Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 9. kapitola

27.04.2010 (19:15) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1067×

Zobudila som sa v miernom šoku. Okolo mňa bolo veľa doktorov. A jeden muž, čo nebol v bielom. Bolo to zvláštne. Nikto si nevšimol, že som už otvorila oči a keď s na mňa pozerali. Snažila som sa pohnúť. Šlo mi to celkom normálne a aj som si sadla. Pooberala som sa okolo seba .

„ÁAAAA...“ kričala som na celú nemocnicu. Ja som videla samu seba ležať. To bolo niečo strašné. Videla som svoju bledú tvár, ktorá ladila s prostredím. Bola dokonca ešte belšia. Postavila som sa a snažila som sa, aby si ma niekto vôbec všimol.

„Počujete ma?“ mávala som im pred tvárou rukou. Ten chlap sa ani nepohol.

„Vidíte ma?“ pýtala som sa dookola. Nikto si ma nevšimol. Tak som si povedala, čo tak keby som mu vylepila. Nech sa spamätá chlapec. Vylepila som mu facku, lenže čo sa nestalo, moja ruka mu prešla cez tvár akoby nič. Nič to s ním neurobilo.

„To nie,“ začala som nariekať, myslím, že keby ma počula celá nemocnica, tak by sa začala otriasať. Ale tu si nikto nič nevšimol.  Všetci sa starali len o moje telo.

„Čo ja budem teraz robiť? Akože ja teraz neviem, či som duch alebo čo,“ vykročila som a pomyslela som si, že keby som bola duch, tak prejdem v pohode cez stenu. A aj som prešla. Polovica tela mi ostala v mojej izbe. Čiže, pri nejakom inom pacientovi som mala len hlavu. Niečo strašné. Vrátila som sa do svojej izby a pozerala som sa na papiere, ktoré ležali n mojej posteli. Nikoho tam nebolo. Asi stihli odísť, kým som bola v druhej izbe. Pozrela som sa do papiera a začala som čítať.

„Ja som v kóme,“ povedala som po šepky. Sadla som si na posteľ a nariekala som.

„Čo ak bude toto už navždy?“ Napadlo ma niečo. Zistila som, že neviem kto som, ani odkiaľ pochádzam. Možno sa rozpamätám, keď si to zistím. Pozerala som do papierov a tam som našla svoju adresu. Postavila som sa a rozbehla som von z izby. Bolo to zvláštne. Niekedy som sa pomýlila a chcela som otvoriť dvere. Horko ťažko som našla východ. K svojmu domu som sa dostala mestskou dopravou. Trvalo to dlhšie, ako som si myslela, ale vyšlo to a našla som svoj domov. Necítila som nič. Iba prázdnotu. Akoby som tu ani nikdy nebola. Nespomínala som si na to. Vošla som dnu a porozhliadla sa. Videla som staršiu ženu, ako plače na kuchynskom stole.

„Akoby som ju už niekde videla.“ Pamätala som sa trocha na ňu. Myslím, že to bola moja dosť blízka osoba. Začala som sa obzerať ďalej po dome, v jednej z izieb som našla nejaké fotky. Myslím, že to boli moje. A bola som asi aj vo svojej izbe. Na stole som našla kyticu ruží. Ktovie koľko som tu nebola. Chcela by som zistiť, ako je možné, že som duch. Ale myslím, že to nepôjde. Zatiaľ si užijem života. Ak mi vôbec ešte nejaký ostáva. Prešla som cez dvere a vedľa mňa sa objavil nejaký chlapec. Zľakla som sa ho.

„Vystrašil si ma ty debil!“ pozrel sa na mňa a vyzeral, akoby uvidel ducha.

„Bella? Ty čo tu robíš? Nie si náhodou v nemocnici v kóme?“ pozeral sa na mňa hrozne sprostým pohľadom.

„A ty si kto!“  kričala som na neho.

„A ako je možné, že ma ty vidíš a nikto iný nie!“ vysypala som to rýchlo zo seba.

„Takže ty si akože duch?“ spýtal sa m neveriacim pohľadom.

„JA som inak Kevin, som tvoj nevlastný brat,“ usmial sa na mňa. Nechám ho. Ja keby som videla ducha, tak kričím o sto šesť. A on, hlupák, sa s ním rozpráva a ešte sa aj smeje.

„Ty si blázon,“ povedala som mu.

„Prečo by som mal byť? Nikdy som ešte ducha nevidel,“ povedal to tak, ako keby som si akože mala myslieť, že už má nejaké skúsenosti s duchmi. To určite.

„Odchádzam,“ oznámila som mu milo.

„Nie, teraz nemôžeš nikam odísť. Všetci majú o teba veľký strach. A tvoj otec je stále pri tebe v nemocnici,“

„Náš otec nie?“ snažila som sa ho opraviť, keď do mňa ako blesk z jasného neba, všetko udrelo.

„Čo si to povedal? Kto si?“ nakričala som a neho.

„Som tvoj nevlastný brat, Kevin,“ povedal pyšne.

„To nie je pravda. Ja mám len jednu sestru o žiadnom inom súrodencovi neviem. Ale povedal si ešte potom, že len môj otec keď si povedal, že si môj nevlastný brat,“ zaujato ma pozoroval pri rozprávaní.

„My totiž to máme spoločnú len mamu,“ povedal to tak, akoby som ja bola en najväčší debil na svete a ničomu nerozumela.

„To nie je možné, moja mama by to otcovi nikdy neurobila. Ona by ho nikdy nepodviedla. Ona taká nebola. Ona umrela pri mojom narodení,“ vysypala som zo seba všetko, čo som mala na srdci. Určite to musí byť nejaký omyl. Moja mama by toto nikdy neurobila.

„Veľmi sa na ňu podobáš,“ povedal odrazu Kevin.

„Ako to ty môžeš vedieť?“ nenávistne som sa ho na to spýtala.

„Vieš, Bella, ona ešte žije,“ povedal nevinne.

„A dosť, padaj z môjho domu, ty sopliak! Ako si to dovoľuješ? Niečo také hovoriť? A čo by si tu potom robil iné?“ Moje nervy boli v kýbli. Nezniesla som jeho prítomnosť. Bola som na neho taká naštvaná. Všetko, čo si povymýšľal. Veď to vôbec nemalo logiku. Moja mama umrela pri mojom pôrode a on vyzerá, že je skoro taký starý ako ja, možno o niečo starší. To by nemohla urobiť. Kevin, stál oproti mne ako prikovaný.

„No tak šup, šup von z môjho domu, ale okamžite. Inak zavolám políciu,“ pozrel na mňa udiveným pohľadom a smial sa na celé kolo.

„Ešte mi povedz, že si o tom nevedela, že mama odišla s mojím otcom a vás tu nechala,“ Hneď mu stvrdol úsmev na tvári, keď videl moju tvár. Vyzerala som ako bohyňa pomsty, keď som sa zbadala v zrkadle. Čože??? Ja som sa uvidela v zrkadle! To je pokrok! Znova som sa pozrela na Kevina a prebodávala som ho pohľadom.

„Kašlem na teba,“ povedala som mu.

„Tak prepáč, ja som to tak nemyslel, neodchádzaj!“ kričal na mňa. Ale mne to moc nevadilo. Ani som sa neobzrela. Išla som stále rovno, povedala som si, že si urobím menší výlet na prevetranie hlavy. No a čo som neviditeľná, takže ani nemusím platiť. Pomaly som a dostávala znova do mesta. Videla som letiskovú halu, tak som sa vybrala tým smerom a čo, povozím sa v lietadle. Len musím dávať pozor, aby som sa nedotýkala stien. Usmiala som sa nad svojím nápadom, vypadnúť z lietadla. To by teda bolo niečo.  Pozrela som sa na prvé lietadlo ktoré malo ísť. Londýn. Vyhovuje. Ale je to v Európe. To bude menší problém. Čo ak tam zablúdim? Nie radšej nebudem myslieť na také veci. Toto môžu byť moje posledné chvíľky v živote. Človek v kóme sa nemusí viac zobudiť. Tak si to tu radšej ešte užijem. Čakala som ešte desať minút a mohla som nastúpiť do lietadla. Šla som do prvej triedy. Bolo mi tam dobre. A dokonca, kto by to bol povedal, som aj spala. Nevedela som o tom, že duchovia môžu aj spať. Ktovie ako zistím, keď umrie moje telo. Možno sa len rozplyniem ako vzduch. Veľmi zvláštne. Rozmýšľať o smrti. Cítila som, že mi, niečo alebo niekto, hrozne chýba. Ale nevedela som prísť na to kto. Snažila som sa rozpamätať, ako sa toto všetko vlastne udialo. A hneď som aj prišla na to, kto mi tak chýba. Bol to Edward. Opustil ma, a už ho nikdy neuvidím. Ani jeho, ani jeho rodinu.

„Ale! Prečo si ho stále pripomínam? Nechce ma! Tak prečo mi to tak vadí, keď ho ani ja už nechcem? Asi preto lebo ho chcem.“ Teoreticky som úplný blázon, rozprávam sa sama zo sebou. Ale aj tak tomu nerozum... dosť ,dosť, dosť,  nebudem na neho myslieť - koniec. Trocha som sa prefackala a hneď mi bolo lepšie. Nemôžem predsa stráviť toľko drahocenného času tým, že budem na neho myslieť predsa. Odrazu jak by z jasného neba som myslela len na všetko pekné. Pozerala som sa von oknom a užívala som si to. Mala som dobrý pocit. Okolo mňa šla letuška. Akoby som rada sa jej opýtala, čo tu majú dobré. Ach. Mám ja len smolu. Koľko už vôbec cestujem? Pozrela som sa na hodinky. Každú chvíľku by sme mali začať pristávať. Lietadlom sa trocha zatriaslo. Myslím, že už budeme pristávať. Lietadlom sa znova zatriaslo a mne vzalo ruku von. Bolo to veľmi príjemné, ale mala som pocit, že ma aj s ňou niekde ďaleko odnesie. Rýchlo som ruku vtiahla späť do lietadla. Len tak - tak. Vydýchla som si. Okolo mňa išlo malé dievčatko. Pozrelo sa na mňa. Mala som pocit že ma vidí.

„Ahoj, vidíš ma?“ spýtala som sa tak, aby som si nemusela myslieť, že som sa zbláznila. Síce tak či tak už som blázon, tak preboha o čom to tu točím. To dievčatko sa na mňa veľmi milo usmialo.  A ja som si myslela že nemám rada deti. Som to ja ale idiot.

„Ahoj,“ povedalo svojím milým tenučkým hláskom. V žalúdku sa mi rozletelo tisíc motýľov. Taká som bola šťastná.

„Slniečko.“ Mala som ju chuť vyobjímať a vybozkávať. Len škoda, že som cez ňu len prešla. Pozrela sa na mňa a mala v očiach obávaný výraz. Určite sa ma zľakla. Chvíľku ju pretrhávali emócie, ale nakoniec to nevydržala a rozplakala sa. Snažila som sa ju ukľudniť, ale nevyšlo mi to. Rozbehla sa preč. A to je jediný človek na tomto svete, ktorý ma je schopný vidieť. Samozrejme, okrem Kevina. Cítila som sa taká osamelá. V rozhlase som počula, ako nám letuška dáva pokyny pri pristávaní. Keď dohovorila, snažila som sa čo najpevnejšie udržať v lietadle. Hotová katastrofa!

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 9. kapitola: