Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 18. kapitola

04.07.2012 (11:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1602×

18. kapitola

Dlho som nad tým premýšľal. Zvažoval som všetky možnosti, všetky klady a zápory. Nebolo to jednoduché, no musel som priznať, že tento život ma už prestával baviť. A tak som sa s ňou dohodol. A ona to prijala. Aj keď veľmi dobre vedela, že týmto podpíšeme len slabé prímerie.

Zastavil som autom pred malým motelom pred Forks. Vypol som motor a oprel sa o operadlo. Ešte posledné pochybenie o svojom čine. Ale všetko som vybavil. Premena mala podľa Rosalie trvať tri dni. Otcovi som nechal odkaz, že idem na víkend ku Cullenovcom. Angela a Christian sa postarali o Alice a odišli s ňou pred tromi dňami na nákupy do Paríža. Museli odísť skôr, než sa úplne rozhodnem, aby nemohla vidieť moju budúcnosť, ako mi Rosalie vysvetlila. A teraz, aj keby malá elfka sedela už v lietadle do Ameriky, nestihla by to. Všetko bolo zariadené. Skoro všetci Cullenovci s mojou premenou súhlasili.

Vedľa mňa zastavilo červené Porsche. Rosalie stiahla okienko a usmiala sa. Nasal som posledné kilogramy čerstvého vzduchu a vystúpil som. Ako som povedal, všetko už bolo zariadené. Izba bola zaplatená na štyri dni. Poháre so zvieracou krvou niesla Rosalie. Aspoň v tom som mal na výber. Nemusel som sa živiť ľudskou krvou, ak som nechcel. Aspoň to zmiernilo môj stav. A určite aj Alicin hnev. A na druhú stranu, neboli sme ďaleko od mesta a nechceli sme to s Christianom hneď riskovať lovom. Pretože keď máte pripravený dokonalý plán, všeličo sa môže pokaziť. A bolo jednoduchšie, aby som sa napojil krvou už na izbe a až potom sa vydal na ďalšie zabíjanie.

Vystúpil som z auta a Rosalie tiež. Bez slov sme kráčali k izbe číslo trinásť. Aké ironické, pomyslel som si a vošiel dnu. Bol tu chlad a tma. Tmavé záclony boli zatiahnuté, tak dnu neprenikal ani úlomok súmraku z vonku. Trochu ma zamrazilo. Akoby ma obchádzala smrť. Najhoršie na tom však bolo, že som mal pravdu. V podstate.

„To bude dobré, Edward. Ľahni si na posteľ a ja zapnem hudbu.“ Poslúchol som. Ľahol som si na manželskú posteľ, aj keď trochu nesmelo. Prišlo mi to ako scéna z detektívky. Bohatý pánko sa so svojou spoločníčkou stretne v moteli na okraji mesta, no popritom má doma manželku a dve deti. A nič netušiaci sa s ňou vyspí, zatiaľ čo cez okno ich fotí manželkin súkromný detektív.

Rosalie zapla hudbu. Musela, aby aspoň trochu prehučala moje výkriky počas premeny. Pomrvil som sa na plachte, skrížil prsty na bruchu ako mŕtvola a zavrel oči. Nechcel som sa pozerať do tmy. Nechcel som, aby posledné, čo vo svojom biednom, ľudskom živote uvidím, bola čierna temnota. Chcel som vidieť Ju. Jej tvár, jej vlasy, jej oči, jej úsmev. Opäť som sa ocitol na svojej lúke. Ležal som v tráve s rukami pod hlavou a pozeral do neba. Odrazu môj výhľad zastrela Bellina tvár. Usmievala sa. Vzal som ju do rúk a nežne pobozkal. Nič sme nehovorili, nepotrebovali sme slová. Potom sa uložila vedľa mňa. Bola chladná ako ľad, čo ma prekvapilo. Bella mala predsa teplé telo alebo nie? Nahol som sa nad ňu a odhrnul jej vlasy z tváre. Bola taká krásna. Oči jej žiarili všetkým odtieňmi červenej. Vlasy sa jej ligotali na slnku. Aj jej diamantová pokožka žiarila. Opätoval som jej úsmev a znova ju pobozkal. Objala ma okolo krku. Chcel som jej povedať, že ju mám rád, no z mojich úst nevyšlo ani slovo. Skrútil som sa bolesťou. Bolo to, akoby ma pichalo tisíc nožov po celom tele. Bella sa mi rozplynula pod rukami. Obklopila ma tma. Modlil som sa, aby tá bolesť skončila, no ešte viac sa znásobila. Myslel som, že my vybuchne mozog, aj srdce. Snažil som sa nehýbať, nekričať, aby to nebolo ešte horšie.

***

Šepkanie. To bolo prvé, čo som začul. Jasné hlasy, ktoré sa rozprávali o mojom prebudení. Ani som sa len nepohol. Premýšľal som, čo sa mi stalo. A zároveň som sa bál, že sa vráti bolesť. Ale tá tu už dávno nebola.

Pamätal som si bledú tvár akéhosi dievčaťa. Mala krvavé oči, hnedé vlasy a diamantovú pokožku. Netušil som, kto to je, vedel som len, že je dôležitá. Ostatné moje spomienky zatienila tma. Videl som ľudí, možno aj vlastnú rodinu, no nevidel som im do tváre. Pamätal som si iba Ju. Prudko som otvoril oči, bolo načase prebudiť sa.

„Och, Edward,“ vrhlo sa na mňa bledé dievča. Zdala sa mi známa, ale nevedel som si spomenúť na jej meno. Trochu som sa odtiahol a obzrel sa.

Ležal som na posteli v tmavej motelovej izbe. Okolo mňa stáli štyri postavy. Malá tmavovláska, krásna blondínka, objímajúca bruneta a chalan so zvrašteným čelom. Vôbec sa na seba nepodobali, takže to nemohli byť súrodenci. Traja z nich mali krvavé oči a všetci mramorovú pokožku. Videl som ich tak jasne. Nie, ako svoje spomienky.

Vstal som a natiahol sa. Zdalo sa mi, že som spal strašne dlho. Hrdlo ma však bolelo ako pri chorobe. „Kto ste?“ opýtal som sa ich. Vlastný hlas mi znel akosi cudzo.   

„Ja som Alice Cullenová,“ začala malá elfka s úsmevom. „Toto je Rosalie Haleová, Angela Weberová a Emmett McCarthy. Sme upíri a tvoji priatelia.“

Žiadne emócie. Vôbec som ich nespoznával. „Takže aj ja som upír?“ opýtal som sa sucho. Prikývla. Nevedel som, čo presne to znamenalo, ale vôbec to nebolo príjemné.  Možno som videl aj tú najmenšiu smietku na poličke, či videl polmesiacové strieborné rany Rosalie Halovej. No v hlave mi hučalo a hrdlo začalo ešte viac páliť. A vôbec som nemal tušenie, ako to zastaviť.

„Nie si hladný?“ odrazu sa ma opýtala Rosalie. Sledoval som, ako otvorila chladničku a vytiahla pohár s červenou tekutinou. Pristúpil som k nej. Skôr zo zvedavosti, ako z hladu. Otvorila pohár a podala mi ho. Do nosa sa mi okamžite dostal pach krvi. Tá vôňa bola taká sladká. V hrdle mi už blčali hladné plamene. V ústach som cítil horkastú tekutinu.

Nevydržal som to. Priložil som hrdlo pohára k ústam a napil sa. Zaplavil ma pocit blaženosti, šťastia. Vyprázdnil som ho do dna a uhasil tak oheň. Slastne som si vzdychol. Rosalie mi podala ďalší pohár. Už som neváhal a rýchlo ho vyprázdnil.

„Ako sa cítiš? Si ešte hladný?“ chcela vedieť Alice. Záporne som kývol hlavou. Oheň už zmizol, no bolesť hlavy neprestala. „Pôjdeš s nami do rezidencie? Vysvetlíme ti všetko z tvojej minulosti.“ Rosalie ma potiahla za ruku k dverám. Áno, chcel som vedieť, čo sa mi stalo. Ale hlavne som chcel vedieť, kto je to dievča zo svojej mysle.

***

„Takže, ak tomu správne rozumiem, cez leto som sa s kamošmi hral na upírov, potom ste prišli vy a všetko sa to posralo. A aby to nebolo všetko, premenil som sa na upíra dobrovoľne, aby som mohol byť s dievčaťom, ktoré si nepamätám?“ zhrnul som na koniec Alicinho monológu.

Sedeli sme v obývačke, v malej rezidencii Cullenovcov. Vyzeralo to tu celkom útulne. Očakával som skôr truhly, lebky a všade pavučinu ako v Draculovi. No okrem toho, že mali neskutočné bohatstvo, boli ako obyčajný ľudia.

„Presne tak,“ odkývla mi to malá elfka. „Zamiloval si sa do Belly.“

A kurva. „Preboha, Alice, veď to je také nepravdepodobné, ako že teraz do teba udrie blesk.“ Upírka sa skrčila, akoby do nej ten blesk mal fakt udrieť. Pokrútil som hlavou nad jej hlúposťou. Potom sa však na mňa výhražne pozrela.

„Tak po prvé, ja to pravda a po druhé, ja nie som hlúpa,“ čertila sa.

„Čo mi čítaš myšlienky?“ chcel som vedieť skôr, ako budem na ňu znova nadávať.

„Nie, vidím budúcnosť. Ale ty budeš mať schopnosť čítať myšlienky. Teda, ak ju budeš aj naďalej rozvíjať a zostaneš u nás.“ Bola fakt dobrá. Už na začiatku som sa musel zamyslieť, či chcem s týmito bláznami ostať aj naďalej. Vrátiť sa späť do „normálneho“ života, to nebolo nič pre mňa. Teda, aspoň nie do toho, ktorý mi opisovali oni. Bolo to nudné. A už som sa ani nečudoval, prečo som sa chcel stať upírom. Aj keď tu boli ešte akési milostné city k istej Belle. No ak by bola slečna neznáma taká krásna ako Rosie, celkom by som to bral.

„Tak čo? Zostaneš?“

„A čo všetko by som musel urobiť? Mal by som sa vrátiť k otcovi, do školy?“ chcel som vedieť. Nebol som predsa žiadny obchodník. Najskôr sa spýtam, potom kúpim mačku vo vreci.  

„Samozrejme. Vrátiš sa k otcovi tak, ako Emmett k mame. Ako zásterku, aby si mohol chodiť k nám, môžeš chodiť so mnou. Ale bude to len zastierací manéver, nič-“

„Tak to radšej volím slobodu,“ skočil som jej do reči. Toto malé dievčatko mi začínalo poriadne liezť na nervy.

„Hovorím, že by to bola len hra,“ zvýšila hlas a zovrela päste. „Nemusel by si byť stále doma a tvoji blízki by boli tak i v menšom ohrození. Do školy však musíš chodiť. Už teraz si mal na mále a ak chceš ďalej žiť vo Forks, naučiť sa svoju schopnosť ovládať a zbaviť sa bolesti, proste nemáš na výber.“ V čomsi mala predsa len pravdu. Nie, nemal som na výber.

Od mojej premeny prešlo sotva šesť hodín a v hlave mi trešťalo. Pokúšal som sa v lese naraziť si ju niekde o strom a odpadnúť, lenže, keď prišiel Christian, celkom normálny upír, vyviedol ma z omylu o mojej smrteľnosti a ďalších ľudských vlastnostiach. A tak bolesť neprestávala.    

Tak čo, páči sa vám tento Edward?

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 18. kapitola: