Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 3. kapitola

14.08.2012 (21:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3539×

3. kapitola 

Edward:

Jej smiech sa ozýval po celom bare. Bol taký prenikavý. Možno práve preto sa mi táto chutná čašníčka tak veľmi zapáčila. Ryšavé vlasy zapletené do vrkoča jej padali na chrbát a robili ju ako z iného sveta. Pehy na tvári boli len malým nedostatkom. Zvodne si jazykom prechádzala po spodnej pere a lákala ma k sebe. A jej telo. Už dlhšie som si zaumienil, že bude moja. Musela byť. Nie pre jej krv, ktorá bola úplne obyčajná, ale pre jej neskutočnú krásu. Nechápal som, prečo nešla radšej na modeling. Výšku na to mala. Aj krivky. Tu, v treťoradom podzemnom podniku v podradnej ulici Portlandu, len mrhala svojím časom a krásou. A ja som krásu vedel oceniť.  

Ešte raz som si ju obzrel. Vrtela sa pri pulte a prikrátka sukňa odhaľovala viac, ako by mala. Ale mne sa to páčilo. Opäť sa na mňa necudne pozrela a v očiach mala iskričky. Myšlienky mala jasné - chcela so mnou prežiť pikantnú noc plnú nespútaného sexu. Podľa tých polôh, ktoré sa jej preháňali hlavou, typoval som ju na vášnivú čitateľku kámásutry. Zasmial som sa. Všetky ženy boli rovnaké. Všetky chceli jedno. Niekedy som mal pocit, že ma vytvoril samotný diabol, aby som ich pokúšal a zvádzal. A skoro sto rokov sa mi to úspešne darilo. Ani táto sladká ryšavka nebola žiadnou výnimkou.

Mávnutím ruky som ju privolal a ona prišla ako poslušné mača. Vyčarila úsmev. „Prajete si niečo?“ sladko sa spýtala. Chytil som ju za ruku a stihol na kolená. Zhíkla. Pod krátkou rovnošatou nemala nič, žiadne spodné prádlo. Oči mi sčerneli a prezrel som si ju. Jednu vec som mohol povedať na isto: táto žena dnes bude moja.

Je taký sladký. Ako je možné, že je ešte stále nezadaný? Alebo žeby... Nie, samozrejme, že nie je, inak by tu nebol. Ach, bože, pomôž mi. Viem, že nie som práve najlepšia kresťanka, ale teraz sedím v lone samotného diabla. Je taký dokonalý. A tie jeho pery... Počúval som jej myšlienky a v duchu sa smial. Tak predsa len som nebol diablovým synom, ale diablom sám.

Stiahol som ruky pod jej chutný zadoček, ktorý ma lákal poslednú polhodinu a pritiahol si ju bližšie. Telom jej prebehla vlna vzrušenia, keď zacítila môjho kamaráta, ako ju tlačí medzi stehnami. Aj napriek tomu, ako veľmi som nenávidel tieto malé cundry, ich horúce telá mi spôsobovali neskutočnú rozkoš. A páčilo sa mi, keď som ich mohol mučiť svojimi dotykmi. Keď sa celé chveli a prosili ma o zmilovanie. Ale to nikdy neprišlo. Nemal som byť prečo milý.

Čašníčka si zahryzla do pery. Akoby ma tým pohybom chcela ešte viac rozdráždiť. Omotal som si prameň jej vlasov medzi prsty a stiahol jej tvár k sebe. Surovo som jej vnikol do úst a každým kúskom tela si užíval tento bozk. Ak by som človeku mohol vysať dušu, tak teraz by už duša tejto malej nemravnice bola dávno moja.

Konečne som rozpojil naše pery a dovolil jej nadýchnuť sa. Tvár jej horela a oči svietili vzrušením. „Chcem teba,“ šepol som jej bez obalu. Načo plytvať sladkými slovami, keď som ju mohol mať aj takto? A celkom dobrovoľne?

Dal som jej chvíľu, kým sa preberie zo šoku a dôjde jej, čo som práve povedal. Dočerta, že by to bola ďalšia prefarbená blondínka? „Môžeme sa stretnúť na dievčenských záchodoch. Za tri minúty mám prestávku,“ šepla. Prikývol som a postavil ju na nohy. Keďže som sedel v kúte miestnosti, nikto nás nevidel. Dievča sa otočilo na odchod, ale potom sa zastavila. Jej myšlienky boli nejasné. Ale potom sa vrátila späť k obsluhe.

Neskutočné tri minúty som sledoval jej vrtiaci zadok a ryšavý vrkoč a tváril sa, že fajčím cigaru. Ale bol to humus. Prinášalo mi to asi také potešenie, akoby som mal teraz z dna močiara vyloviť mŕtvolu. Moja ďalšia obeť, čašníčka bez mena, sa práve stratila za závesom. Usmial som sa. Čím bola doba vyspelejšia, tým ľahšie to šlo.

Zahasil som cigaru do popolníka a vstal. Pomalým krokom som sa vydal na dievčenské záchody. No čo, nech si dievča trochu počká. Otvoril som dvere. Jasné neónové svetlo ma na okamih oslepilo, no môj pohotový reflex okamžite našiel vypínač. S tmou sa miestnosťou rozľahol aj výkrik.

„To si ty? Prečo si zhasol?“ pýtala sa ma splašene. Skrývala sa v poslednej kabínke. Pravdepodobne sa chcela zahrať na skrývačku, ale to jej asi nikto nepovedal, že s upírom sa nehrá. Neodvetil som jej. Potichu, ako myška, alebo v tomto prípade lepšie povedané ako dravec, som sa prikradol k jej dverám a vošiel do jej kabínky. Bola tu taká tma, že by ju jeden mohol krájať. Sedela na poklope misy a celá sa triasla od strachu. Aspoň sa ponaučí, pomyslel som si, a nebude viac prijímať návrhy cudzích chlapov. Teda, samozrejme, ak jej dám ešte vôbec nejakú šancu na polepšenie.

„Hej, je tu niekto?“ zvolala opäť do ticha a hlas sa jej zlomil. Priklonil som sa k nej a jemne ako vánok jej prstom prešiel po ramene. Zhíkla a pozrela mojím smerom. Ale nevidela ma. V jej myšlienkach bola iba tma.

„Som tu ja,“ šepol som konečne a ukončil tak jej trápenie. Vyletela na rovné nohy a narazila do mojej mramorovej hrudi. Bozkom som zastavil jej ďalší výkrik. Rukami som ju objal okolo drieku a stiahol bližšie. No nemienil som ju nejako ohmatkávať. Tie milostné dotyky, nech robí jej manžel. A navyše, na tomto mieste som sa nemienil zdržať dlhšie, než to bolo potrebné. Rukami som preto zašiel pod jej košeľu a poľahky jej rozopol podprsenku. Gombík po gombíku som jej rozopol košeľu a pustil k zemi, pričom perami som sa neodtrhol od jej. Stiahol som z nej aj posledný kus oblečenia a posadil sa s ňou na poklop misy. Rýchlym pohybom som jej rozpustil vlasy, až zaskučala.

„Nie si nejaký nedočkavý? Veď ani nevieš moje meno,“ povedala kyslo a pošúchala si miesto, kde som jej pravdepodobne vytrhol pár vlasov. Zasmial som sa a zaklonil hlavu. Načo by mi, preboha, bolo jej meno? Čo si táto husička o sebe myslela? Že si s ňou po tomto chcem založiť rodinku? Tak to bola na omyle. Nikdy som nechcel vedieť meno ani jednej z tých, ktorú som kedy mal. Pri sexe som mal len jediné pravidlo: žiadne mená znamenali žiadne citové spomienky. A bez takých spomienok nebudete mať žiadne svedomie, ktoré by vám mohlo ublížiť.

Prudko som ju postavil na nohy, až jej ihličky zacengali na mramorovej podlahe. „Ak to chceš takto, tak to môžeme rovno ukončiť,“ povedal som jej bez emócií. Táto veta vždy zabrala. Ako som už raz povedal, všetky boli rovnaké. A všetky chceli to isté. Ale žiadna si nenechala ujsť príležitosť užiť si s bohom v ľudskom tele.

„Nie, prosím,“ zastavila ma. Kľakla si na kolená a ja som na ňu udivene pozeral. „Chcem to. Ale chcem to poriadne,“ šepla. Jej posledné slová sa stratili vo zvuku rozopínajúceho sa zipsu na mojich nohaviciach. Vybrala ho a začala ho hladiť. Svojou jemnou rúčkou prechádzala po celej jeho dĺžke a popritom sama horela vzrušením. Obdivovala jeho veľkosť. Zavrčal som do tmy a v duchu prijal jej nevyslovenú poklonu. Moje ego opäť vystúpilo o čosi vyššie. Potom ho vzala a strčila si ho do úst. Prichytil som sa poklopu pod sebou a zavrel oči. Každou sekundou, keď ho cmúľala sa mi zvyšovala dávka extázy. Trochu som jej dopomohol rukou a zrýchlil tak svoje nárazy do jej úst. V okamihu výbuchu som ju odtiahol späť k mojej tvári. Stŕpol som pod dokonalou rozkošou, ktorú mi tým dala. Sťažka dýchala. Bol rad na mne, aby som ju uspokojil. Ale ja som nebol taký veľkorysý, ako dúfala v mysli.

Upírskou rýchlosťou som ju postavil na nohy a pritlačil k dverám. Rýchlym pohybom som zamkol, takže sme nemohli vypadnúť z kabínky. Prisal som sa jej na pery a chladnokrvne si ich bral. V tej istej sekunde som do nej vsunul celú svoju pýchu. Vykríkla mi do úst. Bola priúzka, bolelo ju to. Chcela ma odtisnúť, no ja som prirazil. Vtedy vzdychla. Vedel som. Že sa jej to rýchlo zapáči. Preboha, veď to bola žena!

Prirážal som stále silnejšie a silnejšie. Jednu ruku som držal pod jej chutný zadočkom a druhou jej prechádzal po chrbte. Stiahol som ju za vlasy vždy, keď sa chcela nadýchnuť a vynútil som si ďalšie bozky. V duchu prosila, nech prestanem a niekoľko ráz sa ohla ako luk vo vrchole. Lenže ja som nebol stále dostatočne uspokojený. Dvere búchali o zárubňu, ako som si ju nemilosrdne bral. Až po neskutočných minútach som do jej vybuchol a hlasno zavrčal. Hneď potom som sa odtiahol a pustil ju k zem. Začala roniť krokodílie slzy a v duchu ma preklínať. Musel som sa znova uchechtnúť. Neurobil som nič, čo by ona sama nechcela a ešte sa sťažovala. Áno, slzy, to tieto malé, zákerné mrchy vedeli naozaj dobre. Len plakať, aby nás obmäkčili v každej situácii. Lenže ja som za tých sto rokov prelial už tisíce ženských sĺz a ani teraz som nemienil podľahnúť. Až priveľmi som túto ich citlivú hru poznal.

Zapol som si nohavice a rozhrabol si rukou vlasy. „Ak tu nechceš dostať nejakú chorobu, mala by si sa obliecť a vrátiť sa do práce.“

Pozrela na mňa ako na zjavenie. Nemohla uveriť vlastným ušiam. No čo, len som chcel byť zdvorilý. Odomkol som a otvoril dvere. Div, že nevypadla na podlahu. „Za chvíľu sem príde tvoja kolegyňa. Mala by si sa pozbierať. Predsa si to chcela, alebo nie? A na druhú stranu, mohlo to byť oveľa horšie.“ Nechápala, čo môže byť horšie, než tá bolesť, ktorá jej teraz prechádzala telom. Ale nemienil som jej to vysvetľovať. Pretože to by neprežila.

Prekročil som jej nahé nohy a s jediným zbohom vyšiel na chodbu. K vchodovým dverám som minul jej kolegyňu, ktorá ako nejaké stíhačka už išla za ňou na záchody. Šklblo mi perami, keď som začul jej výkrik a vyšiel som do noci.

Bola taká chladná. Aj keď bolo leto, doslova mrazilo. Presne ako ja. V duchu som si urobil ďalšiu pomyselnú čiarku v tomto špinavom meste a s pokojným úsmevom sa vydal k svojmu autu. Už ma to tu nudilo. Mal som všetky, ktoré stáli za trocha námahy. Bolo načase ísť sa zbaliť a vypadnúť odtiaľto.

Otvoril som auto, keď som začul vyzváňať telefón. Nebol to však môj, ale tú melódiu som veľmi dobre poznal. Obrátil som sa tým smerom. Blížili sa ku mne dvaja bezdomovci a už z diaľky som zachytil ten špinavý kanál. Naplo ma – akoby to bolo možné – a otočil som sa radšej iným smerom. No ani to mi nepomohlo, aby som nepočul o čom sa bavia.

Melódia telefónu stále vyzváňala, čo tú ženu neuveriteľne hnevalo. Začala nadávať na vlastného muža, nech to zastaví, že jej to trhá uši. Ale ten nevedel ako. Mobil držal v ruke po prvý raz a vtedy som musel zalapať po dychu. V mori nadávok, ktoré som počúval z jeho mysli, sa tam objavila nádherná tvár mladej ženy. V očiach nemala strach, miesto toho hrdo dvíhala bradu. Pomyslel som si, že tá by stála aj za viac, než trochu námahy a nazrel som hlbšie do jeho mysle. Nechali ju dobytú uprostred nejakej uličky. Na to, že som sa do Portlandu vracal každých dvanásť až pätnásť rokov, som nemal tušenie, kde to je. Zaklial som. Nemal som chuť hrať sa na hrdinu, ale niečo vo mne ju chcelo zachrániť. Nevedel som však, či je to tá zlá stránka, alebo posledné zvyšky dobrého, ľudského. Dočerta, čo to trepem. Nič ľudské vo mne nikdy nebolo.

„Hej, kde ste ju nechali?“ opýtal som sa tých dvoch, keď už boli skoro pri mne a kývol som hlavou na telefón. Nechápali. Na to som naozaj nemal nervy. Bolo by jednoduchšie napiť sa ich krvi a tie informácie si jednoducho vziať. Hrešil som sám seba, že ma to nenapadlo skôr, aj keď som väčšinou vyžadoval prvotriedny tovar.

Skočil som po tej žene a prisal sa jej na krk. Všetko to, čo kedy zažila, komu kedy ublížila, všetky tie informácie mi teraz spolu z jej krvou stekali dole hrdlom. Keď som už presne vedel, kde ju mám hľadať, odtiahol som sa. Moja obeť kričala, stále v sebe mala dostatok krvi na premenu. Rýchlym trhnutím som jej zlomil väzy a pozrel na jej druha.

Utekal. To sa dalo čakať. Nie, že by jej pomohol, ale chcel si zachrániť vlastný kožuch. Ľudia boli v tomto takí priehľadní. A že ja mám byť potom ľudský, zachechtal som sa.

Mohol som ho nechať ísť. Potrebné informácie som už mal. Ale keď som videl, ako ju mlátil, mal som chuť urobiť mu to isté. Nie, nepoznal som ju. Vedel som len to, že bola neuveriteľne krásna a v zlom čase na zlom mieste. Ale on si smrť zaslúžil. Nebol jediná, ktorej ublížil a ako sa hovorí, ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva.

Bol som brutálny. Ale zaslúžil si to. Jeho zvyšky som hodil medzi odpadky a behom stotiny sa tam zbehli krysy. Začali ho obžierať, no ja som nemal čas sledovať toto malé divadlo. Nasadol som do auta a vyrazil po tmavých uliciach. Nešiel som dlho a keď som zbadal siluetu jej tela na zemi, prudko som zastavil, až brzdy zapišťali. Vypol som motor a ostal sedieť na mieste.

Ležala na boku. Čokoládové vlasy jej osvetľovali svetlá na mojom aute a padali jej do tváre. Mala neuveriteľne pekné krivky. Nemohol som odtrhnúť pohľad od kúska alabastrovej pokožky, ktorú odhaľovalo jej tričko. Prehltol som vlastný jed a vystúpil. Nasal som jej vôňu plným dúškom. Bola taká nádherná, aj keď už pomaly vyprchávala. A jej krv. Spievala mi nádhernú pesničku a lákala ma k sebe. Ak by som nevidel jej zúbožený stav a nenapil sa páve čerstvej krvi, bez mihnutia oka by som ju zabil. Lenže ona umierala. Srdce jej už sotva bilo. Pristúpil som k nej a kľakol si. Odhrnul som jej vlasy z tváre. Bola naozaj nádherná. Pery ako vykrojené z posvätného vosku, chutný noštek a viečka, pod ktorými sa jej hýbali oči – asi sa jej niečo snívalo. Pohladil som ju po líci. Bola taká chladná, skoro ako upír. Opäť zafúkal vietor a na tele sa jej objavili zimomriavky. Neváhal som, chcel som ju zachrániť, pretože ma neuveriteľne lákala. Chcel som, aby bola moja, ale na znásilnenie som odmietal klesnúť. Vzal som ju do náruče a poľahky preniesol k zadným dverám svojho auta. Starostlivo som ju uložil a prikryl ju dekou z kufra. Ani som nevedel, prečo ju tam vlastné nosím, ale teraz mi prišla naozaj vhod. Skontroloval som jej pulz. Potrebovala ísť čo najskôr do nemocnice, ale tam by sa priveľa pýtali. A keďže som mal doktorát ešte z mojich predrebelských čias... Nasadol som do auta a dupol na plyn. Cestu do Forks by v takomto stave neprežila. Nasmeroval som si to preto do motela na konci mesta a v duchu si začal pripravovať plán, čo s ňou.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 3. kapitola: