Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twitanic 5. kapitola

22.09.2010 (15:30) • Emielee • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 4168×

5. kapitola – Čo teraz?

Sedela som na posteli a rozoberala niektoré písmená v malej brožúrke. Vedela som, že to, čo čítam nie je napísané mojou rečou. Zrejme španielčina, alebo francúzština, poprípade taliančina. Zaujímalo by ma či Harold ovláda nejakú tú cudziu reč a či by mal ešte trpezlivosť so mnou.  Alebo Edward... Nie! Ten nie! Nemôžem sa nechať ovládať jeho krásou. Už žiadne nevoľnosti. Už žiadna krása.

Kiežby bolo pol šiestej! Teším sa na Harolda. Dúfam, že sa upokojil a bude opäť ten milý vtipný kamarát.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Harold! Zoskočila som z postele a div, že som neskákala dva metre do výšky. Aj keď by som si buchla hlavu o strop.

Matka stále sedela pred zrkadlom. Nevšímala som si ju a so širokým úsmevom som otvorila dvere.

Na moje veľké sklamanie to nebol Harold, ale iný poslíček so šatami v rukách.

„Slečna Swanová, tieto šaty sú pre vás...“ (No to asi ťažko) „...a pre vašu matku!“ povedal podávajúc mi drahé šaty.

Šaty? A pre mňa?

„Výborne! Isabella, prines ich sem! A vy môžete odísť!“ nariadila matka poslíčkovi. Uklonil sa na pozdrav a odišiel.

„Ach! Vidíš, aký je Charlie štedrý! Priniesol šaty aj tebe,“ predniesla výchvaľným tónom. Je mi jasné, čo a ako sa bude moja matka dnes v noci realizovať za nový odev. Nadšene ich vybaľovala z priesvitného obalu.

„Tie sú tvoje, na!“ vtisla mi ich do rúk. Šaty boli broskyňovej farby. Samozrejme, že ich dala mne. Boli jednoduché, nie príliš zdobené, ale stále krásne. No aj tak neboli na štýl Rose Swanovej. Nemali ten honosný podmas, ktorý moja matka tak obdivuje. Tie druhé boli na jej štýl. Tmavo modré dlhé šaty s čiernym saténom v okolí pasu. Na hrudníku bola strieborná ozdoba. Odkiaľ asi ten Charlie berie také množstvo šiat? Od svojej ženy? Nie, vyzerajú úplne novo. Veď má peniaze, môže si dovoliť, čo len chce. Aj milenke nové handry.

„Super! Dnes ideme do tanečnej sály!“ pokračovala matka nadšene. Len to nie! Ja musím ísť za Haroldom!

„Matka, nemyslím si, že je to dobrý nápad...“, rýchlo nejakú výhovorku, „... ešte stále mi je zle a pozrite, ako vyzerám!“

Ten vzhľad ju dostane, nebudem ju predsa strápňovať.

„Isabella! Nič, čo by líčenie nenapravilo. Sadni si!“ nakázala ukazujúc na jej zrkadlo.

„Matka... ja...“ chcela som protestovať, no upozornila ma so zdvihnutým prstom a prísnejšie sa na mňa pozrela.  Poslúchla som. Teraz sa neoplatí ju rozčuľovať. Ale ja musím ísť za Haroldom. Bude sa hnevať, ak to zruším. Mohli by sme ísť s matkou skôr, potom sa tam chvíľu zdržím a nakoniec by som odišla nepozorovane za Haroldom.

„Kedy začína zábava?“ spýtala som sa s predstieraním radosti.

„O šiestej!“ odpovedala a začala s líčením. Výborne, mám pol hodinu. Môžem mu to vysvetliť a niečo sa aj naučiť, potom pretrpieť tancovanie a nakoniec sa vrátiť k Haroldovi...

Veľké množstvo prášku sa šírilo vo vzduchu. Veľmi sa mi chcela kýchnuť. No vydržala som to.

„Vyzeráš lepšie!“ povedala napokon. Ale stále som nevyzerala ako ona. Aj tak by som to nechcela a očividne ani Rose. Neprežila by, ak by som bola krajšia než ona. Typické. Stále bola krása pre mňa neznámy pojem, no bola som pekná.  Postačujúce.

„Môžeš si požičať moje bledé topánky!“ navrhla Rose s dôrazom na slovíčko moje. Jej majetok, za moje peniaze. Tie lodičky si pamätám. Kúpila si ich týždeň pred tým, než začala zvádzať Charlieho J. Smitha.

Obliekla som si tie bledé šaty aj lodičky. Sedeli mi ako uliate. Charlie sa vyzná...

„Vidíš, teraz si dokonca aj pekná!“ poznamenala ironicky matka.

Nešlo s ňou nesúhlasiť. Pekná. Ja nič viac nepotrebujem.  To dokonale stačí. Aspoň mne.

„Matka? Pôjdeme na večeru?“ spýtala som sa, keď môj žalúdok podal o sebe hlasnú správu.

„Ty choď! Ja sa musím pripraviť na ples!“

Výborne! Môžem sa s Haroldom porozprávať. Neváhala som a otočila sa k dverám. Asi štyrikrát som sa potkla. Neviem skrátka chodiť vo vysokých topánkach.

Sadla som si na svoje obvyklé miesto. Tento raz pribehol Harold aj s úsmevom. Už ho tá zlá nálada prešla...

„Vyzeráš úžasne, Bella!“ podišiel ku mne s vínom v ruke.

„Vďaka! Harold, dnes budeme mať asi trošku problém, nevyzerám takto len tak. Matka ma donútila ísť na  tanečnú zábavu.“ Povzdychla som si a Haroldov šťastný výraz sa vytratil.

„Neboj, budeme mať ešte pol hodinu a potom ťa budem musieť opustiť, nič sa nedá robiť, donútila ma!“ pokračovala som zúfalo.

„Dobre!“ riekol chladne a elegantne navieval víno do pohára. Potom sa otočil a odišiel do kuchyne. O pár minút sa vrátil ku mne a podal mi tanier plný vynikajúceho jedla. Mlčky odišiel.

Na takúto stravu by som si rýchlo zvykla. Lenže v Amerike sa asi vrátime k starým, skromnejším a zaužívaným zvykom.

Harold, Harold, Harold... Čo som mu zasa urobila? Máme pol hodinu... Čo sa mu zasa nepáči?

„Harold, tak... dnes to platí, nie?“ opýtala som sa ho nevinne, keď prechádzal okolo môjho stola.

„Ak chceš!“ odpovedal ľahostajne.

„Samozrejme, že chcem. Aj keď len na tú pol hodinu...“ začala som prísne a postupne mi slabol hlas.

„Tak ma tam počkaj!“ prikázal zasa on mne. Prikývla som a pobrala sa do knižnice.

Bolo tu menej ľudí než včera. Ani Edward tu nebol. Tým lepšie pre mňa. Veľké hodiny ukazovali pol šiestej aj päť minút. Harold sa ešte zdrží. Zatiaľ som si vybrala nejakú knižku z detského oddelenia a posadila sa na červené kreslo. Písmená boli veľké, jednoznačné a slová ľahké. Tak akurát pre deti a Slečnu Swanovú. Pomaly som čítala slovko po slovku, až som natrafila na písmeno, ktoré som si nepamätala. Malo tvar ako S, ale opačné a s ostrými hranami. Kde je ten Harold, keď ho človek potrebuje? Hodiny hlasno upozornili na trištvrte na šesť. Mešká... Máme už len pätnásť minút. Kde trčí?

„Slečna Swanová, dobrý večer!“ pozdravil ma známy hlas. Edward Masen!

„Dobrý večer!“ slušne som odzdravila a ponorila svoj nos do knihy. To písmeno som už videla. Určite. Viem, čo to je... No tak, Bella! Sústreď sa. Kašli na Edwarda! Nepomohlo to a opäť som očami zablúdila k jeho úsmevu. Čakala som pocit nevoľnosti, no nič neprišlo.

„Vyzeráte prekrásne, slečna! Chystáte sa na ples?“ spýtal sa. Prekrásne? To preháňa. Ak on nevie, čo je krása, tak to asi nepozná zrkadlo.

„Áno!“ odpovedala som mu s menším zdržaním.

„O dôvod viac, aby som šiel aj ja.“ Usmial sa očarujúcim úsmevom. Bude tam aj on? Počkať, veď je v tmavom obleku a pôsobí naozaj neodolateľne.

„Môžem si k vám prisadnúť, slečna?“ nahol sa ku mne a jeho krásny úsmev ma úplne odzbrojiť.

Tak veľmi som mu chcela povedať nie. No, nedokázala som to. Prikývla som, alebo som sa obávala slabnúceho hlasu.

Čo teraz? Čítaj, Bella, čítaj! Napomenula som sa znovu. Čo je to za písmeno?

„Slečna, páčia sa vám detské knižky?“ spýtal sa zdvorilo. Čo teraz? Prečo mám potrebu sa pred ním tváriť, že čítať viem...? Prikývla som. Prečo? Prečo!?

„A čo sa vám na nich tak páči?“ pokračoval.

Že sú tam jednoduché slova, veľké písmena, veľké množstvo obrázkov.

„Sú pestré, mám rada umenie,“ povedala som dosť chabo. Dobrým klamárom som nikdy nebola. Snáď si to nevšimol.

„Takže, už si si našla nového učiteľa!“ Vo dverách sa objavil Harold s nepríjemným pohľadom. Nepočula som ho prísť a už vôbec som si nevšimla, ako blízko je Edward pri mne.

„Ospravedlňte ma!“ pokračoval nahnevane a opustil miestnosť.

„Harold! Harold?“ zakričala som, no on pokračoval ďalej.

„Prepáčte! Musím ísť!“ ospravedlnila som sa a odišla za Haroldom.

Edward sa zadíval do zeme a povedal svoje „Samozrejme“ sklamane. Nemohla som dopustiť, aby ma Harold neučil ďalej. Utekala som za ním a takmer som spadla v tých hlúpych lodičkách.

„Harold! Harold! Do pekla! Počkaj!“ zavolala som na neho.

„Čo ešte chceš?“ sykol na mňa podráždene.

„Prečo si na mňa taký odporný?“ spýtala som sa na rovinu. Už toto jeho správanie neznesiem.

„Bella! Čo ty si slepá? To naozaj nevidíš, ako mi na tebe záleží? Lenže ty sa zaoberáš Edwardom Masenom a na mňa si už asi zabudla. Tak vám nebudem stáť v ceste!“

Hrdo pokračoval v ceste. Jemu na mne záleží?

„Harold, Harold, prosím, počkaj!“ do očí sa mi tlačili slzy. Neuvedomila som si to. Áno, bola som slepá.

„Prosím!“ Rozutekala som sa za ním, no nezastavil. Opätok sa mi zaboril do koberca a ja som spadla na zem.

„Harold!“ zakričala som naposledy, ale on bol už ďaleko. Moje slzy začali pripomínať potok plný žiaľu.

Neotočil sa. Nevrátil sa ku mne. Je preč... Som opäť sama. Stratila som svojho jediného kamaráta. Nemám nikoho.

„Slečna Swanová, ste v poriadku?“ objavil sa pri mne Edward. Čo si asi myslí? Plačem hlasne na zemi a čakám na niekoho, kto sa nevráti. Samozrejme, že nie som v poriadku.

Objal ma okolo ramien.

„To bude dobré! Neplačte!“ tíšil ma.

„Pohovorím s pánom Philciensom, bude to dobré. Áno?“ pokračoval milo.

„Už nebude!“ precedila som cez vzlyky.

„Nebojte sa, ja to zariadim. Myslím, že už vás hľadala matka,“ riekol sebaisto.

Matka? Takmer som na ňu zabudla. Koľko je hodín? Musím sa vzchopiť! Pretrpieť ten ples, aj keď na neho nemám žiadnu chuť. Kvôli tým hlúpym šatám a kráse.

Utrela som si slzy do ruky a Edward mi pomohol vstať.

„Už je lepšie, slečna Swanová?“

Zaklamala som. Musím predstierať. Kvôli vyššej spoločnosti. Kvôli sebe, kvôli Haroldovi. Možno Edward niečo vymyslí, aj keď pochybujem.

„Môžem vás odprevadiť?“ ponúkol sa.

Opäť som prikývla. Toto nemé vyjadrovanie mi vyhovuje. Bez slov. Mala som chvíľu, aby som sa pozbierala. Matka stála pred tanečnou sálou.

„Kde si bola tak dlho, oh...“ zasekla sa, keď uvidela Edwarda Masena.

„Ospravedlňujem sa, matka...“ prerušila ma.

„To nevadí!“ uistila matka a prehrabla si svoje vlasy.

„Madam, som pán Edward Masen!“ predstavil sa okúzľujúco a pobozkal matke ruku.

„Rose Swanová!“ usmiala sa matka.

„Madam, až po vás!“ Edward ukázal na dvere od sály a pomocníci ich otvorili.

Rose sebavedomo stúpila do dverí.

Potom ma Edward ťahal do miestnosti. Tanečná sála bola gigantická. Tmavé drevo so zlatými stĺpmi. Schodisko pôsobilo kráľovsky, bolo lemované čiernym zábradlím, ohraničené drevom. Na ich koncoch stáli zlaté sochy anjelov zvierajúce pochodne.

Schádzala som zo schodov aj s Edwardom. Dámy boli oblečené v honosných róbach a páni v tmavých oblekoch. Pohybovali sa tak ladne, svižne.

„Smiem prosiť?“ Edward sa uklonil a podal mi ruku.

„Samozrejme!“ riekla som mu.

Pobozkal mi ruku a pridržal ma do tanečného postoja.

„Ale varujem vás, neviem dobre tancovať...“ zahanbene som sklopila zrak.

„Zatancujem to aj za vás.“ Usmial sa a žmurkol na mňa.

Neubránila som sa smiechu. Držal ma pevne a začal sa nežne pohybovať do strany. Asi päťkrát som mu šliapla na nohu. Snažila som sa to zakryť, no ten posledný krát ho to muselo bolieť, pretože som sa postavila celou svojou váhou  na špičky.

„Ospravedlňujem sa, vravela som, že to neviem!“

„Mne to nevadí, som rád, že som s vami!“ pousmial sa. Začervenala som sa a zadívala sa do zeme.

„Ste krásna, keď sa takto červenáte!“ zložil mi ďalšiu poklonu.

„Pán Masen, ja...“ nevedela som, čo mu mám povedať.

„Veľmi by vám vadilo, ak by sme prestali s vykaním?“ navrhol.

„Vôbec nie!“ zostala som v šoku. Pôsobil tak formálne. Toto by som od neho nečakala.

„Výborne! Pán Philciens je asi dôležitý,“ skonštatoval.

„Áno, je to môj jediný priateľ,“ odpovedala som pravdivo.

„Aha, myslel som si, že aj ja som kamarát.“ Díval sa mi priamo do očí.

Teraz mi bolo mizerne. Harold sa hnevá, za to, že som s Edwardom a ani ho nepovažujem za priateľa.

„Samozrejme, že ste!“ prehodila som rýchlo.

„A keďže sme kamaráti, tak to vykanie zrušíme!“ upozornil ma.

Prikývla som - opäť nemé vyjadrovanie.

„Nebojte, o pána Philciensa sa postarám. Vysvetlím mu, že sme priatelia a pochopí to.“

„Ďakujem!“ poďakovala som a nechala sa ďalej unášať jeho pôvabnými tanečnými kreáciami.

Jeho prekrásne zlaté oči sa pozerali do tých mojich. Akoby v nich niečo hľadal. Niečo, čo tam nie je, alebo možno je a on to len obdivuje.

Tancovali sme asi do polnoci. Všetky páry pomaly opúšťali miestnosť a aj na mňa doľahla únava.

„Ďakujem, Edward, ale je už neskoro, som vyčerpaná. Uvidíme sa zajtra!“

„Oh, samozrejme! Môžem ťa doprevadiť?“  ponúkol sa.

„Iste!“ súhlasila som.

Vzal moje rameno a odkráčali sme spolu hore schodmi. O pár chvíľ sme stáli pred mojou izbou.

„Vďaka! Že som mohol stráviť s tebou dnešný večer!“ poďakoval sa mi.

„Aj ja ďakujem!“ opätovala som mu úsmev. Ešte pár sekúnd som sa mu pozerala do očí.

„Bella, ja...“ začal váhavo. „Dobrú noc!“ rozlúčil sa a odišiel.

Pohľadala som kľúč a otvorila dvere od svojej kajuty. Rose tu nebola. Vyčistila som si tvár a drahé šaty odložila do skrine. Lodičky som vrátila matke. Na chvíľu som sa ponorila do tureckej vane. Keď som zavrela oči, mala som pred sebou tvár pôvabného Edwarda Masena a s týmto obrazom som aj zaspávala.

<Ďalšia kapitola - Ako, prosím?>

Autor: Emielee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twitanic 5. kapitola: