Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 13. Kapitola

18.05.2010 (16:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1068×

Pozerala som na neho vydeseným pohľadom a snažila som sa nájsť únikový východ pred týmito bláznami. Cítila som, ako sa mi po celom tele rozlieva studený pot. Očami som si premerala dvere a steny. Nevyzerali byť veľmi pevné. Mohla by som to tu rozkopať a utiecť. Určite lepšie na úteku, ako by som mala byť zavretá niekde v sanatóriu.

„Šibe ti?“ spýtal sa ma ten chlapec. Ani neviem, ako sa volá a že toto má byť niekto z mojej rodiny? Veď v mojej rodine poznám všetkých bláznov.

„Ti pere? Prečo by mi malo šibať? To skôr tebe! Nezdá sa ti?“ nakričala som sa neho. Na mňa si takýto sopeľ, nebude dovoľovať! Prekrútil očami, červenými od plaču a už nič nepovedal. Jeho jediné šťastie. Keby som bola vybuchla, nemusel by to prežiť. Vzdychla som si. Čo som to ja len za ženu? To sa budem takto správať aj k vlastným deťom? Pokrútila som hlavou a snažila sa schladiť.

„Ako sa vlastne voláš?“ spýtala som sa potichu. Pozrela som do zeme a snažila som sa zakryť moje rozhorčenie pred jeho všímavými očami. Určite som musela vyzerať ako idiot, ale dá sa s tým zmieriť, po čase.

„Som Edmund.“  Spýtavo sa na mňa zahľadel. Niežeby som to videla, ale cítila som to.

Nikdy v živote som sa necítila tak mizerne. Doparoma, ani poriadne neviem, kde to som a prečo tu som. Som v úplne cudzej krajine, kde si blázni chodia na vychádzky medzi ľudí. Prinajhoršom sa stanem tým, za koho ma považujú. Síce, bola pravda, že sa druhým menom volám Lucy, ale aj tak mi je to prd platné. Som jednoducho Bella! A oni to musia rešpektovať. Nemôžu si ma len tak premenovať. Pozrela som na Edmunda. Presne takto, som si predstavovala, že sa bude tváriť. Mohol byť o niečo mladší ako ja. Onedlho koč zahrkotal. Akoby sa tu dialo, nejaké zemetrasenie. Počula som, ako začali kone, na plné hrdlo erdžať. Započúvala som sa a v tom som počula nejakých ľudí. Mám taký pocit, že sa hádali. Niektoré z tých hlasov, mi niečo pripomínali. Odhrnula som záclonku a zazrela som dvoch bledých ľudí s očami, ako tekuté zlato. Zarazila som sa. hneď, ako som sa zarazila všetky pohľady spočinuli na mne.

„Pomaly, ale veľmi pomaly, sa znova nakloň do koča a buď ticho a v kľude,“ povedal mi potichu Edmund. Neviem prečo, ale chcela som ho poslúchnuť. Tí dvaja prekrásny ľudia si ma premeriavali a snažil sa udržať na mieste. Pomaly som urobila to, čo mi Edmund povedal. Keď som už zastrela záclonu, pomaličky som si sadla.

„Do kelu! Čo toto malo znamenať?!“ povedala som najtichšie ako sa dalo. Edmund sa na mňa pozrel s vytreštenými očami.

„Lucy, nehýb sa,“ povedal a zatvoril oči.

Okolo seba som v jednej sekunde zacítila obrovské bezpečie. Akoby sa mi nemohlo nič stať. Pozrela som na Edmunda. Na nič iné som sa nemohla sústrediť, len na neho. Vyzeral tak zvláštne. Akoby nad niečím tuho rozmýšľal. Nejakú chvíľku to ešte asi potrvá. Prešlo niekoľko minút a Edmund naširoko otvoril oči. Boli čierne ako noc. Pozrel sa nimi na mňa a ja som sa začala znova hrozne báť. Bol taký, povedala by som, že neopísateľný. Strach sa vo mne znásoboval. Edmund vyzeral akoby sa s niečím bil, vo svojej mysli. Už som to nevydržala a skríkla som.

„Dosť!“ V tom okamihu sa Edmund prebal a vydesene na mňa pozeral.“

„Lucy!“ skríkol a vyzeral hrozne skľúčený.

„Ty si mu pomohla!“ Ničomu z toho som nerozumela.

„Komu? Čo som urobila! Len som nechcela, aby si ma zavraždil pohľadom,“ smutne som povedala. Cítila som sa previnilo a ani som nevedela prečo.

„Skoro som ho mal,“ odvetil. Mala som pocit, že pri pohľade na neho, takého zúboženého, mi pukne srdce. Len jediného človeka som milovala a tým bol Edward. Lenže, ten si moje srdce ukradol a už ho nevrátil. Vtedy som trpela viac, ako si niekto dokáže predstaviť. A ja som mu to nestihla ani vrátiť. Neviem prečo, ale myslím, že na to ešte bude času dosť. Z mojich myšlienok ma vytrhol, len Edmundov prenikavý hlas.

„Je mi jedno, kde sa schová, ale ja si ho nájdem,“ povedal. Viac som si všimnúť nestihla. Ale mám taký pocit, že sa mi to práve teraz snažil vysvetliť.

„Ako?“ spýtala som sa anjelským hláskom. Edmund sa na mňa škaredo pozrel.

„Nevieš si ani predstaviť, čo som sa natrápil, aby som vtedy našiel tie správne slová. Nenúť ma to opakovať,“ zaprosil.

„Dobre teda.“ Povedala som trocha povrchne.

„Dobre, ako chceš. Máš to mať,“ povedal a pozrel na mňa tým svojím prenikavým, vražedným pohľadom. Milo som sa usmiala a on sa skrotil a začal vysvetľovať.

„Akurát, keby si ma počúvala pred chvíľkou, by si počula o tom, že som bojoval vo svojej mysli s Arom. Totiž to je ten vládca tých upírov. Keby som zničil jeho, tak jeho priatelia by už nebojovali, myslím. Ten boj sa odohrával v našich mysliach. Možno sa budeš chcieť opýtať, že akú mám silu, keď som schopný bojovať proti upírovi. Bola by si prekvapená, pretože by som ti odpovedal, že mi máme skoro rovnakú silu. Pretože my máme chladnú krv rovnako ako oni. Len je jedna chybička, že mi rastieme a zomierame, ale oni nie. Oni sú nesmrteľný,“ dopovedal a zatváril sa, ako kráľ sveta.

„A kto vyhral?“ spýtala som sa. Edmundovi zamrzol úsmev na tvári a zlostne sa na mňa pozrel.

„Lucy? To myslíš vážne?“ nahodil falošný úsmev.

„Nie netráp sa, nemusíš mi to vysvetľovať, ja viem, že som ťa tam zachránila.“ Usmiala som sa škodoradostne. Pomaly, po mne hádzal vražedné pohľady a prebodával ma očami. Myslím, že keby sa ešte trocha nadul, tak už praskne. Bol strašne zlatý, keď to robil. To som na ňom mala hrozne rada.

„Budem rád, ak v mojej prítomnosti nepovieš už nikdy nič,“ vyhlásil a zatváril sa urazene. Vyzeral ako nejaký mladý zazobanec. Predsa len je to ešte malé chlápätko. Výhražne som sa na neho pozrela a sykla som. Chcela som mu na to niečo povedať, ale rozmyslela som si to. Nebudem sa tu s ním hádať. Predsa len, poznáme sa len chvíľku.

„A inak, ešte si mi nepovedal, kto boli tí ľudia, čo som sa pred nimi mala schovať,“ povedala som mierne. Aby mi to povedal a nerobil sa hlúpi. Predsa len som zvedavá a nechcem, aby som prišla o nejakú  tú novinku. Milo som sa na neho pozrela a snažila som sa ho presvedčiť očami. Žmurkala som, len ako sa dalo, a hádzala po ňom čarokrásne  úsmevy, až nakoniec sa podvolil.

„Boli to upíry,“ povedal a zahľadel sa na najbližší strom, čo bol okolo a snažil sa ho dopodrobna preskúmať. Pozrela som neveriacky na neho. To že boli upíry? Vždy som si upírov predstavovala ako nejaké monštrá. Možno, že by chodili len v noci, báli by sa svätenej vody a kríža a spávali by v rakvy. Ale toto? Ani vo sne. Nikdy som si nepredstavovala, že by mohli byť taký krásny a tak. A tie ich oči.

„Počkať? Také oči som už niekde videla!“ vykríkla som zarazene a skoro sa ocitla na zemi.

Zhrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 13. Kapitola: