Po dlhšom čase som pridala novú kapitolu. Dúfam, že sa vám bude páčiť a nezanevriete na mňa pre ňu. Pokračovanie sa už pokúsim pridať čo najskôr. Prajem príjemné čítanie.
10.06.2010 (09:15) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1014×
„Edward, nebudeš mi brániť v ničom. Okamžite sa uhni, lebo za seba neručím. A je mi jedno či si upír alebo nie, ja mám svoje zbrane, o ktorých ty, nevieš vôbec nič," povedala som mu a zlosť vo mne takmer kypela. Nechcem už sa na neho viazať. Som si istá tým, že keby som mu znova naletela, znova odíde. A to nechcem.
„Bells, Lucy, alebo ako sa to už voláš. Prosím ťa odpusť. Nebola to moja vina,“ povedal a zatváril sa veľmi skrúšene. Určite mu to aj uverím. Je z neho dobrý klamár.
„Nie. To nemohla byt tvoja vina. Kdeže,“ odvetila som mu s trpkosťou v hlase. Zakaždým, čo som na neho pozrela, kúsok môjho ľadového srdca sa roztopilo. Možno to robili aj tie jeho teplé oči, ktorými ma stále hypnotizoval.
„Ver mi,“ povedal prosiacimi očami. Nie, nebudem mu veriť. Vzdychla som si, pozrela som sa do jeho prekrásnej tváre a nemala som slov. Každou chvíľkou som čakala čo urobí. Nič sa nedialo. Po niekoľkých minútach mlčania sa trocha uvoľnil a v jeho očiach sa zračila nádej. Pri tomto pohľade som sa znova spamätala a otočila som sa, že odídem. Už som bola na odchode, keď v tom ma jeho ruka chytila okolo pasu.
„Ty blázon, ako sa ma dovoľuješ dotýkať?“ Vytrhla som sa z jeho zovretia. Pozrela som na neho a prebodávala ho pohľadom. Po niekoľkých sekundách som sa trocha ukľudnila.
„Bells, prosím ťa, nerob mi to ešte ťažšie ako to je,“ povedal.
„Ty to už len máš ťažké,“ zakríknuto som odvetila. Premerala som si ho pohľadom a prišla na to, že na neho túžobne pozerám. Moje oči ma prezradili. Na jeho tvári sa objavil nepatrný úsmev a ja som sa nezmohla už ani na slovo.
„Bells, vieš upíry sú nevyspytateľný. Zažil som si toho už dosť. A to ani nehovorím o tom, že teraz sa tu schyľuje k veľkej bitke, medzi tvojimi ľuďmi a upírmi. Je to dosť náročné. A hlavne, keď ja nebojujem proti nikomu a s nikým,“ povedal a na jeho tvári sa zračil smútok. Určite si myslí, že na takéto niečo mu naletím.
„Bella, navrhujem, aby sme v kľude zišli dolu. Ty, sa predstavíš svojím novým ľudom a potom sa ešte porozprávame,“ navrhol. Vydesene som sa na neho pozrela.
„Ako vieš, že vtedy sa s tebou ešte budem chcieť rozprávať?“ spýtala som sa vydesene. Chlapec si o sebe určite niečo namýšľa.
„Lucy, priznaj si, že si hladná. Myslím, že si už dosť dlho nejedla a určite nikto nechce, aby si preto aj umrela. Máš ešte nejaké povinnosti.“ Pozrel mi hlboko do očí a ja som sa cítila, akoby sa mi vlieval do môjho srdca. Mala som pocit, že mi z neho číta ako z nejakej knihy. Veľmi zaujímavé.
„Som Bella. Lucy, ma volajú len ľudia odtiaľto. A pokiaľ viem, ty človek nie si. A ani tomu nerozumiem, prečo si sa vtedy vôbec so mnou zoznamoval, keď si už dopredu vedel čo sa stane. Myslím, že si vtedy veľmi dobre vedel čo robíš,“ povedala som kruto. Nebudem na neho predsa brať ohľad. On na mňa tiež nebral.
„Aj tak tomu nepochopíš. Ale najviac sa čudujem tomu, že v tejto krajine tvoja krv nevonia tak skvele ako na svete,“ povedal a vyplazil jazyk ako malé dieťa. Mala som to brať ako urážku, že nevoniam? Kašlem na to.
„Vidím, že s tebou to nejde,“ povedala som a vybrala sa dolu schodmi.
V hale som zacítila veľmi príjemnú vôňu jedla. Môj žalúdok na to aj zareagoval. Za sebou, som začula nepatrné vyprsknutie od smiechu. Edward sa zabudol kontrolovať. Otočila som sa a prevrátila očami.
„Viem, že je to strašne vtipné,“ zareagovala som. Znova som sa obrátila a vkročila som do miestnosti, v ktorej sa to postupne vyprázdňovalo. O niekoľko sekúnd na to ako som prišla, som zbadala Edmunda, ktorý sa už chcel postaviť, aby ma mohol znova uvítať. Pozrela som na neho pokývala hlavou na znak toho, že som pripravená.
„Predstavujem vám ešte raz svoju drahú príbuznú, s ktorou sa posnažíme o záchranu našej ríše,“ povedal a usmial sa na mňa. Poobzerala som sa okolo seba a preskúmala tváre týchto nových bytostí. Priateľsky som sa n nich usmiala a vykročila za vrch stola. Na svojom chrbte som zacítila pohľady, ktoré mi nerobili dobre. Všetci sa na mňa pozerali a ja som nevedela ako sa mám tváriť. Nakoniec som sa rozhodla pre neutrálnu tvár. Postavila som sa za vrch stola a snažila sa nevnímať všetky tie pohľady.
„Som veľmi rada, že moja stará mama ma zavolala. Ešte pred niekoľkými rokmi som ju pochovávala a teraz som tu znova s ňou. Verte či nie, nie je to dobrá skúsenosť. Prichádzať o milovaných ľudí.“ Pozrela som sa na Edwarda, ktorý sklopil hlavu. „ Starkú som mala a ešte aj mám hrozne rada. Je ako moja druhá mama, ktorá už nie je na svete. Pri tejto príležitosti, zoznamovania sa, by som chcela podotknúť, že nás čakajú zlé časy. Tak dúfam v to, že budeme všetci spolu pevne držať za akýchkoľvek podmienok. Ďakujem,“ povedala som a sklopila hlavu. Do tváre sa mi naliala červeň. Posadila som sa a pozrela pred seba na tanier plný lahôdok. Ostatných som už do úvahy nebrala.
Dojedla som a pozrela sa smerom na Edwarda. Stál tam, na tom mieste, kde aj predtým a pozoroval ma. Na jeho tvári som zbadala niečo čo bolo dosť nepomenovateľné. Nevedela som čo to má znamenať. Vstala som od stola, ospravedlnila som sa a vykročila smerom k nemu. Jedným šmahom ruky som mu naznačila, aby šiel za mnou. kráčala som tam, kde ma nohy niesli, aby sme mali pokoj od všetkých. Zastala som pred presklenými dverami, za ktorými bola obrovská záhrada. Otvorila som ich a vybrala som sa k jazierku. Pri ňom stála hojdačka pre dve osoby. Sadla som si na ňu a rukou ukázala Edwardovi nech si prisadne aj on. Tak aj urobil. Sadol si a ani jeden sme nemali slov. Pozerali sme sa na tú prekrásnu záhradu pred nami. Po niekoľkých minútkach prezerania som mu pozrela priamo do očí.
„A inak, keď už si tu. Ja som si myslela, že tu majú upíry zákaz chodiť.“ Vrhla som na neho zastrašujúci pohľad ale v jeho očiach som zbadala, že sa diví, prečo sa ho pýtam na také niečo.
„Ja...“ zakoktal sa. Netušila som, že také niečo sa môže stať aj upírom. Doteraz som na nich neverila. Ale teraz, keď viem, že existujú, tak myslím, že majú dosť veľkú kapacitu mozgu, aby sa nezakoktali.
„Ja som prišiel za svojou...,“ a znova sa z neho nič nedostalo.
„Povieš to už niekedy?“ spýtala som sa ho na rovinu.
„Ja som prišiel za svojou pravnučkou,“ povedal a uhol očami, akoby povedal niečo úplne bežné.
Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Teenager - 17. kapitola:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!