Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 25. kapitola

19.04.2014 (17:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1722×

25. kapitola

Stephen sa ku mne rozbehol a prirazil ma k stene. Za chrbtom som cítila chladný betón, ale nie až taký chladný, ako Stephenov dych, ktorý mi prenikal pokožkou na lícach až do kosti. Zblízka bol ešte väčší, než sa mi sprvu zdalo. Karmínové oči sa mu sfarbili do čiernej perlete, pery sa mu pootvorili ako rozhnevanému vlkovi a odhalili belasé zuby.

Bol hrozivý, možno tak hrozivý ako Alistair, keď sa na mňa tú noc vrhol. Ale od tej doby sa veľa vecí zmenilo, ja som sa zmenila a tá nová Bella ani nevykríkla, aby ukázala svoj strach. Neurobila nič, možno trochu hlasnejšie prehltla, no svoje oči nebojácne uprela do jeho tváre, aj keď možno stála proti smrti.

„Si šialená,“ šepol Stephen. Skoro som sa zasmiala.

„To už si raz povedal,“ pripomenula som mu.

„Väčšina žien by sa už pocikala od strachu.“

„Vyzerám snáď ako väčšina žien?“ nedokázala som sa neopýtať.

Stephen ma analyzoval pohľadom. Zvažoval a potom pokrútil hlavou. Pustil ma a otočil sa mi chrbtom. „Čo s tebou, Isabella?“ opýtal sa sám seba a pošúchal si oči.

Jeho otázka ma zaskočila. Naozaj som bola takým veľkým problémom pre upírov? Zdalo sa, že Stephen má so mnou starosti a mňa zaujímalo, či ich mal aj Edward. Určite, neustále som mu robila problémy. A možno aj to bol dôvod, prečo si radšej vybral svoju bývalú snúbenicu než mňa.

S výdychom poznania a bolestivej pripomienky som sa posadila späť na posteľ a zložila si hlavu do rúk. Ak by som viac dokázala kontrolovať svoj temperament, všetko by bolo inak a ja by som teraz nebola v tejto kaši.

„Nechaj ma ísť,“ povedala som Stepehnovi stále v rovnakej polohe. Zrejme ma nepočul, lebo neodpovedal. Zodvihla som hlavu a uvidela, ako sa na mňa pozerá sediac obkročmo na malej stoličke.

„Rád by som poznal tvoj príbeh.“

Zamračila som sa. „Výmenou za slobodu?“

„To sa ešte uvidí.“

„Prečo by som ti na nos mala vešať svoje problémy?“

„Pretože ma to zaujíma. Nezabúdaj, že som stále upír,“ odvetil podráždene. V duchu som prevrátila oči, vari by sa to len dalo zabudnúť? No, možno som bola občas neokrôchaná...

„Bude to dlhé. S kopou upírov, intimity a so sexuálnym podtónom. Naozaj chceš poznať môj príbeh?“

Prikývol. Tak trochu som dúfala, že odmietne, ale čo. Pravdepodobne som bola už v tom okamihu mŕtvou, tak prečo sa niekomu nezdôveriť? Aj keby to mal byť úplne cudzí upír, veď tak to ľudia občas v živote robia, nie? Zdôverujú sa druhým a čakajú, že oni nájdu riešenie na ich problémy. Väčšinou sa im dostane len priateľského pobúchania medzi lopatky so slovami to bude dobré, ale v tých šťastnejších prípadoch sa ich problémy vyriešili. Ale bol toto aj môj prípad?

Snažila som sa svoj príbeh skrátiť čo najviac. Uprostred rozprávania som zistila, že si na mnohé už ani nespomínam. Buď to bolo kvôli tomu, že som bola častokrát hodená o zem v návale súboja, alebo sa toho stalo jednoducho tak veľa, že môj mozog musel niečo vyhodiť.

Stephen mal po celý čas na tvári kamenný výraz, ktorý som často videla na tvári Edwarda. Nedokázala som preto určiť, či sa vo vnútri smeje alebo so mnou súcití. Keď som skončila tým, že som sa vrátila späť do Londýna a k svojej práci, ktorú som však späť už nedostala, stále ma sledoval. Hodiny na veži odbili dve hodiny v noci a ja som sa zavrtela na posteli – víkend sa zatiaľ začal perfektne.

„Byť na tvojom mieste, aj ja by som sa zbláznil,“ povedal nakoniec a ja som sa uchechtla.

„Ja som sa nezbláznila,“ protestovala som. „Som len tak vyčerpaná z upírov a toho všetkého okolo nich, že už mi je jedno, ako so mnou teraz naložíš. Takže ma pusti alebo...“

„Alebo by si sa mohla stať upírkou,“ dokončil za mňa. Otvorila som ústa. Celé moje rozprávanie viedlo na začiatok. Práve to bol dôvod, prečo som niekoľko hodín zostala uväznená s upírom bohviekde. Ale po tom všetkom, som mala pocit, že som mu jasne naznačila, čo chcem. Alebo nie? Prečo so mňa chcel vlastne silou mocou urobiť upírku? Čím som bola taká výnimočná, svojou šialenosťou? Jedine.

Na začiatku povedal, že ma chcel premeniť, aby nemusel byť sám, a aby som sa do neho neskôr zamilovala. Po mojom rozprávaní mu muselo byť jasné, že jediný, koho som v živote milovala a aj budem milovať, je Edward, i napriek všetkému, čo mi urobil. Jednoducho som jeho zanieteniu nerozumela, aj keď bolo načase dozvedieť sa pravdu aj z jeho strany.

„Prečo ma chceš premeniť?“ opýtala som sa priamo.

„To som ti už povedal.“

Pokrútila som hlavou. „Nie, nemyslím to. Myslím to, čo tomu rozhodnutiu predchádzalo. Chcela by som počuť tvoj príbeh.“

„Nie,“ povedal rázne, až som sa vystrela. Zrejme to bola citlivá téma.

„Láska.“

„Čože?“ nechápal.

„Len láska by ti dokázala takto ublížiť. Buď to, alebo zrada. Takže, čo z toho?“

Mračil sa. Prehodila som si nohy jednu cez druhú a mala chuť napraviť si okuliare ako psychiatrička so známej televíznej šou. Lenže žiadne som nemala. Najskôr to bol výstrel na slepo, ale keď si povzdychol, len potvrdil moju teóriu. „Takže láska. Rozprávaj,“ vyzvala som ho.

„Nie.“

„Ja som ti porozprávala svoj životný príbeh, teraz si na rade ty. Dlžíš mi to za ten únos!“

„Je to citlivé,“ strečkoval.

„Aj Edward je pre mňa citlivá téma. Myslíš snáď, že mám srdce z ľadu?“ Urobila som gesto, ktoré by sa hodilo na divadelné dosky a sama na seba bola hrdá. Blázon, to ani náhodou.

Zamračil sa a uhol pred mojim pohľadom. „Tak dobre. Žijem tu už niekoľko rokov,“ začal, „ale také dievča som nikdy nestretol. Volá sa Lisbeth, žije v jednej z tých štvrtí, kde by ženy žiť nemali a pracuje v malom občerstvení ako čašníčka. Spoznal som ju pri love a chcel som sa do nej zahryznúť, ale potom som videl jej tvár a jednoducho som nemohol. Takže namiesto jedla som sa s ňou začal rozprávať a pozval som ju na rande.“

Usmiala som sa. Bolo pekné konečne stretnúť upíra, ktorý ešte nezabudol na spoločenské pravidlá. Dokonca by som sa stavila, že Stephen je zásadným ochrancom toho prvého z minulého storočia – sex až po svadbe.

„Išli sme do kina. Chápeš, upír v kine. Lisbeth zo mňa začala robiť človeka a bolo mi úžasne, ale po troch mesiacoch sme sa museli dostať aj k môjmu prekliatiu. Už plánovala svadbu a deti a tak som jej to musel povedať.  Vtedy sa mi otočila chrbtom a mal som čo robiť, aby nepodala sťažnosť na Scotland yarde.“

„A ty si neurobil nič, aby si ju presvedčil o svojej láske?“ opýtala som sa prekvapene. Stephen nevyzeral ako niekto, kto sa dá ľahko odbiť.

„Urobil som všetko čo sa dalo, prisahám. Lenže ona nechce byť tým, čo ja a nechce byť už ani so mnou, pretože sa ma bojí, nechápeš?“ zvýšil hlas.

„A tak si sa rozhodol nájsť si novú...“ nedokončila som, lebo som nevedela ako to presne definovať.

„Áno. Ale vyzerá to tak, že som upír na nič, keď nedokážem premeniť ani jednu šialenú ženskú,“ zachechtol sa a ja som mala čo robiť, aby som nevyplazila jazyk nad jeho urážkou.

„Ale je ti jasné, že je to celé šialené?“ Nadvihol obočie – nerozumel mi. „No, chcem tým povedať, že nemôžeš tak jednoducho vymeniť jednu ženu za druhú. A už vôbec nie vtedy, ak si sa do tej jednej zamiloval. Pokiaľ viem, tak sa upíri zamilujú pravou láskou len raz za celý svoj život, ale to je už navždy. Nemyslíš, že to ty si tu blázon, ak si chcel nahradiť takú lásku cudzou ženou?“

Neodpovedal mi. Len sa na mňa pozeral a zrejme zvažoval moje slová. Potom si vložil hlavu do dlaní a hlasno zavrčal. Cítila som, ako sa otriasla konštrukcia postele a jeho rev sa v ozvene niesol po zvyšných poschodiach celej budovy. Bolo mi jasné, že teraz príde útok.

„Som upír na hovno,“ zakričal. Zľakla som sa a zároveň som bola prekvapená. Toto som nečakala. A popri tom v tom bolo toľko pocitov. Bol rozrušený, nahnevaný, ale predovšetkým frustrovaný. Nemusela som byť ani tou poondiatou psychiatričkou, aby som to na ňom spoznala.

„Stephen, čo keby sme sa prešli?“ navrhla som. Ten chlapec rozhodne potreboval čerstvý vzduch. On však nesúhlasil.

„Choď, si voľná,“ zachrčal si do rúk. Neisto som ho chvíľu sledovala, kým som sa postavila. Prešla som pár krokov smerom k východu. Pri Stephenovi som si nebola vôbec istá, či myslí vážne, čo hovorí. Mala som chuť zažartovať s otázkou, či sa na mňa teraz nevrhne, ale radšej som si zahryzla do jazyka. Len sa mi to zdalo, keď som cítila pocit viny každým krokom, čo som sa vzďaľovala od toho schúleného upíra? Jedna moja časť hovorila, aby som proste pokračovala, aby som to neriešila. Že to bude to najrozumnejšie riešenie. Bohužiaľ, ja som nikdy nepatrila medzi tých rozumných ľudí a veci som robila komplikovane. Preto som sa v oblúkovom východe zastavila a vrátila sa späť k nemu. Trasľavú ruku som mu položila na plece. Ani sa nepohol.

„Em, nechcel by si ísť so mnou von? Trochu sa prejdeme.“ Stále neodpovedal. Prešliapla som na mieste. „Mohol by si mi ukázať Lisbeth. A ja zvážim, či je pre teba dosť dobrá na to, aby si sa pre ňu takto trápil.“

„Lisbeth je najlepšia,“ povedal nahnevane. Toto nebola cesta a tak som to skúsila z druhého konca.

„Okej, tak by som ti s ňou mohla pomôcť. Ako vieš, v upíroch sa vyznám a veľmi dobre viem, ako sa teraz Lisbeth cíti. Pohovorím si s ňou a dám vás opäť dohromady.“

Zodvihol hlavu. Už som si myslela, že na jeho tvári uvidím babské slzy, až potom som si pripomenula, že upíri plakať nemôžu. „Prečo by si to robila?“

Dobrá otázka. „Pretože som blázon.“ A to som teda naozaj bola. Uviazať si na krk upíra a pokúšať sa dať ho dokopy s jeho ľudskou priateľkou, aj keď som ešte nemala tušenie ako to urobím, to nebolo práve najmúdrejšie. Sľúbila som si však, že to nejako vyriešim, aj keby mi to malo zabrať viac ako jeden víkend.

***

„Tam je Lisbeth. Nie, nepozeraj sa tam,“ zahriakol ma okamžite, keď som chcela otočiť hlavu a pozrieť sa na jeho priateľku. Prevrátila som oči v strop.

Sedela som so Stephenom za rohovým stolom v malom podniku na rohu Londýna. Nie len že Lisbeth nebývala v dobrej štvrti, ani ten podnik v takej nesídlil. Bol to úplný opak toho, kde som bývala ja a ani by som sa sem nebola odvážila, nebyť toho prekliateho upíra. Prekliateho, pretože som cez noc nebola doma. Miesto toho som spala u neho, ak sa tá stará budova vôbec dala nazvať. Už o šiestej ma však budil, aby mi mohol ukázať Lisbeth a teraz som sa na ňu nemohla ani pozrieť?

„Pozor, mieri k nám. Nevyzerá práve nadšene,“ varoval ma. Jedna vec, ktorú som sa za tú dobu strávenú so Stephenom naučila bolo to, že bol posera. Alebo aspoň ohľadom lásky.

„Ahoj,“ pozdravila nás a ja som sa na ňu mohla konečne otočiť bez ohľadu na to, či by ti Stephenovi vadilo alebo nie.

Lisbeth bola o niečo vyššia a chudšia odo mňa. Pokožku mala orieškovo opálenú, blond vlasy dlhé skoro po zadok. Tvár mala srdcovú, pery výrazné a veľké, a jej oči mali farbu malých zafírov. Jedinou nedokonalosťou boli pehy na oboch lícach. Bolo ich celkom dosť, aj keď neboli také výrazné.

„Ahoj, Lisbeth,“ odzdravil ju Stephen a usmial sa.

„Stephen,“ povedala len a pozrela sa znovu na mňa. Premeriavala si ma od hlavy po päty, očami zastavila na mojom oblečení, čo spôsobilo, že som sa zavrtela na stoličke a drgla do Stphena.

„Samozrejme, Lis, toto je Isabella Swanová.“

„Som jeho kamarátka, teší ma.“ Podala som jej ruku. Lisbeth chvíľu otáľala, kým mi ňou potriasla.

„Aj mňa. Takže, čo si dnes dáte?“

Pozrela som sa na Stephana, ale on bol taký pohrúžený sledovaním Lisbeth, že ma úplne ignoroval.  Tak takto nejako vyzeral zamilovaný upír, dámy a páni – mala som chuť povedať širokému obecenstvu, ale sedela som tam len ja, ktorá sa na jeho otvorené ústa mohla pozerať priamo z prvej rady.

„Takže,“ zabodla som svoj pohľad do jedálnička, „dala by som si lievance a kávu s mliekom.“ Usmiala som sa na Lisbeth. Ona si to zapísala a potom odišla. Stephen skoro slintal za jej zadkom.

„Si idiot, vieš o tom?“ opýtala som sa ho snažiac sa skryť smiech.

„Vážne?“ odvetil, ale ani sa na mňa nepozrel.

„Vážne. Ak by si sa teraz videl, smial by si sa. Si ako malá upírska čivava slintajúca za kosťou. Vzchop sa.“

„Čivava, vážne?!“ Konečne mi venoval svoj typický naštvaný pohľad, ale aj keď som sa snažila tváriť vážne, jednoducho to nešlo. Miesto toho som sa už skutočne rozosmiala. „Čo ti príde také vtipné?“

„Ryšavá upírska čivava,“ opravila som sa a už aj som mala v očiach slzy. Boleli ma kútiky úst a ledva som sa ovládla. Stephen vrčal, zatínal päste. Cítila som, že sa musím ospravedlniť, no najskôr som musela zavrieť oči, upokojiť sa. A prestať si vybavovať malého štvornohého psíka s ryšavou srsťou, ostrými zubami a menom Stephen, ako behá za paňou domu. Nebolo to také jednoduché.

„Všetko v poriadku?“ vyrušila nás Lisbeth. Otvorila som oči a všimla si, ako predo mňa predkladá šálku kávy.

„Áno, v tom najlepšom,“ prikývol Stephen a usmial sa.

Tentoraz som sa nepodvolila smiechu. „Nechceš sa k nám na chvíľku posadiť?“ navrhla som jej. Lisbeth sa obzrela po reštaurácii a posadila sa naproti mne k Stephenovi. „Stephen mi o tebe veľa hovoril,“ začala som, za čo som si od menovaného vyslúžila kopanec do holene.

Lisbeth sa začudovala. „O mne?“

„Áno. Ale vieš, že chlapi skoro nikdy nehovoria pravdu. Takže, ako ste sa vy dvaja vlastne spoznali?“

„No...“ Pozrela sa na Stephen a potom na mňa Líca jej zružoveli. „Stephen sa asi nezmienil, ale mi dvaja už spolu nechodíme.“

„Vážne?“ predstierala som prekvapenie. Stephen ma prerazil pohľadom typu – o čo sa to tu pokúšam – ale ja som ho odignorovala. „To je škoda. Och, Stephen, prečo si mi to nepovedal? A to si celý čas ako tu sedíme hovorím, aký ste dokonalý pár.“ Zvraštila som čelo i ústa v smútku. Bola to stará taktika, ktorú som mala od Rosalie. Ja som nemala veľa priateľov a už vôbec nie takých, ktorí potrebovali dávať znovu dohromady. Naopak Rose ich mala celkom dosť a väčšinou ona tu bola tá, ktorá ich dávala dohromady. A toto väčšinou zabralo.

„Vážne?“ opýtala sa Lisbeth príliš dychtivo.

„Určite,“ usmiala som sa. Lisbeth mi úsmev opätovala, ale potom sa zahriakla. Pozrela sa najskôr na jedného potom na druhého a nakoniec čosi pošepkala Stephenovi.

„Vie o tom,“ pritakal.

Otočila sa ku mne a naklonila sa bližšie. „Vieš, my sme sa rozišli, pretože on je upír.“

„Len kvôli tomu?“ začudovane som nadvihla obočie a ona sa odtiahla. Pozerala sa na mňa ako na blázna. Ale ja som ju chytila za ruku a usmiala sa. „Ver mi, nie je to niečo, prečo by ste sa mali rozchádzať. Môj bývalý je tiež upír a klapalo nám to spolu perfektne.“

„Tak prečo ste sa rozišli?“ chcela vedieť. Posmutnela som.

„Pretože mal stále rád svoju bývalú snúbenicu.“ Lisbeth si povzdychla v štýle – to ma mrzí, na čo som pokrčila ramenami.

Ešte chvíľu sme rozoberali môj vzťah s Edwardom, kým mi nepriniesli lievance. Obe sme sa zhodli na tom, že je to idiot a tým sa z nás stali skoro najlepšie kamarátky. Stephen iba prikyvoval – iné mu ani nezostávalo. Až keď som si začala ústa plniť jedlom, dostal sa k slovu a mohol si konečne pohovoriť s Lisbeth. Nepripadalo mi, že by sa ho priamo bála. Možno si len nevedela predstaviť ich spoločnú budúcnosť alebo jej vadilo, že s tým priznaním tak dlho otáľal. Každopádne by boli skvelý pár, aj keď...

V žalúdku sa mi všetko pohlo a chcelo späť do úst. Zakryla som si ústa rukou a vybehla spoza stola. Za sebou som počula Lisbeth, ako sa pýta, či je všetko v poriadku, ale ja som jej nemohla odpovedať. Vtrhla som na záchody a hlavu sklonila k mise.

„Isabella, si v poriadku?“ začula som za sebou Stephana, keď som si utierala ústa záchodovým papierom a splachovala.

„Jasné, len som práve zistila, že lievance na ráno nie sú dobrý nápad. Budem v poriadku, choď sa venovať priateľke,“ ubezpečila som ho. Skepticky si ma prezrel, no poslúchol.

Prešla som k umývadlu a opláchla si tvár. Žalúdok som mala prevrátený naruby a točila sa mi hlava. Možno na mňa liezla chrípka, nečudovala by som sa tomu. Oči som mala prepadnuté a tvár bledšiu než obyčajne. Preventívne som si vyfúkala nos a skúsila zakašľať, keď mi zazvonil telefón. Pozrela som sa na displej a potom zodvihla.

„Rose, je všetko v poriadku?“ opýtala som sa skôr, než stihla sestra niečo povedať.

„Áno, nemalo by byť?“ zasmiala sa. Zamračila som sa. Vzhľadom k tomu, že volá cez polovicu sveta, je šesť ráno (aj keď oni tam majú v podstate večer) a Rosalie nikdy nezvykne volať, je to podozrivé.

„Nie. Tak prečo voláš?“

„Práve som hovorila s Emmettom a dohodli sme sa, že prídeme už budúci týždeň.“

„Ou,“ vypadlo so mňa. Rose a Emmett nemali prísť skôr než o mesiac a ja som s tým tak trochu aj počítala. Svoju fázu „po Ňom“ som si presne rozvrhla na celé to obdobie, aby som bola už v poriadku, keď sa vráti domov. Teraz som prechádzala zo stavu nenávidenia celého sveta k prijatiu a odmietala som, aby mi to Rose narušila.

„Ou? Ty nechceš, aby sme prišli?“ zaznel jej rozhorčený hlas z druhej strany linky. Zahryzla som si do pery.

„Samozrejme, že chcem, aby ste prišli. Len som nepočítala, že to bude tak skoro. Naozaj nechceš ostať s Carlisleom ešte pár dní. Teda, chcem len, aby si si bola svojim rozhodnutím istá. Vieš koľko ľudí žije v Londýne a tak nechcem, aby ťa tu niečo pokúšalo.“

„Bude to v poriadku, sestrička, neboj sa. A keby sa zo mňa stane besniace monštrum, je tu stále Emmett, ktorý ma vie rýchlo skrotiť. Takže, môžeme prísť?“

Prišlo mi čudné, že sa sestra takto pýta a keďže som nemala žiadnu ďalšiu výhovorku, musela som súhlasiť.

„Perfektné,“ zajasala. „Nerada by som žiadala Alice, aby nám menila letenky. Takže sa uvidíme vo štvrtok, áno?“  

„Teším sa,“ odvetila som a rozlúčila sa s ňou.

Môj hlasný výdych ani zďaleka nevyjadroval  ako som sa cítila. Chcelo to rýchlo sa presunúť na poslednú fázu tzv. znovuzrodenia a vrhnúť sa čo najskôr do ulíc Londýna, aby som mohla ukázať sestre, že nie som až taká troska, akou som práve bola. Ale ešte predtým som znovu musela utekať k záchodovej mise. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 25. kapitola: