Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 4. kapitola

12.03.2010 (10:30) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1103×

Nasadla som do auta a obzerala som sa za nimi. Videla som ich už pri východe, tak som sa poponáhľala. Stále som ich sledovala, aby im ani nenapadlo mi utiecť. Pre náhodu som sa otočila pred seba, ale nestihla som zabrzdiť a hneď som vletela do auta predo mnou. Ozvala sa veľká rana a hneď mi zaplo airbag. Nič som nevidela a hlavu som mala skoro upučenú. Určite som mala zlomený nos. Lebo, ma príšerne bolel.

„Sakra!“ ozval sa výkrik z auta predo mnou. Bol to muž.  Ale radšej som ani nepípla. Vystúpil z jeho auta a začal si obzerať zadok. Bolo to dosť popučené. Bodaj by nie keď som do neho vletela takou rýchlosťou. Vodič auta sa pozrel na mňa a znova na auto celý červený ako paprika.

„Ty krava! Nevieš sa pozerať pred seba? Kto ťa učil šoférovať? Zbláznila si sa alebo čo!“ Kričal na mňa  s plnej pary keď mi niekto otvoril dvere a nasadol do auta. Bol to Edward. Pozeral sa na mňa s ustarosteným pohľadom. Ale aj tak so šibalským úsmevom na tvári. Vyzeral ako anjel.

„Bolí ťa niečo? Je ti zle?“ spýtal sa ma to tým najkrajším hlasom na svete. Chvála bohu, necítila som sa zatiaľ zle. Mala som chuť ho objať. Keď naraz sa zatváril ako keby ho išlo vystrieť a podal mi vreckovku. Cítila som ako mi z nosa valila krv. Pozrel sa na mňa a zatváril úplne desivo. Oči, mu nejakým zvláštnym spôsobom hneď zčernali.

„Prepáč necítim sa dobre pri pohľade na krv. Keď ti prestane tiecť, tak ma prosím zavolaj,“ zatváril sa veľmi ublížene. Nechápala som ho. Prečo mu prišlo zle. Veď sa mi spustila len z nosa krv nič viac. Z mojich úvah ma vyrušil len krik toho chlapa čo som mu rozbila auto. Kričal na mňa aby som si otvorila okno.

„Slečna, dajte mi svoju vizitku, lebo zavolám políciu. Toto neostane len tak, toto mi zaplatíte!“ chudák, ešte stále kričal. Ja som bola ako v tranze. Počula som len tlkot svojho srdca a nič iné. Myslela som n to čo sa mi práve stalo. Až teraz mi to poriadne došlo. Veď som sa mohla zabiť! Začala som panikáriť, keď som ešte uvidel zakrvavenú vreckovku. Ja som totiž strašný hypochonder. Vreckovku som si musela rýchlo niekde založiť aby som ju nevidela. Bolo mi hrozne zle. Zobrala som telefón a prezvonila som Edwardovi. O niekoľko sekúnd už bol pri mne. Prehodil na mňa ospravedlňujúci pohľad.

„Prepáč mi to. A prosím ťa nezaoberaj sa tým číslom toho pána môžeš ho vyhodiť. Už som mu zaplatil všetky škody na aute,“ dohovoril tým svojím zamatovým hlasom a ja som sa pozrela na neho s doširoka otvorenými ústami aj zubami. Zdalo sa mi, že mi to hrozne pomaly dopaľovalo. Pozrel sa na mňa so svojím šibalským úsmevom.

„Och, bože to si nemusel. Hneď ti to splatím samozrejme, nechcem ti byť nič dlžná,“ rýchlo som sa vykoktala a už som otvárala peňaženku keď ma v tom zastavil.

„Bola to naša vina, tá nehoda. Predsa len, sme na teba mali počkať. Nič mi nedlžíš. Upokoj sa,“ pozrel sa na mňa jeho teplými medovými očami. Myslím že aj hviezdy by ho museli prosiť aby svietil miesto nich na oblohe. Boli také krásne. A on bol hrozne milí. Myslím že by so mohla ho opisovať aj celý deň. A ešte by som neskončila.

„Dobre teda, ale dovolíš mi vás všetkých aspoň pozvať na obed po nákupoch. Súhlasíš?“ vyčarila som na neho ten najočarujúcejší úsmev aký som dokázala, aby som ho presvedčila, lenže on sa zatváril ako keby mal každú chvíľku hodiť šabľu. To som bola až taká strašná? Pozrela som sa von oknom z auta a vedľa mňa sa usmievala Alice. Pozerala sa na mňa ako jej brat. Ako je možné že títo ľudia nie sú súrodenci, keď sa na seba tak podobajú? Prebrala som až potom, čo Edward mnou zatriasol aby som sa prebrala. Až tu som počul Emmetov smiech. Zahľadela som sa ospravedlňujúco na Edwarda. Ten sa len usmial.

„Myslím, že by si nemala šoférovať v takomto stave. Môžem?“ zasmial sa a ukázal na volant. Pokrútila som hlavou.

„Nie ďakujem. Zvládnem to aj sama,“ vyčítavo som sa na neho pozrela. Čo si o mne myslí. Že som malé dieťa alebo čo. Že nie som schopná šoférovať? Moc ma nebral do úvahy.  Otvoril svoje dvere a prešiel k mojim. Otvoril ich a čakal kým si vystúpim. Hrozne ho to bavilo. Mi robiť napriek. Vzdala so sa a sadla som si na stoličku spolujazdca. Čo mi iné ostáva? V mojom aute si robí čo sa u len zachce. To isté mi urobil aj s mojím životom.

„Kam to ideme?“ začala som sa báť. Odbočil na nejakú cestičku k lesu. Čo to má znamenať?

„Môj adoptívny otec je lekár pozrie sa na teba. Zdala si sa mi byť dosť zvláštna po tej autohavárii. Nebojsa, len ťa vyšetrí a môžeme ísť na ten nákup,“ dodal úplne bezstarostne. Ako keby sa nič nebolo stalo. Ale ja som bola zásadne proti.

„Prepáč, ale ja sa cítim byť úplne v poriadku. Tak by si to mohol otočiť a vrátiť sa na hlavnú cestu. Nepotrebujem žiadnu prehliadku,“ povedala som mu vyčítavo. Čo si myslí že on mne bude rozkazovať? Myslí si že neviem čo je pre mňa to najlepšie? V nemocnici som bola už pre horšie veci. Nie pre takúto hlúposť. Síce viem že do nemocnice nejdeme, ale aj tak nesúhlasím s tým, aby ma zobral tam kde mieri. Mám ešte svoju hrdosť. Keď som zbadala že ma absolútne nepočúva, rozhodla som sa to vyriešiť inak ako po dobrom.

„Okamžite zastav lebo keď vystúpim budem kričať a zavolám políciu, že si ma uniesol. Toto je proti mojej vôli. Takže by som mala na to právo!“ posledný riadok som už kričala. No s ním to ani nepohlo.

„Vieš čo si? Si Hlupák!“ kričala som mu už do ucha. Pozerala som sa na neho, ale on si spokojne šiel ďalej. Má toto vôbec nejakú cenu? Dá sa on vôbec nejako presvedčiť? Pochybujem veľmi silno. Na konci tejto lesnej cestičky stála obrovská vila. Bola prekrásna. Myslím, že tu bol ich domov. Edward zastavil o kúsok ďalej od domu. Trocha som sa uvoľnila. Nechcem vyzerať ako blbec. Edward  vystúpil a rýchlo mi prišiel otvoriť dvere.

„Nech sa páči,“ ukázal na svoj dom, so šibalským úsmevom a hneď ma všetka tá zloba prešla. On má nejaké zázračné schopnosti určite. Zatvoril dvere auta a sprevádzal ma do vnútra domu. Dom bol veľmi priestranný, bolo tak útulne. Určite mali veľa peňazí na zviš. Bolo to dosť vidno. Viedol ma chodbou do obývačky, kde na kresle sedela tá najkrajšia blondínka na svete. Nemala som ich moc v láske totiž, ale táto, pri nej sa moje ego maximálne zmenšilo. To už Alice čo som si myslela že na ňu nemá žiadna, bola v porovnaní s ňou dalo by sa povedať že druhá najkrajšia na svete J. Zamyslela som sa nad sebou. Veď ja som heterosexuálna tak prečo tu porovnávam dve baby. Usmiala som sa nad svojimi myšlienkami, pri čom sa na mňa Edward pozrel a tuším si myslel že som blázon. Veď to je pravda. Len blázni sa smejú bez príčiny. Pozdravila ma.

„Ahoj, Bella,“ usmiala sa na mňa milo. Odkiaľ vedela moje meno?

„Edward, o tebe básnil totiž,“ odpovedala mi, na moju nevyrieknutú otázku. Zdala sa mi byť celkom milá. Priskočila ku mne a podala mi ruku. Bola príšerne studená. Ako jej súrodenci, ale zato ešte krajšia. Samozrejme okrem Edwarda. Na toho by nemal ani Boh. A to je už čo povedať.

„Zdravím,“ za mnou s objavil ďalší človek, taktiež s veľmi príjemným úsmevom. Bol to muž. Mal blond vlasy a vyzeral ako anjel. Zo začiatku som si myslela že som už umrela a prišiel si po mňa. Ale nie, to som sa len zbláznila. Ako môže mať niekto takú dokonalú rodinku? To bude asi ten Jasper. Alicin milovaný.

„Som Carlisle,“ vrelo sa usmial a pozrel sa na Edwarda. Nič s ich rozhovoru som nevidela. Boli mi otočený chrbtom. Skoro mi to vyrazilo dych. Taký mladý a už si adoptoval toľko dospievajúcich ľudí? Zvláštny človek. Ešte tak vidieť jeho ženu.  Ak ma aj tá tak prekvapí, tak doktora myslím, že budem potrebovať. Zarazila som sa keď ku mne pritancovala Alice a dovliekla svojho Jaspera.

„Teší ma,“ podala som mu ruku, ale on sa tváril ako keby som mu zjedla večeru. Bol úplne, napnutý.

„Ahoj,“ povedal a hneď sa vzdialil odo mňa na pár metrov. Myslím, že je to príjemné zoznámenie. Povedala som si ironicky sama pre seba. Carlisle ma odviedol do svojej pracovne a tam ma vyšetril. Konečne sme mohli odísť na tie nákupy. V duchu som si vydýchla. A mám to za sebou. Rozlúčila som sa zo zvyškom rodiny a so  mnou odišiel aj Edward, Emmet a Alice. Ako dnes sme sa chystali. Edward ma ešte nenechal riadiť, ale nevyčítala som mu to. Pre zmenu som bola rada. V aute, ešte prebehol malý rozhovor ,medzi nami dvoma.

„Máš celkom bláznivú rodinku,“ usmiala som sa na neho. Úsmev mi opetoval.

„Škoda, že si sa nezoznámila s Esme. Bola by nadšená,“ pozrel sa na cestu.

„Kedy s chystáte odísť?“ spýtala som sa ho smutne a pozrela sa do zeme. Nie som si istá, či to vôbec počuť chcem.

„Ešte sme sa nerozhodli,“ zašeptal potichu Edward. Bolo vidno, že mu to nie je jedno. Mal taký zasnený pohľad. Čo by som dala za to, keby som vedela, na čo myslí. Po tejto debate nám už moc nebolo do reči. Tak sme len mlčky sedeli a pozerali sa na cestu.

Bola by som rada, keby ste mi tento článk okomentovali. Ja totiž neviem či mi to čítate. a načo by som to potom písala, keby ste to nečítali. Prosím vás, veď mohli by ste mi tu hodiť malý komentárik. Neublíži vam to, a ja budem ohromne šťastná.

Pokračovanie

Shrnutie poviedok

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 4. kapitola: