Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 32. kapitola

13.08.2014 (16:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2098×

32. kapitola

„Perfektné!“ vypískla Alice. Skepticky som sa na ňu pozrela.

Detská izba na poschodí hýrila farbami. Na ľavej strane prevažovala ružová s mandľovou a žltou, na pravej zas modrá s červenou a zelenou. Biela kolíska pre dievčatko stála pri stene s kvetinami, tá pre chlapca zas bola čierna a stála pri futbalovom trávniku s modrou oblohou.

„Alice, je to nádherné. Ale keď som povedala, že chcem mať obe deti v jednej izbe a dala som ti voľnú ruku pri zariaďovaní, nemyslela som to práve takto,“ priznala som jej. Alice sa zatočila nechápavo po izbe.

„Čo sa ti nepáči, Bella? Veď je to nádherné!“

Pozrela som sa na veľkého čierneho muža v drese, ktorý práve držal americkú futbalovú loptu a za ním bolo niekoľko hráčov, ktorí sa na neho vrhali. A potom som svoj pohľad presunula k motokáram, ktoré tvorili zvonkohru nad postieľkou bábätka.

„Kde len začať,“ vydýchla som.

Alice si preložila ruky na prsiach, našpúlila pery a začala podupkávať svojou malou nôžkou o podlahu. „Edward to už videl a povedal, že sa mu izba páči,“ ohradila sa.

„Necháp ma zle, Alice. Nie je to zlé, len niektoré detaily-“

„Tak sa pozri,“ prerušila ma a ukázala na stenu plnú víl rozhadzujúcich cukríky a ružových poníkov – vyzeralo to ako zhúlené videnie narkomana. „Edward chcel, aby jeho dievčatku nič nechýbalo. Jasne mi naznačil, že keď malá Isabella vyrastie, nebude s nikým randiť, až pokým starý Edward neumrie. A tak mám jej izbu zariadiť tak, aby mohla ostať navždy jeho malým dievčatkom.“

Otvorila som ústa. „Malá Isabella? Edward jej dal už meno?“

Alice prikývla, no pri pohľade na mňa sa zháčila. „On ti to nepovedal.“

Pokrútila som hlavou. „Nepovedal. Na tému mená sme sa ešte ani nedostali, Alice. Dnes sme mali ísť vybrať veci pre oboch, ale starý Edward na celý deň niekam zmizol.“ Naštvane som vhupla do mäkkého kresla a začala si šúchať brucho. Každým dňom bolo väčšie a väčšie, a teraz som už vyzerala ako nafukovací balón. Navyše, každým dňom sa stupňovala moja únava a bolesť, ktorá sa občas nedala vydržať. Vydýchla som si a zaklonila hlavu. Okolo mňa sa zvíril vzduch a Alice ma náhle chytila za ruky.

„Jasper hovoril, že ťa to bolí,“ pošepkala. Pozrela som sa na ňu a nesúhlasne pokrútila hlavou. Upírske uši boli prekliato dobré a ja som nechcela, aby sa o tom ktokoľvek ďalší dozvedel. Hlavne nie Rosalie a už vôbec nie Edward. Jeho reakciu som si nechcela predstaviť, nie to ešte zažiť. Šalel by.

Alice sa na mňa pozerala svojimi veľkými zlatými očami a s nežným úsmevom, ktorým sa ma snažila povzbudiť. Opätovala som jej ho len preto, aby to ďalej neriešila. Položila mi ruku na brucho a na chvíľu zatajila dych – počúvala. Malé sa prehadzovali, kopali akoby už chceli von. Zažiarili jej oči.  

„Tomu neuveríte!“

Dvere sa rozleteli a do izby vtrhla Rosalie. Alice vyskočila na nohy a od ľaku vypúlila oči. Na chvíľu vyzerala previnilo a jej pohľad hovoril – ja nič, ja muzikant.  Rosalie v rukách drtila list s obálkou, ktorá mi prišla povedomá.

„Čo sa deje, Rose?“ spýtala som sa.

Alice zhíkla – najskôr už poznala odpoveď na moju otázku a tá sa jej nepáčila. „Nie. To nemôžete!“

Zamračila som sa. Alice a jej prekliaty dar.

„Do toho ťa nič, drahá. Je to moje rozhodnutie a Emm s ním súhlasí. Musia už konečne pochopiť, že nie je len Aro, ale aj iní starší upíri.“

Povzdychla som si. Tá obálka bola od Talamasci. Bola mi povedomá, pretože som jednu pred týždňom hodila do koša. Červená pečať, ručné písmo... Určite to bola ďalšia pozvánka. Ale prišla nejako priskoro.

„Rose, ty si im volala?“ spýtala som sa sestry. Pokiaľ som si pamätala, stretnutie už bolo a ďalšie sa nemalo konať skôr než o mesiac. Iba ak by im Rosalie nezavolala. Sestra sa zatvárila previnilo.

„Musia to vedieť, Bella. Tí starí chlapi nepoznajú nič len Ara a svoje tučné peňaženky. Chceme im s Emmettom vytrieť zrak. Zaslúžim si to. Aj ty. Musela si prejsť toľkými vecami-“

„Ja tam nejdem,“ vyhlásila som skôr, než to stihla dopovedať. Vyvalila oči.  

„V liste je aj tvoje meno, Bella. Musíš ísť. Stretnutie je tento pondelok, proste musíš ísť!“ naliehala.

„Bella môže kedykoľvek porodiť, Rosalie,“ odporovala jej Alice.

Rosalie prevrátila očami. „Termín má až po strede. Hovoril to Carlisle.“

Alice chcela opäť namietnuť, ale prerušila som ju. „Rosalie, nikam nejdem. Bodka. A teraz ma ospravedlňte. Na hádky nemám náladu.“ Vstala som a odišla na prízemie. V kuchyni som ešte stále počula hádku tých dvoch. Po chvíli na seba začali kričať a pripojil sa k nim aj Emmett. Už odkedy prišli Cullenovci, uvedomila som si, že som stratila rozhodujúce slovo. Väčšinou sa všetko dialo za mojím chrbtom, akoby som tu ani nebola. Rovnako ako Edwardove rozhodnutie pomenovať naše deti.

Pokrútila som hlavou a napila sa studenej vody. Bolo to to jediné, čo som mohla piť bez toho, aby som nezvracala. Odložila som pohár, keď mi čiasi ruka zakryla oči. Prudko som sa nadýchla, no známa vôňa si ma nežne pritúlila k sebe.

„Edward. Vydesil si ma,“ vydýchla som. Siahla som mu po ruke, no on ju vzal a dal za môj chrbát. Na lícach ma šteklil jeho dych. Dal mi letmý bozk na pery, na čo som vzdychla. Sexuálne napätie, ktoré medzi nami narastalo každým dňom, odkedy sme sa udobrili, bolo čím ďalej horšie. Aj letmý bozk mi dokázal vliať hrejivý pocit do lona a vyvolať vo mne neovládateľnú túžbu.

Odtiahol sa, ale ruku stále držal na mojich očiach. O ucho sa mi ošuchla jemná látka, ktorú som mala razom okolo očí. Otvorila som ich, no nič som nevidela. Vzal ma za končeky prstov a pomaly viedol po dome. Prešli sme do predsiene a von z domu. Pod nohami som cítila kamienky, ktoré mi tlačili cez papuče. Otvoril mi dvere do auta a pomohol nasadnúť na zadné sedadlo. Prisadol si vedľa mňa a nežne ma chytil okolo drieku. Znova mi venoval bozk – rovnako letmý ako predtým. Začínala som z toho šalieť.

„Edward, daj mi to dole.“ Načiahla som sa po šatku, no on mi spútal obe ruky a položil ich späť na moje nohy.

Auto sa pohlo a ja som si až vtedy uvedomila, že nie sme sami. Sčervenela som ako paprika. Jasné, mohol to byť Jasper alebo niekto iný, ale aj tak som sa hanbila. Vyzerala som príšerne. Na sebe som mala len vyťahané tričko a tepláky, vlasy som mala sčesané do drdola. Mala som sto chutí skryť si tvár do Edwardovho ramena.

„Kam ideme?“ spýtala som sa a dúfala, že nie medzi ľudí. Neprišla však žiadna odpoveď. Edwardove ruky ďalej držali tie moje, až kým auto nezastavilo. Pomohol mi vystúpiť. Okolo som počula autá a ruch. Krv sa mi hrnula do tváre, aj keď som mala pocit, že to už viac nejde. Náhle som bola vďačná za šatku okolo očí, cez ktorú som nemohla vidieť pohoršené tváre okoloidúcich.

Prešli sme cez točité dvere. Edward ma viedol ako nejakého väzňa so spojenými rukami za chrbtom. Prešli sme cez mäkký koberec až k výťahu. Cinknutie naznačilo, že sme na mieste. Počítala som nejaké to dvadsiate poschodie, než sme vystúpili. V duchu som horlivo premýšľala, kam ma to zaviedol. Celé telo mi horelo nedočkavosťou. V zámke zarachotil kľúč. Prešli sme ďalšími dverami do ďalšej miestnosti, v ktorej sa miešala vôňa drahých korenín a exotického ovocia s jemnými kvetmi. Doviedol ma na druhý koniec, kde otvoril posuvné dvere. Von ma musel potlačiť, pretože som zrazu dostala strach, že ma teraz zaiste sotí von z okna. Ale bola tam podlaha – balkón. Zastavili sme. Edward mi vzal obe ruky a položil ich na zábradlie. Postavil sa za mňa a pomaly mi dal dole šatku.

Zažmurkala som. Zapadajúce slnko ma na chvíľu oslepilo. Jeho posledné lúče sa predierali cez vysoké budovy Londýna a hrejivo mi dopadali na hánky a tvár. Boli sme naozaj vysoko. Až tak, že sa mi letný vetrík pohrával s vlasmi a rozfukoval ich dozadu. Pozrela som sa do strany a skoro som onemela.

„Edward...“ zlyhal mi hlas. Pred sebou som mala ani nie na sto metrov pýchu Anglicka – Westminsterský palác a jeho severovýchodnú vežu Big Ben. Videla som ho skoro každý deň, ale takto ešte nikdy. Bol to prekrásny pohľad za ktorý by sa malo platiť. Vyrážalo mi to dych.

Edward si ma k sebe jemne otočil. Konečne som videla jeho tvár. Usmieval sa od ucha k uchu, vlasy mal upravené a na sebe mal čierne nohavice a bielu košeľu. Ani jeho som takto ešte nikdy nevidela.

„Čo sa deje?“

Vzal moju tvár do rúk a zadíval sa mi do očí. „Chcel som, aby bolo naše prvé rande dokonalé, miláčik.“

Spadla mi sánka. Zasmial sa a nahol sa k bozku. Avšak nie k letmému. Silnejšie si ma privinul k svojej hrudi, ale nie tak silno, aby mi tlačil na brucho; a vzal si moje pery. Nesúhlasne som zamrnčala, keď sa odtiahol a pustil ma. Ponúkol mi svoju ruku a čakal až mu podám tú svoju. Zaviedol ma dnu.  

Ak mi to ešte predtým nedošlo, tak teraz už áno. Boli sme v hoteli. Poriadne drahom hoteli. Predo mnou sa rozliehala veľká izba, ako po šírke tak i po výške. Steny boli biele ako sneh rovnako, ako nábytok so zlatými kľučkami. Uprostred bol červený okrúhly koberec, na ktorom stál stôl s dvomi stoličkami. Na veľkých misách tam bola pripravená večera, ktorá však vyzerala akoby mala nakŕmiť polovicu malého mesta. A pri ľavej stene bola posteľ s vysokým bielym baldachýnom a bielymi obliečkami, na ktorej boli rozhádzané lupene červenej ruže. Keď sme podišli bližšie všimla som si, že sú dômyselne poukladané do tvaru veľkého srdca.

Vydýchla som. Pripadala som si ako v nádhernej rozprávke. Ako v sne, z ktorého som sa nechcela už nikdy prebudiť.

„Je to nádherné,“ zašepkala som.

„Pre teba len to najlepšie. Prosím.“ Odtiahol mi stoličku ako pravý gentleman a ja som sa posadila za tú horu jedla. Na kolená mi položil biely obrúsok s monogramom hotelu a potom sa posadil na opačnú stranu.

„Dáš si na začiatok niečo jednoduchšie? Kuchár navrhol kuraciu polievku ala Italian.“ Odtiahol pokrievku z porcelánovej misky a mňa okamžite zasiahla prenikavá vôňa. Začali sa mi zbiehať slinky. Viac sa už nepýtal a rovno mi nabral na tanier.

„Ako ti vôbec niečo také napadlo?“ neodpustila som si otázku. Edward vyčaroval ten svoj sexy polo-úsmev.

„Bella, milujem ťa. Spali sme spolu, budeme žiť v jednom dome a vychovávať dve úžasné deti. Ale ešte nikdy sme neboli na spoločnom rande.“

„A čo vtedy, keď si ma pozval na oslavu k Lolite?“ pripomenula som mu. Položil pokrievku a spravil grimasu.

„To nebolo rande. Ja som tam ísť musel a nechcel som ísť sám. A na druhú stranu, aj keby to bolo rande, nedopadlo to ako rande.“ Zasekol sa a obaja sme sa na chvíľu ponorili do spomienok. Edward v ten večer zabil Alistaira, ktorý sa zas pokúsil zabiť mňa. Sám pri tom skoro umrel, ale zachránil ma. Znovu. V tú noc som nedokázala spať sama v posteli bez toho, aby som nemyslela na svojho chudáčika, ktorý skoro prišiel o ruku. Musela som ísť za ním dole a... Začervenala som sa. Edwardovi šibalsky zaiskrili oči. Zaiste sme mysleli na to isté. Pokrčil plecami. „Jednoducho mám pocit, že si to zaslúžiš, láska. Toto a ešte oveľa viac. A teraz jedz, kým ti to nevychladne.“

Poslúchla som ho a zjedla polievku. Potom nasledovali dary mora, ktoré som ešte v živote nejedla. Edward ma uprostred jedla začal kŕmiť ako malé dieťa a ja som sa nechala. Zrazu som mu sedela na kolenách a ochutnávala jeho prsty spolu s jemným mäskom namočeným v sladkej omáčke. Olizla som mu ju z konca ukazováka a obom sa nám na chvíľu zastavil dych. Cítila som pod sebou čo to s ním robí. Naraz sa prisal na moje pery ako malé dieťa na bradavku a vošiel mi jazykom prudko do úst. Po krátkom, no divokom tanci, zaboril hlavu medzi moje prsia.

„Tehotenstvo je príšerné,“ zafňukal. Zasmiala som sa.

„Čo ty o tom vieš?“

„Všetko. Keď si v takomto stave, nemôžem sa s tebou milovať, Bella. A ja by som tak rád. Nemal som sex už mesiac. To je viac, ako som bol doteraz zvyknutý. Kiež by už boli vonku.“ Jemne sa dotkol môjho brucha. „Počujete?“ zvolal na naše deti. „Chcem vašu matku, tak čo keby ste ockovi dopriali trochu zábavy a poponáhľali sa na svet?“

Jedno z detí koplo akoby odpovedalo na Edwardove prosby a ja som sa neubránila smiechu. „Im je tam dobe, drahý. Nenúť ich.“

Edward zodvihol hlavu s tým najzúfalejším pohľadom aký som u neho kedy videla. „Samozrejme, že je im v tvojom lone dobre. Aj mne je tam dobre. Chceš to vidieť?“

„To nemôžeme!“ nesúhlasila som. Ale už bolo neskoro. Zodvihol sa so mnou na rukách a položil ma na posteľ medzi lupene ruží. Chcel ma pobozkať, no ja som ho odtiahla na dĺžku rúk. „Edward, myslím to vážne. Mohla by som porodiť. Nemôžeme sa teraz milovať.“

„Kto hovoril o milovaní, miláčik?“ Šibalsky mu zamykalo kútikmi a kým som sa nazdala, už som mala dole tepláky aj s papučami. Prišiel späť k mojej tvári a vsunul mi jazyk do úst. Vnútorný hlások mi hovoril, že je to zlé, že by sme nemali, ale tak dlho som po ňom túžila a on po mne, že som sa jeho náruživým dotykom nedokázala ubrániť. Obkrúžil mi okolo pupku a smeroval ďalej dole až do mojich nohavičiek. Prehla som sa, keď narazil na vrcholček, ako najviac to išlo. Druhou rukou ma hladil po vlasoch zatiaľ, čo jazykom prechádzal od mojich pier po sánke až k uchu.

***

Hlasno sme obaja oddychovali hlava pri hlave. Nebol to ten tradičný sex, aký som čakala. Edward by nikdy neublížil naším dvom anjelom. Snažil sa uspokojiť len mňa a úžasne sa mu to podarilo. Hneď niekoľkokrát.

„Nabudúce to už bude ako má,“ povedal a chytil ma za ruku. V jeho hlase bolo počuť prísľub, že nebude jemný a vezme si absolútne všetko. Pri tej predstave som sa zachvela.

Zodvihla som sa na lakti a prevrátila sa na bok, aby som videla jeho tvár. „Chcete priveľa, pán Cullen. Po pôrode sa budeme musieť obaja starať o deti a nebudeme mať čas na takéto hry.“

„To nie,“ zaskučal ako malé dieťa, ktorému odopierajú novú hračku. „O deti nech sa stará Alice alebo Esme. Tá kedysi mala dieťatko a určite bude mať z malej Isabelly a Edwarda Juniora veľkú radosť.“

Zalapala som po dychu a okamžite sa posadila. „Edward Cullen! Ak by som mala tú silu, prehodila by som ťa miestnosťou. Ako si si dovolil dať im mená bez toho, aby si sa poradil so mnou?“

Edward sa dezorientovane tiež posadil. „Sú to predsa aj moje deti, Bella. A máš s nimi toľko starostí, tak som si myslel, že im vyberiem mená sám.“

„Počúvaš sa vôbec? Čakáme deti, Edward, nie sme obchodní partneri. Dočerta, dokonca aj tí aspoň rokujú o tom, ako pomenujú svoju značku.“

Kľakol si mi pred nohy a nežne zovrel moje ruky vo svojich chladných dlaniach. „A teba sa nepáči, ako som pomenoval našu značku?“

Musela som sa brániť úsmevu. Znelo to tak komicky, keď som to počula z úst niekoho iného.  Sklopila som pohľad a zavrtela hlavou. „Aj ja som mala už vybraté mená.“ 

„V poriadku. Som otvorený nápadom. Hovor,“ pokynul.

Povzdychla som si. „Je to trochu trápne, ale myslela som, že dáme deťom mená po našich príbuzných. Chlapec by sa volal Edward Charie Carlisle Swan a dievčatko Renesmeé Mary Rose Swanová.“

„Spojila si meno tvojej a mojej mami. To sa mi páči, drahá. Ale mám jednu podmienku – budú mať priezvisko Cullen, nie Swan.“

Chytila som mu tvár oboma rukami a zadívala sa mu s úsmevom do očí. „To máš smolu, drahý. Podľa zákonov deti prijímajú priezvisko po matkách. A to v každej krajine.“

„V tom nevidím problém, keď aj ty budeš Cullenová.“ Zasmial sa. Mne však tie slová z pľúc vyrazili dych a na chvíľu som zamrzla ako skutočná upírka. „Netvár sa tak prekvapene, láska. Čo si čakala? Že sa budeme milovať a nepotvrdíme to aj pred oltárom? Si moja. A keď sa staneš upírkou, bude tak už naveky.“

Zodvihol sa a pomohol na nohy aj mne. Zrazu však hneď pokľakol a zo zadného vrecka nohavíc vytiahol malú čiernu krabičku. Otvoril ju a ja som uvidela strieborný prsteň s veľkou zasadenou perlou.

„Bella, toto sme už riešili pred pár dňami. Ale Alice by ma zabila, ak by to nebolo oficiálne. Preto sa ťa pýtam, vezmeš si ma?“

Bola som v takom šoku, že som nedokázala odpovedať. Edward tam kľačal a čakal s napätým výrazom. Zosunula som sa k nemu a silno ho objala. „Áno, áno, áno,“ skoro som kričala. Ani mi nenapadlo odmietnuť ho. Edward ma s nadšením zovrel a položil späť na posteľ. Venoval mi tú najdlhšiu pusu za celý večer a potom mi nastokol prsteň.

„Patril Esme. Dala mi ho, aby som ťa ním mohol požiadať. Je to starožitnosť, ale myslel som, že sa ti bude páčiť.“ 

„Je nádherný. Esme je úžasná.“

„Ty si úžasná,“ protirečil mi Edward a chcel ma znovu pobozkať. Rukou však zavadil o moje brucho a ja som zasyčala od bolesti. Zháčil sa.

„Panebože, prepáč. Nechcel som. Si v poriadku?“ vystrelil na nohy. Zasmiala som sa.

„Nič mi nie je, upokoj sa. Len si dal ruku na zlé miesto.“ Stále sa na mňa pozeral so zdvihnutým obočím a ustráchane si ma obzeral. Prevrátila som očami. „Nie som z cukru, iba musíš byť viac opatrný. Tak dáš mi tú pusu alebo si to mám s tým áno ešte rozmyslieť?“

Už aj ležal vedľa mňa a hladil ma po líci. „V žiadnom prípade, budúca pani Cullenová.“ 

Už nám nezostáva veľa kapitol do konca a ja mám na vás predposlednú otázku k poviedke: páčila sa vám táto kapitola aspoň trochu?

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 32. kapitola: