Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - Epilóg

06.07.2012 (07:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2061×

Epilóg

Opatrne som vkĺzol na záchody a pozrel cez dvere na chodbu. Jessica sa zastavila. Pozrela najskôr na jednu, potom na druhú stranu. Nakoniec si však vzdychla a odišla ako fúria preč. Fu, vydýchol som si. Ako sa blížil halloweenský ples, dotieravá Jessica mi nechcela dať pokoj. V jednom kuse za mnou behala ako taký psík a komandovala ma. Neustále mi menila kostým, najskôr na princa, potom na rytiera a teraz dokonca na futbalovú hviezdu. Asi jej nedochádzalo, že si vezmem len oblek bez kravaty. Odmietal som sa poddať jej prosíkaniu a smutným očiam. Bola horšia než Alice, a to už bolo čo povedať.

Vyšiel som späť na chodbu a išiel na ďalšiu hodinu chémie. Napadla ma bláznivá myšlienka – vyrobiť bombu, ktorá by vytrhla Jessice jazyk z úst. Bolo to totiž jediné riešenie ako ju umlčať, keďže som ju mal zakázané zabiť.

„Edward!“ Alice sa na mňa hrozivo pozrela. Ani som si nevšimol, kedy si ku mne stihla prisadnúť. Jej myšlienky však boli jasné. Tešila sa z príchodu Isabelly.

„Takže má prísť dnes?“ Videl som v Alicinej mysli jej krásnu tvár. Vlastne som ju tam vídaval celkom často. Chýbala jej a to poriadne.

„Hej. Práve preto za tebou idem. Lietadlo pristane v Seattli okolo dvanástej a ja potrebujem auto. Rosalie čaká ešte na Emmetta, ktorý má telocvik. Nechápem, ako tam môže vydržať,“ pokrútila hlavou. „Ale ak chceš, môžeš na nich počkať. Alebo si môžeš zabehať.“

A možno vyrobím ďalšiu bombu pre Alice, pomyslel som si, za čo som si vyslúžil poriadny buchnát. „Mimochodom, keď budeš s Jasperom, povedz mu, aby po mňa prišiel presne o siedmej. Ani skôr, ani neskôr. Inak sa so mnou môže rovno rozlúčiť.“

„Doriti, kedy si sa stihla dať dokopy s mojim posledným ľudským kamarátom?“ chcel som vedieť. Nevšimol som si totiž, že by sa k sebe nejako mali. Dokonca som ich ešte ani nevidel rozprávať sa spolu. Malá elfka prevalila oči v strop a odišla. Pri ceste z triedy mi ešte stihla ponadávať do debilov a hlupákov.

Hodina chémie sa začala, no nerobili sme výbušniny. Skúmali sme zlúčeniny a vyrábali kyseliny. Hoci... keď sa to tak vezme, ani kyselina nie je zlý nápad, napadlo ma. Bol som celkom zvedavý, ako by sa Jess zatvárila, keby nemala jazyk. A možno, že by bola ešte dotieravejšia. Potom by jej trvalo ešte dlhšie niečo povedať.

Išiel som odložiť skúmavku a horák a prisadol si k Jasperovi. „Alice ti odkazuje, že máš prísť presne o siedmej. Ani skôr, ani neskôr, lebo potom sa s ňou môžeš rovno rozlúčiť,“ od slova do slova som mu odovzdal odkaz. Jasper sa trochu zaškeril, no nič na to nepovedal. Aj jeho myšlienky boli akosi zvláštne potichu. „Nepovieš mi, čo je medzi vami?“

„Pozval som ju na ples. Viem, že medzi vami je to iba hra, tak som si povedal, keď ja nemám s kým ísť, ty ideš s Jess a ani ona nemá partnera, že ju pozvem,“ odvetil.

„Ples je predsa až piatok, kam chcete ísť už dnes?“ Jasper sa zasmial a pokrútil hlavou, Zjavne som tomu nepochopil.

„Nie dnes, zajtra ráno. Musím ísť s Alice na nákupy do Seattlu. Ide si kúpiť šaty a mne nejaký oblek, aby som jej nespravil hanbu,“ prevrátil oči v strop. Potľapkal som ho po chrbte a zasmial sa.

„Takže nielen ja som pod papučou.“ Nechal som Jaspera samého a vrátil sa späť k stolu. Hneď som sa cítil lepšie, keď som videl, že nie len ja trpím v područí ženy.

***

Keď sa škola konečne skončila, bolo pol tretej a ja som sa mohol rozbehnúť ku Cullenovcom. Posledný týždeň som prespával kvôli lovu u nich. A otcovi to ani nevadilo. Stále bol v práci, domov sa chodil len vyspať. A teraz som mal aspoň dobrý dôvod k nim ísť. Teda, bral som to ako únikovú cestu, aby si Bella nemyslela, že som prišiel za ňou.

Aj keď to bol pravý dôvod, prečo som sa tak ponáhľal. Chcel som vidieť Jej tvár, chcel som vedieť, čím je taká úžasná, že Alice na ňu stále myslí. A čím viac sa blížil deň jej návratu, tým viac mi to liezlo na nervy. Aj keď v rezidencii vládla pokojná atmosféra.

Zastavil som na okamih v strede lesa. Potreboval som sa nadýchnuť. Začul som šuchot. Asi kilometer od seba. A potom zavial vietor a ja som sa nadýchol tej vôni. Bola taká krásna. Zapálila mi hrdlo a napla svaly. Ledva som sa udržal na nohách. Snažil som sa zadržať dych, no oheň bol priveľký. Ani som si neuvedomil, keď som sa rozbehol tým smerom. Potreboval som zistiť, čo za zviera tak krásne vonia a zabiť ho. Už som si predstavoval ako sajem tú krv. Typoval som to na pumu – tie mi väčšinou tak voňali. To, čo som však našiel ma prekvapilo – zalapal som po dychu.

Sedela tam, na pni, uprostred listov. Tvár mala skrytú v dlaniach, telo skrútené do klbka. Plakala. Hnedé, zvlnené vlasy jej padali na chrbát a a zakrývali skoro celú polovicu jej tela. Ale ako naschvál, jasne som videl krčnú tepnu. Pulzovala jej v nej krv. Mimovoľne som sa oblizol. Nie, nechcel som zabíjať ľudí. Ale teraz... Nemohol som sa ovládnuť.

Priskočil som k nej a behom stotiny sekundy sa jej zahryzol do krku. Držal som ju nežne, aby som jej neublížil alebo sa mi náhodou nerozplynula vo vzduchu, no dosť pevne, aby mi neušla. Jej krv bola neskutočne sladká. Mal som ju na perách len chvíľu, ale aj na tak krátky čas dokázala zahasiť môj smäd, oheň v mojom hrdle. Potom ma obrovskou silou odhodila.

Pristál som na chrbte kdesi v kroví. Pamätal som si, ako som cestou dolámal pár stromov, ale nič viac. Stále som bola v opojení krvi. Ostal som ležať na chrbte, nevstával som. Aj keď som tomu vôbec nerozumel. A potom sa nado mnou objavila jej tvár.

Dokonalá, bledá tvár, sánka pevne zovretá od hnevu. Mala zlaté oči veľké ako ementál, ale primerané k svojej tvári. Drobný noštek dopĺňal jej nevinnosť. Krvavé pery zas ukazovali jej lačnosť. Na tvári mala len jedinú chybu. Dlhú, striebornú jazvu, ktorá sa jej tiahla po celej dĺžke ľavého líca. Keď ma zbadala, zvýskla od prekvapenia.

„Edward, doriti,“ zanadávala a od zlosti do mňa kopla. Vôbec som ju nechápal. Aj keď jej krv mi teraz, ako šibnutím čarovného prútika, voňala menej.

„My sa poznáme?“ opýtal som sa najskôr. Trochu mi pripomínala Isabellu Cullenovú, ktorú som často videl v mysli malej, dotieravej Alice. Tá Isabella však nemala žiadnu jazvu a mala krvavé oči.

Voňavá neznáma mi uštedrila ďalší kopanec. „Keby si sa nepremenil, pamätal by si si ma. Isabella. Volám sa Isabella Marie Volturiová-Cullenová.“

Usmial som sa. Takže toto bola Ona. Ešte raz som si ju prezrel od hlavy po päty. Naozaj vyzerala dokonalo. Aj keď to jej správanie... „Zlato, ty nemôžeš byť Bella. Alice mi hovorila, že si bola ku mne vždy milá. Nežná.“ Stiahol som ju k sebe a ona sa neohrabane zosunula k zemi.

„Každému len to, čo si zaslúži, zlato.“ Posledné slovo mi doslova vyprskla do tváre. Schuti som sa zasmial. Tak to mala teda pravdu.

„A čo robíš tu?“

„Vylievam si srdce. Že som bola taká naivná a odišla, že som ťa ešte nezabila. Pretože to je jediné, po čom teraz túžim.“

„Si blázon, vieš to?“ opýtal som sa jej. Sklopila pohľad a zahryzla si do spodnej pery. Takže to vedela. A zjavne jej to vôbec nevadilo. „Čo sa ti stalo?“ Prešiel som prstami po jej jazve. Sykla a tresla mi po ruke.

„Nehoda. Dostala som kopijou od Amazoniek. Poviem ti iba, že to nie je nič príjemné,“ kyslo sa zasmiala. Chvíľu sme boli ticho. Zatiaľ, čo ona si žmolila ruky, ja som naplno vdychoval jej vôňu a skúmal každý odhalený kúsok jej tela. Dosť ma svojim výzorom prekvapila – vyzerala lepšie, než som pôvodne čakal. Už som chápal, prečo som sa do nej pôvodne zamiloval a dokonca som zahodila aj svoju ľudskú dušu. Na ženy som mal vážne vkus.

„Ako dlho sa tu zdržíš?“ Bola to trochu hlúpa otázka, ale chcel som sa uistiť, že znova nezdrhne.

„Neviem. Ako dlho bude možné. Ale možno sa vrátim do Volterry už zajtra,“ zadumane sa zahľadela do diaľky. Akoby tam našla odpoveď. Chytil som ju za ruku, aby som ju priviedol naspäť.

„Môžem ťa pozvať aspoň na ples?“ 

Prekvapene na mňa pozrela. „Môžeš, ale už nikdy viac na mňa neútoč.“ Zovrela mi prsty, ako keby som to mal cítiť. Súhlasil som. Aj keď som ešte netušil, ako sa za tak krátky čas zbavím dotieravej Jess, bol som si istý, že Alice by to vedela nejako zariadiť. Zodvihol som Bellu zo zeme a rozbehol som sa s ňou domov. Nepúšťal som jej ruku, pretože jedna časť so mňa, asi starý Edward, sa stále bála, že o ňu príde. Spomínal som si na tú beznádej, ktorú som vtedy, ako človek, cítil. A nedokázal som si predstaviť, čo by som robil teraz, ako upír. Ešte pevnejšie som jej zovrel ruku. Nečakane ju stočil k sebe a pobozkal. Nakoniec sa prestala brániť a vychutnala si ho. Až v tom okamihu som zistil, že Bella je tam. Je skutočná. Ale v prvom rade - je so mnou...

Práve ste dočítali poslednú kapitolu a ja sa vám chcem všetkým veľmi pekne poďakovať, že ste to so mnou a touto poviedkou vydržali až dokonca, a hlavne ste sa nezbláznili. :D

Neviem ako vám, ale mne to budú blázniví upíri tak trochu chýbať. Je to moja prvá dokončená poviedka, a tak ju beriem ako nedokonalé dieťa, ktoré už však vyrástlo. A aj keď by som možno nemala, som naň hrdá. :)

A ešte raz vám všetkým ďakujem za podporu a všetky komentáre. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - Epilóg: