Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 11. kapitola

19.10.2012 (19:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 3598×

11. kapitola

V momente, keď sa za Jacobom zatvorili dvere, som sa na päte otočila a ako býk vidiaci červené rúcho dupotala do obývačky. Dvere vedúce do miestnosti boli privreté, tak som do nich sotila najväčšou možnou silou snažiac sa na seba upozorniť. Ako veľká voda som sa hnala do stredu obývačky, kde som zastavila, ruky si prekrížila na hrudi a prísne sa zapozerala na Charlieho, ktorý sa úplne pokojne rozvaľoval na gauči a sledoval zápas.

„Môžeš mi, prosím pekne, vysvetliť, čo to malo znamenať?“ zvýšila som hlas.

„Čo máš, prosím pekne, na mysli?“ zazubil sa Charlie a ďalej sa venoval športu. No je toto možné? Začo, Bože, začo?! Hej, očakávala som, že dnešný večer bude čisté faux pas, ale že až takéto, to nie. Moje najhoršie nočné mory sa stali skutočnosťou.  A najlepšie na celej veci bolo to, že zato mohol jedine môj ocinko.

„Ešte sa pýtaš? Myslím Jacoba. Celý večer si naňho hádzal škaredé pohľady a to nehovorím o tvojich úbohých slovách!“ Viem, rodičom by sa nemalo odvrávať, ale pokiaľ vami lomcuje taký hnev, ako momentálne mnou, jednoducho sa to nedá ovládať. A Charlie musel uznať, že sa choval ako päťročný rozmaznaný fagan.

„No akože prepáč, ale vďaka mne máš vyšší plat. To by si sa mi ešte mala poďakovať, nie frflať, mladá dáma,“ odvetil Charlie a hodil na mňa otcovský pohľad, ktorý som naposledy na ňom videla ešte v časoch, keď bol náš vzťah niekde v blízkosti bodu mrazu. Vlastne, mám pocit, že teraz som naňho prvýkrát po troch rokoch zvýšila hlas.

„Ja viem, ale keby si to bol povedal normálne, nie tým tvojim šerifským prízvukom!“ rozkričala som sa. Asi som od hnevu bola červená až za ušami. Bolo mi to však jedno. Toto som musela vyriešiť hneď tu.

„Ale keby som to bol povedal normálne, chlapec by si z toho nič nezobral. A ja nechcem, aby ma bral ako srandu,“ odvetil otec nahnevane. On si snáď zo mňa strieľa. Vlastný otec sa mi zbláznil...

„Jacob by ťa nikdy tak nebral! Vie, čo sa patrí a čo nie,“ zastávala som sa ho. Ani som si neuvedomila, že som začala podupkávať nohou. To sa mi pri takýchto situáciách stávalo vždy. Pri Edwardovi som pravidelne dupkala nohou ako chorá vrana... Vždy sa mi za to smial a nakoniec som sa sama na sebe smiala aj ja. Znamenalo to koniec našej zväčša nezmyselnej hádky. Keď som si spomenula na jeho smiech, neubránila som sa úsmevu... Prečo vlastne myslím v tejto chvíli na Edwarda? Myslím, že nielen otec sa zbláznil, ale aj jeho dcéra. Pekná rodinka. Snáď sa ešte v nejakom blázinci dve miesta pre nás nájdu.

„No to vidím, že vie,“ odfrkol si otec, „veď sa ani len celým menom nepredstavil. Povedal len: ‚Jacob.‘ Ale aký, to ani srnka netuší.“ Charlie odložil pivo na stolík a prekrížil si ruky na hrudi.

Odfrkla som si.

„Toto nemyslíš vážne. Nechceš mi povedať, že kvôli menu si sa k nemu správal takto otrasne!“ Charlie si povzdychol. „Bells, upokoj sa.“

„Mám sa upokojiť?! Veď to ty za všetko môžeš! A to s tým pivom bolo čo?“ Slová sa zo mňa začali sypať ako z nejakej hysterickej ženskej, ktorá načapala svojho manžela v posteli s inou. Ale ja neviem, čo to do mňa odrazu vošlo. Všetky city, ktoré som v sebe doposiaľ dusila, všetky emócie, nielen z dnešného dňa, ale aj z tých predchádzajúcich, som zo seba potrebovala dostať von.

„Iba som si ho chcel preklepnúť. Bol tu predsa autom a ja som chcel zistiť, či je schopný si dať alkoholické nápoje pred tým, než si sadne za volant. Je pekné, že nie je...“ zahundral Charlie a zdvihol obočie. 

„Otec! Ty si neskutočný!“

„Náhodou, je úlohou otcov, aby si preklepli dcériných frajerov. Nemysli si, že ti nechcem dobre. Práve naopak. Musím o Jacobovi zistiť čo najviac ešte na začiatku, lebo potom môže byť neskoro,“ poučoval ma a ja som sa odrazu cítila ako prváčka, ktorá ide po prvýkrát do školy a rodičia ju upokojujú, že sa nemá ničoho báť, že bude všetko v poriadku. Musela som zaúpeť.

„Hej? A keď už si sa teda zahral na veľkého šerifa Swana, čo si sa o Jacobovi dozvedel? Prešiel tvojim testom?“ rozhodila som rukami. Charlie sa chytil za bradu a nahodil výraz hlbokého zmýšľania, až nakoniec prehovoril: „Vlastne spolovice. Ako nemôžem mu nič také vytknúť. Ale neteš sa,“ zahriakol ma, keď si všimol, ako sa môj namosúrený výraz zmenil už len na mierne zamračený. „Nepáči sa mi, že nehodlá študovať... Ale fajn, dobre, to by som ešte prekusol vzhľadom na to, že výška aj niečo stojí.“ Vedela som, kam tým mieri, a akoby si túto vec uvedomil za dnešný večer aj Charlie po prvýkrát. Ja som tiež nemohla ísť študovať kvôli financiám, ktoré boli na to potrebné. Mala som v tom teda aj iné dôvody, ale tento patril k tiež tým najzávažnejším.

„To máš pravdu,“ odvrkla som. Odrazu som začala byť z celej situácie úplne unavená. Nemala som náladu riešiť to ďalej. Načo aj? Veď som predsa vedela, že Charlie si z môjho „výstupu“ nerobil absolútne nič. Taktiež som vedela aj to, že je mu úplne ukradnuté, že sa mi nepáči to, že nemá rád Jacoba. On by to síce nikdy nepovedal „po lopate,“ ale ja som ho poznala dosť dobre nato, aby som to vedela vydedukovať aj bez vyslovenia. Mal to vpísané v tvári. Jacob mu bol jednoducho len nesympatický, nič iné za tým nebolo treba hľadať.

Povzdychla som si a pomaly som sa odšuchtala preč z miestnosti. Mám pocit, že Charlie mi ešte niečo povedal, ale ja som bola zabratá vo svojich myšlienkach, takže som ho nepočúvala. Pomaly som vykračovala hore po schodoch a pozorne si pozerala pod nohy, aby som náhodou nezakopla a nerozbila si ústa. Ja som od prírody „šikovná,“ takže by sa to aj v mojom veku mohlo ľahko stať. Keď som vošla do izby, šla som sa posadiť na posteľ. Cítila som sa opäť sama. Alebo skôr akoby mi niečo chýbalo. Chcela som, aby ma niekto objal a povedal, že všetko bude v poriadku. Niekto, kto by mi poskytol pocit bezpečia, alebo komu by som sa mohla vyplakať na ramene. Niekoho blízkeho. Lenže ja som nikoho takého nemala.

Matku som nemala, babky tiež nie a kamarátky, ktorým by som sa mohla zdôveriť s niečím takýmto, už dupľom nie. A jasné, otec bol fajn, ale nie za takýchto podmienok, keď aj on sa postavil na tú pomyseľnú druhú stranu a mňa nechal samú bojovať proti všetkým problémom. Tým problémom dnes bol Jacob. Vlastne nie tak celkom on, ako Charlieho reakcia naňho. Každá žena či dievča si praje, alebo by ju aspoň potešilo, keby sa jej otcovi pozdával jej priateľ. Je totiž pekné, ak viete, že váš rodič nemá nič proti tomu človeku, s ktorým trávite svoj temer celý voľný čas.  Charlie sa s Jakeom spoznal len dnes a už som s určitosťou mohla povedať, že ich vzťah nikdy nebude ružový. U mňa to bolo podobné ako pri Charliem. Keď nám bol niekto od prvého momentu nesympatický, mohli sme sa ktovieako snažiť a nijako to náš názor na danú osobu nezmenilo.  To znamená, že aj keby som sa pokúsila zmeniť Charlieho názor na Jacoba, bolo by to ako hádzať hrach na stenu. Bez výsledku...

***

Deň sa začal míňať za dňom, hodiny za hodinou a minúty za minútou. Ani som sa nenazdala a do mojich narodenín zostával už len necelý mesiac. Uvedomila som si to vlastne až dnes ráno, keď som pri počúvaní rádia začula dnešný dátum. Mierne som sa zarazila. Ak už nie ste školopovinní, alebo ak sú proste prázdniny, čas veľmi nevnímate. Moje dni sa skladali z jednoduchých, opakovaných vecí. Budíček, práca, voľný čas s Jacobom a spánok. A takto ubiehali všetky dni. Už som to brala ako samozrejmosť a od nového dňa som neočakávala nič nové. Charlie sa postupom času s Jacobom zmieril a začal ho rešpektovať a správať sa k nemu s úctou, začo som bola nesmierne rada.

Zmierila som sa dokonca aj s tým, že priateľstvo s Edwardom je minulosťou. Bolo to ťažké, ale keď sa mi neozýval týždeň, potom dva a nakoniec bol z toho mesiac, usúdila som, že sa už ani neozve a ja sa musím pohnúť ďalej tak, ako som to aj plánovala. Nebolo to ľahké, ale čo je také vlastne v živote? Nič. Všetko je komplikované. Niekedy možno až príliš. Strata priateľa bolí, ale strata najlepšieho priateľa je neopísateľne silnejšia. Je to akoby ste stratili časť rodiny. Prečo má niekto v živote všetko a niekto takmer nič? Prečo je to také nespravodlivé?

„Bella!“ skríkol Charlie z obývačky, keď som vykladala riady z umývačky.

„No?“

„Prišiel Jacob.“ Odložila som posledný čistý tanier na svoje miesto a šla ku dverám, ktoré som s úsmevom otvorila a stretla sa s Jacobovým veselým pohľadom.

„Nazdar,“ povedal a načiahol ruky, aby ma mohol objať.

„Čau,“ zašomrala som a nechala som sa ním objímať. Neviem čím to bolo, ale v poslednom čase som mala pocit, že sa náš vzťah nejakým spôsobom zmenil. Nebolo to také ako na začiatku. Ale čo som ja vedela o vzťahoch? Nič, akurát toľko, čo sa píše v románoch. Lenže si spomínam, že vždy, keď som bola mladšia, som si častokrát predstavovala, ako si jedného dňa nájdem muža, ktorého budem milovať nehynúcou láskou. Tak veľmi, až by sa mi z toho točila hlava a pri každom našom dotyku by som pociťovala povestné motýliky v bruchu a chvenie celého tela. Dobre, znelo to asi naivne, ale myslím, že každá žena, dokonca aj tá, ktorá by to nikdy nepriznala, si v kútiku duše želá cítiť a zažiť niečo také. Lenže napriek tomu, že Jacobov dotyk bol veľmi príjemný, nikdy som z týchto vymenovaných vecí nič necítila. A ktovie, možno je to len výmysel, klamstvo, ktoré vymysleli spisovatelia, alebo nejakí iní umelci zaoberajúci sa nejakým umením. Či už písomným, alebo hocakým iným. Alebo bola láska výmyslom celého ľudstva, ktorý si ju vlastne iba nahovára?  

„Ako sa mi máš?“ spýtal sa a jemne ma pohladil po chrbte. Tak ako vždy.

„Fajn, ako vždy.“ Odtiahla som sa od neho a vtiahla ho dovnútra, aby sme nestáli vonku. Nakoľko bol Charlie doma, museli sme s Jakeom vypadnúť niekam preč, čo bolo vo Forks dosť obtiažne.

„Aký máme plán?“ spýtala som sa a nazula si na nohy tenisky.

„No... myslel som, že by sme mohli ísť so Samom a Leah do Port Angeles do nejakého klubu,“ odvetil Jacob. Klub? Port Angeles?  A vlastne, prečo nie...

„No to by bolo dobré. Potrebujem vypadnúť už z tohto mesta,“ usmiala som sa a načiahla sa po bundu zavesenú na vešiaku. Jacob ma však predbehol, zvesil ju a galantne mi ju zachytil, aby som sa mohla obliecť. Poďakovala som a až potom som si spomenula, že som si nechala kabelku hore v izbe. Rýchlo som po ňu zbehla a ešte oboznámila Charlieho s mojim odchodom a mohli sme vyraziť. Charlie sa ma už ani veľmi nezvykol pýtať, kam idem. Neviem, či to nechcel radšej vedieť, alebo proste len vedel, že nech som kdekoľvek, nemôže sa mi nič stať, pretože je so mnou Jacob a on doňho vkladal aspoň toľkú dôveru, že sa ma nebál s ním niekam pustiť samú. To bolo s otcovej strany niečo, čo by som neočakávala.

„Sam s Leah sú už tu?“ zarazila som sa, keď som si na našej príjazdovej ceste všimla Samovo auto. Bol to červený Ford.

„Hej, oni ma aj doviezli, dohodli sme sa už skôr, že pôjdeme.“ Jacob ma chytil okolo pása a viedol k autu. Trošku ma mrzelo, že mi nedal dopredu vedieť, čo chystá. Čo by sa stalo, ak by som ísť nechcela? Takto som vlastne bola donútená. Myslela som, že sa s nimi niekde stretneme. No, očividne som sa mýlila.

„Ahoj, Bella,“ vypískla Leah a zazubila sa na mňa. Ja som sa len usmiala.

„Ahojte,“ pozdravila som ju aj jej snúbenca. S Leah sa z nás stali dobré priateľky. Za posledný mesiac som mala možnosť tráviť viac času, rozprávať sa s ňou a jednoducho ju viac spoznať. S Jacobom sme často jazdili do La Push. Leah bola veľmi milá a dobrá spoločníčka. Vlastne ju by som mohla aj zaradiť k ľuďom, ktorým môžem dôverovať.

Posadila som sa na zadné sedadlo a Jacob si sadol vedľa mňa. Objal ma okolo ramien a pritlačil k sebe. Zhlboka som sa nadýchla a sledovala krajinu ubiehajúcu okolo nás, kým sme smerovali do Port Angels.  

Keď sme boli na mieste činu, začala som dávať väčší pozor. V tomto meste som bola naposledy pred viac ako rokom. Veľmi sa tu však nič nezmenilo. Port Angeles bolo tiež malé mesto, ale na druhej strane o dosť väčšie než Forks a takisto poskytujúce oveľa viac možností na trávenie voľného času. Zastavili sme pred barom, ktorý patril v meste k najlepším a najnavštevovanejším. Na parkovisku stálo dosť veľa áut. Ale bol piatok, čiže to bolo pochopiteľné. Vošli sme dovnútra posadili sa k jednému z boxov blízko baru. Čašník až príliš nápadne pokukoval po Leah, ktorá si toho bola na sto percent vedomá, ale nedávala to najavo. Zato Sam to najavo dával.

„Ja mu rozbijem hubu, keď sa konečne nezačne kukať aj niekam inam!“ prskol nahnevane a nozdry sa mu rozšírili. Musela som sa usmiať. Žiarlivosť na chlapoch je proste a jednoducho sexy. Ženám dokazuje, že ich má ich partner rád a záleží mu na nich.

„Možno by si mal,“ povedal Jacob zamyslene, „pozerá na ňu už odkedy sme prišli.“

„Zlatko, nevšímaj si ho. Je to len nejaký hlupák a vieš, že ja si z neho nič nerobím. Mám očká iba pre teba,“ zachichotala sa Leah a pritúlila sa k Samovi bližšie. Potom ho pohladila po líci a on sa pri jej dotyku uvoľnil. Obdaril ju krásnym zamilovaným úsmevom. Sam a Leah spolu vyzerali úžasne. Boli ako stvorení jeden pre druhého.  Časť mojej mysle sa na okamih pozastavila nad tým, či aj ja s Jacobom takto vedľa seba vyzeráme. Niečo mi vravelo, že nie. Dôvod som však nevedela. Povzdychla som si.

„Prinesiem nám niečo na pitie,“ ponúkol sa Jacob, ale ešte kým sa postavil, dostavil sa k nášmu stolu ten čašník a na tvári mal úsmev od ucha k uchu. Vlasy farby špinavý blond mal ostrihané na krátko. Viac ako devätnásť mať nemohol. Očami prepaľoval Leah a mne to prišlo vtipné. Sam opäť nahodil nepríčetný výraz a vedela som, že keby na ňom nebola Leah nalepená, už dávno by asi prevrátil stôl a vrhol sa na to chlapča, ktoré by, chúďa, nemalo pri ňom najmenšiu šancu na výhru, pretože Sam bol od neho o dve hlavy vyšší a oveľa mohutnejší.

„Čo vám môžem ponúknuť?“ spýtal sa.

„Dve pivá, jednu kolu a pre moju snúbenicu,“ zavrčal Sam, „nealkoholické mojito.“ Čašník menom David, ako som si všimla podľa menovky, len prikývol a zapísal si to. Samovu poznámku o snúbenici akoby prepočul. So slovami „hneď to bude“ však ihneď odišiel.

„Ja ho prerazím!“ vybuchol Sam a ja som od ľaku nadskočila.

„Sam! Prestaň!“ skríkla Leah. „Už mám toho dosť, vôbec  si ho nevšímaj! Nechcem, aby si si privodil ešte nejaké vredy od toľkého stresovania.“ Sam len niečo zamručal, no ja som jeho odpoveď nezačula. Zaujal ma istý objekt pri vchode, kde som sa pozrela. Vysoký muž so strapatými vlasmi práve prichádzal dverami do vnútra. Náš box sa nachádzal presne oproti tým dverám, čiže som ho videla úplne jasne. Ten spôsob chôdze, vlasy a štýl obliekania sa nedali napodobniť. Patrili len jednému jedinému mužovi. Prekristapána. Srdce mi vynechalo úder, keď som si presne uvedomila, na koho sa vlastne pozerám. A v momente, keď sa na mňa pozrel aj on, sa moje srdce rozbúchalo ako o preteky. Prestala som vnímať všetko okolo seba, moje oči patrili len jemu. Všetka moja snaha o zabudnutie sa zrútila ako domino. Moje odhodlanie zabudnúť, spadlo. Nie, nechcela som už viac zabudnúť. Spomenula som si na všetky naše spoločné zážitky – a že ich nebolo málo! Na naše záchvaty smiechu, keď mi až tiekli slzy. A na sto ďalších vecí, ktoré  sú nezabudnuteľné a zažívate ich len s málo ľuďmi. Sú to vaši blízki. A nech som sa doteraz snažila akokoľvek úporne zabudnúť, vo chvíli, keď som ho opäť zračila, sa všetko vrátilo späť.  Schopná pohybu som však nebola. Iba som ho sledovala rovnako ako on mňa. Nič však netrvá večne a keď sa odrazu na päte otočil a smeroval von z klubu, som spanikárila. Tak toto teda nie!     

V prvom rade sa chcem ospravedlniť, že kapitoly vychádzajú len raz týždenne. Ale skutočne mám toho veľa a absolútne nestíham. Snáď mi to prepáčite. :(

A teraz k deju. Myslím, že netreba veľmi vysvetľovať ani hádať, koho Bella mohla v klube uvidieť. :D Otázne však je, ako sa zachová. :)

Taktiež vám ďakujem za všetky komentíky. Srdiečka, vy si to ani neuvedomujete, ale skutočne mi každá z vás robí takú radosť, že si to ani neviete predstaviť. Zbožňujem vás. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 11. kapitola: