Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 3. kapitola

07.09.2012 (15:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3838×

3. kapitola

Celú cestu domov z práce som premýšľala, či bol dobrý nápad súhlasiť s Jakeovým návrhom na rande. Neviem prečo, mala som z toho divné pocity. V podstate ma čakalo druhé rande v živote a ak sa mám priznať, bola som už teraz nesmierne nervózna. Predtým som nad randením veľmi nepremýšľala, musela som sa vyrovnať s dôležitejšími vecami, ako bolo to. Pociťovala som mierne pochybnosti a takisto som sa pristihla aj pri myšlienke, že sa vlastne teším na zajtrajšok, keď si budem líhať do postele a bude po všetkom.

Nebola som si istá, či je to správne. Nejaký hlások v zadnej časti mozgu mi hovoril, že nie je; na rande by som sa vraj mala tešiť. Aj tak si ale myslím, že som len nervózna. Do zajtra tá tréma určite trošku opadne a ja budem v pohode. Veď predsa, pôjdeme len na večeru, zo slušnosti niečo zjem a zapijem to sýtenou minerálkou alebo niečím podobným, v každom prípade nealkoholickým. A budem spokojná aj ja, pretože to zvládnem a aj Jacob, pretože mu vyhoviem a spravím mu radosť.

Na príjazdovej ceste pred našim domom stálo Edwardovo Volvo a ja som sa pousmiala. Edward nikde nepracoval. Cullenovci nepotrebovali viac peňazí, rozpočet v ich rodine bol na dosť vysokej latke. A upíri vraj berú voľný čas trošku inak než ľudia. Aspoň tak mi to raz dávno vysvetľoval. Keď som vošla do domu, začula som z kuchyne jeho a otcov hlas. Vyzula som sa a zavesila si kabát na vešiak. Rýchlo som potom cupitala za nimi. Bolo normálne, že tu bol Edward. Charlie na to nikdy nič nevravel ani nenamietal. Vedel, že medzi nami dvomi nič nie je, čiže sa nemusel báť nechať nás samých, pretože by sme robili nejaké „hlúposti.“ A Edward nemal problém k nám prísť veľakrát bez ohlásenia, čiže ani to Charlie už nepovažoval za nič čudné.

„Ahojte,“ pozdravila som ich.

„Ahoj,“ ozvalo sa zborovo.

„O čom sa bavíte?“

„Ale, o ničom konkrétnom,“ mávol rukou Charlie. „Ako bolo v práci?“

„Ako vždy,“ mykla som plecami. Nebudem predsa otcovi hovoriť o mojom pozvaní na rande. Síce Edwardovi by som to čisto teoreticky povedať mohla, ale nebrala som to zajtrajšie rande ako skutočné rande, takže som sa rozhodla, že to zamlčím. Nebolo treba o tom veľmi hovoriť.  Pozrela som sa na Edwarda, ktorý mal v tvári znova zamračený výraz; ten, aký aj včera celý deň. Spýtavo som sa naňho zahľadela, ale len pokrútil hlavou. Nepáčilo sa mi to. Prekrížila som ruky na hrudi a zapozerala sa naňho ešte intenzívnejšie. Nepohnem sa, kým to chlapec nevyklopí. Ale nepomohlo to. Sekundy ubiehali, ale nevyzeral, že by sa mal k slovu. Tak som nakoniec svoje odhodlanie vzdala.

Charlie sa o chvíľu vytratil z kuchyne. Ed zostal bez pohnutia sedieť na stoličke a pozoroval svoje ruky položené na stole.

„Čo ťa žerie, Edward?“ už som nevydržala byť viac ticho. 

„Prečo si myslíš, že ma niečo žerie?“ spýtal sa a mierne sa pousmial. Na toto ti, chlapček môj, neskočím.

„Pretože ťa poznám,“ pretočila som očami a posadila sa oproti nemu. „Už včera si bol taký divný. Vieš, že si vždy všetko hovoríme, tak to predsa môžeme aj tentokrát, nemyslíš?“ Edward stisol pery do tenkej linky a povzdychol si.

„Bella, ja... Chcel by som ti niečo povedať...“ začal váhavo. Vedela som, že chce povedať niečo dôležité. Tento zamyslený a zároveň nerozhodný výraz v jeho tvári som poznala veľmi dobre. Napäto som čakala, čo z neho vypadne.

Nakoniec len mierne pokrútil hlavou. „Alice kúpila dve letenky do Londýna. Pôvodne tam mala ísť ona s Jasperom, ale v dobe, keď sa odlieta, k nám majú prísť na návštevu Jasperovi známi. Alice mala víziu až neskôr, pretože sa rozhodli, že nás poctia svojou návštevou až potom, čo tie letenky už zarezervovala. A Jasper ich má veľmi rád, čiže by nerád prišiel o stretnutie s nimi. Lenže Alice bez Jaspera ísť nechce a tak mi navrhla, či by sme za nich nešli my dvaja. Bol by to len taký trojdňový výlet.“

„Počkať, počkať!“ vyhŕkla som. „Ty ma práve pozývaš na trojdňový výlet do Anglicka?“

„No, asi áno,“ hlesol a usmial sa.

„Ty si sa zbláznil... Edward, bolo by to super, ale ja by som proste nemala dobrý pocit, keby som vedela, že všetky náklady utiahla tvoja rodina a ja si budem len váľať šunky v Londýne zadarmo.“

„Tak po prvé: Šunky si váľať rozhodne nebudeš. Okrem toho, že žiadne nemáš, ani nebudeš mať na niečo také čas, pretože v Londýne je toho na pozeranie veľa. A po druhé: Nemusíš mať z toho vôbec zlý pocit. Takto by tie letenky len zbytočne prepadli a to by nebolo o nič lepšie,“ povedal rozhodne.

„Ja ti neviem...“ povedala som pochybovačne. Bolo by síce krásne vidieť naživo Londýn a všetko okolo toho, ale aj tak...

„Charliemu som o tom už hovoril, povedal, že by ťa pustil. S tým nie je problém.“

„Vážne súhlasil?“ divila som sa. Edward len prikývol. No, tu sa dejú veci.

„No poď, užijeme si kopec srandy,“ presviedčal ma Edward. Zahryzla som si do pery a pochybovačne sa naňho zahľadela. Edward sa však na mňa len usmieval a hádzal na mňa psí pohľad. Našpúlila som pery a nakoniec len s úsmevom prikývla.

„Tak teda dobre,“ vyhlásila som. Edward sa postavil a položil mi ruky na plecia.

„Uvidíš, že sa ti tam bude páčiť,“ povedal s úsmevom. Pozerala som sa mu do očí, v ktorých sa momentálne zračili malé iskričky.

„A kedy sa vlastne odlieta?“

„O dva týždne.“

Dnes bol rozhodne čudný deň. Nečakané pozvanie na rande od Jacoba, plus kamarátske pozvanie na trojdňový výlet do Londýna od Edwarda, sa rovná zmätená Isabella Swanová. Akoby schválne v jeden deň. Prosím ťa, Bella, prestaň! Okríkla som sa v duchu. Bola to len náhoda, nič za tým nehľadaj. Ale náhody neexistujú... Čuš!  Edward ihneď, ako som ho poriadne presvedčila, že pôjdem, s úsmevom opustil steny tohto domu a odfrčal asi domov. Ja som sa šla osprchovať a potom som už len zaľahla do postele, kde som o pár minút neskôr zaspala.

Ráno ma zobudili bubnujúce kvapky dažďa na parapet. Zaúpela som a na hlavu si položila vankúš. Dážď mi príliš neprekážal, ale niekedy už proste ani naň nemáte náladu. Videla som to na hrozný deň. O chvíľu som si ešte k tomu spomenula, aká „špeciálna úloha“ ma dnes čaká a neubránila som sa povzdychu.    

Vymotala som sa spod perín a šla do kuchyne. Otec bol v práci, takže tu bolo až príliš ticho. Pustila som si rádio a započúvala sa do práve hranej piesne. Na raňajky som si dala len cereálie, mala som nepríjemne stiahnutý žalúdok z prichádzajúceho  večera. To bude dobré, chlácholila som sa takmer celý deň. Ešteže som nemusela ísť do práce. Utorky sme mávali s Jacobom pravidelne voľné.

Keď na hodinách blikalo 16:30, začala som sa chystať. Na prípravu som mala dve a pol hodiny. Aj tak som sa zase nechcela bohvieako pripravovať. Skočila som do sprchy, kde som si umyla aj vlasy. Vyšla som a poriadne sa poutierala osuškou a vlasy si zabalila do menšieho uteráka. V župane som smerovala do svojej izby a dokorán otvorila skriňu. Nastala tá problematická časť. Čo si obliecť? Nakoniec som len pokrčila plecami a obliekla som si čierne nohavice s červeným elegantnejším tričkom. Nebudeme to preháňať, nie? Vlasy som si len vyfénovala a nechala ich rozpustené. Jemne som sa namaľovala, aby sa nepovedalo. Charlie si okamžite všimol, že sa niečo deje a tak som musela priznať, kam sa chystám. Nemohla som sa vyhovoriť na kamarátku, pretože okrem Cullenovcov som veľa priateľov nemala. Teda, nie takých, ktorým by som sa zverila. Ihneď vedel, s kým asi idem a v tvári mal výraz „Ja som ti hovoril, že z toho niečo bude.“

Bolo pol siedmej, keď som skončila s prípravou. Väčšinu času mi aj tak zabralo len fénovanie vlasov. Niekto zazvonil a ja som sa zachmúrila. Dúfala som, že to ešte nie je Jacob, pretože som skutočne nemala poňatia, ako by som mu vysvetlila, aby tú zvyšnú polhodinku počkal pred domom, nakoľko som s ním nechcela tráviť oveľa viac času, než bolo nevyhnutné. Otvorila som dvere a keď som za nimi uvidela stáť Edwarda, zhlboka som si vydýchla.

„Páni,“ vyšlo z neho, keď ma zbadal.

„Ahoj, poď ďalej. Prepáč, ale dnes nemôžeme ísť nikde, ak si prišiel preto. O siedmej po mňa príde Jacob a ideme na večeru.“

„Máte rande?“ spýtal sa Edward nezaujato a pohľad upieral na špičky topánok.

„Hej,“ vydýchla som. Prichádzala na mňa nervozita. Panebože! Už je to tu... Veď ja si nemám čo obuť! Tenisky sa nehodia, gumáky už vôbec... Rýchlo som sa začala prehrabávať v botníku. Viem, že tu niekde musia byť. Mala som pravdu. Síce boli trošku zaprášené, stále mi boli dobré. Moje čierne balerínky, ktoré mi kúpila ešte Alice pred dvoma rokmi. Uf, ešteže mi už nerastie noha.

„Potreboval si niečo, keď si prišiel bez ohlásenia?“ spýtala som sa Edwarda po chvíli, keď som už bola prakticky hotová.

„Myslel som, že by sme mohli ísť na ten nový film, ktorý si chcela vidieť. Vieš, ten horor.“

„Čože?“ vypískla som zúfalo. „To je už dnes?“

Edward len prikývol. Povzdychla som si. Na ten pripravovaný horor sa teším už polroka. Ale nemôžem predsa kvôli tomu zrušiť rande. Je to len film...

„Prepáč, Edward, ale nejde to.“

„To je v pohode,“ zamrmlal, ale počula som v jeho hlase smútok. Ihneď sa však na mňa usmial. „Vynahradíme si to inokedy, ok?“ povedala som s nádejou. Edward znova len prikývol.

„Tak ja pôjdem, Bells.“

„Nehneváš sa, však?“ uisťovala som sa. Usmial sa.

„Na svoju najlepšiu kamarátku sa hnevať nemôžem.“ Otvoril dvere a vykročil von. Prečo som sa odrazu cítila tak čudne? Akoby som sa niečoho dopustila?

„Mimochodom,“ otočil sa na mňa a na perách mu pohrával úsmev, „si nádherná. Držím ti palce na večer.“ Neubránila som sa úsmevu a sledovala som ho, až kým nenastúpil do auta a nezmizol mi z dohľadu.

„Už odchádzate, Bella?“ počula som, ako Charlie zakričal z obývačky.

„Nie,“ zakričala som späť, „toto bol len Edward. Ale už odišiel. Jake ešte len príde...“ Koniec vety som už len zamrmlala.

Nakoľko som ešte mala chvíľu čas, vybehla som do svojej izby a poriadne sa poprezerala v zrkadle. Musela som uznať, že vyzerám celkom k svetu. Ešte raz som si pre istotu prečesala vlasy a to sa už domom rozprestieral zvuk zvončeka. Zhlboka som sa nadýchla a schmatla som malú čiernu kabelku, ktorú som mala položenú na posteli. Rýchlo som utekala dole a ďakovala Bohu, že Charlie nešiel Jacobovi otvoriť. Nechcela som si ani len predstaviť ten trápny rozhovor. Prehodila som si cez plecia jesenný kabátik, rozlúčila sa s Charliem a už aj som sa ocitla tvárou tvár Jacobovi. Mal oblečené džínsy a čiernu košeľu, na ktorej mal ešte prehodené sako. Vlasy mal nagélované a niečo mi vravelo, že pred zrkadlom strávil viac času než obvykle. Vyzeral dobre... Vlastne veľmi dobre.  

„Ahoj,“ povedala som, snažiac sa o milý hlas. Jacob si ma premeral a usmial sa.

„Ahoj, vyzeráš fajn,“ odvetil. Mierne som sa zamračila, keď som si spomenula na Edwardove slová. Ten povedal, že vyzerám nádherne. Pokrútila som hlavou. Edward ma predsa nemusí zaujímať. Taktiež, Ed chcel byť určite len slušný. Výchova minulého storočia naňho stále vplýva a už sa jej nezbaví. Bol to jednoducho gentleman. Jacob bol normálny chalan z mesta dnešnej doby... Tak, ako by to aj malo byť.

„Ďakujem.“ Pomalým krokom sme sa vybrali po našej ulici smerom do mesta. Konverzácia mierne viazla, už teraz a ja som dostávala obavy, čo my dvaja vôbec budeme robiť, keď sme spolu dokopy desať minút a už teraz je to všelijaké.

Keď sme prišli do reštaurácie – nie do tej, kde som bola v sobotu s Charliem na obede, ale do tej druhej, čo sa nachádza v tomto mestečku –, bola som nervózna hádam ešte viac. Nachádzalo sa tu menej ľudí, ale zdalo sa mi, že atmosféra je príjemná. Posadili sme sa k stolu, ktorý stál v strede miestnosti. Vlasy som si prehodila cez ramená, aby mi spadali na tvár a tým pádom tvorili akúsi stenu pred ostatnými.

„Dobrý večer, čo vám môžem priniesť?“ spytoval sa čašník, keď sa pri nás zastavil.

„Čo si dáš, Izzie?“ Izzie?! Na tom sme sa predsa nedohodli! Teraz som to však riešiť nechcela.

„Kolu a jedlo som si ešte nevybrala.“

„Tak potom dve koly a ostatné si vyberieme potom. Ďakujeme,“ odvetil Jacob. Čašník odišiel a Jacob sa na mňa zvláštne zapozeral.

„Čo si dnes celý deň robila?“ Povzdychla som si a načiahla sa po jedálnom lístku. Dnes to bude ešte veľmi dlhý večer...

Nakoniec sa však ukázalo, že Jacob nie je vôbec zlý spoločník. Neviem, prečo som sa vlastne tohto večera tak bála. Veď to bola celkom sranda. Viackrát som sa dokonca pristihla, ako sa s ním smejem. Konverzácia po chvíli už ani nerobila až taký veľký problém. Objednali sme si večeru, ktorú Jacob celú vyplatil a potom sme ešte chvíľu len tak sedeli a rozprávali sa. Keď sme opustili reštauráciu, Jacob ku mne načiahol ruku, ktorú som rozpačito chytila. Vonku však fúkal studenší vietor a vďaka teplu jeho pokožky som sa cítila príjemnejšie. Prechádzali sme sa po meste a Jacob mi práve hovoril jednu príhodu z detstva, ktoré strávil v La Push.

„Tam som ešte nebola,“ povedala som.

„Niekedy ťa tam vezmem, ak budeš chcieť. Voľakedy sme tam bývali, ale ten byt sme predali a prisťahovali sa sem do Forks. Hm, ale myslím, že nejakú chatku tam ešte máme.“

„To by bolo fajn, chcela by som to tam vidieť. Vraj sú tam pekné pláže, ale v oceáne sa vraj kúpať veľmi nedá. Je tam veľmi studená voda,“ podotkla som a snažila sa predstaviť si tú pláž. 

„Pláže sú krásne. A čo sa týka vody, zahrial by som ťa.“ Nad jeho odpoveďou som sa začervenala, ale radšej som neodpovedala. Čo by som také povedala? To by bolo super? Bolo až divné, aký bol rozhovor s ním iný, než s Edwardom. Akoby som sa teraz musela kontrolovať trošku viac, čo poviem, aby som náhodou z úst nevypustila nejakú hlúposť.

Už sme sa blížili ku mne domov.

„Dnešný večer som si naozaj užil,“ spustil Jacob, keď sme stáli pred vchodovými dverami.

„Hej, ja tiež,“ prikývla som. Podľa filmov z našej krajiny by mal teraz nasledovať prvý bozk. Chcela som ja však ten bozk? Sama som nevedela.

„Bol by som rád, ak by sme si to ešte zopakovali.“ Jeho dlaň sa priblížila k môjmu lícu a jemne ho pohladila. Vyschlo mi v hrdle. Mužský dotyk bol pre mňa veľká neznáma.

„Aj ja by som bola rada,“ zachrapčala som a následne som si mierne odkašľala. Jacob sa pousmial.

„Tak už pôjdem,“ povedala som. Jacob sa nepohol ani o milimeter. Iba prikývol a začal sa ku mne mierne nakláňať. Nebola som schopná hýbať sa. O sekundu na to som pocítila jeho horúce pery na mojich. Celým telom mi prešla horúčava. A toto bol môj prvý poriadnejší bozk v živote. Vlastne ani neviem, ako som sa cítila. Mala som len pocit, že mi je odrazu veľké teplo. Bozk však trval len malú chvíľu, ihneď sme sa od seba odtiahli. Bola to len taká pusa.

„Tak zajtra v obchode,“ povedal Jacob chrapľavo a v tlmenom svetle som videla, ako sa usmial. Hnedé oči mu žiarili. Pohladil ma po ramene a odstúpil odo mňa.

„Ahoj,“ povedala som a odomkla som vchodové dvere. Ešte raz som mu zakývala a zavrela som sa sebou. Chrbtom som sa oprela o dvere. Stále som cítila na perách zvláštny pocit po jeho bozku. Zavrela som oči a uvedomila si, že sa na zajtra do práce aj teším, pretože ho opäť uvidím.  

Ehm, holky moje, vidím, že chcieť, aby ste dali Jacobovi šancu, bola pri niekom márna snaha.  No čo, aspoň som sa pokúsila. Nemyslite si, dámy, aj pre mňa je zmena mať ho v poviedke, nakoľko sa priznám, že nepatrí medzi moje obľúbené postavy.

Viete, on má premiéru, čo sa týka mojich poviedok. Zaujímavé však je, že keby sa volal napríklad Jožko, nikomu by neprekážal...  Slečny, ktoré z neho nie sú príliš nadšené, prosím, vydržte. No čo, trošku si oddýchneme od Eda. Ale len trošku, nakoľko sa mi tam stále sám zamotá, aj keď ho tam niekedy nechcem.  Nedá si povedať ten chlap...

Inak, dúfam, že sa vám kapitolka páčila a že ma za ten koniec priaznivci Edíka nezabijú a naopak som niekoho potešila.   Síce Edwarda zbožňujem, ale keby nebol ťulpas, všetko by bolo inak. Možno sa teraz pán Cullen trošku rozhýbe.  Čo myslíte? 

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 3. kapitola: