Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 13. kapitola

16.05.2014 (08:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1503×

13. kapitola

Carlisleov pohľad ma v mysli neprestával prenasledovať po celý zvyšok víkendu. V nedeľu som mala voľno, a keďže som akosi vďaka vyššie spomínanému pohľadu nadobudla pocit, že by nebolo vhodné Carlislea pozvať na pohárik, pri ktorom by mi vysvetlil, čo sa stalo, žiadne stretnutie s jeho osobou sa nekonalo.

Po tom, ako sa za ním zatvorili dvere od miestnosti pre lekárov a tým pádom zmizol z môjho dohľadu,  sme sa s Joshom pomaly pobrali k jeho autu. Cesta ubiehala viac-menej v tichosti a Joshovi som sa v duchu úprimne poďakovala, keď  sa potom, čo ma vysadil pred domom, o nič nepokúsil a odišiel.

Počas celej nedele som bola ako na tŕňoch, v podvedomí cítiac čosi zvláštne. Snažila som sa prísť na iné myšlienky: V predzáhradke som dopoludnia vysadila kvetiny, nakoľko do Forks konečne zavítala jar, poobede sa posadila k opätovnému prečítaniu Anny Kareniny, vyupratovala celý dom, hudbu pustila na plné grády... Nepomohlo. Hlavu som mala stále zaplnenú myšlienkami na Carlislea.

V pondelok bolo aspoň krajšie počasie. Slnko občasne vykuklo spoza mrakov, ktorých však bolo, chvalabohu pre mňa, hojne, takže mi slnečné lúče príliš nesťažovali existenciu. Z mrakov, našťastie, nepršalo. Rozhodla som sa obliecť si najnovšie, do polky stehien siahajúce, tmavomodré šaty s krátkym rukávom, ktoré som si kúpila ešte na nákupoch v Seattli s Rosalie.

Po príchode do práce som zahájila pátranie po Carlisleovi, načo som ho takmer okamžite zbadala vychádzať spoza rohu, smerujúc k východu. Nemal na sebe lekársky plášť, čo znamenalo, že práve končil a mal namierené domov... že si prehodil služby a dnes spolu nepracujeme. Keď prechádzal okolo mňa, ani sa nepristavil, iba si čosi, čo malo pravdepodobne pripomínať pozdrav, zašomral popod nos, pokračujúc v ceste. Pripadala som si neviditeľná ako vzduch.

 „Carlisle!“ zavolala som za ním s poriadnou dávkou prekvapenia a keďže som očakávala, že sa neuráči vrátiť späť sám, rozišla som sa za ním. Veď ako sa hovorí, ak nepríde Mohamed k hore, príde hora k Mohamedovi.  

Zastavil sa, akoby mierne neochotne sa otáčajúc mojím smerom. Jeho tvár pripomínala výraz pokerového hráča, úplne kamenná, bez najmenšej známky nejakej emócie.

Odrazu sa ma zmocnil pocit, že ho otravujem, že je mu moja prítomnosť nepríjemná. Akoby si myslel: „No tak čo chceš, vyklop to a viac ma nebuzeruj, nemám na teba čas!“

Nemusel vyrieknuť ani jedno jediné slovíčko, no i tak som sa cítila, akoby mi uštedril poriadnu ranu do brucha. 

„Deje sa niečo?“ zašepkala som potichu, keď na mňa stále bez slova hľadel.

Zavrtel hlavou. „Nie, čo by sa malo diať?“ odvetil odmerane. Snažil sa to síce zamaskovať - a pokiaľ by som nebola upírkou, jeho pokus by mu možno aj vyšiel -, no v jeho hlase bolo badať stopy po triaške. V tom momente mi bolo nad slnko jasné,  že sa niečo určite deje - pokojným ľuďom sa hlas predsa netrasie.

„Vyhýbaš sa mi.“

„To sa ti len zdá.“

Pokrútila som hlavou. Začal sa vo mne hromadiť hnev, pretože z celého srdca som podobný prístup pozostávajúci z pretvarovania sa, že sa nič nedeje, keď sa očividne deje, nenávidela. Čo mu, dopekla, sadlo na nos?! 

„Nie, Carlisle, nezdá! Si na mňa nahnevaný, ale ja vôbec nerozumiem prečo. Urobila som niečo? Ublížila som ti nejakým spôsobom?“

„Povedal som ti, že sa nič nedeje.“

Odfrkla som si a ruky prekrížila na hrudi. Okrem toho, že mi jeho správanie spôsobovalo psychickú bolesť, ma už aj vážne prestávalo baviť.  Pomaly, ale isto mi začínal brnkať na slabú nôtu.

„Prečo ti neverím?“

Pokrčil plecami. „To nie je môj problém,“ precedil pomedzi zuby. Neveriacky som sa naňho zahľadela, márne v ňom hľadajúc toho človeka, tú bytosť, ktorou bol ešte v sobotu. Usmievavého, pohodového, zábavného a uvoľneného Carlislea, ktorý mal od toho, čo stál momentálne predo mnou, viac než na tisíce míľ ďaleko.   

„Ja ťa nespoznávam, Carlisle,“ zašepkala som a bolestne skrivila tvár. „Čo sa to s tebou deje? Toto,“ poukázala som naňho, „predsa nie si ty.“

Podráždene si povzdychol, prepáliac ma natoľko zvláštnym pohľadom, že sa mi snáď naveky vpálil do pamäti, keď z jeho tváre konečne spadla neprístupná maska. Hneval sa, ale v jeho očiach bolo vpísané niečo iné, niečo, čo sa mi zdalo takmer neprípustné, priam nemožné.

„Prepáč, Esme, no naozaj si nie som istý, či sa ozvala tá pravá osoba. Neviem, kto tu zo mňa robil doteraz debila. A to fakt nemám rád.“

Nechápavo som zdvihla obočie. „O čom to, prosím ťa, hovoríš?“ hlesla som zarazene.

Carlisle sa bez stopy humoru v hlase zasmial. „Ja ťa, naopak, prosím, aby si zo seba nerobila hlúpu. Presne vieš, o čom hovorím...“

 Než som stihla zareagovať, pokračoval. Lepšie povedané, vybuchol ako časovaná bomba, ktorej uplynula posledná sekunda. Našťastie sa na chodbe, aspoň v našej blízkosti, nikto nenachádzal a tak nemusel byť svedkom tohto prazvláštneho... rozhovoru.  

„Keby si mi aspoň skôr povedala, že randíš s Joshom a bola priznala, čo k nemu cítiš. Ktovie, ako dlho to už spolu ťaháte... Prečo si sa toľko pretvarovala, Esme? Najviac ma mrzí, že si ku mne nebola úprimná, lebo takto už naozaj neviem, ktoré z vecí, o ktorých sme sa bavili, sú skutočne pravdivé...  Bohvie, v čom všetkom si mi klamala... Keby si mi aspoň úplne...“ odrazu stíchol, pery tisnúc do tenkej linky. „Ale to je už vlastne úplne jedno,“ povzdychol si pohodiac rukou, stočil sa na päte, rýchlym pohybom sa rozchádzajúc k východu. S ústami dokorán, obočím na samom vrchu hlavy a neopísateľným pocitom vo svojom srdci som nečinne, s nohami vrastenými do zeme, sledovala jeho pomaly miznúci chrbát. 

***

„Neviem, ktorí z vás dvoch je väčší truhlík. Či ty, alebo on. Ale asi obaja narovnako,“ poznamenala Alice otrávene, sklamane krútiac hlavou, keď som jej detailne zreferovala rozhovor s Carlisleom.

Keď som prišla domov, už na mňa nedočkavo čakala. Hneď, ako som sa ráno ako-tak spamätala z Carlisleových slov, pocítila som nutkavú potrebu sa niekomu vyrozprávať. A kto by na podobnú činnosť poslúžil lepšie než najlepšia kamarátka? Alice ma upokojila aspoň natoľko, aby som šichtu zvládla v čo najväčšej pohode a prisľúbila, že sa večer pozhovárame. Cítila som sa ako pubertiačka, ktorá s kamarátkou preberala svoje prvé spackané rande... Až na to, že ja som na žiadnom rande s Carlisleom v živote nebola a v momentálnej situácii to vyzeralo tak, že ani nikdy nebudem. 

Hromadilo sa vo mne toľko protichodných pocitov, až bolo problematické vybrať ten najväčšmi prevládajúci. V hlave mi neustále rezonoval tón jeho nahnevaného hlasu a ten zvláštny pohľad, ktorým ma počastoval. Na jednej strane mi bolo priam do plaču, na tej druhej som bola poriadne nahnevaná a vytočená.  

„Neviem, čo si mám o tom myslieť, Alice,“ priznala som a tvár si skryla do dlaní.

„No čo asi? Carlisle jednoducho žiarli, to je celé.“

„Veď nemá vôbec žiadny dôvod žiarliť. A už vôbec nie na mňa... Nie, to je nepravdepodobné,“ pokrútila som hlavou.  

„Esme Anne Plattová, preber sa, preboha! Veď on ti urobil normálnu žiarlivostnú scénu! Ako nič v zlom, ale pokiaľ by ťa bral skutočne iba ako kamarátku, nerobil by také haló kvôli jednému objatiu. Skôr naopak, nie? Doprial by ti šťastie, ešte by ťa aj hádam podporil... Ale jeho správanie je vlastne aj pochopiteľné. Uvidel ťa objímať sa s Joshom, samozrejme, hneď si musel domyslieť, že spolu niečo máte - pre chlapov tak typické -, začal žiarliť, že si sa náhodou odvážila pozrieť aj na iného chlapa a teraz sa ti snaží vyhýbať a hrá sa na urazeného. Toť vsjo.“ Alice pokrčila ramenami. Bez slova som sa na ňu so zamračeným pohľadom zahľadela.

Jej slová ma primäli dôkladne sa zamyslieť. Skutočne by bolo možné, aby mala pravdu? A keď nie úplnú, aspoň čiastočnú, poprípade úplne mikroskopickú? Mohol by Carlisle naozaj... žiarliť? A tá najdôležitejšia, takmer nezmyselná otázka  - mohol by ku mne, čisto teoreticky, niečo cítiť?

Počas celého dňa som si netrúfala na túto možnosť pomyslieť, aj keď bolo pravdou, že mi v tých najhorších stavoch sebaobviňovania zišla na um. Potlačila som ju do úzadia svojej mysle však tak rýchlo, ako sa len stihla objaviť, pretože som si nechcela dávať falošnú nádej. Nestála som o zlomené srdce. V tejto chvíli sa však do vzduchu vzniesla otázka: Čo keby?

Na druhej strane, za posledný čas sme spolu strávili naozaj fúru času, počas ktorého by som predsa čosi bola spozorovala.

V hlave sa mi vynorili spomienky na výlet v Seattli. Na popoludnie, kedy ma zoznámil so svojím otcom a potom sme všetci spoločne sedeli v obývačke pri káve. Kým som sa zhovárala s jeho otcom, nevenovala som Carlisleovi toľko pozornosti. Keď som sa však naňho kútikom oka pozrela, uprene na mňa hľadel s milým úsmevom.

Keď som si ho v mysli prehrala teraz, spätne, mala som dojem, že to nebol iba obyčajný, priateľský pohyb pier, akým na seba hľadí väčšina populácie. Bol hlbší, precítenejší... intenzívnejší. Podobný úsmev mu hral na tvári aj v momente, keď ma v parku chytil za ruku, alebo som ho párkrát zahliadla pri obyčajných ranných stretnutiach v práci. Bol to však len úsmev. Ten predsa ešte nič neznamenal.

Taktiež mi často pri rozprávaní hľadel na pery a keď sa naskytla vhodná príležitosť, kedy sa mu napríklad zazdalo, že môj hlas nabral podtón smútku, pohladil ma po ruke alebo po ramene. Nikdy som však týmto ‚maličkostiam‘ neprikladala hlbší význam, mysliac si, že sa ma len snaží upokojiť či rozveseliť.  

Dlaň mi vyletela k ústam, keď som si spomenula na jeho dnešný nahnevaný výraz v nemocnici. Vtedy, keď sa mu v očiach zrkadlil zvláštny druh emócie. Takú, ktorú som poznala viac než dobre; takú, ktorá mi svojho času robila častú spoločníčku. V tom raňajšom momente som si nechcela pripustiť fakt, že som mu svojím konaním mohla spôsobiť bolesť. Bolesť, ktorú mal vpísanú v očiach vtedy v sobotu, keď sa na mňa na ten mizivý okamih, počas ktorého prechádzal na nemocničnej chodbe okolo mňa a Josha, zadíval, a dnes ráno, keď sa prestal pretvarovať, že si to, že sa so mnou nebaví, len nahováram.

Avšak, dotklo sa ma, keď dnes povedal, že som v podstate klamárka; že veci, o ktorých sme sa spoločne rozprávali, boli výplodom mojej fantázie a tie, čo mohli teoreticky spadať do kolónky s názvom ‚skutočné udalosti‘, som nemyslela úprimne.

Nemala som rada, ak ma niekto súdil dopredu, bez toho, aby vedel, aká je skutočne pravda. Vždy som sa snažila správať k ľuďom najmilšie, ako sa len dalo a bolo možné, ale tiež som mala svoje medze a hranice. Carlisle nemal absolútne žiadne právo ma z čohosi obviňovať, keď som mu poskytla milión päť príležitostí na vyjadrenie svojich pocitov, no ani jednu z nich nevyužil. Nevyužil...

Panebože.

Konečne mi dala celá situácia zmysel, posledné zatúlané kúsky puzzle boli objavené a spojili sa do jedného celku. Uvidela som druhú, oveľa pravdepodobnejšiu stránku veci než bola žiarlivosť.

Čo keď to vôbec nebola žiarlivosť, ktorá ho primäla k takému správaniu? Čo keď on vlastne nikdy skutočne nestál ani len o moje priateľstvo, nieto ešte o mňa? Čo keď len potreboval niekoho, na koho sa mohol obrátiť, keď sa vymkol, alebo chcel ísť na pohárik? Čo keď boli všetky jeho úsmevy a dotyky falošné? Čo keď mu vlastne na mne vôbec nikdy nezáležalo, bola som len dočasnou priateľkou, na ktorú hodlal zabudnúť ihneď, ako si zbalí kufre a odíde nazad do Seattlu?

V mysli som sa hystericky zachechtala. Veď to bolo všetko priam nad slnko jasné. Dôvod, kvôli ktorému ma v piatok nepobozkal, dôvod, prečo sa začal správať ako úplný dilino. On so mnou nechcel mať vôbec nič spoločné, no v piatok sa nikdy nevyslovené, no stanovené hranice medzi nami takmer potrhali. Zľakol sa, prišlo mu, akej chyby sa dopustil a moje a Joshovo objatie mu len skvele zahralo do karát, aby mal pádny dôvod prestať sa so mnou stýkať. Samozrejme, všetku vinu hodiť na mňa, aby som si všetko, ostatne tak ako vždy, vyčítala iba ja.

Ešte nikdy vo svojom živote som nepocítila toľké sklamanie. Srdce sa mi roztrieštilo na tisíce úlomkov a oči sa zaplnili neviditeľnými slzami. Tak veľmi ma toto uvedomenie bolelo. Prečo som sa doňho musela zaľúbiť? Prečo mi nič, po čom som túžila, nemohlo byť dopriate? Prečo som sa vo všetkom musela iba sklamať?

Prečo ma vodil za nos a správal sa ku mne tak neuveriteľne milo? Prečo ma primäl myslieť si, že mu na mne záleží a má ma rád, keď to tak nikdy nebolo?         

Bez premýšľania som vyskočila na rovné nohy, vnútri potlačujúc zlostné vrčanie, a rozišla sa ku dverám, pevne rozhodnutá si to s ním ísť vydiskutovať medzi štyrmi očami.

***           

Ku Carlisleovmu bytu som sa rozhodla vyjsť po schodoch, snažiac sa dopriať si viac času. Nervozita spôsobená stresom, ktorý sa ma zmocnil niekde na pol ceste, nepoľavovala, práve naopak. Okrem nervozity sa však vo mne hromadilo aj množstvo hnevu, ktorý zo mňa takmer kypel.

Každým schodom vedúcim bližšie ku Carlisleovi som nadobúdala pocit, že sa mi čo chvíľa rozbúcha srdce. Stále tu bola možnosť otočiť sa, vziať nohy na ramená a utekať ako o život, ale načo by to bolo dobré?

Chcela som počuť pravdu priamo z jeho úst.  Život ma zbil už dosť, pár ďalších kopancov predsa prežijem. A predsa som vedela, že si len sprosto klamem. Keď ma pošle kade ľahšie, budem potrebovať tony času aspoň na čiastočnú rekonvalescenciu. Ale žiť v lži by tiež nebolo dobré. 

Keď som stála pred dverami jeho bytu, poslednýkrát som sa zhlboka nadýchla, vypla hruď a plecia snažiac sa o uvoľnený postoj, a decentne som zaklopala.  

„Rada by som ti povedala iba toľko, že s Joshom nechodím,“ vychrlila som ihneď, ako sa o pár sekúnd otvorili dvere. Nečakala som na pozvanie, rovno som sa popri Carlisleovi prepchala dovnútra, zastavujúc v strede chodby, kde som sa otočila a uprela naňho svoj pohľad.

Pomaly zatvoril dvere a následne sa o ne s prekríženými rukami oprel. Výraz, ktorý sa mu zjavil na tvári, bol skutočne tým posledným, aký som očakávala. Tváril sa... obviňujúco?  

„Nikdy som s ním nič nemala a ani mať neplánujem. Pokiaľ si tento nezmysel vyvodil zo sobotňajšieho, podotýkam čisto priateľského objatia, je mi to ľúto, asi ťa sklamem, ale si na obrovskom omyle. Ak ale stále trváš na tom, že medzi mnou a Joshom niečo je, pravdepodobne si veštec, alebo pochádzaš z budúcnosti a vieš niečo, čo ja zatiaľ nie!“  

„Esme, ja už viem, že...“

„Nie, nechaj ma, prosím, dohovoriť,“ skočila som mu do reči nahnevane. Carlisle s povzdychom stíchol a zdvihol ruky v obrannom geste.  Môj hlas v sebe niesol o čosi nervóznejší podtón, než som pôvodne zamýšľala, no potrebovala som to všetko zo seba dostať.

„Vyprosím si, aby si ma z niečoho obviňoval, keď vôbec nevieš, ako to je. A už dupľom, aby si o mne tvrdil, že som sa k tebe správala neúprimne!“ prskla som a rozhodila rukami. „Nikdy, Carlisle, nikdy by som ťa nedokázala nijakým spôsobom zneužiť. Raz si mi povedal, že nie som ako ostatní v tomto meste. Tak prečo si odrazu myslíš, že by som bola schopná ti klamať? Myslíš, že som sa po celý čas s tebou hrala na niečo, čím nie som? Skutočne máš ten pocit, že to mám za potrebu? Že som taký typ človeka? Že som nakoniec predsa len taká ako ostatní?“ naliehala som.

„Prepáč, no naozaj si nie som istá, či si to nebol ty, kto sa tu po celý ten čas správal neúprimne... Myslela som si, že ti na mne aspoň trochu záleží; že som pre teba niečo viac ako len sprostá kolegyňa! Ale teraz vidím, že som sa mýlila.“ Slová sa mi z úst hrnuli viac-menej samy, bez rozmyslu, no poslednú vetu som iba ticho zašepkala, v hrdle cítiac hrču.

Prečo nemôžeme vedieť čítať myšlienky? Toľko by sa tým vyriešilo. Vedeli by sme, na čom sme, či má zmysel sa aj naďalej s istými ľuďmi stretávať, či kto nás má skutočne rád.     

Carlisle ma po celý čas pozorne sledoval a ani na sekundu neuhol svojím ublíženým pohľadom.  

Odrazu som si nebola istá, či bol dobrý nápad sem prísť. Správala som sa úplne trápne. Sťažovala som si na to divadlo, ktoré Carlisle predviedol ráno, no sama som sa stala aktérkou ďalšieho, takmer identického. Možno by bolo lepšie, keby som to nechala tak. Pokúsila sa na to všetko zabudnúť, tiež sa mu začať vyhýbať... V tichosti ho však naďalej ľúbiť a obdivovať, pretože tohto citu sa ja, ako nesmrteľná upírka, striasť nedokážem. Navždy vo mne zostane.  

Všetok hnev, ktorý doposiaľ lomcoval mojím vnútrom, odrazu zmizol, namiesto neho sa v ňom rozliala bolestná prázdnota. Sklamanie. Pozrela som do zeme a zamrmlala: „Tiež si sa ale mohol zachovať taktnejšie a povedať mi to rovno, bez hentakých scén.“   

 „Čo to rozprávaš?“ vyhŕkol naliehavo. Dýchal zrýchlene. „Och, Bože, nikdy by mi ani len nenapadlo, že by si si to mohla takto zle vyložiť. Mýliš sa,“ pokračoval rýchlo.

Odfrkla som si, pokrútiac hlavou.

„Prehnal som to, uvedomujem si to a ani netušíš, ako si to vyčítam. Nikdy som nemal v úmysle ťa za nič súdiť ani nič podobné. Ja viem, že nemám žiadne právo zasahovať do tvojho života. To, čo sa stalo dnes ráno, bolo... nedorozumenie. Skutočne ma to strašne mrzí. Viem, že nie si žiadna klamárka a že sa na nič nehráš. Nechcem, aby si si myslela, že mi na tebe nezáleží.“ Pozrel mi priamo do očí. „Ty mi neveríš, však?“ spýtal sa po krátkej pauze.

Ale ako som mohla uveriť, keď bola moja teória najzmysluplnejšia zo všetkých?

Nepatrne som pokrútila hlavou a pohľadom opäť preskenovala dlážku. Carlisle si rozhorčene povzdychol. „Esme, prosím ťa. Naozaj ťa prosím, ver, že ma to mrzí a že som to tak nemyslel. Ja len... Praskli mi nervy, pretože... Iba...“ zakoktával sa. Opatrne som naňho zazrela a keď sa naše pohľady stretli, mala som pocit, že sme si videli priamo do duše. V jeho očiach sa zračil smútok, krivda, bolesť, pocity, ktoré v tom momente nedávali vôbec žiadny zmysel. Pomaly sa ku mne začal približovať.

„Ty to vážne nevidíš? Neuvedomuješ si to?“ šepkal.

„Čo si mám uvedomiť? Že si ma doteraz sprosto využíval? Na to som už predsa prišla.“

Zaťal sánku a dlane do pästí.

„Esme, prestaň s tým už! Nebuď smiešna! Nevyužíval som ťa, nikdy som na niečo také ani len nepomyslel. Áno, priznávam už po tretíkrát, že som sa dnes správal ako úplný debil, ale napriek tomu, ako ti mohlo čosi také absurdné, že mi na tebe nezáleží, čo i len napadnúť?!“

„Ako?“ odfrkla som si a ruky si prekrížila na hrudi. „Spočítala som si, koľko je dva a dva!“

„Tak v tom prípade si si to spočítala očividne zle, pretože inak by si vedela, že ťa ľúbim!“

Nastalo ticho. Všetky myšlienky v mojej hlave sa v tom momente akoby zmrazili, zastavili, stopli. Mala som pocit, že sa celý svet spomalil. Nebola som schopná zareagovať, slová som mala zaseknuté vo vyprahnutom hrdle. Mysľou mi putovali iba dve slová, ktoré ju úplne pohltili. Ľúbim ťa.

Ľúbim.

Ťa.

Slová lásky, ktorých sa mi dosiaľ nikdy nedostalo. Boli pre mňa takmer cudzie, neznáme. Poznala som len lásku, akú ku mne chovali moji rodičia. Nikdy nie tú veľkú, spisovateľmi ospevovanú opätovanú lásku medzi mužom a ženou, ktorá vždy prekonala aj tie najväčšie prekážky. Vedela som, aké to je niekoho ľúbiť, no nikdy som nezažila, aké to je byť mužom milovaná.

„Takže takto, mladej dáme sa doma nepáči. Chcela by utiecť... No, to je za tú moju dobrotu,“ ozvali sa mi odrazu v hlave Charlesov hlas, keď na mňa zvreskol v istý júnový večer, keď som sa jeden jedinýkrát za naše manželstvo pokúsila o útek. Nanešťastie ma v kuchyni, keď som si balila veci, načapal, vrátil sa skôr, než mal. Celou silou ma schmatol za zápästie až sa mi na ňom objavili modriny a druhou rukou mi vlepil štipľavú facku. Tento moment sa mi do mysli nevryl kvôli bitke, ktorú som si následne vyslúžila, ale kvôli slovám, ktoré boli o poznanie bolestivejšie.

„Ty si tak nevďačná! Nieže by si bola rada za to, čo máš!“ prskal mi do tváre, vlepujúc mi ďalšiu facku.  „Nestojíš ani len za zmienku, Esme. Ešte ani len ten pes by o teba nezakopol. Môžeš ďakovať Bohu, že si spoznala muža ako som ja, ktorý sa podujal na to, že si ťa vezme. Ale ja sa ti očividne málim! Čo si si myslela, že ťa čaká tam vonku? Mala si snáď dojem, že by sa do teba niekto zamiloval? Veď sa na seba pozri. Si úplne nemožná, ešte k tomu aj totálne nemehlo! Ani len slepec by sa do teba nezaľúbil! Vôbec nikto, lebo si jedno veľké nič. Obyčajná nula, ktorá nikdy nič nedosiahne!“   

Nikdy som neoplývala obrovským množstvom sebavedomia, no život s Charlesom ma obral aj o tie posledné zvyšky, ktoré som v sebe chovala. Podľa neho som nebola nič viac než špina a človek, ktorý podobné reči počúva dlhší čas, im nakoniec uverí. Dokonca ani upírstvo ma natoľko nezmenilo, aby som si viac verila. To kvôli Charlesovi mi bolo ťažké uveriť, že by ma niekto mohol mať skutočne rád. To kvôli nemu som sa vždy pozerala na tú horšiu stránku veci...

To kvôli nemu mi prišlo pravdepodobnejšie, že ma Carlisle iba využíval, namiesto toho, aby som si priznala, že by ku mne mohol cítiť niečo viac alebo že by mohol žiarliť. Že by ma mohol mať naozaj rád. Ale bolo by možné, že by Alicina teória o žiarlivosti, Carlisleove úsmevy a dotyky boli skutočne pravdivé?

„Neviem, či mi teraz veríš, Esme, ale ja naozaj netuším, ako ti mám dokázať, že to myslím vážne a že o teba nechcem prísť. Ak nič viac, aspoň mi odpusť. Nechcem ťa do ničoho nútiť, nemusíme byť spolu, ale, prosím ťa, nehnevaj sa na mňa,“ pokračoval po chvíli, čím ma prebral zo zamyslenia. Svoj pohľad som stočila naňho. Sledovala som mimiku jeho tváre, snažiac sa konečne správne pochopiť emóciám vpísaných v jeho očiach, ktoré v tom momente hovorili zaňho. Bolo to akoby som sa topila v krištáľovo modrom oceáne, jeho pohľad bol intenzívny, spaľujúci. Bol to moment, v ktorom som konečne pochopila, že svoje slová myslel úprimne. Bol to moment, kedy som pochopila, že mu na mne skutočne záleží. Moment, v ktorom som zistila, že som sa svojou teóriou mýlila.

„Prosím,“ zašepkal ešte raz.

Neviem, či mi práve láska, ľútosť a smútok vpísané v jeho očiach dodali potrebnú odvahu, no urobila som váhavý krok smerom k nemu. Sťažka som prehltla a vdýchla nepotrebný vzduch, kým som urobila ďalší, potom ešte jeden a zrazu som stála priamo pred ním. Delilo nás sotva pár centimetrov. Jeho srdce sa trepotalo ako krídla kolibríka a dych sa zasekával v hrdle. Teplo z jeho tela vyžarovalo všade navôkol, mala som pocit, že sa vpíja aj do mojej ľadovej pokožky. 

 Roztrasenou rukou som ho pomaly, jemným dotykom, iba bruškami prstov, pohladila po ramene pokračujúc smerom ku krku, cez ucho až som ju nechala voľne priloženú na jeho šiji. Carlisle sa ku mne priblížil ešte viac a hlavu si oprel o moje rameno, rukami ma objímajúc okolo pása. Dotyk jeho horúcich dlaní bol neuveriteľný.

„Tak už mi veríš, Esme?“ zamrmlal mi do ramena a jemne ma začal hladkať po chrbte. Bol to neopísateľný pocit. Vôňa a teplo vyžarujúce z jeho tela boli pre mňa ako droga. Okúsila som a už som sa ich nedokázala vzdať. Bolo to akoby som konečne našla pokoj, akoby som po dlhých rokoch prišla domov.

„Áno,“ bolo jediné, čo som sa zmohla odpovedať. Carlisle sa odo mňa mierne odtiahol, stále ma však objímal, a obdaril ma láskyplným úsmevom. Pomaly sa začal perami približovať k mojim.

Ak som sa vtedy v Seattli v parku Lake Union, keď ma prvýkrát chytil za ruku, cítila ako v siedmom nebi, nebolo to nič oproti pocitom, ktoré vo mne ako novoročný ohňostroj v Sydney  vybuchli vo chvíli, keď svoje pery priložil na moje. Toto nebo nebolo siedme ani sedemnáste, toto bolo rovno sedemdesiate siedme. Už som o úprimnosti jeho slov nemala ani len najmenšiu pochybu. Zdvihla som sa na špičky, pravou rukou ho objímajúc okolo krku a zatvárajúc viečka som prehĺbila náš bozk.   

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 13. kapitola: