Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Vow - 2. kapitola

08.04.2012 (16:00) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 28× • zobrazeno 4013×

2. kapitola

Hlasy. Vynárali sa z temnoty. Nerozumela som, čo hovoria. Nedokázala som ich rozoznať, až na jeden. Bol silnejší než všetky ostatné, no aj tak som mu nerozumela. Akoby hovoril inou rečou. Doslova na mňa kričal, no po čase utíchol spolu s ostatnými. A potom prišli tie ruky. Biele ruky prichádzajúce z priepasti. Dotýkali sa ma, ťahali ma za vlasy, trhali mi kožu. Bolo to zvláštne, no nebolelo to. Až kým ma nepotiahli všetky naraz. Ťahali ma za sebou, nemohla som dýchať, dusila som sa, bránila. Kričala som na nich, nech ma pustia, nič však nezaberalo. Ťahali ma, až sa pred nami objavilo svetlo. Jasné svetlo, ktoré ma oslepilo. Otvorila som oči.

„Preberá sa,“ šepol niekto. Bol to krásny hlas, jeden z tých, čo predtým šepkali. Chvíľku mi trvalo, než som rozoznala tvary a farby okolo seba. Do zorného poľa mi vstúpili dve tváre. Obe boli krásne ako anjeli, až som si na okamih myslela, že som v nebi. Usmievali sa na mňa, aj keď som nevedela prečo. Možno to naozaj boli anjeli bez krídel.

Žena, trochu staršia, no stále krásna bez vrások s očami ako zlato, ma chytila chladnou rukou za dlaň. Striaslo ma a odtiahla som sa, keď mnou prebehla ostrá bolesť. Akoby mi niekto vyrezával mäso z tela a napichával ho na nože. Zasyčala som a vlastný hlas ma prekvapil. Bolo to ako chrčanie vlka, ktorého som ako malá zazrela v La Push. No tá spomienka mi pripadala odrazu veľmi vzdialená. Chytila som sa za hlavu, pôvodcu celej tej bolesti.

„Bella?“ ozval sa muž vedľa mňa. Pootočila som hlavou k nemu. Aj on bol starší, no opäť bez vrások. Mal krásne zlato-biele vlasy a zlaté oči. Jeho pokožka vo svetle lampy žiarila žltkastým tieňom. „Vieš, ako sa voláš celým menom?“ pýtal sa ma ako debila a ja som nechápala prečo. Už dávno som nebola malým dievčatkom, ktoré behalo hore-dole po otcovom dome.

„Volám sa Isabella Marie Swanová,“ hovorila som pomaly a zreteľne chrapľavým hlasom, aby mi rozumel.

Muž v bielom plášti si vymenil smutný pohľad so ženou. „Vieš, kto som?“ spýtal sa ma znovu.

Ešte raz som si ho premerala od hlavy po päty a s istotou som vyhlásila: „Ste doktor.“ Ozvalo sa ťažké vydýchnutie a následne fňuknutie. Žena sa otočila a vyšla z miestnosti.

„Áno,“ pokračoval doktor. „Volám sa Carlisle Cullen. Povedz, čo si pamätáš posledné?“

Musela som nazrieť hlboko do mysle, aby som mu odpovedala. Pamätala som si na detstvo. Na otca, ktorý ma vodieval od vchodových dverí až k svojmu policajnému autu za ruku, bojac sa, aby som nespadla. Pamätala som si aj na mamu. Renée, ktorá sa rozviedla s otcom a našla si druhotriedneho hráča baseballu Phila a s ním sa presťahovala z môjho krásneho a teplého Phoenixu kdesi do Texsasu, či kam. A potom som na to prišla.

„Posledné, na čo si pamätám je, ako som si balila kufre do tašky a odlietala za otcom do Forks. Prišiel po mňa na letisko.“ Keď mi došlo, čo som povedala, strhla som sa. Telom mi prešla ďalšia vlna bolesti, no tentokrát som ju ignorovala a posadila som sa na tvrdé nemocničné lôžko.

„Havarovali sme? Stalo sa mu niečo?“ vykríkla som rozhliadnuc sa dookola. No okrem bielych stien, niekoľkých skriniek a pohovky v rohu tu nebol nikto iný okrem mňa a doktora Cullena. Jeho ruka ma teraz, aj napriek môjmu chabému vzdoru, stiahla späť na lôžko.

„Upokoj sa, Bella, nič sa mu nestalo, pretože ste nehavarovali. Teda, aspoň on nie.“

„Tak čo tu robím? Prečo ma všetko bolí?“ chcela som vedieť.

Na okamih sa zamyslel a potom povedal: „Mala si autonehodu. Preletela si cez okno a zlomila si si niekoľko rebier a polámala chrbticu. Prežila si aj silný otras mozgu, ktorý ti spôsobil kómu.“

Vyvalila som oči. „Čože? Kómu? To som akože bola mimo niekoľko rokov?“

Pokrútil hlavou a nadýchol sa. Zdalo sa mi, že sa mu ťažko o tom hovorí. „Nie rokov, toho sa nemusíš obávať. Z kómy si sa prebrala už po prvom mesiaci, no ďalšie dva týždne sme ťa museli udržovať v umelom spánku, aby sa ti všetky kosti zrástli správne. Potrebovala si pokoj a nechcel som, aby si sa pre niečo rozrušovala.“ Nasledovala dlhá pauza. Asi uvažoval, ako pokračovať. „No otras mozgu ti nespôsobil len kómu. Bella, máš amnéziu. Nepamätáš si posledné dva roky.“

Dva roky? znelo mi v hlave ako ozvena. Bola som taká šokovaná, že som nedokázala zavrieť ústa, ani prestať vyvaľovať oči. Doktor Cullen bol trpezliví.

„Ako-ako to môžete vedieť tak presne?“

„Bella, proste to viem. No môže sa stať, že to nebude trvalé. Urobíme ešte nejaké vyšetrenia, potom budeme vedieť viac. Zatiaľ si oddýchni.“ Otočil sa a chcel odísť, zastavila som ho.

„Počkajte! Kde sú moji rodičia? Kde je Charlie a Renée?“

Otočil sa. „Obaja tu stále sedeli. Boli vyčerpaní. Poslal som tvoju mamu s jej priateľom do hotela, nech si oddýchne. A Charlie sa musel ako šerif vrátiť do práce. Pospi si ešte a keď sa znovu zobudíš, už tu budú čakať.“ Prikývla som a on odišiel. Ako náhle sa za ním zatvorili dvere, po tvári sa mi spustili teplé slzy. Dva roky, stále som si opakovala. Čo sa stalo za tie dva roky? Na čo si nespomínam? Na koľko ľudí som ešte zabudla? 

***

„Bella? Zlatko, prebuď sa.“ Spoznala som známy hlas mojej mamky Renée, ktorý mi šepkal do ucha. Okamžite som sa donútila prebudiť a prudko som otvorila oči. Uschnuté slzy mi zlepili mihalnice, a tak som si rýchlo pošúchala oči. Aj tento pohyb bolel, no ignorovala som to. 

Potrebovala som uvidieť nejakú známu tvár, ktorá by si povedala, že všetko bude v poriadku. Keď som uvidela jasnú žiariacu tvár Renée, šťastím som sa rozplakala a pevne ju objala. Trvalo to niekoľko minút, no nechcela som ju pustiť. Bola mojím posledným oporným pilierom o ktorom som si bola istá, že je skutočný a len tak ľahko sa nezrúti ako môj život.

„Ok, drahá. Už ma môžeš pustiť, inak ma zadusíš,“ hovorila celá šťastná. Nechcela som ju pustiť. Museli ma od nej doslova oddrhnúť nejaké ruky. Chladné ruky doktora Cullena. 

„Nerob, prosím ťa, prudké pohyby. Ešte nie si celkom vyliečená,“ upozornil ma. Zase som si raz pri ňom pripadala ako malé dieťa. Vzdychla som si a ľahla si späť na posteľ. Spak ruky som si utrela slzy a poobzerala sa.

„Kde je Charlie? A Phil?“ Nikde som ich nevidela.

„Charlie ešte neprišiel, no povedal, že je na ceste. Ide až zo Seattlu. A Phil sa musel vrátiť späť domov. Skončila sa mu dovolenka, no len čo to bude možné, sľúbil, že ťa príde pozrieť.“

Usmiala som sa. Bolo mi jasné, že obaja moji „otcovia“ mali svoje vlastné povinnosti a nemohli čakať na mňa, kedy sa preberiem. Koniec koncov, mohla som sa prebrať až o rok, alebo pri najhoršom nikdy. Stisla som maminu teplú ruku.

„Je mi ľúto, že som ti spôsobila také trápenie, mami. Doktor Cullen hovorí, že som mala autonehodu, no nepamätám sa na to. Neviem, čo sa stalo, že som havarovala,“ krútila som hlavou. Bolo mi to naozaj ľúto, že sa všetci museli pre mňa trápiť.

Po chvíľke ticha, keď jej tvárou prebehol hnev sa opäť usmiala. „Nemusíš sa trápiť, zlatko. Ty za to nemôžeš. Asi ti len niečo vbehlo do cesty a ty si nestihla zabrzdiť. Už na to nemysli, dcérka. Teraz je už všetko v poriadku.“ Znova ma objala. Rýchlo, no silne.

Táto odpoveď mi nestačila. Chcela som poznať pravdu, no nechcela som sa na to pýtať mamy a to hneď z troch dôvodov: po prvé, určite nevedela, ako to presne bolo; po druhé, nechcela som jej spôsobovať ešte väčšie trápenie a po tretie, mala som pocit, že predo mnou niečo tají.

Rozprávala som sa s Renée skoro celý deň, až kým ju doktor „nevyhnal“. Keď odišla, obzerala som si miestnosť. Vyzerala ako obyčajná nemocničná izba, no s tieňmi na stenách, ktoré tam hádzalo svetlo z nočnej lampy, bolo o čosi strašidelnejšia. Skryla som sa pod paplón a pritiahla som si ho až k brade. Po chvíli som otočila hlavu k oknu. Nebolo zastreté záclonami a žalúzie boli tiež vytiahnuté dohora. Videla som na hviezdy. Boli to malé biele bodky uprostred nočnej priepasti. Tie hviezdy mi pripomínali, že nie som sama v tej izbe. A už som sa prestala báť tieňov.

Dni sa mi v tej jednej izbe zlievali dokopy. Aj keď Renée spolu s Charliem chodili pravidelne každé ráno a odchádzali poväčšine až večer, nudila som sa a chcela som odtiaľto vypadnúť. Jedinou raritou boli vyšetrenia, ktoré som trávila s doktorom Cullenom, no stále som sa cítila ako väzeň, ako porcelánová bábika, ktorá je nitkami pripútaná ku škatuli, aby sa náhodou neoškrela. Pýtala som sa doktora, kedy ma pustia s mamou domov, no stále sa mi dostalo rovnakej odpovedi: „Ešte nie sú spravené všetky vyšetrenia.“ A aj to mi už pekne liezlo na nervy.

Žena so zlatými očami, ktorú som videla v prvý deň, keď som sa prebrala z kómy, ma už viac navštíviť neprišla. Stretávala som ju len občas na chodbe, keď som chodila na záchod, ako sa rozprávala s mojím doktorom. Chcela som sa na ňu spýtať, pretože nevyzerala ako sestrička a nespomínala som si, že by som ju v minulosti niekedy stretla. Ale nikdy som na to nemala odvahu. Aj keď som sama nevedela prečo.

Nadvihla som sa na lôžku na lakte a vzala som plastový pohárik zo skrinky. Nadvihla som ho k ústam, no na moje veľké prekvapenie bol prázdny. Vzdychla som a oblizla si zoschnuté pery. Potrebovala som sa napiť.

Bola už tma, dokonca aj svetlo na chodbe, ktoré mi prenikalo do izby spod dverí pohaslo. Sestričky už spravili rutinnú obhliadku a teraz určite niekde spali. Odtiahla som prikrývku a sadla si na posteľ. Nohy som si ponorila do teplých papučiek a od bolesti som sa narovnala. Už nebola taká prenikavá ako v prvé dni, ale stále ma unavovala. Postavila som sa a prešla tých pár krokov k vešiaku. Aj keď bolo leto, nemocnica bola chladná a to hlavne chodby. Obliekla som si ho a stisla kľučku.

Mala som pravdu, na chodbe bolo ticho a celú chodbu osvetľovalo len slabé svetlo z automatu za rohom. Znovu som si oblizla pery. „Tak čo, Bella?“ spýtala som sa samej seba. „Dáš si studenú vodu z kohútika alebo teplý čaj z automatu?“

Nebolo ťažké rozhodnúť sa. Zvrtla som sa naspäť do izby a kelímok som položila späť na skrinku pri posteli. Otvorila som šuplík a vytiahla som šikovne schovanú peňaženku spod igelitového vrecka s ovocím, ktorú mi tam nechala Renée na poslednej návšteve. Bola som jej neskutočne vďačná, keď som v nej našla drobné do automatu. S úsmevom som otvorila znovu dvere a vyšla na chodbu. Zastavila som až pred automatom.

„No,“ znovu som svojím hlasom prerušila strašidelné ticho na chodbe. „Je tu lipový, citrónový a ovocný. Tak ktorý, Isabella?“ Vhodila som mince do automatu a s veľkým premáhaním som stlačila tlačidlo s ovocným čajom. Keď stekal do plastového pohárika, jeho sladká vôňa mi udrela do nosa. Opatrne som vzala horúci pohár a sadla som si na pohovku vedľa automatu. Čaj som položila vedľa na stolík a čakala som, kým trochu vychladne. Medzitým som si mimovoľne začala pospevovať melódiu uspávanky, ktorá mi znela v hlave.

Po chvíli som si odpila z čaju. Nebol taký dobrý, ako som si pamätala, no na suché hrdlo bol akurát. Začula som, ako sa kdesi na chodbe otvorili dvere a známi hlas doktora Cullena. Prestala som spievať a započúvala som sa do jeho rozhovoru s neznámym.

„Zdieľam ich názor. Nemal si sem chodiť.“ Doktorov hlas bol hrubý, možno aj nahnevaný.

„Nemohol som to viac vydržať. Musím ju vidieť. Musím sa na vlastné oči presvedčiť, že je v poriadku,“ namietal krásny zamatový hlas.

„Ak si myslíš, že uľavíš svojmu svedomiu, tak...“

„Nie, ja viem, že nie. Ale nechápem, prečo zvaľujete všetku vinu na mňa. Uznávam, že som nemal tak prudko zabrzdiť, ale je to jej vina. Po prvé, nemala si odopínať pás a po druhé, nemala sa so mnou hádať za každú cenu. Ak by nebola taká tvrdohlavá, nikdy sa to nemuselo stať.“

„Ak by si ju nepodvádzal, nikdy sa to nemuselo stať,“ okríkol ho doktor. Postupne som začala chápať, že sa bavia o mne. Ešte viac som nastražila uši.

„Teraz je to už predsa jedno. Na nič si nespomína a tak môžeme ísť každý vlastnou cestou,“ ozval sa po chvíli znovu ten krásny hlas.

„Tak na to zabudni,“ zvýšil hlas doktor Cullen. „Tak ľahko sa z toho nedostaneš. Bella bude bývať do konca leta u nás. Už som o tom hovoril s Charliem aj s Renée. Súhlasia s tým, že si musí spomenúť. A ty sa posnažíš, aby ste sa dali znovu dokopy. Ak nie, ak medzi vami nebude nič a ona si nespomenie, pôjde na vysokú. A už sa nikdy nemusíte vidieť.“      

Nastala chvíľa ticha. Opäť raz som bola šokovaná. Už rozhodli o mojom ďalšom živote bez môjho vedomia? Jedno mi bolo jasné, doktor Cullen nebol len mojím doktorom. Pravdepodobne bol otcom chlapca, s ktorým som havarovala. Otcom toho, ktorý mi spôsobil amnéziu a zobral mi skoro dva mesiace života.

Prudko som vstala až som si po ruke vyliala horúci čaj. Prebehla mnou ostrá bolesť, no okamžite ju umlčala zlosť, ktorá mi prúdila v žilách. Cítila som sa ako boh pomsty. Chcela som vidieť toho, čo mi ublížil. Chcela som sa mu pozrieť do očí a zistiť, či je naozaj taký chladný ako som počula z jeho slov.

Vystúpila som spoza rohu, no zazrela som len dva tiene ako vstupujú do mojej izby. Spravila som krok dopredu. Čakala som, kedy doktor spanikári, keď zistí, že tam nie som. Netrvalo to dlho. Obaja odtiaľ vyleteli ako strely. Očami som zazrela len doktorov biely plášť, ktorý sa ako šmuha blížil ku mne. Nadýchla som sa zvíreného vzduchu.    

„Bella, čo robíš na chodbe?“ Jeho hlas bol vystrašený. Chytil ma chladnými rukami za plecia, už som si myslela, že mnou chce zatriasť, no asi uznal, že po otrase mozgu to nie je práve najlepšie riešenie. Môj pohľad sa však nevenoval jemu. Pozerala som sa poza jeho plece na tmavú siluetu neznámeho chlapca, ktorý zapríčinil môj stav.   

Bol vysoký a chudý. Tričko na ňom priliehalo a ukazovalo všetky jeho svaly na rukách a na bruchu. Slabé svetlo osvetľovalo polovicu jeho tváre. Mal hranatú bradu a bielu pleť, podobnú ako doktor Cullen. Jeho vlasy mali farbu medu s tmavými a svetlými odleskami. Pery mal tiež hranaté, teraz zovreté do úzkej linky. Nos mal dokonalý a nad ním žiarili dve oči. Prisahala by som, že si na tie oči pamätám. Mali všetky odtiene taveného zlata. Ale nie. Akokoľvek som sa snažila, nespomínala som si na neho. Nevedela som ako sa volá a to ma deprimovalo.

„Isabella, počuješ ma?“ Hlas doktora Cullena ma vrátil späť na chodbu a konečne som pozrela na neho.

„Áno, bola som si len po čaj,“ odvetila som mu aj na prechádzajúcu otázku a ako dôkaz som zodvihla pohár. Vydýchol si a cez rameno sa pozrel na svojho syna.

„Tak keď už si hore, aspoň ti niekoho predstavím. Toto je Edward, môj syn. Spomínaš si na neho?“ ukázal na Edwarda. Zase mnou prebehla zlosť. Pristúpila som k nemu a vykríkla som.

„Áno, jasné, že si ho pamätám. On je ten, čo mi spôsobil toto. To on ma skoro zabil. Kvôli nemu som prišla o dva mesiace života. Hajzel.“ S tými slovami som na neho skočila a začala mu šklbať vlasy z hlavy a škriabať ho po tvári. Potrebovala som sa zbaviť tej zlosti. Trhala som mu kožu, až kým som nezacítila spálené mäso.

Zaklipkala som očami. S ľútosťou som zistila, že stále stojím pri doktorovi Cullenovi. Nevykričala som mu, čo si o ňom myslím, ani som ho nezačala driapať ako levica. Ale ten pach spáleného mäsa, ktorý mi dvíhal žalúdok, mi stále ostával v nozdrách. Nevšimla som si bolesť, ktorá mi vyžarovala z ruky.

Bez premýšľania som pustila pohár a utekala na záchody, pridržiavajúc si ruku k hrudi. Nechcela som sa na ňu pozrieť v strachu, že uvidím krv. Zadychčane som prerazila dvere na konci chodby a ruku položila pod kohútik. Pustila som čo najchladnejšiu vodu a čakala na úľavu. Tá prišla, aj keď úplne inak. Zahmlilo sa mi pred očami a zosypala som sa k zemi.     

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Vow - 2. kapitola: