Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 34. kapitola

08.10.2014 (20:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2213×

34. kapitola

Edward:

„To znemená, že nie je žiadna šanca, ako z nej nespraviť upíra,“ zhrnul som celý rozhovor. Carlisle sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou.

Povzdychol som si a vložil si hlavu do dlaní. Sedeli sme v provizórnej ordinácií a zvažovali svoje možnosti. Pôrod bol za dverami – vlastne na ne klopal – a nám dochádzal čas. Kvôli Bellinmu rozhodnutiu ostať po pôrode človekom, som sa snažil nájsť alternatívne riešenie. Študoval som s Carliselom celé dni záznamy o pôrodoch poloupírskych detí, aj keď ich nebolo veľa, a dúfal, že jej budem môcť splniť toto želanie. Ale nemohol a to ma ubíjalo. Bella sa nechcela stať upírom, to muselo byť jasné aj bláznovi. Neviem, aký bol jej dôvod, ale bolelo ma to. A teraz ešte viac, keď nie je iná možnosť.

No na druhej strane, ten malý zvrátený Edward v mojej hlave bol za to neskutočne šťastný. Nielen, že som sa o ňu mohol prestať báť, ale mohol som s ňou byť do konca večnosti. Žiadna nudná ľudská smrť nás už od pôrodu nebude môcť rozdeliť. Konečne s ňou budem môcť byť dňom i nocou. Nebudem viac čakať, až sa zobudí alebo sa naje, či vyjde z kúpeľne. Už nič z toho nebude musieť robiť, čo pre mňa zahrňovalo viac času stráveného s ňou. A potom sa s ňou budem môcť hrať v posteli konečne aj trochu inak – tvrdšie, rýchlejšie. Tomu malému čudu sa staval penis už len pri tých predstavách a ja som mal čo robiť, aby som ho zahnal.

Postavil som sa od stola a vyšiel z ordinácie. Sluchom som v dome vyhľadal pokojne tlčúce srdce mojej lásky a vybral sa za ňou do kuchyne. Sedela za stolom a prevracala očami. Vyzerala neuveriteľne sexy, keď sa hnevala alebo vzdúvala. Toto však nebol ani jeden z tých prípadov. V kuchyni s ňou bola ešte Rosalie a Stepehn. Zamračil som sa. Ten chlap tu trávil na môj vkus až príliš veľa času.

„Super. Tak sa idem pripraviť a môžeme vyraziť,“ jasala Rose. Vybehla z miestnosti a ja som sa posadil na jej miesto vedľa Belly. Nadvihol som obočie.

„Súhlasila som s Rosalie, že s ňou pôjdem na stretnutie s Talamascou. Vezmeme Emmetta a citujem, natrhneme tým starým topánkam zadky.“

S úsmevom som sa k nej naklonil a pobozkal ju na nos. „Si neuveriteľne sexy, keď sa snažíš nadávať, ale hovorí sa bačkorám, nie topánkam. Moja malá Angličanka.“

Stephen si povzdychol. „Ale no tak, nemohli by ste si prejavy svojej náklonnosti nechať na neskôr?“

Zazrel som na neho a zavrčal. Urobil to isté a popritom odhrnul vrchnú peru. Mal som sto chutí nakopať mu zadok, keď ma Bella donútila pozrieť sa na ňu. Vtesnala mi nesmelý bozk na spodnú peru a ja som sa razom upokojil.

„Stres ti nerobí dobre, miláčik,“ začal som a obkrúžil palcom po jej vystúpenej lícnej kosti. „Nemala by si chodiť do Talamasci, a keď už veľmi chceš, tak pôjdem s vami. Nechcem, aby ťa rozrušili a niečo sa ti stalo.“ Bola to pravda. Ale zároveň som mal čudný pocit. Krv sa mi búrila v tele a hlasno kričala, aby som ju nikam nepúšťal.

Usmiala sa od ucha k uchu. „Naozaj by si tam so mnou išiel?“

„Samozrejme,“ odvetil som automaticky a potlačil ten nepríjemný pocit. „S tebou pôjdem aj na koniec sveta. Ale pred nimi zo seba nebudem robiť cvičenú opicu. Emmett nech sa odhalí a my dvaja ostaneme ako tichí pozorovatelia v úzadí.“

Zasmiala sa. „Ty moja malá opička.“ Prekonal som tých pár milimetrov k jej tvári a vášnivo ju pobozkal. Ak by som mohol, bol by som na jej perách nalepený dňom i nocou.

„Bella, môžeme vyraziť,“ skríkla Rosalie od hlavného vchodu.

Postavil som sa a vzal Bellu do náruče. Vykríkla. Stephen nám naštvane uhol z cesty a ja som ju odniesol až do auta. Konečne zapadlo slnko a my, upíri, sme mohli vyjsť von bez toho, aby sme sa rozpadli na popol. Posadil som ju na zadné sedadlo a prisadol si k nej. Objal som ju a pobozkal. V duchu som si už po niekoľkýkrát predstavil, aké to bude po pôrode. Určite úžasné, Bella bude patriť len mne. A deťom, samozrejme.

Hladil som ju po líci, prešiel som po kľúčnej kosti po oblúku jej nadutých pŕs a zastavil sa na bruchu. Cítil som tlkot troch sŕdc. Boli také pokojné, až to upokojovalo aj mňa samého. Ak by mi tĺklo srdce, bilo by určite v rovnakom rytme. 

„Pozri na tie dva cukríky,“ zachripel Emmett so smiechom a tým prerušil moje skúmanie Belliných tvarov. V duchu som na neho zavrčal.

Zastavili sme pred veľkou budovou, ktorá svojim zjavom skôr navrávala, že potrebuje opraviť, nie že v nej sídli tajná organizácia. Na pravo od vchodu bola zasadená tabuľka s pozláteným rámom s názvom Rekonštrukcia náhrobných kameňov a hrobiek. Len som nad tou dômyselnosťou pokrútil hlavou a otvoril dvere.

Vo vnútri nás objal chladný vzduch spojený so stareckým smradom a zatuchnutými knihami. Zacítil som aj sladkú vôňu, ktorou sa snažili prebiť ten očividný smrad. Načiahol som ruku k Belle a keď ma chytila, stisol som jej ruku. Rosalie a Emmett išli pred nami. Viedli nás hore schodmi s ornamentálnou balustrádou a sgrafitovými stenami. Na cestu nám svietilo pár lámp a pod nohami nám škrípali staré podlahy. Na druhom poschodí sme zastavili pred dvojkrídlovými dverami. Bella sa načiahla k čiernym plášťom na vešiaku a jeden mi podala. Nadvihol som obočie.

„Je to tradícia,“ pokrčila plecami a bez slova si obliekla ten svoj. Vyzerala v ňom neskutočne sexy, aj keď čierna látka neprekryla jej brucho.

Obliekol som si svoj plášť, ktorý mi nápadne pripomínal jednu puberťácku sériu o čarodejníkoch, a potom si nás Rosalie všetkých prehliadla. Bola nervózna. Nemusel som mať super zmysli na to, aby som to na nej spoznal. Usmiala sa na svoju sestru a zaklopala na dvere za sebou. Následne ich otvorila a vošla. My sme ju nasledovali.

Vo vysokej miestnosti z tmavo-hnedého dreva a zbytočne honosnými lustrami sa nachádzal dlhý stôl. Za ním sedelo dvanásť starých mužov s bielymi vlasmi a briadkami v rovnakých čiernych plášťoch. O niečom diskutovali a napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Keď sme vošli, prerušili svoju vášnivú debatu a otočili sa na nás. Vzduch z neznámych dôvodov ešte viac oťažel.

„Lordi,“ oslovila ich krátkym kývnutím hlavy Rosalie. V duchu som nad tým prevrátil očami - znelo to tak teatrálne.

Muž sediaci za vrch stolom sa postavil a ruky sa mu triasli. „Slečna Rosalie. Slečna Isabella.“ Kývol rukou smerom k voľným stoličkám na druhej strane stola. Vydali sme sa k nim, ale ani jeden z nás si k stolu neprisadol.

„Ďakujeme za pozvanie,“ začala Rose. „Viem, že sme jedno, či dve stretnutia vynechali, ale boli sme v Štátoch, preto iste ospravedlníte našu neúčasť.“

„To nestojí za reč.“ Kývol rukou lord. Zdal sa mi až príliš nervózny.

Rosalie sa pousmiala. „Samozrejme. Lenže nepoznáte naše dôvody. Vydala som sa do Ameriky, aby som vám dokázala vašu hlúposť, lordi. Toto je Emmett McCarthy. Upír zo začiatku dvadsiateho storočia v celej svojej kráse. A mimochodom, nepremenil ho Aro Volturi.“ Ukázala na Emmetta. Ten sa uklonil, zavrčal a popritom ukázal svoje tesáky. Muži v miestnosti skameneli hrôzou. Rosalie sa však bavila. Cítila víťazstvo a pocit zadosťučinenia. A nebola jediná.

Všetko sa to zbehlo veľmi rýchlo dokonca aj na upíra. Začul som ťuknutie kľučky a otočil sa k dverám práve v okamihu, keď do miestnosti vošiel Aro Volturi. Bledý upír s charakteristickými dlhými hnedými vlasmi a tým najnesympatickejším úsmevom, aký som kedy videl. Doprevádzal ho chlad, smrť a beznádej; a asi pätnásť upírov z jeho súkromnej gardy. Medzi nimi som spoznal pár tvárí, ktoré som však už nikdy nechcel vidieť.

Behom niekoľkých sekúnd sa rozostavili popri oknách a zatarasili dvere. Aro pomalými krokmi prešiel na druhú stranu stola a doteraz hovoriaci lord sa posadil späť na stoličku. Z čela mu pomaly odkvapkával pot a mne naraz došlo, prečo bol taký nervózny. Mal som chuť toho starca okamžite zabiť, pretože zradil Bellu aj Rosalie, ale na to nebol čas ani priestor. Svoj pohľad som presunul z jeho starej tváre na odpudivú tvár Ara Volturi a pritiahol si Bellu bližšie za seba. Bolo mi však jasné, že sú v presile.

„Edward Masen, dlho sme sa nevideli. Koľko je to, pol storočia? Už vtedy si bol obrovský talent,“ zaspomínal. „Bude ťa škoda. Zabil si mi jediného syna, vieš o tom?“ Nebola to otázka, len krátke zhrnutie. V krku sa mi začínala tvoriť veľká hrča. Všetky svaly sa mi napli. Bella mi viac stisla ruku a za sebou som cítil jej oblé bruško. Emmett sa napriamil medzi Rosalie a Ara, ale viac sa nepohol.

„Alistair ma vyprovokoval. Iste to viete,“ odvetil som na svoju obranu.

„Viem. Robil to už pekných päťdesiat rokov,“ pousmial sa a potom mu tvár opäť stvrdla. Svoje karmínové oči zabodol priamo do mňa. „Ale to nič nemení na fakte, že si ho zabil. A podľa našich pravidiel za to musíš zaplatiť.“

Zabijem ťa. A budeš trpieť rovnako, ako môj syn, keď si mu trhal hlavu. Ale ešte predtým sa budeš pozerať, ako umučím na smrť tvoju anglickú priateľku a vezmem si tvoje deti.

Zavrčal som a napriamil sa k útoku. Aro sa na v svojich myšlienkach bavil a ešte viac ho tešilo, že ma môže už teraz mučiť predstavou, ako do mojej lásky zabára svoju ruku a vytrháva jej srdce. Chcel som ho zabiť, roztrhať na kúsky, lenže akonáhle som sa pohol dopredu, pohlo sa aj ďalších päť upírov. Proti takej presile som nemal šancu. Aro sa ma snažil vyprovokovať, aby som začal bitku ja, nie on. Znovu som sa narovnal a pozrel na Emmetta.

Odkedy sme sa stali upírmi, už som ho nepovažoval za svojho priateľa. Bol to len muž, ktorý mi zničil ľudský život. Ale teraz predstavoval všetko, čo som mal. Čo mohlo pomôcť Belle k jej záchrane. Rosalie – nech bola akokoľvek silná a bojachtivá – by v nasledujúcom súboji okamžite padla. Emmett bol naopak rokmi zocelený a už vedel, ako sa brániť či nepriateľa poraziť. Lenže ja som teraz od neho nechcel silácke skutky. Ale aby vzal obe ženy a vypadol odtiaľto.

Nebol som si istý, čo videl na mojej tvári. Musela mu však prezradiť úplne všetko, pretože prikývol. Posunul sa bližšie k nám a vzal Bellu za druhú ruku. Otočil som sa na Ara.

„Nemá s tým nič spoločné. Alistair si zaslúžil umrieť, a ak by som to neurobil ja, urobil by to niekto iný. Možno neskôr, ale stalo by sa to. Tak prečo ostatných nepustíte a vybavíme si to my dvaja medzi sebou ako chlapi,“ navrhol som. Bol to slabý nápad a už dopredu som poznal jeho odpoveď. Ale musel som získať trochu viac času.

Aro sa schuti zasmial. „Myslíš, že si taký silný?! Som starý viac ako dve tisícky rokov. Som skúsenejší, rýchlejší a súboj s tebou by bol len strata času. Radšej to prenechám dvojčatám.“ Kývol hlavou smerom k Alecovi a Jane, ktorých som poznal z videnia, no o ich schopnostiach kolovali legendy. Obaja sa usmiali – ako verné psi svojho pána – a urobili krok dopredu.

„Počkajte,“ skríkol som na Ara, snažiac sa zachytiť poslednej slamky. Súrodenci sa zastavili. Naznačil som Emmettovi, že musí s Bellou vyskočiť von oknom, pretože dvermi sa nedostanú. Usmial som sa na svoju životnú lásku. Ešte jej nedošlo, čo chcem urobiť a to bolo len dobre. V očiach mala už aj tak dosť veľkú paniku a zjavne by ju tá skutočnosť na mieste zabila. Pustil som jej ruku. Načiahla sa za mnou, no Emmett si ju pritiahol k sebe. Strach v jej nádherných orieškových očiach mi dodával spotrebnú silu.

Milujem ťa, naznačil som perami a odvrátil sa späť na Ara. Na tvár som si v tom okamihu nasadil masku, ktorú som používal dlhých päťdesiat rokov pred ľuďmi. Prikročil som, povýšene nadvihol bradu a uškrnul sa. Aro čakal.

„Chcel by som vedieť, ako sa vám podarilo vyčmuchať nás. Nespomínam si totiž, že by nás niekto sledoval už v Štátoch.“

„V štátoch nie, ale tu áno,“ usmial sa, poctený tým, že môže prezradiť svoj brilantný plán. „Som v spojení s Talamascou už pár generácii a vždy som tu mal nejakého špeha. Preto bolo jednoduché dozvedieť sa, kde bývate, kam chodíte nakupovať, dokonca aj vás nachytať. Ľudia sú vždy veľmi ochotný, keď sa jedná o finančnú odmenu alebo ich holý život. Nemám pravdu?“ Obrátil sa na lorda, s ktorým sme predtým hovorili. Ukazovákom mu prešiel po krčnej tepne a on sa zachvel strachom.

„Páni. Myslel som si, že Talamasca iba pozoruje,“ vyjadril som svoj údiv.

„Pozoruje. Ale je dobré, keď ich máme pod kontrolou. Nechceme predsa, aby sa o nás dozvedeli ľudia a už vôbec nie vláda. Tá by zavolala armádu no a následky už si určite dokážeme predstaviť.“ Zaplesol rukami a spojil ich pred sebou. Odstúpil od „nevinného“ a obrátil sa ku mne.

„Áno, to všetci vieme,“ súhlasil som.

Mrkol som na Emmetta, ktorý vzal Bellu do náruče a v tom momente sa rozbehol proti Arovi. Zrazil som ho k zemi a začul trieštenie skla. Chcel som sa otočiť, no to už ma chytilo niekoľko rúk a ťahalo preč od svojho vodcu. Zvrieskol som. Pokúsil sa bojovať najskôr s jedným, potom s druhým, tretím. Ale vždy tu bol ďalší, ktorý ma ešte viac prikvačil a ja som rýchlo stratil všetku silu. Miestnosťou sa však nerozliehal len môj rozbesnený rev, ale aj ženský hlas. Pozrel som sa tým smerom a uvedomil si, že žiadny útek sa nekonal. Miesto toho traja upíri držali Emmetta, kým dvaja ďalší trhali hlavu Rosalie. Jej telo ochabnuto padlo k zemi a Emmett zreval. Šialene som hľadal pohľadom svoju Bellu a našiel ju v kôpke roztriešteného skla. V neprirodzenom kŕči sa prehla ako luk, až bolo počuť lámanie kostí. Vykríkol som jej meno, keď vykríkla i ona. Vtedy ma pribili k zemi a ja som už zo seba nedokázal striasť štyroch upírov. Vďaka svojej schopnosti som zablúdil do mysle samotného Ara a všetko videl jeho očami.

Približoval sa k Belle. Už pri nej sedela jedna upírka, ale nie pre to, aby jej pomohla. S úsmevom sledovala jej bolesť. Niečo sa s ňou dialo, ale upíri to nemali na svedomí. Aspoň nie tí Arovi.

„Potomkovia sa pýtajú na svet. Chcem tie deti a to živé!“ prikázal Aro. Žena prikývla a roztrhla Belle tričko.

„Nedotýkaj sa jej!“ vykríkol som z plných pľúc, ale nikto ma nepočúval.

Bella znovu vykríkla. Jej bolestivý hlas mi trhal všetky bunky. Tak veľmi som sa chcel vyslobodiť a pomôcť jej, lenže to nebolo možné.

Videl som fialové kruhy na jej bruchu. Mala vnútorné krvácanie z toho, ako sa chceli deti prehrýzť z jej brucha von. Upírka nahmatala jedno z nich a dlhými nechtami rozpárala brucho mojej snúbenice po oboch stranách. Vykríkla ešte hlasnejšie. Zahnala sa rukou, no ona jej ju bez rozmýšľania zlomila a vyvrátila za hlavu. Objavili sa tam aj ďalší upíri. Držali ženu môjho život v relatívnom pokoji, kým z nej upírka zaživa vyťahovala jedno dieťa po druhom. Bez problémov pretrhla pupočnú šnúru a jedno z nich podala Arovi. Bolo biele ako stena, ale od krvi. Rovnako ako Bella. Jej krv bola všade a ona od bolesti strácala vedomie. Upír, ktorý ju držal pri hrudi to nevydržal a zahryzol sa jej do krku. Takú chuť ešte nikdy nezažil a z vytrženia jej zlomil väzy.

Moje mŕtve srdce sa roztrieštilo na kúsky.

Prestal som vnímať. Dýchať. Zatvoril som oči. Duto som okolo seba počul, ako Emmett ešte bojuje a potom aj jeho trhajú na kusy. Vo vzduchu som vnímal krv svojej Belly, plač svojich detí a dúfal, že nič z toho nie je skutočné. Ale bolo. Bol som v temnote, utápal som sa vo vlastnej beznádeji a chcel umrieť. Ak by som mohol, zabil by som sa sám. Pretože ďalej existovať už pre mňa nemalo cenu. Bez nej som bol nikto, len prázdna schránka bez duše. Ak by som mohol plakať, utvoril by som more. A ak by som mohol zabíjať, vyzabíjal by som celé ľudstvo len aby ju to vrátilo späť.

„Postavte ho. Odchádzame,“ zavelil Aro. Postavili ma, no museli ma vliecť. Aro ma nechcel zabiť. Ako som pochopil, tak to vlastne nikdy nemal v pláne. Naložili ma do auta, spútali reťazami a zavreli do truhly. Leteli sme, zase išli autom, no ja som nič z toho nevnímal. Bol som v tranze.

Bella je mŕtva! Už sa nevráti. Je mŕtva!

Boli to dni, týždne i mesiace. Na perách som občas pocítil ľudskú krv či slnečné svetlo, ako mi páli pokožku. Počul som detský plač, drsný smiech a hovor. Nikdy som však nerozumel slovám alebo rozoznal tváre. Všetko bolo zahmlené, pretože som nedokázal opustiť ten okamih.

Nikdy som ju nemal pustiť na to hlúpe stretnutie. Vnútorný inštinkt ma varoval, ale ja som ho nepočúval. Zamiloval som sa do nej až po uši a myslel si, že to môže fungovať – vzťah upíra s človekom - že môžem byť šťastný. Poľavil som vo svojej ostražitosti, hrubosti. Kvôli nej som sa úplne zmenil a k čomu to bolo dobré. Aby som ju videl umierať? Nie, nikdy som ju nemal nechať odísť do Anglicka. Mal som ju pripútať o posteľ a držať ju v zlatej klietke. Nemal som zabiť Alistaira, či ju vziať do Forks. Nemal som jej pomôcť, keď som ju našiel na tej ulici. Mal som ju nechať zomrieť už vtedy. Bolo by to milosrdnejšie.

„Zabil som ju.“

„To teda zabil,“ zasmial sa ktosi. Nadvihol som hlavu. V tme som videl Jeho tvár. Nezostarol, aj keď to už boli roky. Stále mal ten hlúpy úsmev a dlhé vlasy. „Dnes sú to už štyri roky, Edward. Výročie narodenia tvojich detí a jej smrti. V poslednej dobe ťa môžeme mučiť ako chceme, ale ty už nereaguješ. Preto som si povedal, že ti urobím malú radosť. Bella, Edward?“ zakričal.

Ťažko som otočil hlavu. Niečo mi v tom bránilo. Načiahol som sa ku krku a zacítil pichľavý obojok s ostrými bodliakmi dovnútra. Spoza kamennej steny vyšli dvaja dospelý poloupíri. V prítmí vyzeral chlapec ako ja kedysi a dievča bolo ako Ona. Pozbieral som všetky sily a postavil sa. V ďalšom kroku ma však zadržali nie len reťaze, ale aj ich tváre. Dievča malo zjazvenú tvár a na jedno oko bola slepá. Po krku mala ešte čerstvú jazvu po poslednom uhryznutí. Na sebe mala handry, v ktorých vyzerala ako šľapka. Chlapec mal zas okolo krku i rúk ostré reťaze. Na jednu nohu kríval, ruky mal samú modrinu ale najhoršie na tom bola je spálená pravá časť tváre. Jazvy už boli dávno zahojené, no zvráskavená pokožka mu ostala.

„Čo si to...“ nedokázal som dopovedať.

Kričal som. Tak hlasno, ako mi to pľúca dovolili, až mi hlas trhal moje vlastne ušné bubienky. Bolelo ma celé telo, srdce i duša. Kričal som a nedokázal to zastaviť.

„Edward. Edward, prosím, upokoj sa,“ z diaľky som počul Jej hlas. Moja myseľ sa so mnou pohrávala, pretože Ona bola predsa mŕtva. Už dávno.

Kľačal som a krčil sa k zemi. Hlavu som mal položenú na chladných dlaždiciach a chcel si ju roztrieskať. Chcel som už konečne umrieť.

„Edward, dosť!“ znovu kričala. Na chrbte som pocítil teplé ruky, ktoré sa ma snažili upokojiť, no odstrčil som ich. Ani moja vlastná myseľ sa so mnou nemohla takto kruto zahrávať.

Znovu som si tresol hlavu o podlahu a zacítil vlastnú krv. Chcel som to ešte niekoľkokrát zopakovať, keď ma silné ruky odtrhli a postavili na nohy. Jasné svetlo vyrážajúce z lampy ma na okamih oslepilo. Prižmúril som oči a uvidel kuchynský nábytok. Ona stála pár metrov predo mnou. Bola vydesená. Oči mala rozšírené a tvár bielu, a brucho... Jej brucho bolo veľké ako vtedy, keď bola tehotná. Klesol som na kolená a ruky, ktoré ma držali, ma pustili. Pozeral som sa na Ňu ako na svätú. Pretože aj bola. Bola to moja bohyňa, moja svätá ikona.

Podišla bližšie a načiahla ruku. Vzal som ju a priložil si ju k perám. Ak sa so mnou chcela myseľ pohrávať, tak fajn. Páčilo sa mi to – bolo to tisíckrát lepšie, než jej predstavy za posledné štyri roky. Voňala po ovocí a levanduľovom kréme. Nikdy som jej nepovedal, ako som tú vôňu zbožňoval. Pritisol som si ju k lícu a pomaly sa postavil. Hľadel som do jej nádherne orieškových očí, potom pritisol svoje pery na jej a vychutnal si ten krátky dotyk. Vyzeralo to ako skutočnosť. Všetky moje spomienky boli v tej predstave také reálne. Objal som ju a zaboril tvár do jej vlasov. Jej teplo mi chýbalo a aj jej pravidelný tlkot srdca. Takto som chcel ostať navždy.

„Edward, čo sa stalo?“ zašepkala mi do ucha. Pokrútil som hlavou.

„Mal som ťa viac chrániť, láska. Odpusť mi to, prosím. Sklamal som teba, aj naše deti,“ hlas sa mi zlomil. Odtiahla sa a nechápavo sa na mňa pozrela.

„Bolo otázkou času, kým sa zblázni.“ Otočil som sa a uvidel Stephena. Zamračil som sa a zavrčal. On v mojej predstave nemal čo robiť.

„Edward!“ Do kuchyne vošla Alice. Bola vydesená a ja som nechápal prečo. Vedel som len, že chcem byť s Bellou aspoň na chvíľu znovu sám a oni dvaja mi v tom bránili. Moja láska sa odo mňa odtiahla, no stále som ju držal za ruku – už nikdy viac som ju nemienil pustiť.

„Alice, Edwardovi sa niečo stalo. Práve som mu hovorila, že ideme s Rosalie do Talamasci, pobozkal ma, a potom Stephen niečo povedal o prejavoch náklonnosti a Edward sa zrútil k zemi. Neskutočne kričal a ja...“

 Odstúpil som a ešte raz si prezrel okolie – niečo mi tu nesedelo. Stáli sme v kuchyni v Bellinom starom sídle. Na sebe mala oblečené presne to tričko, ktoré jej vtedy roztrhala upírka a zdalo sa, že je neporušené. A k tomu všetkému jej veľké brucho. Otočil som sa na Alice.

„Mala som videnie. Veľmi zlé videnie do budúcnosti a Edward to vďaka svojej schopnosti videl tiež,“ vysvetlila a hlas sa jej popritom triasol.

Vydýchol som a znova sa nadýchol. Bola to len vízia. Aj keď to boli štyri roky mučenia a temnoty. Bella umrela. Emmett umrel. Rosalie umrela. Naše deti vyrástli. Z našej dcéry sa stala upírska šľapka a syna mučili. Ale bola to len alternatívna budúcnosť, ktorá vznikla po rozhodnutí Belly a Rosalie ísť do Talamasci. Nič viac. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 34. kapitola: