Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 8. kapitola

24.04.2010 (17:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1385×

Pri pohľade na moju záhradu som sa musela zasmiať. Ľutujem toho, kto to bude upratovať... Hovorila som si v duchu. V poslednej chvíli som si uvedomila, že na pevnej zemi ma držia len dve nohy a to už horko ťažko.

„Ups,“ začala som strácať rovnováhu a znova som sa zložila do nášho anglického trávnika a hlavou som sa udrela o niečo veľmi tvrdé. Pred očami sa mi poriadne zahmlilo a už som videla len temnotu.

Charlie:

Videl som svoju dcéru, ako sa snaží postaviť zo zeme. Bol to hrozný pocit. Všetka zloba ma hneď prešla. Aj ona si toho veľa vytrpela, tak prečo myslím teda len na seba? Správam sa ako normálny otec? Robím niečo zle? Nemal som ísť na to tak rýchlo. Možno keby sa dnes nebola Carmen nasťahovala, nebolo by to také zlé ako teraz. Carmen to ale aj tak nemyslela zle. Tie myšlienky mi kolovali hlavou, až kým som nezazrel, ako Bella spadla a udrela si hlavu o kameň.

„Isabella!“ vykríkol som a rozbehol som sa za ňou. Dvere som skoro preletel aj cez sklo, keby tam nebol stál Kevin.

„Bella! Srdiečko, nestalo sa ti niečo?“ pýtal som sa jej. Bola v bezvedomí, keď som si hneď uvedomil, koho som stretol pri dverách.

„Kevin! Čo tu ty, preboha, robíš? Nedohodli sme sa na niečom? A ty si ušiel zo školy, alebo čo! Vy ste sa proti mne spikli?“ vyrútil som sa na neho ako tornádo.

„Zalez do svojej izby a nevyjdeš odtiaľ, kým ťa nezavolám. Rozumieš?“ skríkol som na neho. Stál tam ako obarený.

„Stalo sa niečo?“ vyvalil oči ako keby som od neho žiadal kozmickú loď.

„Teraz o tom nebudeme diskutovať. Choď do svojej izby, neprišiel si v tú najvhodnejšiu chvíľku, totiž to,“ povedal som a naznačil mu, že ma má hneď a zaraz poslúchnuť.

„Zavolajte sanitku!“ kričal som na Bellinu pestúnku, ktorá sa bola pozrieť, čo sa tu deje, keď je tu taký krik. V ruke mala tanier, ktorý leštila, ale pritom, ako zbadala na zemi ležať nehybnú Bellu sa jej vyšmykol z rúk a rozbil sa.

„Prepáčte, pane, tú škodu vám vynahradím aj upracem,“ povedala kamenným hlasom a hneď sa rozbehla k telefónu. Pozrel som sa na moju drahú Bellu. Bola biela ako stena. Skontroloval som jej pulz a či vôbec ešte dýcha. Bola bledšia ako obvykle, čo je už veľmi vážne.

„O chvíľu tu budú,“ oznamovala mi pestúnka.

„Lujza, choď sa prosím ťa spýtať Kevina, či niečo nepotrebuje a tak,“ povedal som jej a odrazu jej spadla sánka.  Pozrela sa na mňa neveriacim pohľadom a chytila sa za hlavu.

„Pane? Čo ak sa o tom dozvie Bella, že je tu? Poviete jej pravdu?“ zadívala sa na mňa tým svojím spýtavým pohľadom a zažmurkala.

„To sa ešte uvidí. Neviem, či by bola na to dostatočne pripravená. Predsa len, vždy si myslela, že má len sestru a teraz jej z čista jasna príde brat? A to ešte nevlastný? Čo povie na to, keď zistí, že jej matka nebola taká skvelá, ako si ju predstavovala? Mám jej zbúrať tie jej vysnívané zámky?“ Lujza sa zahľadela do zeme a nepovedala ani slovo. Len odišla. Prišli záchranári. Nechceli ma viať zo sebou do nemocnice. Skoro ma tam hneď a zaraz porazilo.

„Lujza, prines mi kľúče od môjho auta,“ kričal som do domu. Skoro som to ani nedopovedal a už som ich mal v ruke. Lujza bola hrozne vystrašená.

„Dávajte si na seba pozor, pane,“  povedala to smutným hlasom. Táto žena bola v mojej rodine už veľa rokov. Brali sme ju ako člena rodiny. Bola to veľmi milá staršia pani. Vzal som si od nej kľúče a prikývol som. Naštartoval som auto a vyrazil som do nemocnice.

Bella:

Okolo seba som počula hlasy. Boli veľmi nevýrazné. Počula som ich dokonca niekoľko, lenže myseľ mi nedovolila si spomenúť na to, komu tie hlasy patria. Nevedela som vôbec nič. Ani čo sa so mnou robí. Chcela som otvoriť oči a kričať, ale nešlo mi to. Snažila som sa zo všetkých mojich síl. Zrazu som zacítila, že niekto so mnou hýbe. Bola to krutá bolesť, ktorá sa mi valila do hlavy. Bolo to niečo strašné. A ešte k tomu sa mi aj hlava točila a bolo mi hrozne zle. Takýto pocit by som nepriala zažiť nikomu. Chcela som sa posadiť, ale bola som celá stŕpnutá. Tak som sa snažila aspoň nejako pomôcť tým ľudom, ktorý sa ma snažili postaviť. Lenže potom mi došlo, že sa ma nesnažia postaviť, ale položiť ma na niečo. Chcela som im povedať, že som v poriadku, nech ma nechajú na pokoji, ale stále mi to nešlo. Bolo to niečo strašné. Pocítila som, ako ma do niečoho nakladajú. Myslím, že do sanitky. Stalo sa mi niečo? Zatvorili dvere a nasadli ku mne. Sanitka sa pomaly rozbiehala a ja som v hlave cítila hrozný tlak. Akoby mi mala prasknúť. Začali ma ošetrovať. Nad sebou som videla len svetlo, ktoré mi svietilo na tvár a na hlavu. Bolo to niečo hrozné. Takto to pokračovalo nejakú dobu. Nastavili ma na prístroje a potom si sadli vedľa mňa a začali sa o niečom rozprávať. Zrazu vodič strhol volant a ja som z toho lôžka spadla. Zacítila som ostrú bolesť na chrbte a potom znova temnota. Nebola som schopná ani premýšľať.

Charlie:

Šiel som za sanitkou. Za žiadnu cenu sa nedám odradiť. Je mi to jedno. Budem so svojou dcérou, aj keby sa mali všetci doktori postaviť na hlavu. Pozoroval som sanitku. Oproti nej sa z poza zákruty vyrútil kamión v opačnom smere vozovky, akoby mal. Sanitár skrútil volant, ale moc to nepomohlo. Sanitka sa ocitla pod kolesami toho obrovského nákladného auta. Toto dianie som pozoroval s otvorenými ústami. Prichytil som sa, že nič nevidím. Oči mi zaliali slzy a ja som nevedel, čo robiť. Zabrzdil som a vystúpil z auta. Rozbehol som sa za svojou dcérou. Trosky zo sanitky som poodhadzoval a hľadal ju. Našiel som ju. Bola celá dokrvavená, ale ešte žila, cítil som to vo svojom vnútri. Pri pohľade na ňu ma zabolelo srdce. V tej istej chvíli ku mne pribehla nejaká žena a pýtala sa ma, prečo tam sedím a nič nerobím.

„Zavolajte rýchlo záchranku! V tej sanitke je môj manžel!“ nariekala mi na ramene. Z vačku som vytiahol telefón a snažil som sa rozpamätať na to číslo. Keď som dotelefonoval, pozrel som sa na tú ženu.

„Ja mám v tom aute dcéru,“ povedal som jej tichým hlasom. Snažil som sa ju upokojiť, ale márne. Nešlo to. Keď prišli záchranári, tá žena trvala na tom, že chce ísť za svojím mužom. Pustili ju. O sto krát radšej by som tam bol radšej ja ako ona. Bola ešte taká mladá. Ale žije a to je hlavné. Neviem, aké môže mať rany, ale vylieči sa. Bol som si tým taký istý. Prišiel som k jednému z tých mužov.

„Ja som otec toho dievčaťa, čo leží v tamtej záchranke,“ ukázal som na jednu z nich.

„V poriadku. Ako sa volá vaša dcéra?“ spýtavo sa na mňa zahľadel.

„Isabella Marie Swan.“ Odpovedal som mu.

Pozeral som sa na neho, kde si to zapisoval. Zrazu som zazrel pohrebné auto. Na zemi ostali ležať dvaja muži, ktorých začali pomaly prikrývať nejakou čiernou látkou. Tí muži mohli mať okolo tridsať. Bolo mi hrozne. Záchranka s mojou dcérou naštartovala a hneď rýchlo vyrazila. Ostal som tam stáť a premýšľal som, aké by to mohlo byť, keby som v tej záchranke na miesto Belli ležal ja. Dokázal by som sa s tým zmieriť rýchlejšie. Spamätal som sa, nasadol do auta a vyrazil som znova do nemocnice.  Na tváre tých dvoch mŕtvych mužov nikdy v živote nezabudnem.

Po mesiaci som sa konečne dostala na internet. Táto kapitolová poviedka je dosť smoliarska, by som povedala. Ale v ďalších častiach sa začne rozvíjať. Len prosím vás, skúste mi tu nechať nejaké tie komentáre s kritikou. Bola by som veľmi rada ďakujem.