Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 15. kapitola

29.05.2010 (10:15) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 963×

„Ja som dostatočne pripravený a nepotrebujem ju tu. Aj tak si myslím, že bude len na príťaž už len kvôli tomu, že je človek. A to predsa baby vieš, aké je pre ňu nebezpečné v svete plnom upírov,“ povedal a prosiac sa pozrel na starkú. Čo si o sebe myslí, keď starká povedala, že ešte na to nie je pripravený, tak asi nebude, nie?

No, síce veľmi rada by som odtiaľto odišla, ale ešte radšej tu ostanem a urobím mu napriek.

„Dobre vieš, že Lucy ešte budeš potrebovať.“

„Bellu,“ opravila som starkú. Nech aspoň ona ma volá normálne. V jej očiach som zazrela zopár iskričiek a unaveným výrazom mi dala najavo, že mi rozumie.

„Zvládnem to aj bez nej. Všetko si ma naučila. A teraz by som to mal učiť ja ju?“ vyhŕkol nazlostene ale jemne.

„Edmund, zlato. Už som ti hovorila, že ju budeš potrebovať. Vy dvaja budete ako telo a duša. Edmund, ty budeš telo. Naučila som ťa všetko. Ako sa brániť a ako útočiť. Lucy alebo Bella, to je jedno, tak ty budeš dušou. Budeš povzbudzovať Edmunda aj v tých najtvrdších bojoch. Budeš vymýšľať plány a všetko ostatné. Dobre viem, že ty si na takéto veci odborník,“ povedala stará mama a premeriavala si nás, ako nejaké výstavné kusy dobytku. Teraz neviem, či mi ešte ostáva na výber, ale podľa jej výrazu usudzujem, že asi nie.

„Lucy, taktiež sa môžeš zapojiť aj do niečoho väčšieho, Edmund, ty mi musíš sľúbiť, že na ňu dáš pozor,“ odvetila nakoniec a ja som rozmýšľala o čom to hovorila. Nepochopila som ani slovu. Ale z jej výrazu som zistila, že to asi bolo niečo dôležité. Tak som radšej nič nehovorila a len prikyvovala. Myslím, že to nebolo celkom v poriadku.

„Nechápem,“ povedala som s úsmevom na tvári a červeňou v lícach. Edmund sa na mňa neveriacky pozrel a pokrútil hlavou.

„S tou to bude ešte ťažké.“ Sykla som na neho a nedala sa odradiť.

„Prepáčte, ale je toho na mňa moc,“ vysvetlila som nezaujato. A bola to pravda. Veď len dnes som zažila toľko vecí, čo skoro v celom mojom živote dokopy.

„Ja viem, ale zvládneš to.“ Snažila sama povzbudiť starká. Možno raz áno. Postavila som sa z okraja postele a trocha sa snažila rozhýbať bola som úplne stuhnutá. Starká s Edmundom na mňa hľadeli ako na mentálne postihnutú. Z ich hľadiska to tak ale mohlo vyzerať. Ako vidím, tak oni asi nemuseli naťahovať stŕpnuté svaly. Po čase som si ich pohľady prestala všímať. Pozrela som sa na starkú. Vyzerala ešte belšia, ako pred chvíľkou. Bolo mi blbo. Jediný človek, ktorého tu poznám, a ktorý má ma rád. Aspoň myslím. Pre ostatných som tu len na príťaž. A mám taký pocit, že to ešte aj tak ostane. Ktovie, čo sa ešte zomelie a potom zistia, že urobili chybu, keď ma sem pustili? A ešte som ani nezistila, ako je možné, že som sa sem dostala.

„Prečo som vlastne tu? A ako som sa tu dostala?“ spýtala som sa starej mamy.

„Zlato, si tu preto, aby si pomohla Edmundovi v ťažkých chvíľach. V knihách je napísané, že človek menom Lucy, pomôže tejto krajine znova žiť v kľude a bez toho, aby sa báli, že ich vládcom sa niečo stane, pretože upíry sa ich snažia zhodiť z tróna. To ty si to dievča, ktoré má zachrániť Garniu. To ty si ona a nikto iný. Zlato, myslíš si, že by som ťa tu len tak privolala, keby som vedela, že tým dievčaťom ty nie si?“ povedala užasnuto a upierala na mňa tie jej smutné, hlboké oči. Tak ja som teda človek, ktorý to tu má zachrániť? Ale ako to ja dokážem! Veď ja nie som nič výnimočné.  Mne dokonca skoro aj čaj prihorí v kanvici! Nedajbože, aby mi dali na starosť krajinu! Ja už teda neviem, ako sa s tohto vykrútiť, ale myslím, že to nepôjde tak ľahko. Starká sa na mňa spolieha a ja ju predsa nechcem sklamať!

„Babi, ale čo ak to nezvládnem?“ spýtala som sa nedôverčivo. Mne sa skoro ešte nikdy nič nepodarilo tak ako by malo.

„Lucy, nemaj strach, ty to zvládneš. Určite by to nikto iný tak dobre nezvládol ako ty. Si veľmi šikovné dievča. Síce o tom nevieš, ale ja to viem. Máš to uložené hlboko v srdci. Vidím to na tebe. Si človek, ktorý si toho už veľa zažil a učíš sa z vlastných chýb. Nič si s toho nerob, že niektoré veci ti nepôjdu. Časom prídeš na to, ako ich robiť bez toho, aby sa nestalo niečo zlé. Ja ti verím. A určite ti budú veriť aj zástupy, čo pôjdu za tebou. Nebude ich veľa, ale ja viem, že ty ich povedieš správnou cestou,“ povedala mi a ja som dokonca začala veriť v to, že v živote nemusí byť všetko také zlé. Začala som rozmýšľať o sebe samej a teraz už určite nebudem taká pesimistka ako vždy. Starká mi prehovorila priamo do duše a to treba využiť v môj prospech. Poslúchnem ju a ostanem tu až do úplného konca, čo sa odo mňa očakáva. Keď už budem vedieť, že Edmund je pripravený vziať všetku zodpovednosť na seba v pokoji odídem domov. Ale prvej nie.

Po niekoľkých hodinách som sa dostala z jej izby. Zaviedli ma niekde, kde sa to podobalo na hlavnú sálu. V nej bol dlhý stôl a na ňom bolo jedlo. Nemala som žiadnu chuť jesť. V tej izbe som asi ochorela. Cítila som sa ako keby som mala umrieť ja a nie starká. Bohvie či umrie skoro. Pri zmýšľaní o nej sa mi do očí znova nahrnuly slzy. Nechcem si ani predstaviť ako musí trpieť. Posadila som sa nakraj stola niekde ďaleko od začiatku. Postupne sa to tam zberalo. Postupne tam začali prichádzať skupinky ľudí, ktorý hlasno debatovali. Po niekoľkých minútach sa to tam zaplnilo. Zazrela som Edmunda. Zasadol si za vrch stola a lyžičkou slabo trepol o pohár, aby mu venovali pozornosť.

„Chcel by som vám niekoho predstaviť,“ povedal na začiatok. Nevyzeral, že by  bol s toho nejako nadšený. Neviem prečo, ale cítila som, že sa zmení. Myslím, že si budeme rozumieť. Síce máme obaja tvrdohlavé povahy, nebude to také strašné, ako som si predstavovala. V jeho tvári som zazrela ustarostený výraz. Myslím, že ho veľmi trápi, že starká, aj moja aj jeho, pomaly ale určite umiera. Určite je to pre neho ťažké. Vyrastal s ňou celý svoj život. A teraz? Má len nejakú ďalekú príbuznú, ktorá je šialená. Aspoň on si to tak myslí, pretože ja si nemyslím, že som šialená. To by som si mohla myslieť skôr ja o ňom.

„Lucy, je moja nevlastná sestra. A na tomto zámku bude taktiež ako ja a moja stará mama, vládnuť.  Lucy, prosím, keby si bola taká láskavá a posadila sa oproti mňa,“ povedal to povýšeneckým tónom. Určite mu to nakázala starká. Ale ja sa mu nebudem prosiť o priazeň. Nebola som vychovaná takým spôsobom, aby som to robila. A už vonkoncom nie takému nespratníkovi. So mnou sa zahrávať nebude. Postavila som, že si sadnem tam, kde povedal. Určite budem mať vyššie postavenie, keď si sadnem za vrch stola. A potom, mi už nebude môcť nadívať ani nič podobné. Nie, že by mi nadával, ale odvrával. Toto je určite viac vystihujúce slovo. Vykročila som tam, kde mi povedal, lenže po ceste som sa zakopla o koberec. V poslednej chvíli ma zachytili niečie ruky. Boly veľmi pevné a zdalo sa mi akoby som spadla na kameň. Určite som mala nie en jedno rebro polámané v tejto chvíli. Pozrela som tomu dotyčnému do tváre.

„Ááááááá...“  zakričala som poriadne nahlas.

„Mne sa hádam sníva! Ty hlupák! Ty hnusný hajzel! Edward, pusti ma!“

Zhrnutie

Pokračovanie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 15. kapitola: