Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Vow - 15. kapitola

15.10.2012 (07:00) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3684×

15. kapitola

V tom okamihu som tri veci vedela na sto percent:

Po prvé, Cullenovci, Daren a jeho sestra sú upíri. 

Po druhé, prahnú po mojej krvi. 

A po tretie, do jedného z nich som bola kedysi zamilovaná. A možno ešte stále kdesi v hĺbke svojho srdca som.

„Bella, prosím ťa, upokoj sa!“ prikazovala mi Alice a nervózne prešliapavala predo mnou. Rukami si zakrývala uši a ja som si uvedomila, že ešte stále kričím. Zavrela som ústa a padla na posteľ. Alice si vzdychla a prekvapene sa na mňa pozrela.

„Čo sa stalo? A prečo sa ma pýtaš takú hlúpu otázku?“ chcela vedieť. Nebola som si istá, či to chce uhrať na neviniatko, ale bolo neskoro. Už som poznala pravdu. Dočerta, rázne som pokrútila hlavou. Nemohla som jej povedať, že to viem. Vyzerala by som ako blázon. A čo keď sa mi to iba zdá? Čo keď si len zase niečo nahováram a oni sú obyčajný ľudia?

Máš pravdu, Bells. Ak by si teraz povedala Alice pravdu, asi by ťa hodili rovno do blázinca. A ak máš predsa len pravdu, kde berieš tú istotu, že ťa potom nezabijú? Čo ak si budú chcieť uchrániť svoje tajomstvo? Čo ak nebudú chcieť, aby si o tom vedela? Premýšľaj...

Moja druhá polovička mala pravdu a ja som s ňou chtiac nechtiac musela súhlasiť. Aj keď v duchu mi niečo hovorilo, že oni nie sú schopný ublížiť mi, potrebovala som si byť na istom. Veď išlo o môj život! Sakra...

Pokrútila som hlavou. Nie, kým nezískam viac dôkazov nič im nepoviem, rozhodla som sa. Zaklipkala som očami a prekvapivo som zistila, že už nie som s Alice v miestnosti sama. Predo mnou kľačal Carlisle a malou baterkou mi svietil do očí. Najskôr do jedného, potom do druhého. Alice stála pri dverách a nervózne si hrýzla nechty. A hneď vedľa nej bol Edward. Bol ku mne otočený chrbtom, no tie vlasy a zadok by som spoznala kdekoľvek.

„Je v úplnom poriadku. Neviem, prečo nereaguje,“ otočil sa k nim Carlisle. Nereagujem?

„Alice, nemohla si si dávať väčší pozor,“ precedil pomedzi zuby Edward skoro nepočuteľne. Všimla som si, ako sa jeho malá sestra prikrčila a oči mala zrazu farby roztaveného zlata.

Potrebuješ viac dôkazov? Toto ti nestačí? ozval sa ten strachopud v mojej hlave. Opäť som pokrútila hlavou. Všimli si to. Hrať sa na bezduchú bolo neskoro. Vstala som, aj keď doktor Cullen sa tváril, akoby som sa mala každú chvíľu zrútiť späť na posteľ.

„Isabella? Si v poriadku?“ opýtal sa ma.

„Samozrejme. Trochu sa mi zakrútila hlava, ale po otrase mozgu je to asi normálne,“ pokúsila som sa o úsmev, no vyšla z toho len nepríjemná grimasa. Doktor sa zatváril trochu nedôverčivo, no našťastie mi uverili.

„Bella? Vieš, čo si sa ma pýtala?“ pristúpila ku mne Alice a ja som okamžite začala zatĺkať a hrať sa na hlúpu. Bolo to jednoduchšie ako vysvetľovať všetkým, prečo som sa spýtala zrovna takú absurdnú otázku. Všetci traja to vzali. Carlisle s Edwardom odišiel a mňa Alice vtiahla do módneho prúdu. Popritom, ako mi vyberala nejaké šaty na prezlečenie, nemohla som si odpustiť pozorovať ju. Bola som zmätená. Nedokázala som si predstaviť toto malé dievčatko ako upíra, ktorý zabíja ľudí. Alice a Dracula to proste nešlo dokopy.

„Tieto,“ skríkla odrazu, až mi skoro praskli ušné bubienky. Pribehla ku mne a podala mi letné šaty s čiernim vrškom a modrou sukňou s kvetinkami. K tomu mi podala vysoké modré topánky s celým opätkom. Skepticky som sa na ňu pozrela.

„Alice, to myslíš vážne? Chceš, aby som sa niekde zabila?“ Zhrozene som zdvihla opätky na úroveň očí. Pri mojej smole totiž bolo viac než len pravdepodobné, že sa strepem už pri prvom kroku a zlámem si väzy. Akoby nestačilo, že v deň, keď som sem prišla, som mala na nohách podobné opätky.

„Nepreháňaj. Keby niečo, zachytíme ťa,“ usmiala sa doširoka a postrčila ma do kúpeľne. Nechápala som, ako to myslela, že ma „zachytia“, no nevenovala som tomu extra pozornosť. Prezliekla som sa a na nohy si obula tie vražedné zbrane. Keď som vyšla z kúpeľne, zaskučalo mi v žalúdku, tak bolo už na prvý pohľad jasné, kam sa poberieme ďalej.

Alice ma vzala pod ruku ako najlepšiu priateľku a mňa pri tom chladnom dotyku striaslo. Odrazu do seba všetko zapadalo ako hodiny. Opatrne sme zišli po schodoch do kuchyne, kde bol ako na potvoru Edward. Sede za pultom a čakal na nás? Nemohla som to povedať na sto percent, ale naozaj to tak vyzeralo. Keď nás začul, zdvihol hlavu a čiernymi očami si ma premeral od hlavy po päty.

Takže oči im stmavnú, keď zacítia ľudskú krv? No super... Srdce mi splašene bilo, pretože krv do neho začala stekať rýchlejšie. Akoby sa bála. A ja som jej to nezazlievala. Pod chabou vrstvou jemnej pokožky sa musela cítiť zraniteľne a chcela sa ukryť, aj keď nemala kam. Bola som ako fľaša plná krvi, ktorú stačí len odšraubovať.

„Čo si dáš na raňajky?“ milo sa ma spýtala Alice a mne sa v hlave zrodil plán, ktorý mohol na sto percent potvrdiť alebo vyvrátiť pravdu o ich pôvode.

Obišla som pult a trochu roztraseným, neistým krokom podišla k chladničke. Vytiahla som mlieko na cereálie a otočila sa k Alice. „Cereálie. Dáš si so mnou?“ opýtala som sa so širokým úsmevom. Alice si vymenila pohľad s Edwardom a sadla si proti nemu. Záporne pokrútila hlavou. „Alice, neboj sa. Môžeš zjesť čokoľvek a nebude to na tebe vidieť. Určite ma nenecháš jesť samú.“ Bez ďalších rečí som vytiahla dve misky a dala zohriať mlieko. Za sebou som počula reči, no neobrátila som sa, aj tak by potom prestali hovoriť. Ako vždy.

Vytiahla som mlieko a zaliala ním dve misky s kopcom cereálií. S predstieraným úsmevom, ktorý bravúrne skrýval môj strach a so šialene bijúcim srdcom, som sa k nim otočila.

„Bella, ja... mám ešte nejaké povinnosti. Ale Edward mi práve hovoril, že by si cereálie dal, tak, maj sa.“ A už jej nebolo. Odišla rýchlejšie ako raketa vypálená zo stíhačky. Začula som ešte, ako Edward zavrčal a prekliala som tú malú potvoru sadajúc si na jej miesto proti Edwardovi. Podala som mu misku a popriala dobrú chuť.

Sledoval ma, ako si naberám sústo za sústom a spokojne ho chrúmem v ústach, no sám si nezobral. Úsmev ma prešiel. „Ak to nezješ, naštveš ma ešte viac.“ Pche, akoby sa to dalo. Edwarda som nenávidela a ak by sa teraz priznal, že je upír, asi by som hystericky utiekla prvými dverami. Alebo žeby som to zobrala oknom? Hm, a možno som to mala urobiť už skôr. Nie sa hrať na detektíva.

Pozrel na mňa a späť do misky. Tvár sa mu skrčila v znechutenej grimase, keď si zobral na ližičku dve cereálie a vopchal ich do úst. Ani ich nepochrúmal, len prehltol. Naplo ho.

„Myslela som si,“ šepla som si popod nos ako konečnú odpoveď. Bola to pravda. Edward a jeho rodina sú upíri. Alebo možno len nemá rád cereálie? Chabo som zaprotestovala. Dočerta. To som naozaj až taká hlúpa a bojím sa pravdy? Bella, priznaj si to! Edward je vraždiaci stroj!

„Čo si si myslela?“ zastavil ma Edwardov hlas v ďalších myšlienkach. Sledoval ma prenikavým pohľadom a potom sa zarazil.

Zdvihol sa zo stoličky ako blesk, pričom tá dopadla s rachotom na zem. Došlo mu, čo viem. Tvár sa mu skrivila v bolestivej grimase a oči mu hrozivo zasvietili. Až vtedy som si uvedomila, v akej nebezpečnej situácií sa nachádzam. Týčil sa predo mnou ako boh vojny, až sa mi zastavovalo srdce. Bol neskutočne vysoký a samý sval. Po prvý krát som z neho mala skutočný strach.

„Ako dlho to už vieš?“ opýtal sa ma zastreným, chrčavým hlasom.

Rozum mi hovoril, aby som sa postavila, aby som nebola takou ľahkou korisťou, no moje nohy sa ani len nehli. Skamenená som sedela pred ním, neschopná slova.

„Bojíš sa ma?“ Automaticky som prikývla. Kútiky pier sa mu nadvihli v jemnom úsmeve a potom znovu klesli. To zastavilo moje srdce už úplne. Prikazovala som si neomdlieť, ale bola som odrazu taká slabá ako čaj.

Nie, doriti, Bella, neomdlievaj! Zavolaj o pomoc! Otvorila som ústa, no hlas mi zamrel v hrdle a nohy akoby mi niekto prikoval k zemi. Edward sa pohol z miesta tak pomaly, povedala by som až neprirodzene pomaly, rovno ku mne. Ostražito som ho sledovala skúmajúc každý jeho pohyb. Oči mal čierne ako dva uhlíky a to ma desilo. No rozum mi hovoril, že keby ma chce zabiť, urobil by to rýchlo. Nepredlžoval by to.

„Bella, ja ti neublížim,“ šepkal. Ale neverila som mu.

To, ako sa doteraz správal, nenaznačovalo, že by mi nechcel ublížiť. Vstala som a o krok som ustúpila a on zastavil tesne predo mnou. Každým pórom som vnímala jeho chladné telo, jeho prudké dýchanie a na lícach som cítila jeho sladký dych. Nohy sa mi podlamovali a ja som si spomenula na bozk z auta. Pohľadom som zablúdila k jeho perám, ako vytesaným z mramoru. Stačil len kúsok, aby som ho pobozkala. A naozaj som chcela. Odrazu mi bolo jedno, že je to upír, nemŕtvi, ktorý by ma mohol bez mihnutia oka zabiť. Jediné, čo som chcela, bolo dotknúť sa jeho mramorovej hrude a znovu ochutnať jeho pery.

„Neublížim ti, Bells, to Daren ťa chcel zabiť.“ Čarovný okamih sa stratil. Vrátila som sa späť k jeho očiam čiernym ako dva uhlíky. Nadvihla som obočie a v duchu preklínala Edwarda, ako rýchlo dokázal pokaziť ten pekný okamih.

„Chcel ťa zabiť, len tak-tak sa ovládal. On-“

„A ty sa snáď neovládaš len tak-tak?“ prerušila som ho rýchlo. „Myslíš, že som taká hlúpa a neviem, prečo máš čierne oči vždy, keď sa stretneme? Tak prečo ešte stále odolávaš, Edward. Prečo to už konečne neukončíš?“ hlas sa mi dvíhal. Pohľad mu stvrdol v kamennom výraze a začula som, ako zaťal sánku.

„Neprovokuj ma,“ zachrčal a prehltol, akoby som sa mala zľaknúť.

„Nenávidíš ma, tak prečo si ma nenechal u Darena? Bolo by mi tam lepšie.“ Prekrížila som ruky v bok a vyzývavo hľadela do jeho tváre. Naozaj som chcela poznať odpoveď na túto otázku, neverila som, že by sa tak podieľal na mojom „únose“ z Darenovho bytu len kvôli svojej rodine. Alebo bol až taký nafúkaný, že by nezniesol predstavu, že som s niekým iným?

Schytil ma za zápästie a potiahol. Narazila som o jeho pevnú hruď, až mi to vyrazilo dych.

„Povedz mi, že ho nemáš rada, že ste spolu nič nemali.“ Jeho hlas znel tak naliehavo. Naozaj mu záležalo na mojej odpovedi, no ja som pocítila túžbu klamať mu. Trochu ho ešte potrápiť, nech sa topí vo vlastných výčitkách. Ale nemohla som.

Jeho vôňa bola priveľmi sladká a ja som sa nedokázala sústrediť na klamstvo. Rezignovane som mu zaborila voľnú ruku do vlasov a pritisla svoje pery na jeho. Keď sa ani nepohol, na okamih som sa zľakla odmietnutia, no o sekundu na to už prevzal iniciatívu a začal mi vracať bozky. Dychy sa nám miešali a ja som už úplne padla k zemi, keby ma nezachytil druhou rukou. Chlad, ktorý sál z jeho pokožky som ani nevnímala. Rukou som zašla hlbšie do jeho vlasov a pritiahla si jeho tvár k svojej. Zapotácali sme sa. Podali sme dozadu a ani neviem ako, odrazu som ležala na Edwardovom tele rozčapenom na podlahe.

„Bella, milujem ťa. Ešte nikdy som žiadnu nemiloval tak, ako teba.“ Odtiahla som sa, aby som sa presvedčila, že to myslí vážne, a myslel. Ale nebol to ten Edward, ktorého som poznala. Ani tá prítomnosť, v ktorej som žila. Ležala som s Edwardom na slnkom zaliatej lúke plnej poľných kvetov, ktoré ma šteklili po tvári. Od jeho mramorovej tváre sa odrážali slnečné lúče a vytvárali malé diamanty. Aj keď som na to bola zvyknutá, aj po tak dlhom čase s ním, ma to dokázalo fascinovať. Zlaté oči mu žiarili a odrážala sa v nich čistá úprimnosť.

„Naozaj to myslíš vážne?“ trochu som ho provokovala, aj keď som vedela, že to myslí smrteľne vážne. Naklonil sa nado mňa a venoval mi sladký bozk. Keď sa znova odtiahol, v ruke držal prsteň s diamantom, ktorý podobne ako jeho pokožka odrážala slnečné svetlo a vytvárala slabú dúhu. Srdce mi poskočilo. Nechcela som byť domýšľavá, no vedela som, čo to je.

„Myslím to vážne. A chcem ti to aj dokázať. Bella, vezmeš si ma?“ opýtal sa neisto. Preskočila som pohľadom z neho na prsteň a potom späť na neho a nemohla uveriť vlastným ušiam. Sníva sa mi, presviedčala som sa v duchu. Jasné, muselo sa mi snívať. V bruchu mi zatrepotali motýlie krídla a srdce mi skoro vyskočilo z hrude od šťastia. Ani som si neuvedomovala, čo robím, len mi ruky vystrelili do vzduchu, oblapila som Edwarda okolo krku a objala ho tak pevne, až sa so smiechom zvalil na mňa a skoro som sa zadusila.

„Bells, asi by si to mala povedať,“ lapal po dychu. Pustila som ho a on sa odtiahol, aby mi videl do tváre. Upokojila som sa a zadržala tú vlnu neskutočného šťastia, ktorá sa mi rozplývala po celom tele. Horlivo som prikývla.

„Áno, áno, áno, vydám sa za teba,“ preskakoval mi hlas od šťastia. Ani som sa nenazdala a už som stála na nohách v Edwardovom náručí a vychutnávala si jeho pery. Bola som ako v extáze. Do nosa sa mi dostávala Edwardova dokonalá vôňa a cez slabú vrstvu oblečenia som vnímala chvenie. Tento okamih som si chcela pamätať navždy. S Edwardom som chcela stráviť celú večnosť.

„Bella? Bella, doriti, preber sa!“ trasľavý hlas ma prebral zo spomienok. Zaklipkala som očami, z ktorých sa mi liali prúdom slzy a uvedomila si, kde vlastne som. Nemohla som uveriť tomu, čo som pred chvíľou videla. Upíri neboli jediné tajomstvo, ktoré som nemala asi nikdy spoznať. Ja... bola som s Edwardom minimálne zasnúbená, ak nie aj viac. Pozrela som na ruku, kde sa v minulosti určite nachádzal prsteň a tvár sa mi skrivila hrôzou. Prečo mi to zatajili? Prečo...

Na koniec sa chcem ospravedlniť, že písanie tejto kapitoly mi trvalo tak dlho, ale v priebehu tých všetkých týždňov sa vyskytovali situácie jedna za druhou, keď som nebola schopná písať a niekedy, aj keď som mala čas, tak som nevedela čo napísať. No, dúfam, že som vás touto kapitolou až tak nesklamala, pretože som ju písala vetu za vetou a vôbec to nebolo jednoduché.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Vow - 15. kapitola: