Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 22. kapitola

14.10.2013 (08:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2386×

22. kapitola

„Ak budem kričať, pribehneš, áno?“ uisťovala som sa. Edward s úškrnom, no predsa vážnou tvárou, prikývol.

„Pribehnem. A potom ujdeme,“ dodal, za čo si odo mňa vyslúžil škaredý pohľad.

Na Denver padol súmrak a my sme zastavili pred rezidenciou Cullenovcov. Celý dom bol vysvietený ako vianočný stromček – boli sme očakávaný.

„Tak do toho,“ vyzvala som samú seba. Edward mi galantne otvoril dvere a pomohol vystúpiť. V priestrannej obývačke sedeli všetci Cullenovci až na moju sestru. „Nevychladla?“ opýtala som sa okamžite, keď som si to uvedomila. Emmett pokrútil hlavou.

„Je na poschodí. Potrebuje sa s tebou rozprávať a na to potrebujete dávku súkromia.“ Skepticky som sa na neho pozrela – azda sa dá mať pri upírskom dokonalom sluchu súkromie? Carlisle akoby vedel, na čo myslím, povedal:

„My odchádzame na lov. Zostanete tu iba vy štyria, tak nie že tu urobíte bodrel, jasné, Emmett?!“ Toto varovanie bolo smerované presne Emmettovi. Síce som nechápala prečo, ale ani ma to nijako nezaujímalo.

Pred ich odchodom ku mne zrazu pristúpila Alice a pevne ma objala. „Dúfam, že sa všetko urovná, Bella,“ šepla mi a povzbudzujúco sa usmiala. Prikývla som, aj keď som si ešte nebola istá, ako toho docieliť.

Opýtala som sa Emmetta na cestu a pustila Edwardovu ruku. Obaja sme tomu druhému vyslali povzbudivé pohľady a snažili sa tváriť silne, aj keď vo vnútri sme obaja cítili niečo úplne iné. Pretože zatiaľ, čo ja som bola plná neistoty, Edward bol plný hnevu.

S povzdychom som vyšla na poschodie a zaklopala na prvé dvere naľavo, a čakala. Chvíľu som myslela, že som sa pomýlila, ale potom sa ozvalo: „Ďalej.“ S hlbokým nádychom som vošla.

Rosalie sedela na posteli a prehrabovala sa starou knihou. Bolo zvláštne vidieť ju takto – ona nebola práve tým človekom, ktorý listuje v knihách. No napriek tomu sa mi táto činnosť zdala veľmi ľudská. Keď ma uvidela neisto stáť vo dverách, zavrela knihu a vystrelila na nohy. To už ľudské nebolo, skôr ma to vydesilo a podvedome som uskočila.

„Prepáč,“ povedala a obišla posteľ, aby uložila knihu späť na poličku k ostatným. „Nechcela som ťa vydesiť, sestrička. Ešte stále sa učím ovládať a konať pomalšie. Nesadneš si?“ ponúkla a ukázala na miesto vedľa seba na veľkej posteli. S istou dávkou nevôli som to prijala a ubezpečila sa, že sedím čo najbližšie k dverám. Áno, Rose bola moja sestra, ale teraz bola v prvom rade upírkou.

„Včera sme nezačali práve najlepšie, za čo sa ospravedlňujem. Ale Edward sa mi nepáči, to ti musí byť jasné.“

„Prečo?“ prerušila som ju a bolo to po prvý raz, čo som prehovorila.

Zavrtela sa. „Vieš, keď Alice povedala, že ti ublížil, mala som chuť ho roztrhať na franforce. Si moja sestra a nikto nemá právo ubližovať ti. Tobôž nie nejaký upír,“ vyštekla nazlostene.

„S Edwardom sme mali svoje spory, Rose, ale on nie je dôvod, prečo som dnes tu. A ty to vieš,“ zmenila som tému. Rose nebola ešte stále nebola pripravená dozvedieť sa pravdu o mne a o Edwardovi. A ja som mala pocit, že ani nikdy pripravená nebude.

„Ja viem. Sme tu kvôli nám. Bells, sme sestry a ja o teba nechcem prísť. Chápem, ak sa ma bojíš pre to, čo som, ale prisahám, že by som ti nikdy neublížila,“ sľubovala, ale ja som sa nad tým iba pousmiala.

„Nikdy nesľubuj to, čo nemôžeš plniť, Rose. Za prvé, si upírka a v slabej chvíli sa môže stať, že sa zo mňa napiješ. K tomu všetkému si novorodená a sama vieš, že mám pravdu. Nikdy si nebudeme na sto percent isté mojím bezpečím. A za druhé, ani ja o teba nechcem prísť, zažili sme toho veľmi veľa, ale potrebujem čas. Jednoducho nedokážem len tak zo dňa na deň prijať fakt, že osoba, s ktorou som vyrastala už od kolísky a o ktorú som sa starala, je zrazu upírka. To nejde.“

Rose spustila plecia a pozrela sa na svoje ruky v lone. „A koľko času myslíš, že potrebuješ?“

„To neviem,“ odvetila som pravdivo, ale niečo mi na jej otázke nesedelo. Stále sa dívala dole a hovorila akosi nesmelo. Nie, toto nebola moja sestra, ktorú som poznala. Tá odvážna, ktorá hovorí priamo a nerobí omáčky. „Rosalie, plánuješ niečo, že sa tak pýtaš?“

Zodvihla hlavu. Dlho sa na mňa pozerala, než odpovedala opäť tým nesmelým hlasom. „Chcela by som sa vrátiť s Emmettom späť do Londýna. Talamasca má ďalšie stretnutie už o necelé dva týždne a myslela som...“

„Tak moment, ty chceš ísť na ich stretnutie aj po tom všetkom? Rose, veď si teraz upírka! Nemôžeš tam len tak docupitať s Emmettom a tváriť sa, že si mala pravdu. Čo ak začnú teraz sledovať našu vašu líniu ako to robia s Arom? Naozaj to chceš?“ Nedokázala som uveriť vlastným očiam. Bolo mi jasné, že práve preto prišla Rose do Ameriky, aby ho našla a priviedla tým starým lordom, ktorí si nevideli ďalej od nosa. Ale udialo sa toho až priveľa a nechali sme to zájsť priďaleko, aby mohla na to stretnutie len tak nakráčať.

„Bella, ja tam potrebujem ísť. Potrebujem im zraziť tie ich namyslené úsmevy z tvárí. Sľubujem ti, že potom ich už nechám na pokoji, ale na to jedno stretnutie musíme s Emmom ísť. Prosím, poď s nami.“

Otvorila som ústa. „O dva týždne? Prečo tak skoro?“

„Je najvyššie stretnutie a prítomný budú aj členovia niekoľkých pobočiek mimo Anglicko. Nechcem, aby sme sa znovu jedna druhej stratili. Bella, veľmi ťa prosím.“

Sklopila som pohľad. „Ja neviem. Uvidím,“ odvetila som neurčito a bola to pravda. Nechcela som sa odlúčiť od sestry, aj keď som si na ňu ešte nezvykla, ale na druhej strane ma oveľa väčšie pusto viazalo k Edwardovi. Možno som ho už konečne začínala mať viac rada a poriadne som si to neuvedomovala. A na druhej strane tu bola aj tá naša dohoda, ktorú som odmietala porušiť. Predsa našiel moju sestru, nie? Budúcnosť s ním sa mi po tom všetkom už nezdala taká nereálna. Ba čo viac, moja účtovnícka hlava si ju vedela predstaviť. Vzrušovalo ma to a vyvolávalo úsmev na tvári. Áno, potrebovala som byť s ním.

A to ma dostávalo do prekérnej situácie. Vedci ešte nevymysleli prístroj, ktorý by dokázal klonovať, aby jedna Bella mohla odísť s mojou sestrou a druhá zostať s Edwardom. Bola tu len možnosť vziať Edwarda so sebou do Londýna, aj keď to znamenalo mať dve šelmy, ktoré sa nenávidia, pod jednou strechou.

„Opýtam sa Edwarda a potom ti dám vedieť, dobre?“ opýtala som sa sestry. Rose nakrčila čelo a už chcela protestovať, preto som rýchlo dodala. „Rose, mám vás rada oboch. Ako teba, tak aj jeho. Nechci, aby som si medzi vami musela vyberať, dobre? Urob kompromis a prijmi ho takého aký je, áno?“

Rosalie neochotne prikývla, na čo som sa usmiala. Vstala som z konča postele a vykročila k dverám. Na jej otázku kam idem, som odpovedala: „Čím rýchlejšie budeš vedieť odpoveď, tým skôr budeš mať dušičku na mieste.“ S tými slovami som vyšla a zatvorila za sebou dvere.

Už od chodby som však začula krik. Chalani sa hádali, aj keď som nepočula presne o čom. Zišla som teda na prízemie a pozrela sa do obývačky.

„Nie, nie. Ona stále žije. Je tu v Amerike a je z nej upírka,“ pritakal Emmett s úsmevom. Edward stál uprostred miestnosti napoly v drepe a napoly natiahnutý do výskoku, a nehýbal sa. Videla som jeho tvár z profilu – bola úplne kamenná, bez výrazu. Chcela som vojsť do izby, aby som zistila, čo ich tak oboch veľmi zaujalo, že ma ani nespozorovali, ale akosi som sa neodvážila. Moja otázka mi úplne vyfučala z hlavy a len som ich sledovala. Edward sa zrazu chytil za vlasy a trhol, akoby si ich chcel vyšklbnúť. Pokrútil hlavou.

„Nie, to predsa nie je možné. Zomrela. Viem to. Musela,“ nezrozumiteľne šepkal a sadol si na pohovku. Tá informácia ním úplne otriasla. Podvedome som spravila krok k nemu, ale Emmettove ďalšie slová ma priklincovali k zemi.

„Nie, hovorím ti pravdu, braček. Tvoja snúbenka stále žije. Carlie nás oboch premenila. Najskôr mňa hneď po tom ako sa odohral náš súboj, a potom Tanyu. Snažili sme sa vás neskôr nájsť, ale Londýn bol príliš veľký a my sme boli novorodený. Sotva sme sa dokázali ovládať a keby sme nestretli Alice...“

„Dobre, to už si hovoril,“ prerušil ho príkro Edward a zodvihol pohľad od zeme. Naraz bol plný citov. „A čo ona? Kde je teraz?“ hlas sa mu zlomil.

„Na Aljaške. Pridala sa tam k nejakým upírkam, no viem, že stále nikoho nemá. Vieš, Tanya to potom veľmi ľutovala. Určite by bola rada, keby ju prídeš navštíviť,“ navrhol mu Emmett a Edward prikývol. A ten jediný pohyb dokázal vo mne všetko podlomiť. Láska, ktorú som k Edwardovi začala pociťovať, sa naštrbila. A tá jediná puklina mohla spôsobiť, že sa celá stavba zrúti.

Srdce mi sotva bilo a do očí sa mi votreli slzy. Vedela som, že Edward bol kedysi zasnúbený a veľmi tú ženu miloval. Ale vždy som mala pocit, že tá láska už skončila v okamihu, keď ho podviedla s jeho najlepším priateľom. Ale teraz, pri pohľade do jeho tváre som si uvedomila, že je to presne naopak. Edward ju miloval aj po sto rokoch, aj po všetkých tých útrapách stále rovnako. A pritom ešte včera vyznával lásku mne a ja naivka som mu to hltala každým ďalším slovom. Lenže Edward ma nikdy nemohol milovať. Bola to len hra. Iba dohoda, s ktorou som súhlasila. A to zistenie ma vytrhlo zo sna späť do reality. Podlomili sa mi kolená a bol zázrak, že som nespadla na zem. Slzy sa mi už vyliali po celej tvári a spravili ma slepou. Ale aj tak som sa otočila na opätku a vykročila k dverám. Prudko som ich roztvorila, až narazili do steny a vyšla do tmy. Nemala som poňatie, kam pôjdem, ale tu som už viac zostávať nechcela. Nie s ním v jednej blízkosti. Nie v klamstve.

„Bella!“ začula som jeho hlas za chrbtom. Bol plný strachu. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 22. kapitola: