Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 12. kapitola

16.05.2010 (13:15) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1055×

Obzrela som sa okolo seba a tým som a dozvedela, že som niekde vo vyfantazírovanej krajine. Na oblohe som videla veľmi veľa vtákov a dokonca aj hviezdy! Za slnečného dňa! Okolo mňa tiekla rieka. Bola zafarbená do červena. Vyzerala veľmi sladko, by som povedala. Kde som sa pozrela, tak tam boli zvieratá. Plno zvierat. Okolo mňa sa potulovali srnky, jelene, lane, proste veľa vysokohorskej zvery. Pozerali sa na mňa, akoby nikdy nevideli človeka. Čo? Oni ma vlastne vidia?

Pribehla som k rieke a len čo som sa jej dotkla jej farba sa začala meniť na slabučko modrú. Bola taká čistá. Hrozne priezračná. Mala som chuť sa z nej napiť, ale niečo mi to nedovoľovalo. Bála som sa. Pozrela som sa do nej a uvidela som svoj obraz. Vyhukane som sa na seba pozerala. Ako je toto možné? Dotkla som sa vody. Bola veľmi príjemne vlažná. Odrazu som v bruchu zacítila milión motýľov a následne škvŕkanie. Bola som hladná. Sadla som si na zadok a pozerala som sa na prekrásnu oblohu bez mráčika.

Nachvíľku sa mi zdalo, že niekto prehovoril, ale to sa mi určite len zdalo. Pozrela som sa okolo seba a tak som sa utvrdila v mojom presvedčení, že tu nikto iný okrem mňa a týchto bytostí nie je. Pozrela som sa do slnka. Absolútne ma neoslepovalo. Dalo sa pekne naň pozrieť. Na pokožke sa mi hralo a robilo s ňou divy. Po koži som mala milióny farieb, ktoré sa stále hmýrili. Bolo to úžasné! Pozrela som sa do diaľky a zbadala som nejakú veľkú planétu. Bola zelená. Začudovane som si ju premerala. Myslím, že ma už nemôže teraz prekvapiť nič. Zasmiala som sa nad svojimi úvahami.

„Kto si?“ Vyskočila som na nohy a pozrela sa okolo seba. Nikoho som nevidela. Zatriasla som hlavou a pozrela sa do zeme. Predo mnou stála jedna veľká, chlpatá veverička, ktorá sa na mňa pozerala ako na mimozemšťana. Stŕpla som a snažila som sa rýchlo premyslieť, ako by som ju, čo najrýchlejšie zabila. Otvorila ústa a vyzerala, že už chce znova niečo povedať, ale nakoniec si to rozmyslela. Zhlboka som sa nadýchla a začala som uvažovať, že by som sa po prebudení objednala u psychiatra. Pozrela som sa na ruku a snažila som sa uštipnúť.

„Au,“ vyhŕkla som. Veverička na mňa nechápavo pozerala.

„Odpovieš mi?“ spýtala sa.

„Si robíš piču? Pardon, vyletelo to zo mňa,“ ospravedlnila som sa za svoje chovanie. Som tu len prvý deň a už sa správam nemorálne. Veverička si ma obzrela a ja som sa cítila ako nejaký výstavný kus. Až teraz som si všimla, že má oblečenú, nejakú košeľu. O malú chvíľku si vytiahla z vrecka okuliare. Pozerala som sa na tie mini bríle a zaškerila som sa. Šibe mi to. Jednoducho som sa zbláznila. Aj také veci sa stávajú.

„Je tu niečo smiešne?“ Pozrela sa na mňa vražedným pohľadom. Mala som pocit, že ma každú chvíľku prefacká za neslušné chovanie na verejnosti. Ešte viac som sa zaškerila. Som ja len idiot.

„Tak a mohla by si mi konečne povedať kto si? Vieš, nečakám tu len ja, ale aj celá lúka,“ povedala svojím piskľavým hláskom.

„Jasné, som človek,“ povedala som. Všetci odrazu zhíkli a ani jeden z nich sa nepohol. Snažila som sa trocha prerušiť chvíľku ticha zahmkaním, ale moc to nepomohlo.

„Ty si človek?“ konečne niekto niečo povedal. Bol to nejaký malý vtáčik, ktorý mi pristál na ramene. Skoro ma šľahlo.

„To tu už aj vtáky vedia rozprávať?“ vyhŕklo zo mňa v návale zlosti.

„Samozrejme,“ prisvedčila mi tá veverička, akoby to bolo úplne očakávané a vedelo to aj malé dieťa. Škodoradostne som sa na ňu usmiala.

„Odkiaľ som to mala vedieť?“ dala som jej najavo, nech si nevyskakuje. Predsa len, čo by taká veverička, proti mne zmohla.

„Nemohla, ale to nevadí. A aké je tvoje meno?“ zasa sa spýtala. Už ma s tým začala otravovať.

„Isabella Lucy Swan.“ Povedala som to takým tónom, aby bolo jasné, že už nemienim jej odpovedať na žiadne hlúpe otázky. Teraz som na rade ja.

„A kde to vlastne som?“ nepovedala som to tak zaujato, ako som chcela, pretože, by si ešte mohla pomyslieť, že ma to tu nejako veľmi, extra zaujíma. A potom by som sa jej už asi nezbavila.

„Ty si Lucy?“ užasnuto povedala.

„Bella,“ zavrčala som na ňu. Lucy ma volala len jedna upratovačka. A tú som aj tak nemala rada. Liezlo mi to hrozne na nervy. A ja sa tu budem zaoberať nejakou veveričkou? Je mi jedno, či vie rozprávať alebo nie.

„Kráľovná moja,“ povedala veverička so slzami v očiach. Zrazu sa predo mnou všetci poklonili.

„Čo ste sa zbláznili? Postavte sa!“ vykríkla som na nich. Ja nie som žiadna kráľovná. Síce by som mohla byť, ale nie, nie, nie! Jednoducho nechcem.

„Ako rozkážete výsosť,“ usmiala sa na mňa. Aj keď neviem, ako je to možné, že sa dokáže usmiať zvieratko, ale nechám to tak.

„Prestaňte s tým. Ja nie som žiadna kráľovná.“ Hneď nato, sa predo mnou objavil kočiar. Zvesila som plecia. Ako im mám vysvetliť, že nie som tá, za ktorú ma považujú?

„Vaša stará mama vás už očakáva,“ povedala smutne jedna mačka, ktorá vystúpila z kočiara.

„Stalo sa niečo?“ vyľakane som sa na ňu pozrela.

„Uvidíte to na vlastné oči, moja pani,“ odvetila na moju otázku. Ale prečo, že stará mama. Veď tá už zomrela. Prečo je to všetko také zvláštne? Smutne som sa pozrela na nebo. Neviem či sa mi to zdalo, alebo sa na ňom objavil mráčik. Vliezla som do kočiara a v kúte som zbadala chúliaceho sa chlapca.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a snažila sa ho utešiť od jeho vzlykov, ale on neprestával.

„Stalo sa ti niečo?“ Jemne som ho pohladila po vlasoch. Pozrel na mňa svojimi uslzenými, veľkými očami a tvár skrivil do bolestnej grimasy. Mala som chuť ho objať. Dotkla som sa jeho zmáčanej ruky a zmačkla som ju. Zdalo sa mi byť veľmi zvláštne, že v tejto krajine duchom nie som. Ale keď mi ubieha čas. Musím to tu rýchlo vyriešiť a potom sa môžem znova vydať na cestu za pomstou.

Chlapec sa stále triasol vzlykmi a ja som už nevládala ho pozorovať. Bola som z toho vystresovaná. Pozrela som sa von oknom na tie prekrásne farebné lúky. Nemohla som sa vynadívať na toľkú krásu.

„Lucy, musíš jej pomôcť.“ Obzrela som sa na chlapca. Vyplašene sa na mňa pozeral a veľmi tuho premýšľal. Odkiaľ poznal moje druhé meno? Takto ma nikto nevolal. Nerozumiem teda ničomu.

„Urobím čo bude v mojich silách,“ oznámila som mu. „Ale najprv, mi porozprávaj komu mám pomôcť a ako,“ povedala som so zdvihnutým obočím. A kládla som dôraz na to, aby pochopil, že mi to proste musí vysvetliť.

„Samozrejme. Naša stará mama je kráľovnou Gnarie. Bolo tu prekrásne. Nikto nikdy nechodil spať, pretože tu stále svietilo slnko. Lúky boli ešte viac farebné a stromy rodili ovocie. Všetky zvieratá vedeli rozprávať a tak ďalej... Ale teraz je to inak. Pred niekoľkými rokmi, sa sem nasťahovali upíry z vášho sveta a všetko sa to tu zmenilo. Nárokujú si na trón, ale my so starkou ho bránime. Sme pred nimi s výmyslami. Nás totižto nemôžu zabiť, pretože nám v žilách koluje modrá krv. Nie ako  vám pozemšťanom červená. No a odvtedy, ako tu prišli, je to tu všetko skoro na ruby prevrátené. Iste, že nejaký modrokrvci tu žijú, ale my so starkou sme vládcovia. Bolo to tak, že keď prišli upíry, tak niektoré zvieratá dokonca onemeli keď uvideli tú ich krásu a dokonca keď vycítili, že ich k nim niečo ťahá. Dali sme si to dokopy a tým sme zistili, že to boli určite len ich schopnosti. Lenže, vrátiť reč niektorým sme už nedokázali. Zo začiatku bolo s tým žiť ťažké, ale teraz sme si už na to viac menej zvykli. Naučili sme sa chodiť spať a tak. Lenže teraz, stará mama leží na smrteľnej posteli. Moji rodičia, sú neviem kde. Nechcela mi to nikdy povedať. Tak a teraz jej musíš nejako pomôcť. Ona hovorí, že je to nemožné, ale tak potom načo by ťa tu volala.“ Odkiaľ preboha vie , že ma volala?

„Aha,“ na viac som sa už nezmohla.

Zhrnutie

Pokračovanie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 12. kapitola: