Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 14. kapitola

27.05.2010 (09:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 926×

„Počkať? Také oči som už niekde videla!“ vykríkla som zarazene a skoro sa ocitla na zemi.

Mňa tu asi porazí. Toto všade mi ich musia pripomínať? Ja sa ich už asi nezbavím. Cullenovci! Prečo mi to robia? Prečo sa mi stále pripomínajú? Je toto vôbec normálne? A ja hlúpa som si už myslela, že pri tomto sa aspoň odreagujem. Tak to teda určite. Vzdychla som si. Nebudem sa k tomu vracať. Čo bolo, bolo a ja som s nimi skončila. Pozrela som sa na Edmunda. Pozeral na mňa a na tvári mu pohrával pokrivený úsmev.

„Lucy? Šibe ti?“ spýtal sa ma. Malý krpec. On sa tu pretvaruje na neviem čo je a mne tu šibe.

„Keď myslíš,“ odvetila som a už som sa tým nezaoberala. Náhle sme zastavili a ja som pozrela von okienkom. Naproti mňa stála obrovská vila. Udivene som sa rozhliadla a snažila sa nájsť jej koniec. O niekoľko sekúnd som zaostrila a v diaľke som zbadala jej koniec. Pekne. Len dúfam, že tam nebudem upratovať. Ale mohli by tam mať aspoň nejaké služobníctvo, nie?

„To je tvoje?“ vyhŕklo zo mňa. Spýtavým pohľadom som zažmurkala svojimi extra dlhými riasami. Edmundovi škublo okom. Asi mal tik.

„Radšej nič nehovor, lebo čo slovo, to debilina.“ Tak a tomu som už nerozumela vôbec. Urazene som na neho zagánila. Chlapčisko jedno.

„Asi ťa slušnosti neučili, že? Nevieš o tom, že starším sa odvrávať nemá?“ pohŕdavo som odvetila. Zasmiala som sa nad svojimi úvahami.

„Ako povieš, mami.“ Odpísal ma na plnej čiare.  Aká som mu ja mamka?

„A inak mohla by si už vystúpiť? Alebo si počkáme kým sa zotmie, aby vaše veličenstvo malo reflektory?“ Sykla som na neho a okamžite vystúpila z toho voza či, čo to je. Ani sa na neho nepozriem. Mňa tu nebude urážať. Preletelo mi hlavou. Ostala som stáť a čakala, kým sa mladý pán vyberie. Za sebou som začula buchnutie dvierok.

„Je tu niekde toaleta?“ spýtala som sa, pričom som o neho ani nezavadila pohľadom.

„Nie je čas. Radšej sa poponáhľajme,“ odvetil kludne.

„A to tu mám urobiť niekde mláčku?“ Zvýšila som tón svojho hlasu o jednu oktávu.

„Mne to problém robiť nebude. Len potom, ako vysvetlíme, že si prišla mokrá a smradľavá,“ povedal bez váhania.

„A máte tu vôbec aj splachovacie WC alebo len latríny.“ Vrátila som mu. Prudko sa nadýchol a chytil nejakú zvláštnu farbu.

„Radšej si pohni,“ povedal a už sa za ním len zaprášilo. Čudák je to.

„Mám aj bežať?“ zakričala som za ním.

„Keď ti to vyhovuje.“ Rozbehla som sa za ním. Čo si vôbec o sebe myslí? Prebehla som okolo nejakej ženy, ktorá umývala podlahu. Vyzeral hrozne staro. Skoro na dvesto rokov a oni ju nechajú umývať podlahu? Bežali mi myšlienky v hlave, ako na bežiacom páse. A dokonca som sa tak aj cítila. Ktovie prečo? Išla som dušu vypustiť. Nebola som zvyknutá dlho bežať. O niekoľko sekúnd Edmund spomalil a vošiel do nejakej izby na konci miestnosti. Spomalila som aj ja a už som šla normálnym krokom. Vošla som do tej miestnosti, kde aj Edmund a obzrela som sa po nej. Bola priestranná. Skoro ako dve moje izby. A to je už čo povedať. Na podlahe boli rozprestrené huňaté koberce. Vyzerali tak skvostne. Boli to nejaké určite umelé šelmy. Pochybujem, že by ozajstné boli také veľké. Aj keď, tu je všetko možné. Obzrela som sa po izbe. Bola veľmi pekne vyzdobená. Skrine boli zo sedemnásteho storočia a vyzerali trocha ako v rozprávke. V jednom kúte príjemne praskal kozub. Mala som chuť ísť k nemu a ohriať sa. aj keď, nebola tu taká zima, vyzeral neodolateľne. Myslím, že tu používajú nejaké čary. Z rohu izby sa ozval vzlyk. Pozrela som sa tým smerom a uvidela som Edmunda, ktorý narieka nad telom nejakej postaršej ženy. Prizrela som sa bližšie a zaostrila som zrak. Vyvalene som sa pozerala na jej tvár.

„Babi!“ skríkla som a privalila som sa ako hurikán. To nie je možné!

„Čo ti to urobili? Ublížili ti? Starká, odpovedz!“ zanariekala som a pocítila som na svojom líci slzu.  Bolo mi nanič. Chcelo sa mi v vracať. V bruchu som zacítila milión motýlikov, ako sa snažia preraziť brucho. Uslzenými očami som sa pozrela na moju starkú a nevedela som čo robiť.

„Dievčatko moje. Neboj sa, budem v poriadku. Prišla si vhodnú chvíľku dieťa moje,“ povedala a pozrela sa na Edmunda. V jej očiach sa zračil láskyplný pohľad. Musí ho mať veľmi rada. Edmundovi veľa nechýbalo, aby sa zrútil do bezvedomia. Pozeral na ňu a triasol sa celým telom. Mala som ho chuť obiať. Aspoň niekto prežíva takú bolesť zo straty milovaného človeka. Síce by som to nikomu nepriala, ale je až lepšie na duši, keď cítim, že nie som sama. Odvrátila som pohľad od Edmunda a znova pristala na starkej. Neviem prečo, ale teraz sa mi zdalo, že ju vidím naposledy. Chúďa. Prídem o ňu už druhý krát. Prvýkrát som o ňu prišla, keď mi otec oznámil, že mala autohaváriu. Bol s toho úplne vedľa niekoľko mesiacov. Najprv stratil ženu, potom matku. Starká si tu len tak ležala, ako keby to vtedy bol môj výmysel. Síce dobre viem, že nebol. Na zemi umrela, ale tu nie. Aspoň zatiaľ.  Vyzerala hrozne biela. Skoro ako stena. Oči mala ako vsadené bobule do zeme. Upadnuté a ťažké viečka. Dýchala ako keby mala každou sekundou, vypustiť dušu. Bolo mi jej hrozne ľúto.

„Edmund, povieš všetko Belle?“ Vytrhla ma z úvah. Pozrela som sa na Edmunda, ktorý na mňa vyplazil jazyk.

„Edmund, ako sa to správaš?“ pokarhala ho starká. Ani na smrteľnej posteli nezabudla na slušné chovanie. Edmund sklopil zrak a začal prepaľovať podlahu očami.

„Starká prepáč, ale porozprávaj mi to radšej ty. Viem, že sa trápiš s každým slovom, ale od Edmunda by som sa asi nedočkala,“ vyslovila som nahlas svoje myšlienky. Starká sa na mňa pozrela a láskyplne sa usmiala. Miloval som túto tvár. Vždy bola plná energie a dokonalého šťastia. No teraz sa to zmenilo.

„Dievčatko moje.“ Vzdychla si.

„Viem, bude to pre teba ťažké. Žiť takýto život. Niekedy ti bude do plaču a budeš sa cítiť nanič. Ale ver tomu, že raz to všetko prejde a ty budeš šťastná. O to sa sama postarám,“ povedala a sklopila zrak. Asi čakala moje odmietnutie, že nechcem tu byť. Ale to jej neurobím.

„Starká? A čo to má spoločné s týmito udalosťami? Ako je možné, že som sa tu dostala?“ vysypala som na ňu zopár otázok. Bolo na nej vidno, že ju to veľmi trápilo, ale snažila som sa tomu pochopiť zo všetkých síl, aby som sa znova nemusela pýtať.

„Bella, v tejto krajine, ťa budú oslovovať Lucy. Myslím, že si sa už s tým stretla.“ Samozrejme, Edmund mi to hovoril. Lenže aj tak prečo? Netuším, ale neopýtam sa. Niekedy sa to možno dozviem.

„Stretla,“ odvetila som jednoslovne.

„V tejto krajine, budeš mať významnú úlohu dieťa moje. Budeš ju chrániť dovtedy, kým nebudeš cítiť, že je na to Edmund dostatočne pripravený aj bez tvojej pomoci.“ Edmund sa zaxichtil a ja som z toho pohľadu pochopila, že o moju prítomnosť nestojí ani v najmenšom.

„Ja som dostatočne pripravený a nepotrebujem ju tu. Aj tak si myslím, že bude len na príťaž už len kvôli tomu, že je človek. A to predsa  baby  vieš aké je pre ňu nebezpečné v svete plnom upírov,“ povedal a prosiac sa pozrel na starkú. Čo si o sebe myslí, keď starká povedala, že ešte na to nie je pripravený, tak asi nebude, nie?

Zhrnutie

Pokračovanie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 14. kapitola: