Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 2. kapitola

06.03.2010 (20:30) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1662×

Nad ránom som sa zobudila s úsmevom. Ale hneď mi primrzol na tvári, keď som zistila, že to bol len sen. Snívalo sa mi o Edwardovi. Že ma drží za ruku a vykračujeme si lesnou cestičkou. Je to vážne hlúposť, ale ja ho nemôžem vypustiť z hlavy. Dúfam že dozajtra na neho už zabudnem. Je to určite len také pošalenie. Nič viac.  Celý deň som sa trocha dosť nudila. Väčšinou som bola na facebooku a popísala som si s kamarátkami. Tanya by mala pre mňa o chvíľku prísť. Chystali sme sa do akcie. Niekedy keď sa nudíme, tak ideme sprejovať školu, a na druhý deň si užívame hystériu riaditeľa. Vtedy sa celá trieda obzrie na nás. Ale vždy sa  toho vykrútime. Je to veľká zábava. Nechcela som moc premýšľať, lebo by som určite polovicou mozgu myslela na toho chalana čo mi pobláznil hlavu. A tak som vypla a začala hľadať na internete nejaké podklady grafitov. Našla som jeden dosť dobrý. Bol na ňom malí diablik, ktorý sa usmieval. Tento sa mi páčil skúsim ho. To bolo pre mňa najjednoduchšie. Aby niekto robil za mňa kopu vecí. Ale život nie je fér tak ho tak treba brať. Pozerala som sa na diablikove črty keď mi zrazu začal zvoniť telefón. Kde som si ho ja hlúpa len mohla dať? Och, bože, len neprestávaj hrať.

„Och, bože, len neprestávaj hrať,“ kričala som a hľadala ho po vrecúškach. Akoby naschvál sa mi pri poslednom vrecku pokazil zips. Zapol sa odkazovač.

„Bella, prepáč. Správal som sa voči tebe zle. Mohol by som to nejako odčiniť? Prosím ťa daj mi nejako vedieť. Dúfam že nie si na mňa naštvaná, ale nedalo mi t ti nezavolať. To som ja Edward. Keby si si náhodou nespomenula na môj hlas. Ešte raz ma to mrzí. Ahoj.“ Ozval sa Edwardov hlas z telefónu. Keby som nemala srdce tak hlboko v hrudi, tak by určite vyletelo od šťastia, že počujem ten najkrajší hlas na svete. Ale hneď som sa spamätala a začala som si nadávať.

„Ty hlupaňa jedna. Čo sa ti to porobilo? Nikdy si takto na nijakého chalana nereagovala. Láskavo sa spamätaj. Čo si ten chalan namýšľa?“ snažila som sa presvedčiť samu seba, že on nie je ten pravý. Bilo sa srdce s rozumom. Ale nakoniec som si povedala, že si radšej vyvetrám trocha hlavu. S tým mojich hlúpych myšlienok. Vybehla som hore po schodoch, zobrala si niečo teplejšie na seba a šla som sa prejsť do parku. Pri dverách som stretla Tanyu.

„Bože, Tanya prepáč. Zabudla som. Akurát som sa chystala do parku, prevetrať sa. Počkáš prosím ťa? Idem sa teda obliecť. Poď za mnou. Tanya si ma prezerala od dverí. Určite som vyzerala ako blázon. Toto sa mi ešte nikdy nestalo.

„Okej. Dúfam že ti to nebude trvať dlho. Dosť sa totiž teším. Pozvala som aj jedného chalana, ktorý by ťa chcel spoznať. Vieš je dosť milí. Tak dúfam že ho nevyplašíš, pretože si nejaká roztržitá. Ale zlato pamätaj ten patrí mne!“ šibalsky sa na mňa usmiala. Opätovala som jej úsmev.

„Neboj sa. Nemám náladu sa s niekým zahadzovať,“ žmurkla som na ňu a zasmiali sme sa. Preobliekla som sa a mohli sme vyraziť. Ešte so si zobrala svoje obľúbené farby sprejov. Po ceste sme sa ešte zastavili na colu. Bola skvelá. V takomto teple sa človek môže aj uškvariť. Vychladená cola je aj tak najlepšia.

„Dáme si ešte niečo? Vieš mali sme sa tu stretnúť aj s Lukasom. O chvíľku by tu mal doraziť. A ozaj, zabudla som sa ťa opýtať na Marieth. Dávno som ju nevidela. Zmenila sa?“ moc sa mi nechcelo odpovedať pretože môj mozog včera Edward určite naprogramoval aby som nemusela myslieť na nič iné.

„Nie nezmenila sa. Je stále rovnaká.“ Povedala som trocha mrzuto, ale Tanya si to predsa len musela všimnúť.

„Stalo sa ti niečo? Aj sa mi zdalo že dnes nie si nejako vo svojej koži. Máš nejaký zvláštny výraz.“ Nemôžem jej predsa klamať. Napadlo ma hneď. Len čo jej mám povedať? Že ten chalan mi úplne pobláznil hlavu? To predsa nemôžem urobiť. Zbytočne by som sa strápnila a to predsa nechcem. Nechcem aby si o mne myslela že nejaký chalan by ma bol schopný položiť na kolená. Ale keď on je taký úžasný. Čo ja hlúpa situ trepem? Z mojich úvah ma vytrhol smiech mojej priateľky. Pozrela som sa na ňu a ona s blaženým úsmevom na mňa zažmurkala.

„Bells, ty si sa nám zamilovala?“ spýtala sa a v jej očiach sa objavili iskričky.

„Ako si prišla na takú hlúposť? Vyzerám že by som sa zamilovala?“ povedala som a určite som vyzerala ako paprika. Bola to úplne trápna situácia v ktorej som sa ocitla. Čo jej na to mám povedať?

„Absolútne ma nevnímaš. Ja s tu len tak rozprávam do vetra a ty máš taký  prázdny pohľad, že vyzeráš akoby by si nevedela čo sa robí,“ usmievala sa na mňa šibalským úsmevom, a ja som len odvrkla.

„Nie, nie som zamilovaná. Len premýšľam o zajtrajšej oslave. Vieš ako aby sa len tak náhodu nevrátil Charlie keď budeme úplne mimo realitu,“ sprisahanecky som na ňu žmukla. Ale ona ma pozná a vie svoje.

„Isabella, dúfam že sa ma nepokúšaš oklamať.“ Vyčítavo sa na mňa pozrela, ako keby som spáchala smrteľný hriech.

„Ale nie. Dobre tak ti to porozprávam. Aj tak vidím že ty ma vždy odhalíš.“ Povedala som a v kútiku duše som sa modlila za to, aby sa stalo niečo, kvôli čomu by som to nemusela povedať. Ale márne.

„No tak čakám!“ nedočkavo dodala.

„Včera, keď som sa vracala z Londýna, som spoznala jedného chalana. Volal sa Edward. Najprv som si myslela že to určite nejaké rozmaznané dieťa, ale mýlila som sa. Bol hrozne zlatý. Zakecali sme sa a potom ma pozval na zmrzlinu. Keď sme vystúpili z lietadla. Hrozne mi s ním bolo dobre, lenže keď sme sa už brali domov a keď som chcela nejaký jeho kontakt, povedal že sa sťahuje do Londýna, aj so svojou rodinkou. A nakoniec dodal že bude lepšie ak sa už neuvidíme. Tak som tam stála a pozerala na neho ako odchádza. Lenže dnes, keď mi zazvonil telefón a ja som sa pokúšala rozopnúť pokazený zips, tak sa ozval odkaz, že ho to veľmi mrzí a tak.“ Sklopila som oči a čakala čo sa bude diať.

„Ty si sa mu neozvala?“ spýtavo sa na mňa pozrela.

„Nie, neozvala.“ Dodala som sucho.

„Prečo si to urobila? Veď si hovorila že si sa s ním dobre bavila.“ Vmietla mi do očí výčitky.

„Vieš mám svoju hrdosť.“ Oplatila som jej pohľad.

„Dúfam že to napravíš,“ odpovedala mi. V tej chvíli akurát zazrela niekoho za kým sa hneď vybrala. A ja som jej nestihla nič namietnuť. No super. Pozerala som sa za ňou, keď bežala za tým Lukasom. Bol to celkom urastený chalan, ale myslím že na prvý pohľad je vidno, že to nie je žiadny slušný týpek. No ale keď sa Tanya tak rozhodla, ja jej v tom brániť nebudem. Vybrala som sa za nimi.

„Ahoj, ty budeš určite Bella.“ Povedal až prehnane milo. Chcelo sa mi vracať.a veľmi rada by som to namierila na neho.

„Ahoj, Lukas,“ povedala som trocha znudene. Myslím že si to všimli obaja, ale nevenovali tomu veľa pozornosti. Začali sa olizovať. Nemyslím že mi Tanya povedala, že by už s ním niečo mala. Ale aj tak to nestálo za to. Keď ma konečne začali brať k pozornosti, tak som ukázala smerom k škole.

„Tak čo, ideme?“ akoby n môj povel sme sa všetci traja vybrali veľmi nenápadne ku škole. Šli sme ako nejaký utajený agenti. Bolo mi to smiešne, tak som sa uškrnula. Obaja sa na mňa usmiali. Asi pochopili čo mi je smiešne a vybrali sme sa ďalej. Priblížili sme sa k múru a začali sprejovať. Boli sme veľmi nenápadný. Ironicky povedané. Lukas, nebol žiadny macher. Začal si kresliť niečo ako s animovanej rozprávky. Zato Tanya bola na to odborníčka. Išlo jej t od ruky. Pridala som sa k nim. Ako naschvál nás osvietilo nejaké auto. A začalo spomaľovať. Všimla som si že malo majáky. Ups. Z policajného auta vyšli dvaja chlapi. Začali sme bežať.

„Stojte!“ kričal za nami. A o pár minút nás dohonili. Ak na truc ušiel len Lukas.

„Tak, dievčatá, ste v poriadnom maléri.“ Zatajili sme dych a čakali čo sa bude diať. Hlupáci. Vypýtali si naše občianske preukazy, a odviezli nás obe až k domu. Zapísali si naše mená.

„Nevyriešili by sme to malou sumičkou?“ spýtala sa ich Tanya. Pozreli sa na seba a usmiali sa.

„Dievčatá, vy máte ale guráž. Podplatiť policajtov. Pochybujem že by ste aj toľko peňazí mali, dámy.

„Páni, koľko by ste si pýtali za to že by sa na všetko toto dianie zabudlo?“ pridala som sa. A tak sme to vyriešili. Síce nás odviezli až pred dom, čo sa Tanyi ale vôbec nepáčilo. Pretože obaja jej rodičia boli doma. A keby sa to dozvedeli, mala by veľké zle. Tak sa tam s nimi začala dohadovať že by im ešte priplatila, aby jej nespôsobovali žiadne ďalšie problémy. Lenže oni trvali na svojom a tak odviezli teda len mňa. Mne to bolo akurát tak ukradnuté. Aspoň nemusím ísť pešo. Bolo to dosť ďaleko. Tanya si vzala taxi. Myslím že jednému, tomu mladšiemu, ešte hodila do vrecka svoju vizitku. Typická Tanya. Bola schopná flirtovať s každým. Ale Lukasa si určite ešte podá za tú zradu. Potom všetkom sme spolu ešte telefonovali.

„Mali sme neska smolu. Nevyšlo to,“ povedala smutným hlasom.

„Aspoň bola zábava!“ zakričala som jej do telefónu a dusila v sebe smiech. Určite ju poriadne striaslo. Pomyslela som si.

„Aj tak dúfam v to že zajtra bude väčšia,“ dodala ešte vyľakaným hlasom. Určite bola ospalá.

„ V to aj ja, ale idem si už ľahnúť. Pri tom behu som sa poriadne vyčerpala.“ Usmiala som sa nad svojimi slovami. Rozlúčili sme sa a ja som sa šla hrať na tajnú agentku. Šla som totiž vyjesť chladničku. Myslím že by som to mala urobiť. Pomyslela som si na Edwarda a napísala som mu sms, že sa nehnevám. Že som bola len zaskočená. Po pár minútach mi odpísal. V správe bolo napísané že by bolo dobre keby sme sa niekedy ešte stretli a že sa ešte raz ospravedlňuje za svoje chovanie. Pobavil ma tým. Je naozaj galantný. Dohodli sme sa teda že sa ráno stretneme pri jednom obchodnom centre. Myslím, že ani nebude treba na neho zabudnúť. So sladkým úsmevom na tvári som zaspávala a tešila sa na zajtrajšiu akciu.

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 2. kapitola: