Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 27. kapitola

03.05.2014 (07:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1810×

27. kapitola

Zišla som dole schodmi do kuchyne. V hlave mi trešťalo a oči som mala opuchnuté. Ledva som držala viečka hore. Otvorila som chladničku a vytiahla fľašku studenej vody. Oprela som sa o kuchynskú linku, keď som si všimla Lisbeth, ako sedí za pultom a je cereálie.

„Dobré ránko,“ pozdravila ma s úsmevom.

„Čo tu robíš?“ chcela som vedieť. Matne som si spomínala na udalosti včerajšej noci. Na všetky okrem jednej.

„Ostala som tu v noci so Stephenom. Po tom sexe si bola taká rozrušená, že sme sa o teba báli. Skoro celú noc si zvracala, takže, ako ti je?“

Znovu som si odpila z vody, len aby som jej nemusela odpovedať. Bolo mi zle. Príšerne. Na alkohol som nebola zvyknutá, aj keď to vracanie s tým nemalo nič spoločné. Celý môj organizmus sa vzbúril akonáhle som pomyslela na sex s tým barmanom. A na Edwarda. Stojaceho predo mnou s vyčítavým pohľadom. V noci som skoro nespala. Snívalo sa mi o ňom, takže som sa každú chvíľu vydesená budila. A keď nie, zvracala som.

„Je mi dobre,“ odvetila som Lisbeth a usmiala sa. Dúfala som, že nezistí pravdu, pretože som nechcela, aby to rozoberali. Už mi stačilo poučovania od nej, aj od Stephana.

„Pripravím ti raňajky. Viem výbornú praženicu so slaninou.“

Zdvihol sa mi žalúdok a mala som čo robiť, aby som to zadržala v krku. „Nie, ďakujem. Idem sa radšej obliecť do práce.“

Prikývla a ja som odišla naspäť do svojej izby. Obliekla som si prvé, čo mi padlo pod ruku a sčesala si vlasy. Následne som urobila ranný rituál posledných troch dní – zapila som tabletku vodou.

***

V práci to na mňa znovu prišlo. Stalo sa to počas roznášania pošty. Zaklopala som na dvere kancelárie najvrchnejšieho šéfa, ktorý ma pustil dnu. Sedel za stolom a niečo zapisoval. Keď som vstúpila, ani si ma nevšimol.

„Priniesla som vám poštu,“ oznámila som mu a podišla k jeho stolu. Nebolo to nič neobvyklé, až kým dnu nevstúpila jeho sekretárka s obedom. Pach smaženého mäsa okamžite naplnil ovzdušie a dostal sa až ku mne. Mysľou mi prebehla myšlienka – len nie teraz, no už  bolo neskoro. Naplo ma a vyvrátila som čaj rovno na jeho stôl.

Nastalo ticho. Nehybne som sa dívala na svoje zvratky a čakala na pohromu. Ovracala som mu dôležité papiere, ale hrozné bolo, že niečo z toho skončilo aj na jeho nohaviciach.

„Ženská!“ skríkol. Inštinktívne som ustúpila. „Zbláznili ste sa! Keď ste chorá, choďte domov!“

Snažil sa utrieť svoje nohavice a sekretárka mu okamžite priskočila na pomoc. Z celej situácie bola skoro rovnako vydesená ako ja.

„Nie-nie som chorá, pane,“ vyjachtala som.  

„Ste snáď doktor? Vypadnite a nevracajte sa, pokiaľ nebudete mať v rukách výsledky od odborníka!“

„Ale...“

„Choďte, než vás vyrazím!“ zreval.

Na prázdno som prehltla a rýchlo vybehla z jeho kancelárie do výťahu. „Výrobne, Swanová. Toto sa ti podarilo,“ zúfalo som zamrnčala. Kým som sa dostala do svojej malej kancelárie, kde som triedila poštu, rozhodla som sa poslúchnuť jeho radu. Alebo skôr príkaz. Informovala som šéfa oddelení, že na povolenie od najvyššieho odchádzam k doktorovi. Smial sa mi do telefónu, pretože ten incident sa rozniesol po celej budove rýchlosťou blesku.

Potom som nasadla do auta a odviezla sa do nemocnice. Zapísala som sa k všeobecnému lekárovi a čakala na prijatie. Keď som o hodinu vstúpila do ordinácie, sedel tam starý doktor a sestrička. Oboznámila som ich so svojimi problémami a on ma prezrel. Najskôr počúval moje srdce, potom sa mi pozrel do hrdla a nakoniec mi povedal, aby som si ľahla.

Ľahla som si na posteľ, ktorá ma chladila na lýtkach. Pozerala som sa do stropu, zatiaľ čo mi doktor ohmatával brucho. Cítila som jemné bodnutie pri každom jeho dotyku, ale nič vážne. Pýtal sa ma na stravu a ja som bol nútená povedať, že som už od včerajšej večernej zmrzliny nemala nič v ústach.

„Zrejme to nebude nič vážne, slečna Swanová. Sestrička vám pre istotu odoberie krv a ja vám predpíšem dočasné tabletky proti bolesti. Najlepšie by bolo, aby ste prišli zajtra kvôli výsledkom. Zrejme sa bude jednať len o podráždený žalúdok.“

Odľahlo mi. Samozrejme, že to mohlo byť to. A ja už som sa pripravovala na najhoršie. Vzala som si predpis od lekára a vrátila sa späť do práce. Do konca mi ostávalo ešte pár hodín, no boli to najlepšie hodiny, aké som mala. S pocitom, že som v poriadku sa mi predsa len pracovalo ľahšie. Aj keď som sa snažila zo všetkých síl vyhnúť šéfovi.

Pri ceste domov som sa zastavila ešte v lekárni. Stúpila som si do radu a čakala.

„Na recept,“ povedala som lekárničke, keď na mňa prišiel rad a ona si odo mňa prevzala biely papierik od doktora. Prehľadala skrinku za sebou a vytiahla balenie tabletiek.

„Používajte pri len pri prudkých bolestiach a návaloch nevoľnosti. Maximálny počet tabletiek na jeden deň sú tri.“ Napísala mi dávkovanie aj na krabičku a potom som zaplatila. Už som si balila lieky do tašky, keď dodala: „A blahoželám k dieťatku. Váš manžel bude ďalším šťastným oteckom.“

Lieky mi padli na zem. Švihla som k nej pohľadom. „Ale ja nie som tehotná.“

„Ou, ste si istá? Tieto tabletky sa predpisujú tehotným mamičkám s problémami.“

Otvorila som ústa – slová sa mi zasekli v krku. Doktor predsa povedal, že nejde o nič vážne. A ja som nemohla byť tehotná. Nie, keď som mala sex včera a... Naposledy s Edwardom pred skoro dvomi týždňami. Ani raz som s ním nepoužila ochranu, oddávali sme sa našim hrám neviazane. Lenže upíri mohli mať deti. Och, nie.

„Dáte mi jeden test?“ spýtala som sa a hlas sa mi zlomil.

„Dám vám jeden z tých najlepších.“ Podala mi úzku krabičku, ktorá sa mi chvela v rukách. Zaplatila som jej a zbalila si oboje do tašky. Potom som sa už len snažila čo najskôr dostať domov.

Sedela som na posteli vo svojej izbe a čakala. Tehotenský test predstavujúci úzky ocikaný prístroj, som mala položený na stolíku pri dverách. Minúty sa tiahli ako slimáky. Hrýzla som si peru a čakala, no keď prišiel čas, neodvážila som sa postaviť z postele. Nechcela som to vidieť, pretože som v duchu už dávno poznala výsledok. Spomínala som si, ako som si raz už myslela, že so, tehotná. Bolo to v Edwardovom dome v dobe, keď mi Mike rozprával o upíroch a ja som sa cítila zle. Ale potom prišli mesiačiky a mne odľahlo. Teraz to však bolo iné. Všetko bolo iné a hlavne to, že Edward a ja sme už neboli spolu. Každý išiel vlastnou cestou a ja som si nemohla dovoli´t byť s ním teraz tehotná.

Aj keď by to bolo krásne. Čakať malé bábätko. Veď koľko žien vychovávalo svoje deti bez otca? Bol tu však jeden zádrhel – to dieťa bolo sčasti upír. Poznala som len jeden príbeh, keď sa narodilo dieťa upírovi a vedela som, že matka zomrela pri pôrode. Možno tak nemuseli dopadnúť všetky medzidruhové tehotenstvá, ale čo ak áno? Znamenalo by to, že dieťa bude vyrastať nie len bez otca, ale aj bez matky. Kto sa o neho potom postará? Samozrejme, žiadny človek to byť nemôže, nevedel by, čo s ním. Ale u upírov som sa bála, že by moje dieťa dopadlo ako Alistair. Tá predstava sa mi hnusila.

Utrela som si spotené ruky do nohavíc a vstala. Bolo načase zistiť pravdu. Podišla som k testu a vzala ho do rúk. Dve paličky. Bola som tehotná!

Stála som ako primrznutá k zemi. V hlave mi trešťalo a všetky myšlienky vypadli. Na malú chvíľu som bola šťastná – tehotenstvo bol zázrak. Potom som si spomenula na všetky dôvody, pre ktoré som byť tehotná nemohla. Dieťa bol problém. Problém, ktorý som potrebovala vyriešiť skôr, než bude neskoro.

Konala som inštinktívne a vytočila prvé číslo, na takéto situácie. Zazvonilo to len raz, keď zodvihol. „Bella, deje sa niečo?“

„Stephen, mám problém,“ odvetila som trasľavým hlasom. Musela som sa nadýchnuť, aby som mohla pokračovať. „Som tehotná. Čakám Edwardovo dieťa.“

Aj on sa prudko nadýchol. „Som tam za dvadsať minút.“ Položil. Uľavilo sa mi –Stephen určite bude poznať riešenie toho problému. Nejako sa to predsa riešiť muselo dať. Nemohla som byť tehotná s upírom. To bolo nemysliteľné.

„Bella?“ ozval sa známy hlas na prízemí. Oblial ma studený pot. Čo tu, dopekla, robí Rosalie?!

„Bella?!“ znovu zvolala sestra do domu. Hodila som tehotenský test do šuplíka na nočnom stolíku a v rýchlosti sa pozrela do zrkadla. Vyzerala som ako mátoha, no už nebol čas prekryť to make-upom. Vybehla som z izby dole schodmi na prízemie. Rosalie stála v predsieni. Keď ma uvidela, tvár sa jej rozžiarila. Vrhla sa na mňa a silno ma objala div, že som sa neudusila.

„Chýbala si mi,“ šialene vypískla.

„Aj ty mne,“ odvetila som a konečne sa odtiahla. „Čo tu robíš, Rose? Myslela som, že prídete až zajtra.“

„Ten let bol zrušený, ale podarilo sa nám zohnať letenku na dnes ráno. Takže sme s Emmettom nasadli a sme tu. Tešíš sa?“

„Áno, samozrejme,“ usmiala som sa a bolo to jedno z najväčších klamstiev, aké som sestre kedy povedala. Nebola vhodná doba na jej príchod. Dočerta, horší čas si vybrať ani nemohla.

„Kde je Emmett?“ spýtala som sa, aby som zakryla svoje rozpoloženie.

„Vonku. Vykladá našu batožinu. Páni, až teraz som si všimla ako zle vyzeráš. Si chorá?“ 

Zasmiala som sa. „Páni, ďakujem. To je od teba milé. Nie, nie som chorá, len nejaké problémy s jedlom, nič vážne,“ opäť som klamala a ešte som pohodila rukou, aby som svojim slovám dala za pravdu. Rosalie si ma prezerala karmínovo-zlatými očami od hlavy po päty a tak som radšej išla von.

Už padol súmrak a vzduch trochu ochladol. Dorazili taxíkom. Emmett práve pomáhal starému pánovi vykladať veľké množstvo batožiny. Keď ma uvidel so smiechom ku mne pribehol.

„Zdravím, Bella. Dlho sme sa nevideli.“ S ľahkosťou bábiky ma zodvihol do vzduchu vo svojom náručí.

„Áno, Emm, dlho,“ zopakovala som. Na môj vkus však nie tak dlho ako by som chcela.

„Vyzeráš otrasne. Si v poriadku?“

Prevrátila som oči v strop a pozrela na Rosalie. S úsmevom pokrčila ramenami. „Som, nemusíš sa báť.“

„To je dobre. Už som sa bál, že ťa ten rozchod dorazí ako Edwarda.“

Spozornela som. „Dorazí? Čo je s Edwardom?“ vychrlila som prirýchlo, aby to nebolo nápadné.

Emmett si odkašľal. „Ale nič. To je jedno. Neukážeš mi radšej váš dom?“

Chcela som namietať a vrátiť sa k Edwardovi, keď ma Rosalie chytili za ruku a bežala so mnou natešene späť do domu. Bola som si istá, že predo mnou chcú niečo utajiť, ale nebola som si istá či chcem vedieť čo.

Ukázala som mu dom, naznačila som, kde je moja izba a potom ho zaviedla do izby Rosalie. Položil kufre vedľa posteli a rozhliadol sa.

„Môžem tu byť s Rosalie?“ opýtal sa ma.

Nechápavo som sa zamračila. „Prečo sa ma na také niečo, preboha, pýtaš?“

„No, viem, že vy Angličania ste samé pravidlá a slušné chovanie. S Rose ešte nie sme manželia a nechcem, aby si si myslela, že obcujeme v tvojom vlastnom dome. Takže, ak máš niečo proti tomu, môžem bývať v hosťovskej izbe.“

Nezdržala som sa smiechu. Ten ma prehol na dve časti a mala som čo robiť, aby som neskončila na zemi. Do očí mi to vohnalo slzy.

„Nesmej sa, Bella,“ zahriakla ma Rosalie. „Obe vieme, aká si konzervatívna a nechcem, aby si to odniesol Emm.“

Pozrela som sa na sestru a snažila sa pravidelným dýchaní upokojiť. Rosalie bola krásnou upírkou, ale naivita a mierna hlúposť jej ostali. „Samozrejme môžeš bývať v jej izbe, Emmett. Všetci sme tu dospelý, akže pokiaľ nebudete prevádzkovať sex v obývačke alebo na našej záhrade, všetko je okej.“ Ubezpečila som ho a bolo vidieť ako si vydýchol.

„A ako to ide v práci? Ešte stále tam chodíš?“ zmenila tému Rose.

Spomenula som si na ukryté obálky, za ktoré by si vyslúžila poriadne vynadať, ale aj na Stephena, ktorý sa mi rozhodol pomôcť. A dočerta.

„Áno, ešte tam robím. Viete čo, nechám vás vybaliť a aklimatizovať sa. Uvidíme sa neskôr, áno?“

Nečakala som na odpoveď a už som išla do svoje izby po mobil. Začula som ešte niečo v tom zmysle, že upír sa aklimatizovať nemusí, no ignorovala som to. Teraz som predovšetkým musela zariadiť, aby sa Rosalie a Emmett nestretli so Stephenom, inak neviem, ako by som im to vysvetľovala. Kvôli novej schopnosti mojej sestry zvanej unáhlenosť, sa nemohla dozvedieť pravdu o našom zoznámení a na ďalšie klamstvo bolo priskoro.

„Kam ideš?“ skríkla, keď som sa náhlila dole schodmi.

„Spomenula som si, že si musím ísť po kľúče k jedenej kolegyni. Nepočká to, ale za chvíľu som späť,“ ubezpečila som ju a nasadla do svojho auta. Bol najvyšší čas. So Stephenom som sa stretla na príjazdovej ceste. Odstavila som svoje auto a nasadla do jeho čierneho Mercedesu.

„Stalo sa niečo?“

„Prišla moja sestra,“ odvetila som, „nechcem, aby sa dozvedela, že čakám malého upíra, kým si nebudem istá, čo s tým.“

Prikývol. Ďalej som vysvetľovať nemusela, a tak sa otočil a vyrazili sme späť do mesta.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 27. kapitola: