Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 5. kapitola

17.09.2012 (11:30) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3321×

5. kapitola

Nežne okupoval moje pery a chladnými palcami mi hladil líca. V ústach som cítila chuť jeho pier a nevedela myslieť na nič iné, iba na ne. Začala som pohybovať perami v súlade s jeho a rukami som ho objala okolo krku. V bruchu sa mi rozletelo milión motýľov a kolená sa mi roztriasli. Edward ma zase objal okolo pása a pritlačil pevnejšie na svoje telo. Vybuchlo vo mne tornádo pocitov. Zvláštnym spôsobom ma jeho ľadové pery pripravovali o rozum. Jeho vôňa bola všade okolo mňa a ja som sa v tej chvíli cítila úžasne. Aj keď som bola pri ňom tak blízko, až by to malo byť zakázané, túžila som byť ešte bližšie. Zdvihla som sa na špičky a naše bozky začali byť ešte náruživejšie. Lenže moje pľúca si pýtali kyslík a ja som im ho musela dožičiť. Odtiahla som sa od Edwarda, ktorý mal na tvári úsmev a ešte stále privreté viečka. A vtedy na mňa doľahla realita. Rýchlo som od neho uskočila až som chrbtom vrazila do dverí.

„Bella...“ začal Edward vystrašeným hlasom, ale ja som zdvihla ruky v obrannom geste. Teraz som tým chcela naznačiť, aby mlčal. Bez slova som sa zvrtla na päte, roztrasenými rukami som otvorila dvere a začapla mu ich pred nosom. Srdce mi búšilo, akoby som práve dobežala preteky a celé telo sa mi chvelo. Brada sa mi roztriasla a v očiach som pocítila slzy. Chrbtom dlane som ich zotrela ešte predtým, než stihli vytiecť. Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť. V celom dome bola tma, čo znamenalo, že Charlie už šiel spať. Zamkla som dvere a ešte stále roztrasene nahmatala na stene vypínač. Chodbou sa ihneď rozlialo svetlo. Pozrela som sa do zrkadla a zdesila som sa. Bola som úplne bledá, oči som mala doširoka otvorené a na čele som zbadala kvapôčky potu.

Pery som mala červené a mierne opuchnuté. Rukou, ktorá bola momentálne úplne ľadová, som si chytila čelo a utrela si ho. Ešte raz som sa nadýchla a vyzliekla si kabát. Topánky si skopla z nôh a ako v tranze som vychádzala hore po schodoch do svojej izby. Nevedela som, či už Edward odišiel, ale bolo mi to vlastne aj jedno. Nedokázala som premýšľať. V izbe som sa zvalila do perín a pevne stisla viečka. Pery mi stále pulzovali, cítila som na nich stále Edwardove bozky. Duchom neprítomná som prešla do kúpeľne a vošla do sprchy. Horúca voda mierne uvoľnila moje stuhnuté svaly a tým pádom na mňa všetko doľahlo. Pocítila som neuveriteľnú zlosť. Prečo to urobil? Prečo som s tým súhlasila a nekopla ho, miesto toho, že som sa naňho vrhla, do zadku? A ďalšia otázka: Prečo sa mi tieto bozky zdali oveľa lepšie ako od Jacoba? Prečo som sa v tom momente cítila ako najšťastnejší človek na planéte? Že to tak bolo správne? Čelom som sa oprela o stenu, pričom som na seba aj naďalej nechala dopadať kvapôčky teplej vody.

Keď som o niekoľko minút nato zaľahla do postele, nemohla som zaspať. Spánok sa mi začal vyhýbať na kilometre ďaleko a po nedávnej únave nezostalo odrazu ani stopy. Nedokázala som pochopiť, ako ma ten jeden bozk mohol až tak veľmi rozhodiť. Mohlo to byť tým, že som Edwarda doteraz považovala výlučne za svojho kamaráta? Za najlepšieho priateľa, na ktorého som sa mohla v každej situácií spoľahnúť?  Oči sa mi zaplnili slzami a ja som ich nedokázala zastaviť. Cítila som sa podrazená. Nevedela som, či tým všetkým chcel Edward niečo dosiahnuť, alebo o čo mu šlo.

Nakoniec sa mi podarilo zaspať a našťastie sa mi nič nesnívalo. To bol aspoň nejaký plus. Predsa som sa však zobudila skoro. Keďže som na spánok nemala už ani pomyslenia, rozhodla som sa ísť niečo spraviť na raňajky. Palacinky sme nemali už ani nepamätám a pristihla som sa, že by som na ne mala aj celkom chuť.

„Bells, čo robíš tak skoro hore?“ ozval sa Charlieho hlas spoza dverí, keď vchádzal do kuchyne. Pokrčila som plecami a prevrátila palacinku na panvici. „Nemohla som už spať.“

Charlie len niečo zamrmlal, ale ja som už ďalej nepočúvala. Keď som dopiekla všetky palacinky, položila som ich na stôl spoločne s džemom a nutelou.

„Aký bol film?“ spýtal sa Charlie počas jedenia. Srdce sa mi pri spomienke na včerajšok znova rozbúchalo. Moja myseľ si znova vybavila jeho sladkú vôňu a ruky, čo ma objímali...

„Dosť strašidelný,“ pokúsila som sa o úsmev.

„Kedy si sa vrátila?“

„Okolo polnoci.“ Zahryzla som sa do palacinky a pomaly ju prežúvala. Už som aj strácala chuť. Žalúdok som mala nepríjemne stiahnutý.

„Ani som ťa nepočul prísť,“ zašomral Charlie a ja som len mykla ramenami.  Po raňajkách som uložila riad do umývačky a šla do kúpeľne. Bola som rada, keď som zistila, že na očiach mi nezostalo pamiatky po slzách, ktoré som v noci preplakala. Obliekla som si čisté džínsy a tričko a vlasy si uviazala do copu. 

Charlie odišiel do práce, tak som sa rozhodla využiť ten voľný čas, čo mi ostáva, sledovaním telky. Lenže ani to ma nezamestnalo od premýšľania nad Edwardovým správaním. Momentálne som však naňho bola hlavne nahnevaná. Veď to, čo urobil, nebolo celkom normálne. Z premýšľania ma prebralo zvonenie mobilu. Vyskočila som zo sedačky a začalo sa pátranie. Nemala som ani poňatia, kde som ho včera dala. Aj tak celý včerajší večer od vtedy, čo som prišla domov, sa mi zdal akýsi vzdialený a zmätený, spomínala som naň len matne. Len na jednu vec som si pamätala najlepšie, ale na tú som si zakázala myslieť.

Hm, asi bude mobil v kabelke, ale kde je tá... Zvuk ma však doviedol na chodbu, kde som aj objavila kabelku, z ktorej sa šíril ten tón. Rýchlo som ho vyhrabala a na displeji zbadala Jacobovo meno.

„Prosím,“ ozvala som sa, keď som prijala hovor.

„Ahoj, Izzie. Strašne mi chýbaš, chcel som len počuť tvoj hlas,“ zasmial sa.

„To je od teba milé.“ Čo som mu mala na to povedať? Počula som, ako sa Jacob opäť zasmial.

„No, napadlo mi, či by sme dnes nemohli ísť do práce spolu. Stavím sa pre teba.“

„Tak fajn, teším sa.“

„Dobre, cukríček, o pol desiatej som u teba,“ odvetil. Súhlasila som a rozlúčili sme sa. Keď som zrušila hovor, všimla som si päť neprijatých hovorov od Edwarda a jednu sms-ku. Zhlboka som sa nadýchla. Neprijaté hovory som zrušila a premýšľala som aj nad zrušením sms-ky bez toho, žeby som si ju prečítala, ale zvedavosť bola väčšia. Odklikla som ju a čakala, kým sa otvorí.

Bella, prepáč, hrozne ma to mrzí, spravil som hlúposť. Prosím, nehnevaj sa. Edward.

Ešte chvíľu som len čumela na tých pár písmeniek, až som nakoniec pokrútila hlavou, správu vymazala a mobil odložila späť do kabelky. Nechcela som mu odpísať. Čo také by som mu aj mohla poslať? ‚To je v poriadku, vôbec sa nehnevám?‘ Keď to vôbec nebola pravda?  

Pravdou ale bolo, že som sa nemohla hnevať len naňho, ale aj na seba. Keby som nebola krava a neopätovala mu ten bozk, nemusela by som sa teraz cítiť tak previnilo voči Jakeovi. Jedna časť môjho bozku sa zaoberala tým, či by som to takto prežívala, aj keby som si nezačala s Jacobom...

Ten prišiel presne o pol desiatej, tak, ako aj sľúbil.

„Ahoj,“ povedal s úsmevom a ihneď som sa aj ocitla v jeho náručí.

„Ahoj,“ vydýchla som. Jacob sa ku mne naklonil a pobozkal ma. Snažila som sa mu aj odpovedať, ale v myšlienkach som sa stále vracala k bozku s Edwardom. Keď som cítila to zvláštne chvenie v celom tele... Teraz som ho necítila. Jakeove bozky boli napriek tomu príjemné. Pery mal mäkké a poddajné. Veď toto je to, čo som predsa vždy chcela, nie? Mať milého chalana, ktorému nie som ukradnutá. A Jacob mi to mohol poskytnúť. Síce nebol perfektný vo viac ohľadoch, ale kto z nás je?   Uňho som si mohla byť istá, na čom som. Jacob od začiatku javil o mňa záujem. Ešte chvíľu sme sa len tak bozkávali, no potom sme sa pomaly vydali do práce. Natisla som sa k nemu čo najbližšie a on ma objal okolo pása.

Po práci sme sa ešte šli prejsť do lesa, nakoľko sa ani jednému z nás nechcelo ísť domov. „Po skončení strednej si nepremýšľala nad výškou?“ pýtal sa ma Jacob len tak medzi rečou, keď sme kráčali po lesnej ceste.

„Premýšľala,“ súhlasila som. „Dokonca som jeden čas bola aj pevne rozhodnutá, že pôjdem študovať do Seattlu. Od Forks to nebolo ďaleko, takže mi to vyhovovalo.“

„Nie je ti jedno, ako ďaleko by to bolo?“

Pokrútila som hlavou. „Nie, nakoniec som nechcela Charlieho nechávať doma na dlhý čas samého.“

„Prečo nie? Je to dospelý chlap...“ čudoval sa Jacob. Len Edward vedel dôvod, prečo som nechcela nechávať Charlieho osamote. Jemu by som to vysvetľovať nemusela. Taktiež som nechcela Jacobovi hovoriť o tom, čo sa stalo matke. Stále to bola pre mňa citlivá téma a myslím, že navždy aj bude.

„Teraz o tom nechcem hovoriť,“ povedala som tichým hlasom a pohľad uprela do zeme. Ako by som niekomu mohla vysvetliť, že matka zomrela pod kolesami kamiónu bez toho, aby sa vypytoval viac a hlavne, aby ma neľutoval a nevravel, ako ho to mrzí? Pravda však taká bola. Mama sa práve vracala domov z práce. Od domu to nemala ďaleko, preto chodievala pešo. A práve, keď prechádzala cez cestu, sa zo zákruty vyrútil kamión. Dokonca ten kamionista, čo šoféroval, bol v podguráženom stave. Matka nestihla uhnúť a utrpela smrteľné zranenia. Do nemocnice ju ešte stihli previezť, ale tam, bohužiaľ, svojim zraneniam podľahla.  Ale aspoň, že z toho ten chlap, čo zavinil jej smrť, nevyšiel len tak. Charlie sa do toho poriadne obul a dokonca sa podarilo ho aj zabásnuť. Zabil ju, bol vinný.

Spomienka na mamu bola bolestivá. Veľmi mi chýbala. Niekedy dievča v mojom veku potrebuje aj matkinu radu, ale ja som bola na všetko sama. Niektoré veci proste nemôžete povedať otcovi, aj keď viete, že vás má rád. Musela som sa naučiť riešiť životné situácie a problémy sama. Ale je to ťažké, keď si ani nemôžete vypýtať radu, akú vám môže dať len vaša matka. 

Jacob si všimol, že som posmutnela, tak si ma stiahol do náručia. Pobozkal ma do vlasov. Nakoniec som cítila, ako mi vlasy vypustil z gumičky.

„Čo to robíš?“ spýtala som sa zmätene.

„Viacej ti to sluší, keď ich máš rozpustené,“ mykol plecami. Zdvihla som obočie.

„Chceš tým niečo povedať?“

„Nie,“ zašomral, „proste si tak krajšia.“

Nakoniec som sa už chcela vrátiť domov. Spýtala som sa Jacoba, či sa nechce ísť oficiálne zoznámiť s Charliem, ale jeho reakcia ma trošku prekvapila. Ihneď mi to zarazil a odmietol. Vraj to nie je zatiaľ potrebné a je na to dosť času. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť.

Domov ma však odprevadil a jedným bozkom sme sa rozlúčili. Keď som vošla dnu, takmer som sa opäť otočila vo dverách a išla preč. Všimla som si na chodbe položené Edwardove topánky. Celý deň mi vyvolával, ale ja som ho ignorovala. A teraz prišiel dokonca k nám! Aká drzosť! To nechápe, že si s ním nemám čo povedať?! Ale rozhodla som sa, že mu budem čeliť. Sedel spoločne s Charliem v obývačke a pili pivo. Teda, Charlie pil, Edward len držal plechovku a veľmi sa tváril... 

„Ahoj, Bells.“ Charlie sa ozval ako prvý.

„Ahoj,“ odvetila som nervózne a pohľad upierala na Edwarda, ktorý sa tváril smutne. Perami mi len naznačil pozdrav a ja som si odfrkla. Všimla som si, ako sa na nás Charlie divne pozeral.

„Stalo sa niečo, decká?“

„Nie,“ takmer som zavrčala. „Nie, ocko, nič sa nedeje,“ povedala som už o kus pokojnejšie. Charlieho som do sporu medzi mnou a mojim naj kamošom nechcela ťahať.

Zdvihol obočie, ale ďalej nič nekomentoval.

„Edward, poď so mnou do izby,“ povedala som. Chcela som si to s ním vybaviť osamote. Edward prikývol a vstal. Nečakala som naňho, vyšla som hore a v izbe sa posadila na posteľ. Edward prišiel o chvíľu a zavrel za sebou. Prekrížila som si ruky na hrudi.

„Tak spusti,“ ozvala som sa a čakala.

„Chcel by som sa ti ospravedlniť. Neviem, čo to do mňa včera vošlo...“ stíchol.

„To je všetko, čo si mi prišiel povedať?“ Zdvihla som obočie. Edward si prehrabol vlasy a zahanbene prikývol.

„Fajn, už to viem, môžeš ísť.“

„Bella,“ zaúpel a podišiel ku mne bližšie. Ruky som zdvihla v obrannom geste, aby sa ku mne nepribližoval.

„Zostaň tam, kde si,“ precedila som pomedzi zuby. Náhle to na mňa všetko došlo a všetky pocity sa potrebovali dostať zo mňa von. „Prečo si to spravil? Prečo si ma pobozkal?“ vychrlila som.

„Bella, ja...“ znova stíchol. Ahá, takže chlapec stratil reč?!

„Ty?“

„Ja... Ja neviem,“ vydýchol po chvíli. Odfrkla som si a postavila sa.

„Takže ty nevieš!“ rozhodila som rukami. „Lebo to je úplne normálne, že najlepší kamarát len tak bozkáva svoju kamarátku, ktorá sa mu nikdy nebála povedať ani svoje najväčšie tajomstvá a nadávala na chlapov! A potom povie, že nevie, prečo to spravil!“

„Naozaj neviem, čo to do mňa vošlo. Proste v momente, keď si sa na mňa pozrela, som sa neovládol. Neviem, prečo... Nehnevaj sa na mňa, prosím. Veď sa zase toho toľko nestalo.“

„Ale stalo! Ja neviem, čo si mám teraz myslieť, Edward. Myslela som, že sme najlepší priatelia,“ kričala som.

„Veď sme! Vždy sme boli a vždy aj budeme.“

„Lenže ja neviem, čo odo mňa chceš,“ priznala som opäť a cítila, ako sa mi oči plnia slzami. „Brala som ťa vždy len ako kamaráta...“

„Bells, nič od teba nechcem. Prosím, nehnevaj sa na mňa. Prajem si len to, aby sme sa udobrili a zase bolo medzi nami všetko tak, ako predtým,“ šepkal zlomene. „Nehnevaj sa...“ Pomaly sa ku mne priblížil a chcel sa ma dotknúť, ale ja som sa od neho odvrátila.

„No tak, prepáč, mňa to trápi,“ pokračoval. Bola som si jeho prítomnosti istá až príliš. Najviac ma na celej záležitosti strašilo to, že sa mi to vlastne páčilo. Tie bozky, všetko... A že v kútiku duše som si priala, aby sa to zopakovalo. Ale skutočne len v kútiku! Ihneď som sa v duchu za to nafackovala. Swanová, prestaň, preboha! Máš Jacoba!

Ale vlastne pre tento dôvod som sa bála odpustenia. Edward mi nevedomky vložil chrobáka do hlavy.

„Zabudnime na ten bozk, dobre?“ hovoril Edward naliehavo. „Nič sa nestalo, proste sme len boli v kine, odviezol som ťa domov, nevystúpil som z auta a nikdy som ťa nepobozkal. Presne takto to bolo.“ Pomaly som sa naňho otočila.

„Sľubuješ, že sa to už nikdy nezopakuje?“ pípla som a pozrela mu do očí. Edward sa mierne zamračil. Povedala by som, že aj zosmutnel, čo sa mi však určite len zdalo, pretože nemal na to ani najmenší dôvod. Na chvíľku sa zapozeral do zeme, ale o chvíľu znova na mňa.

„Sľubujem. Všetko bude tak, ako predtým,“ povedal nakoniec pevným hlasom. Prikývla som. Stisla som pery a s miernym úsmevom na tvári som mu buchla do hrude. „To sa nerobí, vieš, kamoš?“ zašomrala som. Edward sa zahanbene usmial a myslím, že keby mohol, červená sa. Zavrtela som hlavou a zasmiala sa. „Takže mám odpustené, už nie si nahnevaná?“ uisťoval sa. Naoko som sa zamračila, že akože premýšľam a potom som pevným hlasom povedala: „Vieš, že na teba sa nedokážem dlho hnevať.“

Edward sa uvoľnene zasmial a ja som aj bola rada, že počujem jeho smiech. Zvláštnym spôsobom pre ma znamenal veľa. Pozrela som naňho a on roztvoril náruč. Pretočila som oči a padla som mu do priateľského objatia.

Neviem, či sa vám takýto vývoj deja páči, ale určite ste zase nečakali, že všetko pôjde ako po masle. Bells berie Edwarda iba ako kamoša, ona nepremýšľa, že by medzi nimi mohlo byť niečo viac. No, možno teraz sa už zamyslí. 

Nabudúce nás čaká kapitola, ktorá v niečom dôležitom ovplyvní vývoj poviedky.

A opäť ďakujem všetkým svojim čitateľkám, ktoré mi tu vždy zanechajú pár pekných slov. Dodávate mi silu do písania, ktorú v poslednej dobe, bohužiaľ, strácam. Ale nebojte, posnažím sa dovaliť budúcu kapču čo najskôr.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 5. kapitola: