Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 16. kapitola

01.06.2010 (16:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1038×

„Mne sa hádam sníva! Ty hlupák! Ty hnusný hajzel! Edward, pusti ma!“ kričala som na plné hrdlo.

Všetci okolo, sa na nás udivene pozerali a rozmýšľali, o čom točíme a odkiaľ sa poznáme. Miestnosťou preletel šum od divákov. Niektorý muži sa dokonca postavili a už sa poberali, že mi pomôžu. Keď už budem ich panovníčka. Edmund sa na mňa zamračene pozeral. Edward neváhal a snažil sa ma odtiahnuť do druhej miestnosti. Bránila som rukami nohami, ale on ma vzal ako vrece zemiakov a pobral sa tam, kde mal namierené. Zbytočne. Bolo to akoby som udierala niekde do skaly. A pritom som si ešte polámala ruky. Skoro som si nič necítila. Celé tlo ma bolelo od jeho zovretia. Jeho ruky pre mňa boli ako nákovy.

„Pusť ma! Ale okamžite! Nerozumieš mi?“ kričala som stále dokola. Už ma to presávala baviť, tak som sa mu podrobila a nechala, nech si ma odnesie kam chce. Po chvíľke ma pustil na zem. V tej chvíli, ako sa moje nohy dotkli podlahy, príšerne to zabolelo. Zosypala som sa na zem a syčala od bolesti. Edward sa postavil nado mnou, a potom si čupol vedľa mňa.

„Prepáč,“ povedal a smial sa od ucha k uchu. Nechápala som ho. Mala som ho chuť dobiť ako prašivého psa za všetko, čo mi urobil. Ako som ja len nenávidela jeho úsmev. Zatiaľ čo sa on smial, ja som si zaborila hlavo do rúk a po lícach sa mi začali kotúľať horúce, trpké slzy. Ako rada by som si teraz niečo vypila. Bolo mi úplne nanič. Nevládala som ani vzlykať. Nedokázala som to. Len som plakala a plakala. Počula som, ako sa Edward postavil a snažil sa zdvihnúť aj mňa. Vzal m do oboch rúk ako pierko a položil ma na pohovku. Cez prúd sĺz som sa pozrela do jeho tváre. zračila sa v nej krutá bolesť. Teraz som nevedela čo tým myslel. Ešte pred chvíľkou sa mi smial a teraz tu trpí so mnou žeby? Pochybujem. On taký nie je. jemu bolo jedno, keď som trpela vtedy a tak je to aj teraz. Je mu to úplne jedno. Len sa snaží zaujať pozornosť. Ako vždycky.

Moje ruky boli ako z ocele. Nemohla som nimi ani pohnúť. Len som videla podliatiny všetkých veľkostí. Bolesť som necítila. Necítila som nič, len prázdnotu. Akoby slzy vymyli všetku tú zlobu. Pozrela som na Edwarda. Jeho tekuté oči sa na mňa uprene pozerali. Bolo mi to až nepríjemné. Ale čo tu chce? Veď predsa dobre vie, že ja svoje city už nikdy nezmením. Nenávidím ho. Navždy. Len on ma dostal do všetkých týchto problémov. Len on.

Zdvihla som sa k odchodu. Už som na neho ani nepozrela otvorila som dvere a namierila som si to niekde na najvyššie poschodie, kde by mi vyšla moja sebevražda. Chcela som s tým skoncovať. Skončiť zo všetkým na tomto svete. Toto sa nikdy nemalo stať. Mala som si žiť pokojný život, plný lásky a očakávaní. Nie toto. Stále trpieť kvôli tomu istému človekovi alebo čo to je. to čo je my bolo teraz úplne jedno. Bežala som po schodoch a ani som sa nesnažila premýšľať, kedy bude koniec. Išlo to samo od seba. Narazila som na posledný schod, za ktorým boli dvere, ktoré viedli na dostatočne vysoký balkón. Dúfam, že smrť nebolí. Hovorila som si stále v duchu. Cítila som ako sa mi končeky prstov na rukách neznesiteľne trasú. Dotkla som sa kľučky a pomaly otvárala dvere. Snažila som sa udržať v pokoji. Nie je to také ľahké ako sa zdá. Nie každý deň sa chce človek zabiť. Treba do toho trochu tréningu. Zatvorila som za sebou dvere a vykročila som k zábradliu.

„Edwar Cullen, toto je posledný krát, čo si mi ublížil. Už nikdy!“ trpko som povedala. Urobila som ešte pár krokov, keď som za sebou začula, ako niekto otvoril a zatvoril dvere. Ani som si nestihla všimnúť, kedy okolo mňa prešiel a už stál predo mnou opretý o moje milované zábradlie.

„Bella! Zbláznila si sa? To nemôžeš urobiť! To nesmieš! Tvoja stará mama ťa tu potrebuje!“ vykričal mi svoje pripomienky. Začala som sa mu smiať do tváre. Môj smiech prešiel do obrovskej zúrivosti. Môj dych sa zrýchlil a ja už som nebol tá slabá nedotknutá Bella, ktorá sa nevie brániť.

„Ty... ty... ty... hnusný, protivný chuligán! Ako si dovoľuješ sa ku mne priblížiť po tom, čo si mi urobil? Nie je ti to trápne? Pochopíš niekedy, že ťa nenávidím a nechcem ťa už nikdy v živote vidieť? Si to najhoršie, čo ma kedy stretlo! Edward Cullen nenávidím ťa, rozumieš?“ vyriekla som to s takou trpkosťou akou sa mi podarilo. V tejto chvíli som sa zmenila na obrovskú harpiu, ktorá sa pokúša zaútočiť na svojho najväčšieho protivníka. Síce viem, že niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že to, čo k nemu cítim nie je nenávisť ale láska, nepresvedčilo ma nič. Edwardov pohľad sa zmenil. Vyzeral ako mačiatko, ktoré práve odhodili na ulicu. Jeho pohľad bol plný smútku a sklamania. Prižmúril oči a z jeho hrdla sa vydral na povrch slabučký, skoro nepočuteľný vzlyk. V tej chvíli, čo som to zazrela, akoby mi spadol kameň z hrude a dokázala som normálne rozmýšľať. Mala som chuť sa prefackať, ale nedala som to najavo.

„Nechcem ťa už nikdy v živote vidieť,“ sykla som a bolo na ňom vidieť, že táto veta ho dorazila. Vyzeral akoby sa mal každou chvíľkou psychicky aj fyzicky zrútiť. Bol ako taká malá kôpka, nešťastia. Nikdy v živote sa mi nepodarilo nikoho takto zdemolovať ako jeho. Neviem čím to bolo ale myslela som na to, aké by to bolo sa donútiť ho objať a upokojiť. Vzdychla som si a podišla k nemu bližšie. Nevedela som čo robiť. Každou chvíľkou mnou otriasla nová spomienka na časy, keď ma opustil. Bolo to pre mňa také náročné. Nedokázala som sa s tým ešte zmieriť. Nie, ešte nie je správny čas na zmierenie sa. to ešte určite nie.

„Bella, ja nemôžem sa od teba držať ďalej. čo to nechápeš?“ Spamätal sa odrazu. Mala som ho chuť prefackať. Ako keby ja som tú silu mala. Ešte pred niekoľkými dňami, som nevedela kto je. mala som také šťastie, že som aspoň na nejaký čas, stratila pamäť. Až teraz mi to došlo. Bolo to vtedy ako vykúpenie. Vtedy, keď to bolo ešte čerstvé. Chudák môj otec. Ja som sa opila do nemoty len kvôli Edwardovi a najviac si toho vytrpel on, čo za to ale vôbec nemôže.

„Pochop to. Ty si nevieš ani predstaviť, čo si mi tým vtedy urobil. Bola som ako troska! Len kvôli tebe!“ zjačala som na neho. Jeho tvár sa vykrútila do zvláštneho tvaru a mne sa zdalo, ako keby vedel o čo sa jedná. Ale to asi ťažko. On nič nevedel.

„Bella, milujem ťa a ty to dobre vieš. Tak prečo potom mi to robíš? Prečo sa ma snažíš presvedčiť, že ma nenávidíš, keď to nie je pravda?  Ja viem, že to nie je pravda. City sa nemenia z jedného dňa na druhý a to ty dobre vieš. Tak prečo klameš?“ Nahodil nechápavý výraz. Jemu to asi nedochádza.

„Ty máš nejaké dlhé vedenie? Alebo čo?“ Ledva som sa udržala mu jednu nevlepiť a nezhodiť jeho z balkóna.

„Bella, nerob to,“ povedal ublížene. Ako keby vedel o č sa jedná. A čo chcem urobiť. No tak ale teraz sa Edík mýli urobím mu zo života také peklo, že sa to ani predstaviť nedá. Bude trpieť tak ako ja.  je mi jedno, či ho to bude bolieť.

„Edward, nebudeš mi brániť v ničom. Okamžite sa uhni, lebo za seba neručím. A je mi jedno, či si upír alebo nie, ja mám svoje zbrane, o ktorých ty, nevieš vôbec  nič."

Zhrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 16. kapitola: