Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 17. kapitola

27.07.2014 (18:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1586×

17. kapitola

Carlisle

Osemdesiat percent.

Pre jednotkára mizivý výsledok študijného testu. Pre možného onkologicky postihnutého pacienta presný opak. Výsledok až príliš desivo sa približujúci k stým percentám. Zvyšných dvadsať predstavovalo bolestivo zbytočné hore-dole, pri chorobách malo toto číslo asi rovnakú hodnotu ako dvadsať dolárov pre milionára.

Sto percent či osemdesiat, na tom v konečnom dôsledku veľmi nezáležalo.

Keď som mal dvadsaťosem, diagnostikovali mi rakovinu lymfatických uzlín. Pre mňa, ako dovtedy úplne zdravého muža, ktorému sa aj nádcha vyhýbala, nastal touto správou priam koniec sveta. Všetko, čom som dovtedy o chorobách čítal len v odborných literatúrach kvôli skúškam, som zrazu zažíval na vlastnej koži. Život sa mi otočil o stoosemdesiat stupňov z jednej  minúty na druhú.

Spustila sa séria vyšetrení, chemoterapií, operácií.  Zo začiatku mi pomáhala odvaha a chuť žiť. Ale nebolo to ľahké a nebolo tomu tak stále. Nastali časy, keď som si prial, aby sa nado mnou smrť zľutovala a konečne si po mňa prišla; aby ma vykúpila z vĺn bolestí, ktoré ma zachvacovali v pravidelných intervaloch.

Neprichádzala.

Otec,  spoločne s Emmom a Rose, ma psychicky podporovali najviac ako sa len dalo, ale v najhorších chvíľach ma už ani ich povzbudivé reči nedokázali dostatočne upokojiť a podporiť. Snažili sa, ale ja som to nie vždy dokázal dostatočne oceniť. Nádeje som sa dávno vzdal.  

V tridsiatich nastala zmena. Rakovina ustúpila.

Pocítil som takú neskonalú úľavu, ako ešte nikdy doposiaľ. Tých pár sladkých slov mi dodalo potrebnej odvahy a o dva mesiace nato som sa mohol úprimne, z celého svojho srdca, tešiť, že som chorobu prekonal.

Aspoň som si to myslel. Naivná myšlienka, ktorá so sebou niesla troskotajúcu iskru sladkej nádeje.    

Iskra postupne, krôčik za krôčikom, narastajúca až zmenená na plameň. Bolo to ako znamenie, druhá šanca na život, čosi, čo sa neprihodí každému. Možno šťastie, možno dar a možno podivné neznáme posolstvo.

Koncom júna minulého roka som dostal ponuku práce v nemocnici vo Forks, so zmluvou na rok. Prvým kandidátom bol  môj kolega zo seattlovskej nemocnice, ktorý z toho z pre mňa doteraz neznámych príčin nakoniec vycúval a tým mi uvoľnil miesto. Možno úradoval osud, možno náhoda. Ktovie. Po vyše dvojtýždňovom premýšľaní som sa rozhodol, že ponuku prijmem. Túžil som predsa po zmene a novom začiatku, takže som chytil príležitosť za pačesy.

Noví kolegovia sa javili v pohode. Potešilo ma, keď ma hneď po príchode prijali medzi seba, viac-menej bez problémov ma so všetkým oboznámili a nezištne núkali pomoc. Najvýraznejším článkom bola rozhodne Bella Swanová, ktorá ma vždy, nech som sa nachádzal kdekoľvek, niekoľkokrát za deň vyhľadala a zahájila náš rozhovor. Trávila so mnou najviac času zo všetkých, správala sa milo a stala sa z nej fajn spoločníčka. Keď ma však už o týždeň po mojom príchode prvýkrát pobozkala, okrem prekvapenia som nepocítil nič iné. Čo sa ale dalo čakať od týždňovej známosti?

Vedel som, že láska sa nerodí zo dňa na deň. Bella bola po dlhšom čase ženou, ktorá o mňa javila záujem a preto som sa chlácholil myšlienkou a nahováral si, že si k nej časom vypestujem isté hlbšie city. Hej, čosi sa tam zrodilo, ale... nič z toho, čo som očakával. Na vzťah nestačí mať iba rád.

Vo februári tohto roka sa moje šance na lepší život opätovne zrútili ako domček z karát. Ošetrujúci lekár mi v to zasnežené dopoludnie zavolal so správou, aby som sa čo najskôr dostavil do Seattlu. Vedel som, že niečo je v neporiadku a celá cesta do veľkomesta akoby prebiehala mimo mňa. Jeho verdikt znel jasne ako ten najteplejší letný deň: Rakovina metastázovala do pľúc.

Umieram.  

Musel som učiniť isté opatrenia a medzi jedny z nich patrila aj Bella. Urobil som to, nad čím som premýšľal už dlhší čas, teraz som už však iné východisko z nie práve najlepšej situácie nevidel. Rozišli sme sa. Okrem toho, že náš vzťah nebol založený na silných citoch a tak či onak by sme sa jeden druhého čo chvíľa nabažili a povedali si zbohom, nechcel som jej dávať zbytočnú nádej. Nebolo by to voči nej férové. Mali sme sa radi, ale to, čo medzi nami bolo, sa nemohlo nazvať láskou ani zaľúbením. Občas to dokonca vyzeralo tak, že Bella lásku ani nehľadala. Mala iné priority.  

Nemal som právo od života už nič žiadať. Snáď len čas, ale ani o tom som nebol dostatočne presvedčený, či je tou pravou vecou, ktorú som potreboval. A predsa mi do srdca v tých najhorších a najnevhodnejších chvíľach zasial najmocnejší, postupne rastúci a prehlbujúci sa cit.

Zamiloval som sa.

Skutočne. Pravdivo. Hlboko. Tak veľmi, akoby lásku v mojom srdci zažal samotný Eros.

Úsmev Esme Plattovej sa mi vpálil do duše ako roztavené železo. Bol so mnou všade. V práci, doma, v snoch, predstavách... 

Snažil som sa svoje zbožňovanie a obdiv pred ňou držať na uzde, ale vždy, keď prehovorila, srdce mi poskočilo. Dovolil som láske zvíťaziť nad rozumom. Nad tým, čo bolo etické a morálne... rozumné a správne.

Zamračil som sa a pohľad presunul na Esme. Spokojne sa mi opierala o hruď a ani netušila, že naše spoločné chvíle boli zrátané. Odkedy som ju prvýkrát pobozkal, cítil som na srdci neutíchajúcu ťarchu z tajomstva, ktoré som pred ňou skrýval. Mal by som sa jej priznať. Nezaslúžila si so mnou strácať čas, keď som jej nemal aký ponúknuť na oplátku.

Prečo som musel byť taký sebec a prečo mi s ňou muselo byť tak dobre? Prečo musela byť taká skvelá? A prečo som ju musel stretnúť až na konci svojej životnej cesty?

Nešlo tu predsa o moje city. Tie terajšie naplnené šťastím ani tie budúce plné bolesti, ktoré by nastali, keby odo mňa odišla. Nemohli byť pre mňa dôležité. Nemohol som si to dovoliť. Nemal som právo ich uprednostňovať, keď už tak som sa dopustil bohapustej chyby a priznal sa jej so svojimi citmi.    

Pohladila ma po líci.

„Es?“ zašomral som potichu, srdce cítiac biť v krku. „Ľúbiš ma?“ Možno je to, čo ku mne cíti, iba pobláznenie - časom opadne až prejde úplne. Zostane po ňom len úsmevná spomienka. Čosi podobné citom, ktoré sme prežívali s Bellou. Povrchné, plytké, dočasné.

Napriek tomu, ako ma už len pomyslenie na niečo takéto bolelo, nemohol som prestať dúfať, že je to pravda. Mohlo by ju to zachrániť od nevyhnutnej bolesti, ktorú jej jedného dňa svojím odchodom na večnosť spôsobím.

V hĺbke duše som však vedel, že Esme je iná než Bella. Dobrá, láskavá a keď miluje, dáva do toho celé svoje srdce a celú svoju osobnosť.  

„Samozrejme,“ odvetila opatrne. 

„Veľmi?“

„Carlisle, čo sleduješ týmito otázkami?“

„Veľmi?“ zopakoval som svoju otázku.

„Áno, jasné, že ťa veľmi milujem.“ Napriek zmätenosti z mojich určite viac než podivných otázok znel jej hlas jasne a presvedčivo.    

„Prepáč,“ vydýchol som.

Zdvihla obočie a nechápavo na mňa pozrela. „Za čo sa mi ospravedlňuješ?“

„Lebo som totálny hlupák, s ktorým len zbytočne strácaš čas.“ Prečo som jej nemohol dopriať vzťah s Joshom, kým bol naň ešte čas? Bol zdravý, dokázal by jej toho toľko ponúknuť.

Prečo som sa do toho musel, dofrasa, angažovať?!

Odpoveď však bola natoľko jasná a jednoduchá,  až som mal pocit, že mi v mozgu doslova reve ako divoká šelma.

Lebo som ju miloval.  

„Nemáš náhodou teplotu? Trepeš úplne z cesty.“ Priložila si dlaň na moje čelo.

„Kiežby to bola len teplota.“ 

„Desíš ma, Carlisle...“

Zhlboka som sa nadýchol, vediac, že viac tému o mojej diagnóze nemôžem odsúvať na druhú koľaj. Bolo len otázkou času, kedy by všetko vyplávalo na povrch, kedy by si Esme všimla, že so mnou nie je všetko v absolútnom poriadku. Ak už som jej v živote viac ponúknuť nemohol -snáď okrem obrovského množstva lásky -, pravdu som jej dlhoval.

„Vieš, ja... Musím ti niečo povedať. Priznať sa ti s niečím, čo máš plné právo vedieť a mal som ti o tom povedať už dávno.“

Esme na mňa pár sekúnd opatrne hľadela a potom sa odrazu narovnala. „Tak fajn,“ povzdychla si, opierajúc sa o sedačku. „Počúvam.“

Znervóznel som. Z ničoho nič ma oblialo teplo, srdce sa roztĺklo ako o závod a na čele sa mi vyrojili kvapôčky potu. Ústa som otváral a zatváral ako ryba na suchu, môj hlas sa stratil niekde v krčných hlbinách.

Na svete bolo milión filmov pojednávajúcich o podobnej situácii, v akej som sa momentálne nachádzal. Filmy, v ktorých sa hlavní hrdinovia potýkajú s rakovinou a kdejakými problémami. Na rozdiel od nich, ja som okolo seba nemal štyridsaťčlenný štáb, kamery a osoba sediaca predo mnou nebola herečka. Toto sa skutočne dialo. Nikdy by mi však nebolo napadlo, aké ťažké je čosi také vysloviť nahlas. Aké dokáže byť ťažké priznať sa.

„Ehm... ja... no...“

„Ty...?“ snažila sa ma podporiť Esme.

„Ja...“

„No...?“

Nádych, výdych, ide sa! „Mám rakovinu, Es. Konkrétne metastázy na pľúcach. Nemám najlepšie životné vyhliadky,“ smutne som sa pousmial. Pozorne som sledoval jej výraz, ktorý sa menil z neutrálneho na prekvapený, potom na vydesený až začala vytrvalo krútiť hlavou zo strany na stranu.

„Čč... čo?“ vydýchla zlomeným hlasom, ktorý lámal aj moje srdce. „To nie je možné, veď...“

„Ani nevieš, ako strašne ma mrzí, že ti to hovorím až teraz,“ zašepkal som.

„Ako dlho o tom vieš?“

„Už takmer štyri mesiace.“ Nejaký chlap s mojou diagnózou sa dožil vyše dvoch rokov. Ak som chcel byť veľmi optimistický - rovnako ako môj ošetrujúci lekár, ktorý mi až taký náhly odchod nepredurčoval -, mal som pred sebou ešte rok a osem mesiacov. Mal som však pocit, že moje pľúca sú zo dňa na deň ťažšie. Problémy s dýchaním narastali, kašeľ sa čoraz viac stupňoval. Ako lekár som si musel vedieť pripustiť fakt, že ma čaká maximálne osem mesiacov. Ani o deň viac. Cítil som to. Moje telo to cítilo.    

„Štyri mesiace?!“ vyhŕkla. „Musí sa predsa dať niečo urobiť,“ naliehala a jej hlas naberal podtón paniky. „Chemoterapie, ožarovanie... čokoľvek!“

Pokrútil som hlavou. „Myslíš, že keby existovala nádej, že by malo liečenie nejaký zmysel, nepodstúpil by som ho? Samozrejme, že áno. Ale už sa nedá urobiť dokopy nič.“ Vyrozprával som jej všetko ohľadom môjho skoršieho zdravotného stavu a výhrou nad rakovinou lymfatických uzlín.

„Keď človek vyhrá boj nad rakovinou, nikdy nemá stopercentnú záruku, že sa už nevráti. U mňa sa to potvrdilo. Tentokrát postihla pľúca a dala si fakt záležať... Keďže v nich mám aj metastázy, nemôžem podstúpiť ani operáciu. Keby som sa rozhodol pre chemoterapiu, nádor by sa síce možno zmenšil, ale je tu osemdesiatpercentná šanca návratu choroby.“ Osemdesiat percent... To číslo som priam znenávidel.  

Esme sa zhlboka nadýchla a zdvihla sa zo sedačky. S dlaňami na lícach sa v tichosti začala prechádzať hore-dolu po obývačke. Cítil som sa ešte mizernejšie než obvykle. Nedokázal som od nej odtrhnúť pohľad.

„Ako môžeš byť taký pokojný?!“ Odrazu zastala v strede izby a rozhodila rukami.

„Pomôže mi, keď sa budem rozčuľovať?“

Jej pohľad znežnel, v očiach však bolo badať smútok.

„Ver mi, Es, keby bola aspoň trochu reálna šanca, že sa liečba môže podariť, šiel by som do toho. Ale už viem, koľko bolesti chemoterapia obnáša a aj tak by v mojom prípade vyšla nanič.“ V hrdle mi navrela hrča. „Ja... bude to znieť ako najväčšie klišé, ale... vieš, chcel by som prežiť posledné mesiace svojho života s ľuďmi, na ktorých mi záleží a nie na nemocničnom lôžku. Stále je na svete toľko vecí, ktoré by som túžil zažiť a vidieť a keď mám poslednú možnosť, nechcem ju premrhať niečím, čo nemá v konečnom dôsledku aj tak žiadny zmysel.“ V očiach sa mi nahromadili slzy a pár zradkýň z nich aj vytieklo. Zotrel som och skôr než sa k nim stihli pridať ďalšie. Nemohol som plakať. Už nie. Plaču a nadávania na život, prečo sa niečo podobné muselo prihodiť práve mne, už bolo dosť. Musel som sa s touto situáciou vyrovnať. Nebol som na svete predsa jediný.  

„Ja len... Prepáč, je to pre mňa...“ nedokončila.

„Ťažké,“ doplnil som. Prikývla. Trhalo mi srdce, keď som ju tam videl takto stáť - s ovisnutými ramenami a k hrudi si pevne tískajúcimi rukami. Pomaly som k nej podišiel a stiahol si ju do náručia. Pevne ma objala a tvár si zaborila do mojej hrude. 

„Je mi to tak ľúto, Es. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi,“ šepkal som jej do vlasov, kým som ju hladil po chrbte.

„Nemá ti byť čo ľúto. Veď predsa za nič nemôžeš.“

„Ale áno. Môžem za to, že som sa od teba nedokázal držať ďalej a preto sme teraz tu.“

Jemne sa odo mňa odtiahla a pozrela mi do tváre. „Tým chceš tvrdiť, že sme sa nikdy nemali dať dokopy? Ľutuješ, že si si so mnou začal?“

Chytil som jej hlavu do dlaní a zahľadel sa priamo do jej zlatých očí. „Nebuď hlupáčik. Ani si nevieš predstaviť, ako som sa cítil v ten deň, keď som ťa prvýkrát pobozkal a keď som zistil, že moje city opätuješ. Ako by som mohol ľutovať vzťah s niekým takým úžasným ako si ty, Esme? Ako by som mohol?“ naliehal som.

 „Ale ľutujem to, že ti nemám čo ponúknuť. Zaslúžila by si si niekoho, kto by stál pri tebe stále, kto by ťa nikdy neopustil. Ja to dodržať, láska moja, neviem a nemôžem. Aj keď si to tak neuveriteľne prajem.“ Pevne som stisol viečka a čelom sa oprel o jej.  „Keby sme sa nedali dokopy, ušetril by som ti toľko bolesti a starostí,“ šepol som.

„To nie je pravda. Od prvého dňa si pre mňa veľa znamenal, Carlisle. Milujem ťa a chcem byť s tebou, nech sa deje čokoľvek. Chcem, aby si vedel, že tu budem pre teba vždy. Vždy,“ zopakovala.

Pobozkal som ju. Silno, náruživo, vášnivo, ale zároveň nežne. Snažil som sa do bozku vložiť všetky pocity, ktoré sa vo mne hromadili a ktoré som k nej choval. „Mal som ti o tom povedať skôr, viem, ale strašne som sa bál,“ šepkal som jej do pier.

„Čoho?“  

Prerývane som sa nadýchol. Odrazu som sa cítil hlúpo, že som si čosi také myslel. Ale Es stále čakala, kým niečo poviem a sľúbil som si, že od dnešného dňa k nej budem vo všetkom úprimný. Už žiadne tajomstvá. „Že sa na mňa naštveš, odídeš a už ťa nikdy neuvidím.“  Bez stopy humoru som sa zasmial. Chytala ma hystéria.

Esme sa chápavo pousmiala a pritisla sa ku mne ešte tesnejšie. „Rozumiem ti. Ale to sa nikdy nestane. Sľubujem.“   

Objal som ju najpevnejšie ako sa len dalo. Držal som v náručí celý svoj svet, celý svoj život. Môj dnešok, zajtrajšok. Moje všetko.

Nasledujúce ráno som sa zobudil skoro. Nebolo ani šesť. Napriek pokusu sa mi spánok vyhýbal a ja som si uvedomil, že je to tak možno schválne. Sviatkom bolo už len to, že som sa vôbec do nového dňa zobudil. Večer sme sa s Es o všetkom ešte zhovárali. Odpovedal som jej na prípadné otázky a každou ďalšou odpoveďou som nadobúdal väčší pocit, že sa čo chvíľa spakuje a zuteká. Ale ona ma len pozorne počúvala, a keď som sa dostatočne vyrozprával, pevne ma objala a napoly neprítomne hladila vo vlasoch, čím ma chtiac-nechtiac nakoniec uspala. 

Teraz vedľa mňa neležala, ale podľa zvukov z kuchyne pripravovala raňajky. Vyteperil som sa z postele a napoly rozospato sa vybral za ňou. Stála pri sporáku a miešala vajíčka v panvici. Vlasy mala vypnuté do vysokého drdola a na sebe pyžamové gate a tričko na ramienka. Pousmial som sa, vyzerala roztomilo s tou strapatou ofinou.

„Och, dobré ránko, vstal si skoro. Dúfam, že nie ja som ťa zobudila.“

„Nie, nie.“ Vtisol som jej bozk na spánok a z kredenca vybral šálku na kávu. Esme mi jemne čapla po ruke. „Dnes sa starám o raňajky ja, takže si pekne sadni a... prečítaj si noviny, napríklad.“ Pokrčila ramenami a postrčila ma ku stolu, na ktorom ležali spomínané noviny. Dnešné.

Zdvihol som obočie. „Ty si bola nakúpiť?“ 

„Hej, včera sme zabudli na mlieko. Ale hlavne, že som sa povozila v košíku.“ Položila predo mňa tanier s omeletou. Napichol som na vidličku malé sústo a vložil si ho do úst. Po dlhom čase to bolo jedlo, ktoré pre mňa niekto pripravil. Bol som zvyknutý starať sa o seba sám, po mamkinej smrti mi taktiež iné nezostávalo. Otec musel zabezpečovať rodinu finančne a v práci prišiel aspoň na iné myšlienky. Dva roky tam strávil viac času než doma. Vyčítať som mu ale nič nemohol.

Keď bola mama ešte nažive, ale nevládala sa už ani postaviť z postele, staral sa o ňu, bol s ňou až do jej konca. Videl, ako z nej rakovina saje život. Doslova mu zomrela v náručí. A potom, o niekoľko rokov, to zažíval druhýkrát so mnou. Tretí som mu už nechcel spôsobovať viac starostí, preto som návštevy v Seattli obmedzil.

Pozrel som na Esme a zo všetkého si najviac prial, aby ona pri mojej smrti nebola. Čosi také vás poznačí do konca života a ona si toľko bolesti nezaslúžila. Nie kvôli mne. Clivo som sa pousmial, keď do šálky nasypala dve lyžičky kávy a jednu kocku cukru, ktoré nakoniec zaliala vriacou vodou a šálku položila predo mňa. 

„Vďaka, Es, ale vieš, že to nemusíš robiť. Nechcem, aby si mala pocit, že sa teraz o mňa musíš starať.“

„Nemám pocit, že by som sa o teba musela starať. Ale rada ti pomôžem najviac, ako sa len bude dať,“ odvetila akoby previnilo. „Nechcem, aby si to bral zle, Carlisle. Ja to pre teba robím rada. Naozaj,“ pípla a stisla pery do tenkej linky.

„Poď sem.“ Objal som ju rukou okolo pása a stiahol si ju do náručia. 

„Si moje zlato, vieš to?“ šepol som jej do vlasov. Anjelsky sa na mňa usmiala a pohladila ma po líci.

„Ty si môj miláčik.“ Ruky si omotala okolo môjho krku a hlavu si oprela o moje rameno.

„Nech už to, Esme, dopadne akokoľvek, chcem, aby si vedela, že mi na tebe veľmi záleží a veľmi ťa ľúbim.“ Miesto odpovede sa mi zavŕtala hlbšie do náručia. Pár minút sme sedeli v úplnej tichosti, keď sa na mňa Es váhavo zadívala. V mojich očiach sa zračila otázka.

„No,“ spustila opatrne, „myslím, že je rad na mne.“

„Rad na čo?“

„Aby som sa ti s niečím priznala.“

„Nehovor mi, že aj ty umieraš.“

Pretočila oči. „Nie... ja. Vôbec neviem, ako ti to povedať. Je to úplne šialené.“

„Môžeš prejsť rovno k veci, nemusíš sa zdržovať žiadnymi omáčkami okolo,“ povzbudivo som sa na ňu usmial. Teraz na mňa pozrela pochybovačne.

„Máš pravdu, asi to tak bude najlepšie.“

Súhlasne som prikývol. Nastalo napäté ticho.

„Takže... vieš, ja...“ zhlboka sa nadýchla, „rovno k veci, hovoríš?“

S úsmevom som prikývol.

„Fajn. Som upírka.“

Holky, ďakujem vám krásne za komentáre, veľmi si ich cením. :) Do konca poviedky nám už zostáva len zopár kapitol, tak dúfam, že tu so mnou dovtedy vydržíte. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 17. kapitola: