Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírova milenka - epilóg

11.11.2011 (20:15) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2592×

Epilóg

o 7 rokov neskôr

Harry

Unavene som otvoril oči. Ponaťahoval som sa a opatrne vyliezol z postele snažiac sa nezobudiť anjela, ktorý v nej ležal. Pravdaže to bolo zbytočné, ale urobila mi tú radosť a robila sa, že spí.

Omotal som si okolo pása plachtu, ktorá bola prehodená cez operadlo kresla vedľa mojej postele, a prešiel na balkón. Okamžite ma ovial príjemný ranný vietor. Oprel som sa o zábradlie a už po stý raz pozoroval tú istú prírodu.

Pozrel som sa na anjela, ktorý stále úspešne zakrýval, že už je hore. Pousmial som sa. Pohľad mi padol na fotku nad posteľou. Bola na nej žena s kriedovo bielou pokožkou, hnedými hlasmi a hlbokými očami. Tvár jej zdobil úsmev plný lásky a pohľad mala upretý na muža vedľa nej. Bol vysoký a svalnatý, vlasy ostrihané na ježka. Jeho oči boli na rozdiel od ženy krvavo červené, ale aj on sa usmieval.

Moja mama a otec.

Povzdychol som si a znova sa zahľadel na prírodu. Aro mi o nich porozprával skoro všetko. Ostatné doplnila moja teta, Alice Cullenová. Pri tom mene som sa musel usmiať. Moja šialená teta a zároveň jediná z Cullenovcov, ktorá sa ku mne správala normálne. Ostatní, nie žeby ma nenávideli, ale jednoducho ma nestrpeli vo svojej prítomnosti. A hlavne Vivien. Niekoľkokrát som sa s nimi stretol na Aljaške, alebo oni prišli do Volttery pri príležitosti nejakej významnej udalosti. Ale všetci sa snažili svoje pocity držať na uzde.

Zasmial som sa pri spomienke na to, ako raz Emmett vybuchol. Dokonca mi vynadal, ale nebral som si to osobne.

Podľa toho, čo som vedel o Isabelle Swanovej, mojej matke a o mojom otcovi Harrym Volturim, som si o nich dokázal vytvoriť dokonalý obraz.

Svoju matku som videl ako najodvážnejšú osobu na svete. Zamilovala sa do upíra a dokonca dokázala prijať jeho tajomstvo. Dokázala vynosiť poloupíra a porodiť ho. Dokázala obetovať svoj život za ten môj. Za život Harryho Volturiho.

Hrozne dlho som sa obviňoval za jej smrť, no po čase som si uvedomil, že to nie je moja chyba a ani nikoho iného. Možno to bola len náhoda, možno osud...

Zrazu mi oči zakryli dve chladné dlane.

„Kto to je?“ Začul som. Zasmial som sa a robil sa, že premýšľam.

„Hm, tak ty Demetri asi nebudeš... ani Heidi...“ za mnou sa niekto zasmial. „Hm, takže budeš Jane!“ vykríkol som, otočil sa k nej a vyhupol si ju do náruče.

Do uší sa mi znova dostal jej nádherný smiech. Na sebe mala len saténový župan a pod ním bolo už len jej dokonalé telo, s ktorým som sa tak rád hral. Hebké blonďaté vlasy jej v menších vlnách padali na plecia. Bledá pokožka, plné pery a krvavočervené oči.

Jane sa o mňa starala, už keď som bol malý. Pamätám si, ako ma kŕmila a vždy bola pri mne. Žiadnu spomienku z detstva nemám bez nej. A keď sa zo mňa stal muž ako sa patrí, pomaly sme si navzájom hovorili o pocitoch, ktoré sme k sebe cítili a začali sme tvoriť plnohodnotný pár. Síce sa inak stravovala, ale mne to vôbec nevadilo. Boli sme síce úplne rozdielni, no napriek tomu sme sa skvele dopĺňali.

Vedel som o Jane všetko a aj ona o mne. Nemali sme pred sebou žiadne tajnosti a keď som sa dopočul o jej povesti na hrade, tak mi otvorene povedala pravdu.

Pár mesiacov pred premenou ju jej otec znásilnil. Niesla to hrozne ťažko, ale nikomu to nemohla povedať, lebo sa jej otec vyhrážal, že ju zabije, keď to niekomu povie. To však nebolo to najhoršie. Jane po pár týždňoch zistila, že je tehotná. A keďže pred znásilnením otcom bola panna, znamenalo to jediné... dieťa čakala s otcom. Bolo to pre ňu také poníženie, že sa chcela prepadnúť pod zem. Nevedela, ako si má poradiť, a tak to povedala otcovi. Ten sa hrozne nahneval, odniesol ju do lesa, tam ju zmlátil a nechal napospas osudu. Jane, pravdaže, potratila a myslela si, že zomrie, pretože bolo krátko pred Vianocami a vonku hrozne mrzlo. V poslednej chvíli ju ale našiel Aro a premenil ju.

Keď som sa to dozvedel, ani som sa Jane nečudoval, že sa tak správala. Nechcela si nikoho pustiť k telu a hlavne nie mužov. Ale mne po pár rokoch otvorila svoje srdce. A dala mi všetko. Doslova. O mesiac sme si mali svoju lásku sľúbiť pred Bohom.

Prstom som jej brnkol po konci nosa a ona sa znova zasmiala.

„Už som ti povedal, že ťa milujem?" zašepkal som jej do vlasov. Ona sa mi zahľadela do očí a pohladila ma po líci.

„Áno, ale môžeš mi to zopakovať." Zasmiala sa a pobozkala ma na líce.

„A mám ti to aj dokázať?" spýtal som sa laškovne. Keď som si všimol jej pery, ktoré sa začali dvíhať do úsmevu, aj bez jej odpovede som vedel, že áno. Zasmiali sme sa, ja som ju odniesol do postele a pokračovali sme tam, kde sme skončili...

Koniec

Za tento epilóg som mimoriadne vďačná Alsee. Ešte raz ďakujem. Ešte nás čaká pohľad Vivien.

21. kapitola Pohľad Vivien

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírova milenka - epilóg: