Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 14. kapitola

23.12.2012 (20:00) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2335×

14. kapitola

Bella:

Nenávidím ho! Nenávidím ho, nenávidím! Prekliaty Edward Cullen. Bodaj by sa ten namyslenec prepadol pod čiernu zem! Hnevala som sa v duchu a prebodávala ho pohľadom. Sledovala som, ako sa jeho chrbát stráca za dverami a posadila sa na posteľ. Srdce mi splašene bilo a aby som nejako odpútala pozornosť od jeho vraždy, poobzerala som sa po miestnosti. Nebolo pochýb o tom, že to bola jeho spálňa. Nebol to bordelár, no ani žiadny svätec – bol to proste upír.

Pri dverách stála stará dubová skriňa, nepochybne pozostatok po bývalých majiteľoch s hrubou zošúchanou kľučkou. Hneď vedľa boli police s knihami s odbornou tematikou - ako u nejakého vedca; ale hlavne s CD-čkami. Pohľadom som prechádzala jeden názov za druhým, no nenašla som nič zo súčasnosti. Žiadne prevarené popíky, len čisté 70. a 80. roky. Pravdepodobne jeho obľúbené. Tak trochu ma lákalo postaviť sa a načiahnuť sa po jednu z tých skladieb, no ovládla som sa a radšej pokračovala ďalej.

Nočný stolík pri posteli bol prázdny, jediný priestor na ňom vypĺňali staré hodinky. Ručičky stáli na mieste a zapínanie bolo už na prvý pohľad pokazené. Načiahla som ruku za tou starožitnosťou.

„Neopováž sa toho dotknúť,“ zavrčal na mňa Edward a ja som zastavila s rukou na polceste. Čosi po mne hodil a ja som to len tak-tak chytila. Bolo to mokré, doslova ľadové – bolo to zmrazený stejk. Nechápavo som sa na neho pozrela. „To máš na to oko. Nechcem, aby sa ti po mojom údere zajtra objavil nepekný monokel.“ Uchechtla som sa, prudko som vstala a hodila mu tú kocku ľadu naspäť.

„Naozaj? A čo tie ostatné modriny? Na tie mi tiež dáš ľad,“ podpichla som ho. Prebodol ma pohľadom, ale pokojným hlasom odvetil: „Si v mojom byte, Isabella, a na tvojom mieste by som volil slová-“

„Som tu nedobrovoľne,“ pripomenula som mu tú drobnú skutočnosť, ktorá ma pichala na prsiach.

„Prosím,“ ukázal na dvere, „môžeš odísť. Ale až po tom, čo dáš preč toho pankharta.“ To ma dorazilo. Klesla som na posteľ a nepríčetne pokrútila hlavou. Ako mohol vlastné dieťa nazvať pankhartom? A predtým monštrom? Jeho slová neboleli len mňa, ale aj to malé. Cítila som to. Zachvela som sa zadržujúc vzlyky

„Toho malého pankharta, ako ho voláš, si nechám, aj keby si sa mal na hlavu postaviť,“ šepla som so zlomeným hlasom. Do očí sa mi hrnuli slzy, ale ešte som začula jeho odpoveď:

„Tak to uvidíme. Čím skôr pochopíš, že to decko je nebezpečné, tým budeme obaja šťastnejší.“ Vyšiel z izby a hlasno zabuchol dvere. Zosunula som sa z posteli k zemi a ťažko sa nadýchla. Po lícach sa mi kotúľali slzy jedna za druhou. V hrudi ma tlačilo a celé telo sa otriasalo v bolesti. No zo seba som nevydala jedinú hlásku. Vedela som, že by to počul a takú veľkú radosť som mu odmietala urobiť.

Prešli celé hodiny, čo som sedela na zemi v jeho spálni a len tak hľadela do blba. Pomaly svitalo a ja som počúvala ako búcha v susednej izbe a čosi si šomre o mojej hlúposti. Oči ma štípali a viečka sa mi zatvárali. Bola som neskutočne unavená, ale zaspať som odmietala. Kto vie, čo by potom urobil s mojim telom. S mojim bábätkom. Áno, rozhodla som sa. Už to nebolo viac jeho dieťa. Nechcel ho, chcel sa ho zbaviť. Ublížiť mu. V poriadku. Odteraz to bolo už len moje dieťa a ja som bola ochotná urobiť všetko pre jeho záchranu, dokonca aj obetovať vlastný život.

„Isabella?“ zavolal na mňa a mnou myklo. Bolo to ako bodnutie nožom. Sťažka som sa postavila na rovné nohy a ponaťahovala si stuhnuté údy. Započúvala som sa do zvukov. Edward sa s kýmsi rozprával. Bola to žena a jeho oplzlé narážky mi dvíhali žalúdok. Zastavila som sa preto na polceste k dverám a vrátila sa späť k posteli. Odmietala som sa zúčastniť jeho flirtovania alebo nebodaj švédskej trojky. Ale počúvať som ho musela. Nemohla som si vypnúť sluch.

„Takže máte čas, pravda? Ale ja by som vedel, ako vás zamestnať,“ hovoril vábivo, na čo sa ozval ženský smiech. Proces dávenia vystriedala ostrá bolesť, ktorá mi prenikla celým telom. V kŕči som padla k zemi a potichu vykríkla. Bolo to, akoby mi niekto rozrezal brucho. Do očí sa mi nahrnuli slzy, aj keď som ich mala pevne stisnuté, v ušiach mi zahučalo a v hlave zatrešťalo. Boli to len sekundy, čo som kľačala s rukami okolo neviditeľnej rany, ale mne to pripadalo ako storočia. Keď bolesť pomaly ustala, uvedomila som si, že ležím na posteli. A nie som v izbe sama.

Edward sedel vedľa mňa s ustarosteným pohľadom a objímal ma okolo drieku? Šepotom sa ma snažil upokojiť, no ja som len vnímala jeho alkoholický dych, z ktorého sa mi ešte viac dvíhal žalúdok. Odtisla som ho na zem, ledva stihol zabrzdiť vlastnému pádu. Vystrel sa v celej svojej výške – ktorá bola akosi väčšia, než som si pamätala – a výraz jeho tváre sa v okamihu zmenil z ustaraného na nahnevaný, pričom sa mu na obočí tvorili nepekné vrásky.

„Varoval som ťa, to monštrum ťa zabije.“

„Nie je to žiadne monštrum, je to moje dieťa a to nebolo ním. Len mi prišlo zle z tých tvojich kecov, ktorými si balamutil tú kurvu,“ vyšplechla som mu do tváre. Zaťal päste. Nebodaj ma chcel znovu udrieť? Len kvôli pravde?

„Tá kurva, ako si ju ráčila nazvať, ti priniesla pizzu,“ precedil pomedzi zuby a vyšiel z izby. Čože? Pizzu? Ničomu som nechápala, až kým sa nevrátil s voňavou, slaninovou pizzou, na ktorú som zareagovala lačným pohľadom. „Tu máš.“ Hodil mi ju ako psovi, jedovato mi poprial dobrú chuť a potom sa vyparil. Pričom znovu nezabudol tresnúť dvermi a... Ak som dobre počula, on ma zamkol?

Vyletela som z postele ako strela a prihnala sa k dverám. V nádeji som mykla kľučkou obávajúc sa najhoršieho. A presne to sa aj potvrdilo. Ten hajzel ma zamkol. Vykríkla som na Edwarda.

„Otvor mi. Edward!“ Trieskala som päsťami do dubového dreva, ktoré po každej prudšej rane zakvílilo. „Edward, dočerta, otvor, inak ich vyrazím!“ vyhrážala som sa mu. Odrazu sa dvere otvorili a v nich sa objavila strapatá hlava.

„Tak na to ani nemysli.“

„A čo mi v tom zabráni?“ Prekrížila som si ruky na prsiach a našpúlila pery. V okamihu som však už ležala na chrbte na posteli s rukami odzbrojene spojenými nad hlavou. Edward sedel obkročmo nado mnou, ale nie na mne. Medzi nami bolo pár centimetrov chabého ochranného plášťa vzduchu. Aj tak som cítila jeho jedinečný pach, ktorým mi rozbúšil srdce. Sklonil sa a prenikavým pohľadom mi prešiel po tvári.

„Ja ti v tom zabránim,“ šepol. „Ak sa pokúsiš utiecť z tejto izby, zbijem ťa tak, že to tá vec v tebe neprežije. Naozaj by si to chcela takto vyostrovať?“ V panike som zavrtela hlavou. Vedela som, že nežartuje a je schopný urobiť to. Slizko ma pobozkal, pričom mi skoro rozdrvil spodnú peru a potom vstal. Ostala som bezvládne ležať na posteli, keď ma opäť zamkýnal. Nemohla som sa nadýchnuť, aby som znovu neucítila jeho vôňu. Nemohla som sa rozhodnúť, či ho nenávidím alebo ma stále vzrušuje každý jeho dotyk. Navzájom sa však nevylučovalo ani jedno, ani druhé.

Dočerta, ako som sa mohla odstať do takejto situácie? Kedy sa to všetko tak zvrtlo? Premýšľala som. Ale odpoveď som nájsť nemohla. Možno to bolo ešte v ten prvý deň, keď sme sa stretli a ja som mu dovolila, aby si vzal moje telo. Alebo v okamihu, keď som ho našla v klube s tými dvomi prostitútkami. Pokrútila som hlavou nad svojou neskutočnou slabosťou pre toho muža. Pre každý jeho pohľad, každý jeho dotyk.

Mechanicky som sa posadila na posteľ a odtrhla si z pizze. V žalúdku mi škvŕkalo a vedela som, že držať hladovku by bolo v môj neprospech. A zároveň som počúvala. Počúvala som smiech z vedľajšej izby, najskôr tej donášačky a hneď na to Edwardov. Konverzovali spolu, akoby som nesedela vo vedľajšej miestnosti a nepočula ich. Nemohla som sa baviť pocitu, že to robí naschvál. Chce mi ublížiť, aby som ho znenávidela a potom znenávidela aj to malé v mojom vnútri. V duchu som sa však smiala. Robil to príliš okato a ja som mu mohla už teraz jasne povedať, že nech urobí čokoľvek, nedonúti ma zbaviť sa mojej krvi. Aj tak to však bolelo. Každé ich zachechtnutie, každá Edwardova narážka na úžasnú Ellie. Pretože tak sa volala.

Počúvala som ich rozhovor a pripadala som si ako v kine na stupidnom filme. Už som vedela, ako sa cítila hlavná postava v dráme v okamihu, keď nájde svojho milého s iným. A potom nasleduje tá krvavá scéna, kde schytí vázu a oboch ubije k smrti vo vlastnej posteli. Lenže ja som nemala po ruke žiadnu vázu. Aj keď som poznala pár oveľa účinnejších spôsobov, ako oboch zniesť zo sveta. Dokonca som mala čierny pás v skrývaní mŕtvol. Lenže toto bola skutočnosť. A tá bola oveľa horšia, než obyčajný film.

„Takže nemáte priateľa, Ellie? No ale to je úžasné,“ radoval sa Edward. A ja som si veľmi živo dokázala predstaviť jeho tvár aj jej reakciu. Ozvalo sa mľaskanie a tlmené vzdychy. Nemusela som byť génius, aby som prišla na to, čo robia. Mala som sto chutí vstať a kopnúť do dverí. No potom som si spomenula na jeho slová a rýchlo som sa zastavila na polceste k nim. Poobzerala som sa po izbe. Potrebovala som niečo, čím by som sa dokázala zamestnať. Pohľad mi upútali tie staré hodinky. Vzala som ich opatrne do ruky a prekvapene zistila, že sú mocnejšie než vyzerajú. Ale nepatrili Edwardovi. Na ich zadnej strane boli vygravírované iniciály Carlislea Cullena. Premýšľal som, prečo si ich nechal. Žeby nebol tým surovým upírom, na ktorého sa predo mnou vždy hral? Mala tá kopa mramoru vo vnútri ukryté srdce, ktoré by bilo?

Prstami som jemne prechádzala po tých dvoch písmenkách, po koženom remienku a neodolala som nevyskúšať si ich. Padli mi ako uliate, dokonca sa dali aj zapnúť a nastaviť. O minútu už tykali ako švajčiarske hodiny a ja som tým aspoň na chvíľu prestala vnímať slastné vzdychy odvedľa. Ale bola to naozaj len chvíľa. A potom mi znova začalo píliť uši jeho zvodné slová, na ktoré dostal pred niekoľkými dňami aj mňa. Bože, ako som mohla byť taká hlúpa? Bolo to také priehľadné. Pritlačila som si päste na uši, len aby som ich nepočula a začala si pohmkávať melódiu. Nebolo to nič konkrétne, len zhluk tónov. Obišla som celú miestnosť a ocitla sa pri okne. Oprela som si hlavu o to chladné sklo, rovnako chladné ako jeho hruď. Otvorila som okno a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Práve vychádzalo slnko – ten pohľad bol neuveriteľný. Na stotinu sekundy som závidela Edwardovi, že býva na takom dokonalom mieste, no hneď na to som si uvedomila, že aj z môjho balkóna môžem sledovať východ slnka. Alebo západ? Nevedela som sa rozhodnúť. Prišlo mi to ako hotová večnosť, čo som bola zavretá v tejto upírskej diere. Vyskočila som na parapetnú dosku, aby som mala aspoň aký-taký pocit zo slobody. Bola som tu ako vo väzení – ako keď vtáčika uväzníte do zlatej klietky.

No najhoršie na tom všetkom bolo, že ja som mohla utiecť. Stačil by jeden skok a ocitla by som sa na ulici pod domom. Alebo jedno zošuchnutie z dosky a už by som bola u susedov. V hlave mi však veľkým červeným písmom blikala Edwardova výstraha: „Ak ujdeš, zbijem ťa tak, že to tá vec neprežije.“ Teraz tu už nešlo len o mňa, bola som matkou a musela som sa postarať o bezpečie svojho bábätka.

Zalial ma pot. Svet sa mi obrátil na ruby a v jednej desivej stotine sekundy, keď som sa hrala s hodinkami a oni sa odopli. Ucítila som, ako sa mi stará koža zošuchuje zo zápästia. Načiahla som ruka, ale bolo neskoro. Slnečný lúč sa odrazil od sekundovej ručičky, ktorá na okamih zastavila a potom sa s ohlušujúcim zvukom pre moje uši dopadli k zemi. Nestihla som ani pomyslieť na následky tejto nehody, keď ma chladné ruky stiahli do izby a prirazili k stene. V hrdle sa mi vytvorila nepríjemná hrča pri pohľade do dvoch čiernych zreničiek boha pomsty.

„Varoval som ťa,“ precedil pomedzi zuby. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 14. kapitola: