“ povedala som potichu. Jasper ma pomaly pustil. Nechal ma ísť samú. Rýchlo som vybehla schody, pustila vodu a ukľudňujúcu hudbu. Napustila si vaňu a celá sa do nej ponorila.

Volturiovci. Že ma to nenapadlo už skôr! Teraz mi už všetko dáva zmysel! To jej správanie. Rozhodla sa, že nás zachráni. No na čo je dobré robiť zo seba hrdinku, mohli sme jej pomôcť! Akoby nevedela, že na to prídem! Alebo práve, žeby vedela? Tušila, že na to prídem, alebo si to želala? No, v tom prípade nebudem pokračovať v jej pláne, nepôjdem na vlastnú päsť ako ona. Rodina drží pokope a ja ju v tom samú nenechám.

Čo najrýchlejšie som vyliezla z chladnúcej vody, osušila sa, rýchlo na seba natiahla tepláky a tričko, a rozhodla sa. Vysvetlím všetkým, hlavne Carlislovi, načo som prišla. Všetci si pomôžeme, oslobodíme Sim a odídeme. Nebude to ľahké, ale do kelu! Štve ma to, prečo to nepovedala aspoň mne? Nechápem, čo ju donútilo odísť. Prečo vlastne odišla do Volterry? Ako na ňu Aro prišiel? Alebo vážne odišla z vlastnej vôle? Ale! Čo to rozprávam? Sim by to nikdy neurobila, musel sa jej vyhrážať. Preto sa musím poradiť s ostatnými. Šla som pomaly k dverám, keď mi zazvonil mobil. Otočila som sa a prebehla izbu. Chystala som sa na vysvetlenie pre moju rodinu a ono mi niekto volá, práve teraz. Tí ľudia si vedia vybrať čas!

„Láska?“ otvoril Jasper dvere a vykukol spoza nich. Otočila som sa, ale mobil stále zvonil.

„Áno?“ opýtala som sa ho. „Potrebuješ niečo?“ pokračovala som.

„Počkám, dvihni najprv ten mobil,“ povedal. Aj mne to vyzváňanie začalo liezť na nervy. No, pokiaľ som našla mobil v kabelke, už zvoniť prestal. Pozrela som sa na číslo, vraj utajené. To som nikdy nepochopila, načo tí ľudia potrebujú utajené číslo, keď niekomu volajú? Hodila som ho na kreslo a otočila sa späť na Jazza.

„Tak?“

„Chcel som sa len spýtať, či si v poriadku?“ Ach, môj starostlivý manžel.

„Nemôžem povedať, že som, pretože nikto nie je, ale držím sa,“ usmiala som sa na neho, aspoň ja mu musím dodať trochu pokoja.

„Poď na lov, trochu sa odreaguješ, prídeš na iné myšlienky,“ snažil sa ma presvedčiť, no nie. Ešte si musím premyslieť dopodrobna, čo im poviem.

Upírskou rýchlosťou som prekonala tú malú vzdialenosť medzi nami a objala ho.

„Miláčik, vážim si, že sa o mňa bojíš, ale po krvi by moja myseľ bola ešte čistejšia. To znamená viac priestoru na premýšľanie, a to nechcem.“ Pohladila som ho po tvári.

„Rozumiem.“ Pridržal si moju ruku na svojej tvári. „Nebude ti vadiť, ak ja pôjdem?“

„Vôbec.“

„Carlisle potrebuje oporu. A viem, že ty by si mu ju poskytla, ale bolo by to na teba veľa, a to nedopustím. Hneď, ako sa vrátim, venujem sa len tebe.“ Pobozkal ma na tú ruku, ktorú som mala na jeho líci.

„Som rada, že mu takto pomáhaš, je to pre neho hrozné,“ posmutnela som.

„Budem sa ponáhľať,“ povedal.

„Nemusíš, venuj sa jemu, ja to zvládnem.“

„Ani náhodou,“ pokrútil hlavou.

„Tak už choď.“ Znova som ho silno objala a na pár sekúnd si skryla hlavu pod jeho bradu.

„Maximálne za dve hodiny som späť.“ Krásne ma pobozkal a odišiel. Počula som, ako zavolal na Carlisla a už boli v lese.

„Cŕŕŕ.“ Zas ten mobil!

„Haló.“ Tento krát som to stihla.

„Prečo v tvojom krásnom hlase počujem smútok? Myslel som si, že budeš šťastná, že ma počuješ, miláčik,“ ozval sa. Bol to on. Srdce sa mi stislo, telo stuhlo, a ústa ostali otvorené. To nebol človek, čo mi volal.

„Caius,“ šepla som. No rýchlo som sa započúvala do domu, či ma náhodou niekto nepočul. Rose a Emm sa venovali sami sebe, takže nie.

„Som šťastný, že si ešte pamätáš moje meno, pretože ja som na tvoje nikdy nezabudol, drahá moja.“

„Kto? Ako? Kedy? Prečo?“ trhane som vydychovala slová.

„Pred pár dňami, keď tvoja kamarátka dorazila k nám. Nevieš si ani predstaviť, aké bolo pre mňa ťažké vydržať tie tri dni a neozvať sa ti, ale Aro ma o to požiadal. Chýbala si mi. Žiadna upírka nebola, a ani nie je dosť dobrá. Iba ty.“

„Sim je vážne vo Volterre?“ Aspoň, že som sa uistila, že je viac-menej v poriadku. Nezaujímali ma tie jeho reči okolo.

„Je, ale to nie je podstatné. Prečo si s ňou neprišla. Nie je fér, že Aro je šťastný a ja nie,“ zafrflal.

„Ona určite šťastná nie je.“

„Ale je, a ty budeš ešte viac, len sa vráť ku mne, domov.“

„Nikdy!“ zvýšila som hlas, no vzápätí som si uvedomila, že musím byť tichšie.

„Nebuď taká nevrlá. Aro bol taký milý a všetko mi povedal. Naši poddaný vás sledujú už dlho, a ja som im prikázal, aby ešte chvíľu ostali a oni poslúchli. No nie sú poslušní?“

„Takže viete o nás už dlhšie?“

„Bohužiaľ, ja nie. Ale mala by si si pohnúť, Jasper by sa mal vrátiť za dve hodiny, však?“

Mlčala som.

„Nič mu neurobíš!“ zavrčala som do telefónu.

„Máš pravdu, najprv zlikvidujem mocného Emmetta a krásnu Rosalie. Pravdaže, ty si omnoho krajšia, moja sladká upírka.“ Už viem, prečo to Sim urobila. Také riziko podstúpiť nemôžem.

„Dobre.“

„Čože? Asi som zle počul.“

„Hovorím... dobre!“ precedila som skrz zuby.

„Och, to je skvelé. Všetko som už naplánoval.“ Chvíľa ticha. „Ale na to je čas,“ dodal vážnejšie.

„Budem čakať, mia carissima.“ Zložila som. Jeho sladké reči, podobné ako Arove, ma neobmäkčili, boli trpké a ostré ako žiletka.

Chvíľu som pozerala na ten mobil, a prehrávala si náš rozhovor. Mám málo času! Zobrala som papier a pero. Niečo im tu nechať musím, odísť bez rozlúčenia, to nie, taká krutá byť nemôžem. Aj keď by si zaslúžili krajšiu rozlúčku, alebo najlepšie žiadnu. Ale neodvážim sa im pozrieť do očí, a potom odísť, takto je to lepšie.

Drahá rodina a môj milovaný Jasper.

Prepáčte, no nevydržala som to. Sim je moja najlepšia priateľka a pre vás sestra, manželka. Pre náš život je nevyhnutná. Musím ju nájsť. Nehľadajte ma, teraz jej pomôžem iba ja. Neviem, kedy sa vrátim, no vrátim sa spolu s ňou. Dovtedy sa neukážem, to jediné vám môžem sľúbiť. Carlisle, viem, že ma budeš určite prenasledovať, no ver mi, nenájdeš ma. Tvoja žena je pre mňa dôležitá a pre teba ešte viac. Ale teraz by si bol zbytočný. Rose a Emm, držte túto rodinu pokope, pokým sa nevrátim, len vy to teraz dokážete. Edward, odkáž Belle, že z nej bude krásna upírka, a že sa teším na novú sestru. Dávaj na ňu pozor, je to to najcennejšie v tvojom živote. No, predovšetkým ty, Jazz. Milujem ťa najviac na celom svete, bolo ťažké odlúčiť sa od teba, no ja sa vrátim. Každú sekundu bez teba bude moje srdce prázdnejšie. Som rada, že som si ukradla pred odchodom ešte jeden bozk. Ži ďalej, pretože ťa neopúšťam, ale nemôžem dovoliť, aby ste znova prišli o ďalšieho člena. Takto si možno odpustím aspoň časť. Pripravila som vás o Alice a Esmé, tak vám privediem späť Sim. Láska moja, dúfam, že mi odpustíš, že som odišla bez rozlúčky, ale inak by som sa nevedela od teba odtrhnúť. Tvoje láskavé objatie, tvoje silné ruky a nežné bozky mi budú chýbať. Ak sa vrátim, všetko ti vysvetlím. No pamätaj, vždy si bol jediný. Nehľadaj ma ani ty, ľúbim ťa.

S láskou, Noe.

Tichému vzlyku som sa neubránila. Dozvedia sa aspoň časť pravdy. Slovom „ak“ som naznačila, že sa možno tak skoro nevrátim a možno už vôbec, ale on tú pravdu vedieť nemohol, lenže nechcem aby trpel ešte viac, keď ho budem držať v nádeji, že sa vrátim čoskoro. Takto vie, čo ho možno čaká. Tým jediným náznakom som povedala všetko. Síce je smutné, že teraz, keď potrebujem slová, tak ich nenájdem. Neviem vyjadriť slovami svoju lásku k Jasperovi, neviem ani sebe samej v duchu povedať, čo chcem, čo cítim. Keby som mohla svoje pocity uzavrieť do krabičky. On by ju otvoril a cítil tú lásku, to šťastie, ktoré vďaka nemu zažívam. Pokúsila som sa svoje emócie vypariť zo seba, aby ich v tejto izbe cítil on. Aby všetko nasiaklo vášňou, radosťou, všetko len pre neho.

Vytesnila som všetky myšlienky z hlavy a pripravila sa na odporného Caia. Provokatívne som si obliekla sveter, legíny a čižmy, vlasy som si zopla do gumičky. Nech vidí, že keď som s Jasperom, tak žiarim ako aj zvnútra, tak aj zvonku. Zobrala som si len pár vecí, hodila ich do dvoch veľkých kufrov, a poslednýkrát som sa poobzerala po našej izbe. List som položila na posteľ.

„Milujem ťa, najviac na svete,“ zašepkala som.

„Noe, volá ten otravný pes Jacob,“ zakričala Rose, aj keď bola odo mňa tri metre. Keď som videla jej výraz šoku a smútku, na chvíľu ma premohol môj druhý hlas, ostať tu, kde je môj pravý domov. Bohužiaľ, nešlo to. Hneď som sa premiestnila do veľkej sály.

„Zdravím ťa, Chelsea,“ povedala som chladne. Nikdy som ju nemala rada a jej dar ešte menej. Je to chladná mrcha, ktorá sa, takisto ako aj Jane, vyžíva v bytostnom utrpení. Je šťastná, keď môže niekomu rozbiť vzťah.

„Noémi?“ vydýchla šokovane.

„Som to ja. Odnes mi, prosím ťa, kufre.“

„Kufre?!“ Jej otázka nebola upriamená na samotné kufre, ona asi nechápala, čo tu robia.

„Nevypytuj sa. A zavolaj mi Caia,“ prikázala som jej.

„Nikoho netreba volať, som tu.“ Otvoril ťažké dubové dvere, cez ktoré prešiel a zastavil sa. „Odnes Noémi kufre do mojej izby.“

„Čo?! Pane,“ namietala a bola výrazne proti.

„Ty mi odporuješ?!“ zvýšil hlas Caius.

„Nie, pane.“ Zobrala tie kufre a odišla. Samozrejme, nezabudla sa na mňa uštipačne pozrieť. Ale videla som, že má v nich poriadny strach.

„Konečne si pri mne, Noémi.“ Snažil sa ma pobozkať, no uhla som.

„Čo to má znamenať?! Ako sa to správaš?!“

„Caius,“ prehovorila som s pokojom. „Ja tu nie som zo slušnosti a už vôbec nie preto, lebo si mi chýbal,“ potriasla som hlavou.

„Ale no tak,“ povedal už miernejšie. Skúša rôzne taktiky. Je taký priehľadný. „Si očarujúca, šarmantná, krásna, niet slov, ktorými by som opísal tvoju krásu.“

„Lichôtkami si nepomôžeš.“

„Takže vidím, že to s tebou po dobrom nepôjde,“ konštatoval.

„Ani po zlom,“ dodala som.

„Ešte stále sa moji poddaní nevrátili, čakajú len na moje rozkazy.“

„Odvolaj ich,“ zasyčala som.

„Prečo by som mal?“

„Pretože som tu.“

„A to je dôvod, prečo by som nemal zabiť tvoju bývalú rodinu?“

„Oni sú stále moja rodina!“

„Ty si zas nepomôžeš slovami, ktoré ma hlboko rania, váž slová!“ Tejto konverzácie som mala plné zuby. Urobím to, čo chce on, tak prečo nedodrží slovo?

„Caius, svoje slovo som dodržala, dodrž aj ty, to svoje, prosím.“

„Neboj sa, snažil som sa ťa len vystrašiť. Veď vieš, že rád vtipkujem.“ Mávol rukou.

„Tvoje vtipy sú až príliš ostré.“

„Ach, nechajme to tak. Určite rada uvidíš svoju priateľku.“

„Sim? Kde je?“

„Je v Arovej izbe. Môžeš sa ísť na ňu pozrieť, ale potom ťa čakám, poklad môj.“ Tie sladké rečičky by si mohol niekam strčiť!

Otvorila som veľké, dvojkrídlové, ťažké dvere a ocitla sa v obývačke, ak sa to tak dalo nazvať. Bola som tu naposledy len pred necelými dvoma rokmi, ale akoby to boli stáročia. Otvorila som ďalšie dvere a videla Sim, ako leží na posteli. Určite ma počula prísť, no ani ja som nemohla uveriť, že ju znova vidím. Prišla som bližšie, oči mala zatvorené. Rýchlo a silno som ju objala.

„Sim, už som tu. Nenechám ťa v tom samu,“ hovorila som jej. Nakláňala som sa nad ňou a pevne ju držala vo svojom objatí.

„Viem, že si naštvaná, chcela si sa obetovať. Ale je to hlúposť! Vieš, že aj keby si mi zakázala sem chodiť, prídem.“ Mlčala. „Tak mi už niečo povedz,“ zamračila som sa.

Chvíľu som čakala, ale potom nevedela, čo robiť. Prihovárala som sa k nej, no nič. Začalo to byť čudné, ona by nikdy nevydržala byť tak dlho ticho.

„Zdravím ťa, drahokam.“ Aro. Strnula som.

„Ahoj, Aro,“ pozrela som sa na neho.

„Caius bol veľmi nešťastný, keď sa k nemu doniesli správy o tvojej smrti. Aj mňa to zasiahlo. No ešte viac ho premohol smútok, keď sa dozvedel, že si ho oklamala.“

„Mrzí ma, že som mu spôsobila takéto rany,“ povedala som sarkasticky.

„To nevadí, teraz si to obe dve vynahradíte. Už vás nepustíme, nikdy, nikam.“ Jeho slová prezrádzali viac, oveľa viac. Naháňali mi hrôzu. „Veď vidíš, Sim je teraz v kóme, a to len vďaka -“

„V kóme?!“ prerušila som ho, a hneď som pohľadom strelila po nej.

„Pokúsila sa utiecť,“ vysvetlil mi Aro.