Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 20. kapitola

21.09.2014 (11:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2072×

20. kapitola

Nasledujúce týždne sa doslova rozutekali, nechávajúc nás s Carlisleom v značnej nevýhode. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu a keby si niekto náhodou pomyslel, či sme si pomaly nezačali liezť na nervy, rozhodne nemal pravdu. Práve naopak. Snažili sme sa toho stihnúť čo najviac, užívať si všetky sekundy, ktoré sa nám naskytli a žiť pre prítomnosť. Avšak každý večer pri ležaní v posteli vo mne začali hlodať pochybovačné myšlienky. Presne tie, ktoré som v jeho blízkosti zažívala vlastne od prvopočiatku. Páčil sa mu dnešný deň? Neľutuje, že sa miesto mňa nevenoval aj niekomu inému? Nevadí mu, že sme toho nestihli viac, prípadne sme si mali deň zadeliť iným spôsobom?

 Pretože dni neboli dostatočne dlhé, prefrčali ako víchor. Každý jeden však na Carlisleovi zanechal svoju maličkú známku v podobe zhoršujúceho sa stavu. Tento proces sa stal nezvratným a pre nás oboch neskutočne bolestným. Museli sme vynechať dlhé prechádzky, všetky formy behu či zaťažujúcejšie športovanie.  

Trhalo mi srdce každé, i len to najmenšie zakašľanie, ktoré sa mu vydralo z úst, rovnako ako každé bolestné syknutie či skrivenie tváre. Najhoršie to bolo v čase, keď sa na pár sekúnd nedokázal ani poriadne nadýchnuť. Jeho pľúca akoby na okamih prestali chcieť prijímať kyslík. Takáto situácia sa doposiaľ, chvalapánubohu, objavila len raz.

Carlisle sa síce tváril, že všetko bude v pohode - ako typický chlap nerád ukazoval slabosť -, ale on nemal iba chrípku, ktorú stačilo pár dní vyležať, preto som vedela, čo nás čaká a, dúfajme, minie. Stále neprijímal liečbu, neveril v žiadnu zmenu k lepšiemu. A mal pravdu. Medicína mu pomôcť nedokázala. Iba zázrak či... upírsky jed.

 Myšlienky na budúcnosť ma začali bombardovať čoraz častejšie. Jeho stav sa viditeľne zhoršoval, pomalinky chradol, strácal sa pred očami, čo sa stalo predzvesťou mojej osobnej katastrofy. Zakázala som si myslieť na to najhoršie. Alice mi čím ďalej, tým častejšie prízvukovala premenu, ktorú som mu však stále nedokázala navrhnúť. Nie preto, že by som nechcela, ale z dôvodu, že on sám sa k ničomu týkajúcemu sa upírstva ani po takmer dvoch mesiacoch odo dňa, čo sme sa o princípe premeny bavili ešte v ten večer, keď sme vyriešili všetky naše nezhody, nepriznával. Vedel, čo premena obnáša a akým je procesom.

Bála som sa vyjsť s touto témou sama, netúžila som ho rozhnevať ani priťažiť jeho stavu. Na druhej strane som mu jeho mlčanlivosť nemohla vyčítať. Kto by sa predsa chcel stať dobrovoľne krvisajúcim monštrom? Predsa som ho nemohla do ničoho nasilu nútiť, i keď som si nedokázala predstaviť, čo by sa mohlo stať, ak by jedného dňa nadobro odišiel. Takéto myšlienky sa stali úplným tabu.

No bolo tu leto, teplo, čas krátkych nohavíc, tričiek do pol pása a hlavne dobrej nálady, keď sa všetci snažili presunúť všetky problémy na jeseň. S Carlisleom sme sa pokúšali o to isté, i keď sme vedeli, že naša situácia sa ročnými obdobiami ani len z diaľky neriadila.

Dohodli sme sa, že v septembri, keď mu skončí pracovná zmluva v nemocnici vo Forks, odídeme na nejaký čas bývať do Seattlu. Nebol by problém zostať aj naďalej vo Forks, ale Carlisle chcel tráviť viac času s otcom a svojimi priateľmi. Bezo mňa však odísť odmietal a vedela som, že konečné rozhodnutie záviselo na mne. Chcela som, aby bol šťastný a tak som so sťahovaním súhlasila.

Carlisle prišiel minulý týždeň s návrhom výletu k „našej rodine“, ktorý odôvodnil tým, že si predsa musím prehlbovať vzťah so „svokrom“. A keďže sa nám obom podarilo vybaviť si dovolenku, nevidela som v trojdňovom výlete v Seattli žiadny problém.

Prvý deň,  takmer hneď po príchode, sme sa stali pomocníkmi Carlislea staršieho pri oprave fasády na dome, čím sme sa zapodievali až do večerných hodín. Dnes sme mali dohodnutú návštevu u Emmetta a Rose. Kým Carlisle s Emmettom maturovali nad poskladaním skrine do Nininej izby, pomáhala som Rosalie s prípravou obložených chlebíčkov. Nestíhala ich prichystať skôr kvôli malej, pretože s ňou doobeda behali po preventívnych prehliadkach u doktorky.

„Ach, prepáč. Zvyčajne sa na návštevu pripravím dopredu, ale dnes ani neviem, kde mi hlava stojí.“

Keď som Rosalie tretíkrát uistila, že je všetko v úplnom poriadku, s úľavou sa na mňa usmiala. Bolo skvelé opäť tráviť čas s McCartyovcami, mladou rodinkou, ktorá riešila úplne iné problémy než ja s Carlisleom.

Prichystali sme hojný počet chlebíčkov a keď sme obe obdivuhodne zatlieskali našim chlapom ku zdarnému zloženiu skrine, všetci sme sa usadili v obývačke. Téma sa krútila okolo typických záležitostí - čo má kto nové, ako sa má či ako sa mu darí. Carlisle s Emmettom sa bavili prevažne o práci, kde sa Emmett sťažoval na nedostatok speváckych príležitostí, načo mu Carlisle naoko vážne odporučil naspievať duet s Justinom Bieberom, pri ktorom by určite získal svoju prvú fanúšikovskú základňu.

Emmett tému uzavrel vetou, že to bude radšej až do smrti pracovať v administratívnej sfére a sna o umeleckej dráhe sa vzdá. Hold, byť umelcom nebolo vždy med lízať.

Ja spoločne s Rose sme pozornosť venovali hlavne Nine. Pravdaže, všetky malé deti boli zlaté, ale Nina patrila rozhodne medzi najrozkošnejšie, aké som kedy videla. Musela som sa usmievať, keď si ju k sebe Rose pritúlila a na tvári sa jej zračil taký ľúbezný výraz, akého boli schopné skutočne len matky. Vedela som, aké silné a čisté je puto medzi matkou a dieťaťom. Puto nezlomné a večné.

„Kto má krásne nové náušničky? Ninuška? Alebo maminka?“ prihovárala sa jej Rose.

„Tatinko,“ ozval sa Emmett, čím si získal pozornosť malej. Tá sa naňho len zaškerila a zamrmlala: „Tata.“ Rosalie si povzdychla a krútiac hlavou pozrela na svoju drahú polovičku.

„To by si nebol ty, keby si sa raz neozval s takouto debilnou poznámkou.“

Emmett pokrčil ramenami. „Inak, rozmýšľal som, že aj ja by som si dal prestreliť uši. Čo povieš, Rose?“

„Oplatí sa mi niečo povedať?“

„Alebo radšej mozog?“ 

„To je riziko.“

„Hej, nemuselo by sa to podariť, ešte by som náhodou prežil.“

„Práve preto je to riziko.“

Emmett sa zasmial a provokatívne ju štuchol do boku. „Nič na svete sa nevyrovná milujúcej manželke.“ Rose sa pousmiala a poslala mu vzdušný bozk. Ninu krátko nato opustili aj posledné zvyšky dobrej nálady.

Pustila sa do nepretržitého mrnčania a za nič nechcela zaspať. Rose sa ju snažila upokojiť a sama jednať v pokoji, ale videla som, ako začína byť na nervy. Carlisle mi ešte dávnejšie spomínal, že s Emmom sú na malú pomerne sami. Nemôžu si dovoliť opatrovateľku a aj keď im rodičia chodia vypomáhať často, okolo malého dieťaťa je vždy veľa práce.

„Asi s ňou bude treba ísť von,“ skonštatovala Rose a hodila na Emmetta prosiaci výraz.  

„Nemohla by som ju vziať von ja? Nevadilo by ti to?“ začala som neisto.  

Prekvapene sa na mňa aj spoločne s Carlisleom zahľadeli. „A naozaj by si chcela?“

Prikývla som. „Hej, aspoň si s Emmom aspoň na chvíľu oddýchnete.“

„No, samozrejme, že by mi to nevadilo, vlastne by som ti bola aj povďačná.“

„Prijmú slečny do svojho dámskeho klubu aj jedného neškodného pána?“ spýtal sa Carlisle.

„No,“ pousmiala som sa, „závisí od toho, o akého pána sa jedná.“ Spiklenecky som naňho mrkla.

„O krstného otca, predsa.“

„Ty si jej krstný?“ spýtala som sa prekvapene. Doteraz mi to nespomenul. Carlisle s veľavravným úsmevom prikývol.

Rosalie malej obliekla svetrík s potlačou macíka, do kočiarika pribalila čaj spoločne s ďalšími nevyhnutnými položkami a jej obľúbeného plyšáka, bez ktorého sa vraj nepohla ani na krok. Dostatočne napakovaní a inštruovaní sme sa konečne vyteperili von. Vyzeralo to tak, že Nine čerstvý vzduch naozaj prospel, po pár metroch od paneláka úplne stíchla, pozorne sledujúc okolie. Keď si ju Carlisle vzal na ruky a nežne sa jej prihováral, neubránila som sa úsmevu. Z chlapa sa pri malých deťoch stane úplný iný človek. Následne si do náručia pritúlil aj mňa. Bola to jedna z našich najkrajších chvíľ. Odmalička som milovala deti a vždy som túžila mať vlastné i keď mi nakoniec neboli súdené.

Nina sa rozkošne zaksichtila, keď sme jej dali spoločne z oboch strán pusu na malé líčko.  

Keďže Carlisle poznal miestne ulice, viedol nás. Ukazoval mi svoje obľúbené podniky a miesta, kde v Seattli rád trávil čas.

„O dva mesiace o takomto čase budeme bývať tu.“ Ukázal na priestranný, celkom moderne vyzerajúci panelák. Keď sa nasťahoval do Forks, rozhodol sa svoj byt na rok prenajať, aby na ten čas, kým bude preč, nezíval prázdnotou. Keďže v ňom však do septembra mali bývať podnájomníci, nemohol mi ho ani ísť poukazovať. Preto sme počas nášho výletu bývali v dome Carlisleovho otca.  

„Kedy si ho vlastne kúpil?“

„Necelé dva roky dozadu. Nebýval som v ňom dlho,“ pokrútil hlavou.  

„Páni, muselo byť pre teba vážne ťažké odísť zo Seattlu do Forks. Rozdiel v štýle života je priam priepastný.“ Carlisle prikývol.

„Áno, ale dá sa na to zvyknúť. Hlavne keď má človek niekoho ako si ty,“ usmial sa, tisnúc mi bozk na spánok. Teraz tlačil kočiarik Carlisle - Nina pred chvíľou zaspala ako drevo, preto sme smerovali naspäť k McCartyovcom -, takže som si mohla spokojne ruku omotať okolo jeho ramena a hlavu si oprieť o jeho plece. Obrázok ako vystrihnutý z časopisu o ideálnej rodine.

Ideál, ktorý sa nás dvoch v žiadnom prípade netýkal. Dovolila som si však dúfať, že pokiaľ by sme boli obaja obyčajnými ľuďmi, predstava o dokonalej rodine by sa priblížila skutočnosti.  V duchu som si povzdychla, pritisnúc sa ku Carlisleovi bližšie. Nemohli sme mať síce rodinu, ale mali sme seba navzájom. A každým dňom som sa väčšmi utvrdzovala v domnienke, že je pre mňa nenahraditeľný. Keď som mala jeho, vedela som, že ak nastane horšia chvíľa, ktorá ma donúti k neplánovanému pošmyknutiu, bude tu a chytí ma.

Rovnaké pravidlo platilo i opačne. Bol v tom len jediný háčik - netušila som, kde končia hranice môjho uchopenia. Čo keď nadíde chvíľa, keď si Carlisle bude priať spadnúť? Keď sa budú naše osobné požiadavky vzájomne vylučovať?

 „Vieš, čo mi napadlo?“ začal Carlisle, čím ma prerušil v zamotaných myšlienkach.

„Neviem.“

„Bude to asi taká divná otázka, ale ty by si sa v tom mohla trošku vyznať. Prečo si ľudia priraďujú k pojmu upír hneď Draculu? A prečo sa mu tak vlastne hovorí? Prečo to nemôže byť napríklad Jožo?“

„Jožo?“ zdvihla som obočie. „Veď si predstav tú knižnú obálku. Bram Stoker: Jozef.“

„Náhodou, ja by som si to kúpil,“ podotkol Carlisle so smiechom.

„Nič v zlom, miláčik, ale ty si divný,“ doberala som si ho. Mala som rada podobné chvíle, keď sme sa bavili o podobných prkotinách. Nezávisel od nich svet, ale človeku to padlo lepšie než bavenie sa o chorobe a umieraní. O tom, aké sú ľudské životy skazené a súce do zatratenia.  

„Ale, Esme, veď byť normálny je úplne otrepané. Okrem toho, mám pre teba zlú správu. Pred pár mesiacmi si sa naveky upísala šialencovi a len tak sa ho nezbavíš,“ uisťoval ma, krútiac hlavou. „A síce,“ uvažoval ďalej, „ako tak nad tým premýšľam, ty tiež nie si najtypickejšou osobou, akú poznám. To znamená, že tiež nie si úplne normálna?“

Vyplazila som naňho jazyk, načo sa zasmial.

„Myslel som si.“

„Hm, ale čo sa týka toho mena, sú o tom legendy. Vlad Ţepeş, teda bytosť, ktorá inšpirovala Stokera k svojmu románu, ju zdedil po svojom otcovi. Ten bol príslušníkom rytierskeho Dračieho rádu, podľa ktorého ho začali prezývať Dracul. V rumunčine ale vtedy znamenalo slovo drac čert, nie drak, ako si veľa ľudí myslí, takže to nebola asi najkrajšia prezývka. Očividne už ani on nebol dvakrát kompletný, takže nečudo, že jeho syn sa choval ako despota a narážal ľudí na koly či ich za končatiny priviazal k štyrom koňom, ktoré potom vyplašil.“

„Čím svoje obete vlastne trhal na kusy,“ doplnil Carlisle znechutene. Stisnúc pery som prikývla.

„Obyvateľov tej oblasti, kde žil, nazývali draguli, takže asi skrížením týchto dvoch slov vzišiel Dracula.“

„Dobre, zistili sme, že mal rád násilie. Ale aj tak, čo to má spoločné s upírstvom? Kde v keli Stoker prišiel na to, že Dracula pil krv?“

„Hovorí sa, že tento Vlad Ţepeş mal na stole vždy položenú aj misku s krvou, do ktorej si namáčal chlieb až tak ho potom jedol. Ale to sú skôr len dohady, ktovie, čo v tej miske vlastne bolo. Počula som aj také, že ľudia zvykávali vidieť v noci v meste postavu v dlhom tmavom plášti, ktorá mala vraj veľmi podobný prsteň tomu, aký nosil Vlad. Stoker sa inšpiroval pravdepodobne týmto.“

„Aj tak ho vo svojej knihe spravil až príliš zraniteľným,“ poznamenal Carlisle.

„Musel dať ľuďom nádej, že by upíra dokázali poraziť. Ľudia si o sebe radi namýšľajú, že sú najsilnejší a najmúdrejší. Je to v našej podstate, i keď to ani z ďaleka nie je pravda. V každom prípade, ani tisíc ľudí by proti upírovi nič nezmohlo. A keby ho obliali aj hektolitrom svätenej vody, maximálne ho okúpu.“

Carlisle prikývol. „Áno, spomínala si mi, že upíra človek nezabije, ale... Existuje spôsob, ako ho zničiť?“

„Samozrejme, takým romantickým spôsobom, ako sa ničia zamilované listy,“ zašomrala som sucho. „Roztrhať na kusy a spáliť.“ Cítila som, ako sa zachvel.

„Ako to môžeš povedať tak pokojne?“

Smutne som sa pousmiala. „Zvykla som si. Je to akoby sa teba niekto opýtal, čo si mal na obed. Nevzbudí to v tebe žiadne významné city.“

„Esme, sľúb mi, že tebe sa čosi také nikdy nestane.“

Na malú chvíľu som zaváhala. „Neboj sa.“

***

Večer som sa v pravom slova zmysle činila v kuchyni. Carlisle sa na mojom súkromnom výbere varenia cesnakovej polievky bavil počas celého večera a keď som od neho neskôr chcela pusu, odfajčil ma poznámkou, že upíri sú predsa na smrad cesnaku hákliví a nechce mi privodiť mrchu nemoc. Potom sa s úsmevom od ucha k uchu vybral do obývačky, pričom som vyjavene sledovala jeho miznúci chrbát.

Keď som vyšla zo sprchy odetá v kratučkom ramienkovom tričku - všetko saténové a s krajkami zostalo, nanešťastie, doma vo Forks -, Carlisle zaklapol notebook, v okamihu ho odložil vedľa postele a naširoko sa na mňa usmial. No to určite, chlapče, toto ti len tak nedarujem. Tvárila som sa, že si ho nevšímam, bez slova si ľahla na druhú stranu postele a vzala do ruky knižku. Zachichotal sa, približujúc sa bližšie ku mne.  

„Prečo sa ceríš ako báger na tvrdú zeminu?“ spýtala som sa naoko bez záujmu s pohľadom zabodnutým v knihe.

„Už som ti povedal, ako veľmi ťa ľúbim?“ Prešiel mi nosom po ramene. Snažila som sa nedať svoje rozptýlenie najavo. Pokrčila som ramenami.

„Myslím, že som čosi také už niekedy započula.“  

„Môže mi slečna Plattová vysvetliť, prečo je nahnevaná?“ mrmlal mi do ramena, rukou ma objímajúc okolo pása.

„Slečna Plattová nie je nahnevaná, iba opatrná. Pokiaľ si pán Cullen nespomína, sám pred vyše dvomi hodinami učinil isté opatrenia,“ podotkla som sladko. „Okrem toho, slečna Plattová si nie je dvakrát istá, či by sa jej mal pán Cullen dotýkať a prihovárať, keďže je prenášačom potenciálnej ‚vampiro smrtiacej choroby‘.“

 Carlisleovo telo sa otriaslo smiechom. „Slečna Plattová sa ale už nemá viac čoho báť, pán Cullen strávil päť minút dôkladným drhnutím zubov. Plus, všetky ostatné vypálil Listerinom. Veď sa hovorí, že ničí 99% baktérií.“

„Čo keď patrí cesnak medzi to jedno percento, ktoré mu odolá? Myslíš, že môžem až tak riskovať?“ 

„Máš pravdu. Risk nie je v každom prípade zisk. No nič, dobrú.“ Odtiahol sa, otočil na druhú stranu a zhasol nočnú lampičku. Na niekoľko sekúnd zavládlo v izbe úplné ticho.

Pohľadom som zablúdila k vyblednutému plagátu Claudie Schiffer spred šestnástich rokov a s úsmevom pokrútila hlavou. Carlisleov otec sa snažil zachovať jeho izbu nezmenenú, takú, akú si ju v čase dospievania vytvoril jeho syn. Hovorí sa, že pre rodičov zvykáva byť ťažké uvedomenie, že sa z ich ratolestí stávajú dospelí ľudia. Že už nepotrebujú vodiť za ručičku, ale túžia po osamostatnení, začatí žitia na vlastnú päsť... Pre mňa však bolo dosť ťažké si predstaviť Carlislea ako tínedžera. Ale on taký bol - normálny, typický tínedžer.

Carlisle si znenazdania hlasno povzdychol, ľahnúc si na chrbát. Hlavu natočil mierne mojím smerom a keď som naňho nijako nereagovala, povzdychol si opäť, tentokrát však hlasnejšie a o poznanie nespokojnejšie. Vedela som, že to nemalo s chorobou nič spoločné, jednoducho sa dožadoval pozornosti. Zamykalo mi kútikmi úst.

„Bolí ťa niečo?“ 

„Srdce,“ zašomral.

„To je nepríjemné.“

Nespokojne zamručal. „Esme...“

Chcelo sa mi zasmiať sa, ale udržala som sa. „Prečo si mrchavý?“ 

„Aký mám byť, keď ma odmietaš?“

S pohľadom v knižke som rukou zamierila k jeho vlasom a jemne ho po nich pohladila. „Už môžeš spokojne spinkať.“ Na malú chvíľu som naňho pozrela. Jeho sklesnutý výraz stál za všetky drobné.  Ofučal spodnú peru, nakrčil čelo a smutne na mňa zamrkal. Urobila som to isté, čo on a niekoľko sekúnd sme na seba pozerali pohľadmi vyhodených šteniatok.  Carlisle to vzdal ako prvý, keď svoj zrak presmeroval na paplón, pevne stískajúc pery. Rukou som ho jemne chytila za bradu a primäla, aby sa na mňa pozrel. „Čo sa deje?“   

„Čo s nami bude, Esme?“ zašepkal takmer nepočuteľne a v jeho očiach sa odzrkadlil smútok. Hruď mi preťal pocit bolesti a triašky. Čo s nami bude?

Keď sme to netušili my dvaja, kto by to už len potom mal vedieť?

Začať tému o premene, alebo nezačať? Nebola som si istá. Nemala som odvahu. Bála som sa.

A čo vlkolaci a naša spoločná dohoda? Pokiaľ by prišli na jej porušenie, nemávli by nečinne rukou. Mali by sme oproti nim - respektíve ich počtu - vôbec šancu? Jedine, že by sme premenu uskutočnili niekde ďaleko od Forks, kde by nám nedýchali na chrbát.

„Neviem,“ odvetila som rovnakým šeptom a pritiahla si ho do náručia. Ruky si omotal okolo môjho pása a tvár si pritlačil na moju hruď. Bradou som sa mu oprela o hlavu a pobozkala ho do vlasov.

 Čím som si však bola viac než stopercentne istá, bola skutočnosť, že ho v žiadnom prípade nenechám odísť. V hrudi ma zamrazil zvláštny pocit. Čo keď nám osud nebude priať?

***

„Pomaly,“ povzdychla som si prosebne, keď som Carlisleovi pomáhala nasadnúť do auta. Napriek znudenému pohľadu, ktorým ma následne počastoval, som mu zapla pás.

„Zvládol by som to aj sám,“ zašomral zachrípnuto a odkašľal si do požmolenej vreckovky. Keď som zacítila krv, musela som sa hryznúť do jazyka, aby mi z úst nevyšiel bolestný ston. Na ten pohľad sa nedalo zvyknúť.

Neodpovedala som, nakoľko by som bola nútená k protestom, ktoré by  vyústili až k hádke, o ktorú v skutočnosti ani jeden z nás nestál. Naštartovala som, vycúvajúc z preplneného nemocničného parkoviska. Za všetky tie dni, ktoré som na ňom parkovala, sa mi neuveriteľne znechutilo. Evokovalo vo mne samé nepríjemné spomienky. Zamračila som sa, v duchu si dookola opakujúc dve slová: Buď silná.

Carlisle sťažka preglgol a hlavu si unavene oprel o sedadlo, pozorujúc scenériu za oknom. V jeho odraze som zbadala Carlisleov skalný pohľad a mierne stisnuté pery. Posledný týždeň strávil napojený na prístrojoch. Nikdy nezabudnem na strach, ktorý ma ochromil v ten večer, keď mi volal jeho otec, že Carlislea previezli kvôli silnému záchvatu do nemocnice. Akurát vtedy som bola vo Forks, kde som nám balila posledné veci. V Seattli sme momentálne bývali tri týždne.

Vedela som, že situácia je zlá. Vlastne ešte horšia.

Začiatkom septembra sa jeho stav radikálne zhoršil. Akoby sme dovtedy stúpali do kopca a zrazu sa z neho začali valiť dolu. Prepadla ma panika, keď som v to utorkové ráno vyhadzovala do koša prázdnu škatuľu od mlieka a v odpadkoch zbadala zakrvavené vreckovky. Po desaťminútovom páčení som z Carlislea vymámila priznanie - už druhý deň vykašliaval krv. Jeho slová mi v ušiach duneli po zvyšok dňa, mozog sa s nimi odmietal stotožniť. Boli to totiž slová, ktoré bili na poplach.

„Volala si jej?“ spýtal sa, nespúšťajúc pohľad z okolia.

„Áno,“ odvetila som. „Príde v noci.“

„To je dobre,“ prikývol. „Ďakujem, Es.“

„Aj tak ma mrzí, že ťa nemôžem premeniť sama.“

„To nech ťa v žiadnom prípade nemrzí. Ešte na to jednoducho nie si pripravená.“

Mal pravdu, nebola som. K tej dlho odkladanej téme sme sa dostali pred štyrmi dňami, počas Carlisleovho pobytu v nemocnici. Nevedela som si ani len predstaviť, čo by mohol chcieť a on ma opäť raz prekvapil.

„Môžeme sa porozprávať?“ šepol roztrasene a chytil ma za ruku. Iba som prikývla, priťahujúc si stoličku k jeho lôžku. Niekoľko minút ma uprene pozoroval  očami zaliatymi slzami. Veľmi ma bolelo ho vidieť v takom stave. Bezvládneho, vychudnutého... umierajúceho.

„Raz si mi spomínala, že upír sa zamiluje len raz za svoju existenciu. Že jeho láska sa nikdy nezmení. Týka sa to aj nás, však?“ spýtal sa vážnym hlasom.

„Samozrejme.“ Stisla som mu ruku.  

Na tvári sa mu zračil jemný úsmev. „Aj ja ťa ľúbim, Esme. Veľmi. Veľmi,“ zopakoval a z očí mu v okamihu vyhŕkli slzy.

„Neplač, prosím,“ prosila som ho zlomeným hlasom, utierajúc mu ich z líc.

„Vieš... Ja... Pýtal som sa z dôvodu, že... Predstavoval som si - ale nemysli si, že by som to tak aj chcel, to rozhodne nie -, že by bola naša situácia opačná. Že ja by som bol upír a ty... veď vieš. Keby si... zomrela... nedokázal by som bez teba žiť. Nechcel by som to,“ šepkal naliehavo.

„Ani ja to nechcem, Carlisle,“ vzlykla som. „Nechcem o teba prísť, neznesiem to.“

„Napadlo mi, že...“ prerývane sa nadýchol. „Teda, existuje jedno riešenie. Aby sme spolu boli stále.“ Neveriaco som zamrkala .Myslel na to isté, čo ja alebo nie?

„Premena,“ povedali sme naraz. Pomaly prikývol.

„Už dlho som nad tým premýšľal, ale mal som strach, že by si nesúhlasila.“

Pustila som mu ruku a dlane si priložila na tvár. Potom som naňho neveriaco pozrela. Mojím vnútrom sa rozliala úľava, chcelo sa mi od šťastia plakať. Nemali sme ešte ani z diaľky vyhraté, ale boli sme na najlepšej ceste.

„Akoby som mohla nesúhlasiť?! Preboha, Carlisle, počúvaš sa?! Ja som sa s tebou o tom nebavila preto, že som si myslela, že ty sa nechceš stať monštrom. Ale ja... Ja by som bola najšťastnejšou ženou pod slnkom, keby som s tebou mohla byť naveky.“                

Momentálne som Carlislea viezla domov. Lekári vedeli, že keď pacientom nezostáva do konca veľa času, je pre nich lepšie, ak ho strávia doma v pokoji a so svojimi blízkymi. Podobné myšlienky by mi za iných okolností spôsobovali triašku po celom tele, ale nech to znelo akokoľvek morbídne, zahralo nám to do karát. Nemohli sme ho predsa meniť v nemocnici. Carlisleovu premenu sme naplánovali na najbližšie dni a hneď zajtra sme mali odísť do Denali. Uľavilo sa mi, že s ňou súhlasil; že nám svitlo na lepšiu, ale hlavne spoločnú budúcnosť.

Ešte v deň nášho dohodnutia som zavolala Tanyii s prosbou o pomoc - vyznala sa v premene, vedela, ako ju učiniť. Koniec-koncov, premenila aj mňa. Pôvodne som si od nej len chcela dať poradiť, ale keď navrhla, že to urobí za mňa, v prípade, že sa bojím či mám obavy, privolila som. Nebola som si totiž istá, ako by som zareagovala na ľudskú krv, nech už bola či nebola Carlisleova. Nechcela som mu nedopatrením ublížiť.

S malou dušičkou som sa mu na druhý deň zverila s touto novinkou, obávajúc sa námietok z jeho strany. Ale na moje najväčšie prekvapenie len pokrčil ramenami a povedal: „Nezáleží na tom, kto to urobí. Hlavne, že zostaneme spolu.“ 

„Nad čím premýšľaš?“ vytrhol ma zo zamyslenia Carlisleov hlas.

„Nad nami.“

„Bude to dobré, Esme. Verím tomu.“

Pokúsila som sa usmiať. Ja som mala byť tou, ktorá mala utešovať jeho, nie naopak. Ale Carlisle bol vždy ten silnejší z nás. Jemne som ho pohladila po vychudnutej tvári, stretnúc sa s pohľadom jeho unavených, avšak stále láskavých očí.

Ako sa môže človek tak rýchlo zmeniť? Jeden deň je plný sily, druhý nevládze ani prstom pohnúť. 

Áno, bude to dobré. Muselo byť...

Po príchode do Carlisleovho bytu - stále som si nedokázala zvyknúť nazývať ho, i keď dočasným, domovom - som ho uložila do postele a až po krk prikryla perinou. Cestou v aute ho niekoľkokrát unášalo do ríše snov a vo výťahu tiež takmer zaspal. Krátko po uložení do postele sa mu to skutočne podarilo, ale počula som, ako sa v bolestiach strháva. V kuchyni som plakala, prajúc si vziať celú jeho bolesť na seba, len aby už on konečne netrpel. Chlácholila ma myšlienka, že ho to čo nevidieť prejde a o pár dní budeme riešiť smäd po krvi. Po hodine sa prebral.

„Nech sa páči, citrónový čajík bez medu, s cukrom.“ Šálku som položila na nočný stolík.

„Ďakujem.“ Trochu si odpil a chvíľu nato sa zakuckal. Trhane dýchal.

„Ľahneš si ku mne? Prosím,“ dodal unaveným hlasom. Prikývla som a zaliezla vedľa neho. Začal ma nežne hladkať po vlasoch, pričom mu po lícach pomaly stekali slzy. Trpel. A ja s ním.

„Budeš v poriadku, láska, vydrž, prosím,“ prihovárala som sa mu potichu.

„Esme, nech sa už udeje čokoľvek, vždy budem s tebou.“

„Samozrejme, že budeš. Načas sa presťahujeme do Denali, vo všetkom ti pomôžem, nikdy na nič nezostaneš sám.“

Pokrútil hlavou. „Nie, mal som na mysli, že ak by to náhodou nevyšlo, nechcem, aby si si niečo vyčítala. A že aj v takom prípade budem stále s tebou, vždy, keď si na mňa pomyslíš, budem tu. Nech už skončím kdekoľvek, nájdem si k tebe cestu. To ti prisahám.“

Rozplakala som sa. „Takto nehovor, Carlisle,“ vzlykala som. „Nebudeš ma musieť hľadať, pretože sa ti nikdy nestratím.“ Hlavu mi chytil do dlaní a uprene sa na mňa zapozeral.

„Áno, to by bolo najideálnejšie,“ pousmial sa.  „Ale stať sa môže všeličo, srdiečko. A keby sa to stalo a niekedy by si sa cítila sama, ver, že to tak nie je.“ Pustil ma, otáčajúc sa k nočnému stolíku. V šuplíku sa prehrabal a čosi z neho vybral. Keď sa otočil späť ku mne, na dlani mal položenú zlatú retiazku s príveskom slona.

„Niečo odo mňa pre teba, na pamiatku, ktorú budeme, dúfajme, okukovať spolu,“ zašepkal s malým úsmevom, odhrnul mi vlasy a nešikovne mi ju s roztrasenými rukami zapol okolo krku.

„Ďakujem.“ Telo sa mi stále otriasalo vzlykmi. Pohladil ma po líci.

„Naša láska je rovnako ako duša každého človeka večná, Esme. Pokiaľ k sebe dve duše patria, nájdu si k sebe cestu za každých okolností. Smrť je oproti ich láske nič, nedokáže ich rozdeliť. A ty vieš, že si spoločníčka mojej duše. Už naveky.“ 

Náruživo som ho pobozkala. Ach, ako veľmi som ho potrebovala. Ako veľmi som ho milovala. Pritiahol si ma do náručia, v ktorom som túžila zostať už navždy.

Tanya prišla večer tak, ako sľúbila. Mala u nás „prespať“ a ráno nás zaviezť do Denali, nakoľko som tam nechcela odšoférovať sama. Radšej sa budem venovať Carlisleovi, čakali nás predsa posledné spoločne ľudsky strávené chvíle. S Tanyou sme sa dohodli, že vzhľadom k nadchádzajúcim chvíľam si v rámci bezpečnostných opatrení zájdeme na lov. Nechceli sme sa tým zapodievať zajtra, aby sme nemrhali časom a Tanya zase nemohla meniť Carlislea v stave smädu.

Carlisle zaspal ešte predtým než vôbec prišla. Dúfala som, že bude mať pokojný spánok a aspoň trochu sa vyspí.

Lovili sme ďalej od Seattlu, takže nám táto činnosť zabrala viac času ako obvykle. Mohli sme byť preč vyše troch hodín. Keď sme sa vrátili späť do bytu, čosi mi tu nehralo. Vládlo v ňom až podivné ticho, niečo bolo inak. Akoby v ňom nikto nebol... Na prahu vchodových dverí ma zmrazilo.

Cítila som Carlisleovu vôňu, ale jeho srdce bolo mĺkve, nebilo.

Vystrašene som pozrela do Tanyiných rovnako vydesených očí a v ďalšej sekunde sme sa obe rozbehli do spálne. Ležal tam. Bez pohybu, vystretý a... nedýchal. Nedokázala som sa ani pohnúť, iba som nemo, ako v spomalenom filme sledovala, ako sa k nemu prirútila Tanya, pokúšajúc sa ho oživiť masážou srdca. Čakala som na naskočenie, ten krásny dunivý zvuk - bum, bum. Ale stále bolo ticho. Následne ho niekoľkokrát pohrýzla do krku a na zápästie.

„No tak, Carlisle, poďme!“ kričala, pokračujúc v masáži srdca. „Naskoč!“ Stále som sa nedokázala hýbať, prehovoriť, zareagovať ani od neho odtrhnúť pohľad. Bola som ako v tranze, podivne mimo. Akoby všetko prebiehalo mimo mňa a ja som sa nachádzala vo vákuovej bubline.  

Tanya otáčajúc sa mojím smerom roztrasene vydýchla a s bolestným pohľadom v očiach pokrútila hlavou. Jej nasledujúce slová ma konečne prebrali z apatie a následne nemilosrdne zabili. „Je mi to ľúto.“ 

Ehm, nabudúce nás čaká posledná kapitola. A, samozrejme, pekne ďakujem za všetky komentáre. 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 20. kapitola: