Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 2. kapitola

13.08.2012 (12:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2570×

2. kapitola 

Prepáč, Isabella, ale nemohla som inak. Talamasca konečne musí pochopiť, že na svete sú aj iní upíri než tí, ktorých sa držíme už od narodenia. Viem, že ty mi neveríš. Aj napriek tomu, že chodíš na stretnutia, na upírov neveríš. Podľa teba neexistujú. Vedela som, že by si mi nikdy nepomohla, preto som sa rozhodla ísť ho hľadať sama. Asi sa na mňa nahneváš – vzala som si peniaze zo spoločného účtu. Ale neboj sa, všetko splatím, prisahám a je tam ešte dosť, aby si prežila. A určite nebude vadiť, ak tento mesiac nezaplatíme za vodu, plyn a elektrinu. Kúpila som si letenku do San José, kde sa zdržiava môj priateľ, ktorý pozná Emmettovu adresu. Ozvem sa ti, len čo to bude možné.

A ešte raz, prepáč. S láskou Rosalie 

Prečítala som si celý lístok ešte raz, od hora dole a nemohla som tomu uveriť. Ona to naozaj urobila. Odišla bez jediného slova. Ale so všetkým mala pravdu. Už som bola priveľká, aby som ešte stále verila na upírov. A mala pravdu aj s tými peniazmi, pekelne ma to vytočilo. Ako si mohla zobrať peniaze na náš dom, ktoré som ja musela krvopotne presedieť za počítačom v učtárni? Dočerta s ňou!

Zhrabla som mobil a vytočila jej číslo. Ozval sa však len záznamník. „Rosalie! Ako si to mohla urobiť? Dočerta, čo si si myslela? Keď si to vypočuješ, okamžite mi zavolaj. Inak letím za tebou.“ Poslednú vetu som predniesla dosť výhražne. Zložila som a zvalila sa na pultovú stoličku. Mobil som žmolila v rukách, akoby mala moja sestra ešte v tu ranu zavolať naspäť. Pozrela som na hodiny. Bolo skoro deväť. Bolo to zvláštne, nikdy som nespala tak dlho.

„Och, došľaka,“ neodpustila som si ďalšiu nadávku. Rosalie! Samozrejme. Keď sme sa vrátili zo stretnutia, bolo už neskoro večer, no aj tak som neodmietla sestrino pozvanie na pohárik whisky. Nebolo najmenších pochýb o tom, že mi tam dala lieky na spanie. Rozzúrene som sa postavila a šmarila mobil na linku. Ten plesol a pravdepodobne sa mu rozbil display, ale bolo mi to jedno. Mala som chuť zabiť ju. Už som kašľala na telefonát.

Zapla som počítač a objednala si letenku do Portlandu. Z peňazí, ktoré mi milostivá Rose nechala na účte, som bola schopná zaplatiť ju a ešte mi niečo zostalo na prenajatie auta. Zbalila som sa do jednej čiernej cestovnej tašky a išla na letisko. Kľúče od domu som nechala nášmu susedovi, starému podnikateľovi so slušnou rodinkou. Sľúbil mi, že sa o dom postará a ja som vedela, že mu môžem bezvýhradne dôverovať.

Lietadlo mi letelo presne o pol dvanástej. Cesta trvala niečo vyše dvanásť hodín s hodinovou prestávkou v New Yorku. Nedalo sa mi spať a tak som dlhé hodiny premýšľala, ako sa pomstiť sestre. Pretože smrť by bola pre ňu skôr vyslobodením ako trestom, aj keď som mala sto chutí uškrtiť ju vlastnými rukami.

Keď lietadlo pristálo v New Yorku, išla som si ponaťahovať končatiny do malej kaviarni v letiskovej hale. Objednala som si kávu, tú najlacnejšiu akú mali.

„Ahoj,“ prihovorilo sa mi nízke dievča. Prekvapene som sa na ňu otočila. Nespomínala som si, že by som ju videla v lietadle. Mala bledú pleť a jasné zlaté oči. Čierne vlasy jej trčali odvšadiaľ. Ale aj keď vyzerala tak trochu ako postavička z nejakej videohry, bola veľmi pekná.

„Ahoj. Prepáč, poznáme sa?“ opýtala som sa pre istotu.

„Nie, nie, len som sa chcela opýtať, či tu nemáte voľné. Už je všetko obsadené kvôli letu z Londýna. Mohla by som si prisadnúť?“ Vyčarila dokonalý úsmev, ktorému sa len ťažko dalo odolať.    

„A kam cestujete?“ opýtala som sa jej, kým sme obe čakali na kávu.

„Do Pensylvánie, za bratom. Snáď ho nájdem a vy? Odkiaľ vlastne idete?“ Pousmiala som sa. Mala som pocit, že s týmto dievčaťom mám toho veľa spoločného.

„Z Londýna. Áno, aj ja som z toho letu. A idem do Portlandu hľadať sestru. Teda, je niekde v San José, ale letenku tam som už nezohnala,“ priznala som. Dievča sa usmialo a vzalo si kávu od čašníčky.

„Takže sme na tom podobne,“ zasmiala sa. Prikývla som, aj keď ja som to mala podstatne ťažšie. Nemala som ani tušenie, kde sa Rosalie nachádza. Nevedela som, kto je jej kontaktom a už vôbec nie, kde presne býva.

„Mimochodom, som Alice.“ Podala mi ruku. Predstavila som sa a prijala ju. Zvláštne. Mala takú chladnú pokožku. Ako ľad. „A ak smiem byť taká drzá, čo robí tvoja sestra v San José?“

Túto otázku som čakala. No aj tak som trochu znervóznela. Pravdu som jej povedať nemohla a aj keď bola veľmi milá, musela som si rýchlo niečo vymyslieť. „To je zložitejšie. Išla za priateľom. Lepšie povedané ušla. Vzala si polovicu peňazí, čo sme mali na zaplatenie účtov. A-“

„A teraz premýšľaš, či ju za to nezabiť,“ dokončila za mňa. A ja som musela prikývnuť. „To je zlé. Ale ak by si niečo potrebovala, tak rada pomôžem. Mám tam známeho. Je to celkom dobré súkromné očko, tak-“

„Nemám peniaze, ktorými by som ho zaplatila. Radšej sa trochu ponamáham a nájdem si ju sama. Veď aké veľké môže byť San José?“ opýtala som sa hystericky. Naozaj som myslela, že Rose dorazím. Aj keď sa po hodinách sedenia v lietadle môj hnev vytratil, teraz sa vracal späť.

„Prepáč,“ ospravedlnila som sa jej rýchlo a sklopila zrak. Trápne som miešala kávu a čakala, čo povie.

„To je v pohode. Ale predsa len, ak by si mala nejaké problémy, zavolaj.“ Napísala svoje číslo na kus obrúsku a podala mi ho. Potom vstala. „Už musím ísť. Rada som ťa spoznala, Isabella.“ Usmiala sa a vytratila sa v dave ľudí. Prekvapene som sledovala stoličku, na ktorej ešte pred chvíľou sedela. Kávy sa ani nedotkla. A ak by tu teraz nebola plná šálka, z ktorej sa ešte stále parilo, odprisahala by som, že to bol len sen. Aj keď veľmi podivný.

***

Lietadlo pristálo v Portlande okolo štvrtej. Keďže sme leteli niekoľkými časovými pásmami, presunula som si hodinky o osem hodín dozadu a celá zničená vyšla z lietadla. Nezastavila som sa v kaviarni, ako v New Yorku. Zamierila som si to rovno von a najbližšieho taxikára sa spýtala na nejakú lacnú požičovňu áut. Bola to malá, už na prvý pohľad podozrivá firmička. Areál bol ohradený vysokým plotom s ostnatým drôtom na vrchu a s veľmi veľkou výstražnou tabuľou: Pozor! Pod prúdom. Striasla som sa. Nadýchla som sa vzduchu zmiešaného s prachom áut a prešla cez cestu. Skúsila som kľučku na malej kabínke, na ktorej bol firemný názov. Ale bolo zamknuté. Zazvonila som.

Po skoro piatich minútach sa dovalil tučný chlapík, ktorému brucho vytŕčalo z tesného trička. Prehltla som na prázdno a prikrčila sa pod jeho prísnym výrazom. „Čo chcete?“ opýtal sa nevľúdne a ja som mechanicky o krok ustúpila.

„Ee, prepáčte, ale poradili mi vašu požičovňu. Vraj ste lacný,“ vyhŕkla som zo seba.

„Už je po štvrtej, príde zajtra ráno.“ Zabuchol dvere a poriadne zamkol. Ostala som stáť na mieste s otvorenými ústami ako skamenená. Čo som mala teraz robiť? Len tak sa vzdať a stráviť noc na ulici? Zazvonila som a zároveň päsťou zabúchala na dvere. Možno som nemala toho chlapíka dráždiť, ale...

„Ešte ste tu?!“ prudko otvoril dvere a skríkol na mňa. Až teraz naplno prejavil svoju hrozivosť.

„Prepáčte, ale ja to auto naozaj potrebujem,“ prosila som polohlasne.

Premeral si ma od hlavy po päty a potom na mňa tvrdo pozrel. „A ja potrebujem novú pečeň. Tu ste v Amerike, drahá. Zvykajte si, že nikdy nedostanete to, čo naozaj chcete. A teraz vypadnite skôr, než zavolám políciu.“ Opäť zabuchol dvere, až sa zatriasla stena a ja s ňou. Bola som v koncoch. Zdalo sa, že nakoniec predsa že prespím na ulici.

Otočila som sa a pomaly vykročila po ulici do centra. Alebo som aspoň dúfala, že idem do centra. Vytočila som číslo svojej sestry, no opäť sa ozvala len odkazovka.

„Ahoj, Rose. Práve som pristála v Portlande. Prosím, zavolaj.“ Zložila som. Čo viac som jej mala povedať? Mala som sa posťažovať, že dnes v noci prespím na ulici? Nie. Do telefónu som jej to rozhodne nemienila hovoriť. Chcela som si to s ňou vybaviť osobne.

Ťahala som sa po nekonečne dlhej ulici s taškou na chrbte ako starý vojak z boja. Bola som unavená a bolela ma hlava. Po niekoľkominútovej ceste som dorazila k obchodom. Nevedela som, kde presne som, ale bolo mi to jedno. Posadila som sa na lavičku a kolená si pritisla k brade. Už som ani nedokázala byť nahnevaná. Chcelo sa mi smiať od zúfalstva a plakať zároveň. Zavrela som oči. Bolo to čudné, ale ako veľmi som chcela zaspať a na toto všetko zabudnúť, tak veľmi sa mi nedalo. Premýšľala som nad svojím domom a nad pohodlnou posteľou. Aký je to úžasný pocit váľať sa v nej a užívať si oddych. Ale hneď na to som si uvedomila, že keď sa so sestrou vrátim späť, už to nemusí byť naše. Bála som sa tej predstavy. Bolo to jediné miesto, kde som sa cítila dobre a v bezpečí. A navyše, vyrastala som tam a veľmi mi to pripomínalo rodičov.

„Pozri sa, Jessy, myslím, že sme narazili na zlatú baňu,“ začula som za sebou chrapľavý hlas a zodvihla hlavu. Ale skôr, ako som sa stihla obzrieť, niekto ma zhodil z lavičky a ja som pristála na tvrdom betóne, len tak-tak, čo som rukami dokázala zbrzdiť svoj pád. Sykla som nadávku a otočila sa.

Predo mnou sa zjavili dvaja bezdomovci. Na sebe mali neidentifikovateľné oblečenie, ktoré nabralo zeleno-hnedé odtiene. Guľatá postava so zlepenými o čosi dlhšími vlasmi a skazenými zubami sa na mňa pozrela ako na chutné kuracie mäsko. Muž stojaci vedľa nej a ktorý ma pravdepodobne hodil o zem, mal deravú čiapku hlboko stiahnutú tesne nad oči a tvár mal posiatu modrinami. Oči, skoro takej farby ako bielko, mal upreté na mňa.  

„Máš pravdu. Stratila si sa, maličká?“ dala tomu mužovi za pravdu Jessy a obrátila sa na mňa. Prebehol mnou mráz. Všetky moje zmysly hovorili jediné: Uteč!

Opatrne som vstala, zatiaľ čo oni obišli lavičku a zatarasili mi prístup k taške. V hrdle sa mi začala tvoriť nepríjemná hrča, ktorá sa zväčšovala každou sekundou, kým mi do nosa stúpal nepríjemný zápach kanála, ktorý z nich sál. Mala som bežať. Ale bez tašky som sa odmietala pohnúť.

„Nepočula si moju manželku? Alebo si si snáď od strachu zahryzla do jazyka?“ zvyšoval hlas. Ani som si nevšimla, kedy sa tak zotmelo a ľudia z ulíc zmizli. Nebol tu nikto, kto by mi teraz pomohol. Potlačila som triašku a pozorne sledovala oboch. Hromadil sa vo mne strach a adrenalín.

„Jess, ona naozaj stratila jazyk,“ zasmial sa a pozrel na ňu. Pripojila sa k nemu škrekľavým rehotom. Chceli mi nahnať strach, to bolo jasné. A darilo sa im.

„Dajte mi pokoj,“ šepla som a hlas sa mi zlomil. Videla som, ich zlovestné pohľady, ktoré ma prepaľovali oblečenie a na tele vytvárali nepríjemné popáleniny. Potom sa to všetko zbehlo neskutočne rýchlo. Muž sa na mňa vrhol, ale ja som sa pohotovo uhla. Spadol k zemi a bolestivo zreval. Pozrela som na neho, či si náhodou vážne neublížil, keď ma jeho žena chytila odzadu. Pevne mi zovrela ruky k telu, ako nejaký sumo zápasník. Metala som so sebou, hádzala a kričala. Ale nič nepomohlo. Keď som na ústach pocítila ruku a do nosa sa mi dostal smrad hniloby, myslela som, že odpadnem. A možno, že by to bolo tak lepšie. Udrel ma. Päsťou tak silno, až som sa čudovala, že mi nevypadol zub. Miesto toho som na jazyku pocítila len krv. Líce som mala ako v plameni.

„Tak ty si si myslela, že nám môžeš utiecť?“ opýtal sa ma chlap. Nečakal na odpoveď. A vlastne som mu ju ani nemohla dať, keď mi Jessina ruka stále zakrývala ústa a držala ma v pevnom zovretí. Udrel ma do brucha. Akoby som nebola človek, len nejaká bábika. Drhla som sa vlastným kašľom a pred očami sa mi zahmlievalo. Nie, naozaj som nechcela vedieť, čo bude nasledovať. Ale slastné vykúpenie neprišlo. Miesto toho prišiel ďalší úder. Padla som k zemi a zavrela oči. Snažila som sa dýchať pravidelne a nefňukať od bolesti. Aj keď to bolo dosť komplikované. Obaja nado mnou ťažko dýchali a len ťažko som dokázala zastaviť triašku. Dúfala som, že ma budú pokladať za omdletú a odídu.

„Asi má dosť. Tie rozmaznané decká dnes nič nevydržia,“ pohoršovala sa Jessy. Ozvalo sa šuchtanie a smiech. Typovala som, že sa mi prehrabujú v taške a v duchu som ich preklínala. Ale ostala som ležať na zemi. Nepotrebovala som ďalšie kopance a modriny.

„Má tu len pár dolárov. Na turistku čudné, nemyslíš?“ opýtal sa jej chlap. Niečo padlo na zem a mnou myklo. Zadržala som dych a skamenela. Telom mi prebehla horúčava. Čo ak si to všimli? Čakala som, že ma postavia na nohy a bitka bude pokračovať. Srdce mi bilo na poplach ako splašené. Toto je môj koniec, pomyslela som si.

„Prehľadaj ju. Možno má ešte nejaké peniaze pri sebe.“ Prehltla som. Už som nemusela hrať mŕtvu, pretože som bola mŕtva. Otočil mnou a aj keď som sa snažila nehýbať, všade po tele som mala husiu kožu. Prezrel mi vrecká na nohaviciach a škaredo zanadával. Možno ak by nemal také drsné ruky, ktoré mi škriabali pokožku, všimol by si, že som hore. Kopancom ma prevrátil na bok. Ledva som zadržala výkrik a z očí sa mi hrnuli slzy. Počúvala som, ako sa hádajú o moje veci a nahlas premýšľajú, čo s tými peniazmi. V duchu som sa rozlúčila s autom. Preboha, Bella, veď ťa zbili! Môžeš byť rada, že ti neurobili niečo horšie. Ten chlap ťa mohol aj znásilniť! Pri tej myšlienke som sa opäť striasla. A ďakovala svojmu anjelovi strážnemu, že to ďalej nezašlo. Aj keď...

„Kašlime na ňu. Poďme si radšej kúpiť nejaký chľast,“ zasmiala sa Jessy chrapľavo. Obišla moje bezvládne telo – cítila som závan, ako okolo mňa prešla. „Tá má dosť.“

„Dobre. Ale počkaj. Ešte jej pridám. Aby sa nabudúce poučila, že do mesta sa nechodí s prázdnym vreckom,“ zasmiali sa obaja. Tŕpla som, čo sa stane. Čo chce urobiť. Niečo buchlo.

Začula som kroky a dlhé ticho. Odišli snáď? Dúfala som, že áno, ale oči som sa neodvážila otvoriť. Bola som priveľmi vydesená. Príliš som sa bála, že by som pred sebou zbadala rozosmiate tváre. Čo ak to bola len hra? Čo ak ma chceli nachytať? Ja otvorím oči a týranie bude pokračovať. Nie, odmietala som byť vlastným katom. A mala som pravdu. Neodišli. Za chvíľku som počula jeho nepravidelné kroky a hlboký smiech. Netušila som, čo sa stane, kým som na temene nepocítila tupú bolesť. Bolo to drevo. Súdila som podľa prasknutia, keď mi narazilo o hlavu. Bola to príšerná bolesť. Z úst mi unikol slabý ston a oči sa mi trochu pootvorili. Ale oni si nič z toho nevšimli. Pred sebou som videla už len ich rozmazané nohy, ako sa vzďaľujú. Pred očami sa mi odrazu zahmlilo a telo mi oťaželo. Stratila som vedomie.

Veľmi sa chcem poďakovať za všetky kometáre k minulej kapitole. Naozaj si to vážim a dúfam, že som vás touto kapitolou veľmi neunudila. 

Ale musela byť, aby mohla Bella stretnúť Edwarda... Ale nebudem predsa prezrádzať. To, aký je a ako ich stretnutie bude vyzerať, si prečítajte v ďalšej kapitole. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 2. kapitola: