Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 17. kapitola

03.07.2012 (13:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1570×

17. kapitola

„Edward!“ skríkol na mňa otec. Prevrátil som oči v strop.

Stáli sme v kuchyni proti sebe a hádali sme sa. To sa často nestávalo. Vlastne, nikdy sme sa nehádali. Prekrížil som ruky na prsiach. „Neviem, čo odo mňa čakáš. No tak ma vyrazili zo školy, teraz už s tým nič nespravím.“ Ohromene sa na mňa pozrel.

„To nemyslíš vážne. Pôjdeš tam a požiadať o preskúšanie. Nedovolím, aby môj syn prepadol v predposlednom ročníku.“ Odfrkol som. Akoby bola škola všetko. S vynúteným súhlasom sa otec vrátil späť do práce a ja do izby. Zapol som si hudbu a ľahol si na posteľ. Nikdy som sa takto necítil. Akoby na mňa padali všetky steny. Nie, ja predsa nie som superhrdina, aby som ten nápor vydržal. Vedel som, že ma to nakoniec rozdrví.

Zvonenie telefónu ma donútilo vrátiť sa späť na prízemie. „Haló?“ opýtal so sa. Chvíľu bolo ticho, no potom sa z druhej strany ozvala Alice.

„Čo to má znamenať? Vraj ťa vyrazili zo školy.“ Vzdychol som si. Nevedel som, prečo sa mi mladá upírka stále mieša do života. Bol by som stokrát radšej, ak by odišli všetci. A nepripomínali mi Ju. „Už som na ceste k tebe. Nikam nechoď!“

„Rozkaz, mami,“ odvetil som a zatresol slúchadlo naspäť do telefónu. Ako náhle som to urobil a chcel sa vrátiť späť hore, ktosi zazvonil pri dverách. Zastavil som. Že by bola Alice taká rýchla? Podozrievavo som pootvoril dvere. Nestála tam Alice.

„Ahoj, Edward,“ pozdravil ma Jake. Stál bosý len v šortkách na prahu a vôbec nevyzeral dobre. Pod očami mal kruhy a tvár bledú, akoby bol upírom.

„Poď dnu,“ pozval som ho. Zavrel som dvere a doviedol Jakea do obývačky. Sadol si na gauč a zložil tvár do dlaní.

„Vraj si bol pred týždňom u nás. Sam mi to hovoril.“ Hlas mal trochu zastrený.

„Alice mi povedala o tvojej premene,“ odvetil som krátko. Jacob zodvihol hlavu a oprel sa s výdychom o gauč.

„Hej, viem. Neveril by si, ako veľmi to prvýkrát bolelo. Myslel som, že zomriem. Ale potom to bolo už lepšie. A ty? Ako sa máš?“ Neurčito som mykol plecami. Nechcelo sa mi o tom hovoriť. Radšej som chcel vedieť, ako to bolo s ním.

„Bolo to strašné,“ vzdychol. „Vtedy, keď som mal poslednú hliadku a Jasper ma vzal domov, išla mi vybuchnúť hlava. Ľahol som si do postele, že to bude len chrípka, no keď prišiel Sam a ostatní, tušil som, že to nebude len choroba. Vysvetlili mi to s premenou. Legenda o vlkoch sa odrazu stala pravdivou. A my sme si z nej uťahovali,“ zachechtal sa. „Boli sme poriadne naivní.“

„To hej. Ale kto mohol tušiť, že upíri a vlkolaci naozaj existujú? Teraz sme už múdrejší.“ Aj keď by som sa zaobišiel aj bez tejto skúsenosti. Poslednú vetu som si radšej nechal sám pre seba.

„To hej. Mladí a neskúsení. Ešte tú noc ma vzali do lesa a povedali, nech sa premením. Nech nechám to zviera v sebe vyjsť na povrch. Strašne som sa bál. A mal som sa aj čoho. Odvtedy som sa však premenil už asi desaťkrát a bolesť zmizla. Vlastne si to celkom užívam.“

Nadvihol som obočie. „Užívaš? Videl si sa dnes už v zrkadle?“

„Nečuduj sa. Bol som hore celú noc. Pretekal som sa s Jaredom. Cieľ bol až kdesi v Kanade. Ale inak, je perfektné byť vlkom. Si rýchly, silný, všetky rany sa ti okamžite zahoja. A to najlepšie, nestarneme. Kým sú tu upíri a ešte aj dlho po tom, nikdy nezostarnem.“ Perfektné. Ďalší z mojich najlepších priateľov sa stal nesmrteľným. James je mŕtvy, Emmett je upírom, Jacob vlkolakom... Už som zastával len ja a Jasper.    

„Takže, keď ja umriem ako nejaký dedko, ty budeš mať stále sedemnásť?“ Bolo to skôr konštatovanie, než otázka. Prikývol. Zrútil som sa do kresla, keď sa dvere otvorili.

„Edward?“ skríkla dnu Alice trochu vystrašene. Vošla do obývačky a všetko sa udialo strašne rýchlo. Alice so skrčeným nosom sa pri pohľade na Jakea naježila a on urobil to isté. Za okamih bol na nohách a vrčal na ňu. Malá elfka neváhala a prehodila ho do steny, ktorá ten nápor nevydržala a pukla. Skočil som medzi nich a do miestnosti vošla aj Rosalie.

„Alice, čo tá tu robí?“ opýtal som sa okamžite, nehľadiac na to, že Jake a Alice sa išli skoro pozabíjať.

Za posledné dni som si uvedomil, že aj krásna blondínka má prsty v Bellinom odchode. Teda, ak by sa nikdy nerozhodla so svojimi priateľmi zaútočiť na Forks, nič z tohto sa nikdy nemuselo stať. James mohol ešte žiť, Emmett a Jacob mohli byť obyčajnými študentmi. Doštudovali by sme a išli na vysokú. Bolo by to dokonalý stereotyp, ktorý postihne každého teenegera. Nevedeli by sme o nesmrteľnosti a život by bol jednoduchší.

„Teraz je súčasťou rodiny, to predsa-“

„Ale nemusela si ju sem trepať,“ precedil som pomedzi zuby. Rosalie ku mne s úsmevom pristúpila a pohladila ma po líci.

„Nehnevaj sa na mňa. Nemôžem za to, že tvoja priateľka odišla. Bolo to jej rozhodnutie, ja som ju nenútila. Ale keby si chcel, moja ponuka stále platí.“ Ustúpil som o krok a znechutene sa na ňu pozrel.

„Nevravel si, že budeš mať návštevu,“ vrátila ma Alice späť do „boja“.

„Prišiel až po tvojom telefonáte,“ odvetil som. „A prestaňte na seba útočiť. Mám dosť pokazený deň, toto sa mi naozaj nechce riešiť.“ Zvalil som sa do gauča. Tváril som sa nenútene, ale nebolo mi jedno či sa pozabíjajú.

„Áno,“ povedala nakoniec Alice a vystrela sa. „Vyhodili ťa zo školy.“

„Čože?“ skríkol Jake. Postavil sa predo mňa a založil si ruky v bok. Trochu mi pripomenul nahnevanú Bellu z uličky. Mimovoľne som sa usmial. „Vyhodili ťa a ty to nepovieš ani svojmu najlepšiemu priateľovi?“

„Prepáč, Jake, ale kto sa stal vlkolakom a ani mi o tom nepovedal?“ pripomenul som mu. Jacob rezignovane stiahol chvost.   

„Čo s tým chceš robiť, Ed? Bella mi povedala, nech na teba dávam pozor a ty mi to teda nijako neuľahčuješ.“

To ma prekvapilo. „Bella ti povedala, že máš na mňa dávať pozor?“ zopakoval som ako v tranze. Prikývla. Zaplesalo mi srdce. Takže som jej predsa len nebol ľahostajný.

„Neboj sa, Alice, zajtra pôjdem do školy požiadať o preskúšanie.“

„Tak to nie, pôjdeš okamžite.“ Alice ma zodvihla obrovskou silou z gauča. Nenamietal som, nebránil som sa. Ešte nebolo ani poludnie, ešte by som to stihol. Aj keď som nemal tušenie, z čoho pôjdem odpovedať, chcel som ísť. Chcel som Alice ušetriť trápenia. Chcel som, aby na mňa bola Bella hrdá. 

***

Vyšiel som zo školy a s úsmevom kráčal po parkovisku. Dal som to. Síce som tomu nemohol uveriť, ale dal som to. Po dlhom presviedčaní sekretárky, ktorá zvolala na „žiadosť riaditeľa“ učiteľov, aby ma preskúšali, som odpovedal na primitívne otázky a bol prijatý naspäť. Mal som šťastie, že do školy chodíme len necelý mesiac a otázky tvorilo väčšinou opakovanie z minulého roka, ktoré som vedel na výbornú.

„Bol si dobrý. Pri poslednej otázke si trochu zaváhal, ale inak si nemal chyby,“ vyškerila sa na mňa Alice, opretá o svoje auto.

„Čo si špehovala?“

„Nie. Vidím budúcnosť. To je moja schopnosť upíra,“ zasmiala sa.

„Edward, počkaj.“ Z druhej strany parkoviska k nám bežala Jessica. Rýchlo ma objala. „Rada ťa vidím. Bol si chorý alebo čo? Ale to teraz vlastne ani nie je podstatné. Halloween je už za mesiac a ešte sme sa nedohodli na tvojich šatách.“

Och, skoro som na to zabudol. Prekliaty Halloween. Už som chcel Jess odpovedať, keď zazvonilo na ďalšiu hodinu a ona sa musela ponáhľať naspäť do budovy. Ešte mi zakričala niečo v tom zmysle, že mi dá potom vedieť a už sa stratila za dverami.

„Berieš ju na Halloweenskú párty? Bella tieto oslavy milovala. Hlavne Halloween. Aspoň tam sme sa nemuseli tváriť ako normálni ľudia,“ usmiala sa Alice. Vtedy ma skoro zasiahol blesk. Konečne som prišiel na spôsob ako sa znovu stretnúť s Bellou a bez problémov s ňou zostať navždy. Táto rovnica odrazu mala riešenie.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 17. kapitola: