Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 11. kapitola

14.05.2010 (18:45) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1005×

Šla som niečo okolo pätnásť minút vkuse, keď odrazu som zazrela jeden hotel. Vyzeral byť dosť luxusný.

„Och, kiežby som si teraz mohla dať taký kúpeľ. Brala by som to. Ľahla by som si do vane a odpočívala by som. Len škoda, že sa nemôžem dotknúť ani tej hlúpej točky,“ mrmlala som si sama pre seba. U mňa bolo zvykom, že si stále niečo hovorím pre seba. A teraz, tak to ani nehovorím. Je mi hrozne, keď sa nemám komu vyžalovať. Odrazu by som niekomu porozprávala svoj príbeh. Lenže, dá sa to? Jasné, že nie. Ako inak.

Prešla som až k hotelu, keď som si v tom všimla, že som tu niekedy bola. Žeby sa mi ešte stále na to nedalo spomenúť? No po čase sa zistí. Vošla som dnu a odrazu som si všimla recepciu. Bola tam nejaká mladá žena, ktorá telefonovala. Prišla som k nej. Sila zvyku. Rozprávala sa s manželom, že dnes domov nepríde. Musí tiahnuť aj nočnú. Čo je to tu teda za poriadok? Nechajú ju ťahať dve šichty po sebe? Zakrútila som hlavou a vybrala som sa k výťahu. Ani živej duše. Teda, okrem mňa. Obzerala som sa okolo seba, či by nebol niekto taký láskavý a šiel sa vyviesť výťahom. Bolo mi jedno, kde budem, ale určite lepšie, ako keby som mala ostať sama pod holým nebom a ešte v čase búrky a dažďa. Čo je v Anglicku obvyklé. Chvíľku som stála pred dverami výťahu. Nikde nič.

„Kašľať na to!“ rozčúlene som povedala. Obrátila som sa a vybrala sa schodami. Najrozumnejšie riešenie. Prešla som zopár poschodí, keď som sa potkla a zvalila som sa zo schodov. Odrazu sa otvorili dvere a ja som v nich zbadala vykúkajúcu hlavu.

„Preboha, je tu niekto?“ vyplašene zvolal ten chlap. Pozrela som sa mu do tváre.

„Emmett,“ neveriacky som sa pozerala pred seba. To nie je možné. V tomto meste je niekoľko miliónov ľudí a ja musím natrafiť práve na neho. Vyskočila som na nohy a prihlúpo som sa usmiala. Emmett sa pozeral na všetky strany a vyzeral, akoby zbadal ducha. No, možno na tom niečo aj bolo. Ale až teraz mi došlo, že ma nevidí. Vzdychla som si. Je toto vôbec možné? Keby som mohla plakať, tak sa rozplačem. Spomenula som si na Edwarda. Sklopila som oči k zemi a začala som vzlykať. Zdvihla som hlavu, ale už tam nikto nebol. Smutne som sa pozrela na dvere a čakala. Ani neviem načo, ale čakala som. Odrazu som si spomenula na svoju starú mamu. Tak, možno z toho niečo bude pravda a ja teraz mám možnosť, aby som urobila to, čo sa od mňa očakáva. Zatvorila som oči, nadýchla sa a postavila sa. Bolo mi zvláštne. V bruchu som cítila tisíce motýľov, ktoré nechceli prestať. Zatmelo sa mi pred očami a musela som si znova sadnúť. Po niekoľkých minútach som nemohla uveriť tomu, čo sa mi stalo. Ako je možné, že duchovi sa dokáže zahmlieť pred očami? Na ruke som zacítila slabý pulz. Akoby ma niekto hladkal. Postavila som sa na nohy a vyšla hore poslednými schodami. Zrazu som zastala pred dverami, kde ešte pred chvíľkou stál Emmett. Pozrela som sa na ruku a vystrela som ju. Každú chvíľku som čakala, že sa bruškami prstov dotknem dreva, ktoré plnilo dvere. Pár centimetrov pred dverami som zatvorila oči a zachvela som sa. Posunula som sa ďalej, urobila krok a cítila som, ako sa moje telo stáva súčasťou tohto hotela. O malú chvíľku to prestalo. Otvorila som oči. Ocitla som sa vo veľkej izbe, ktorá bola osvetlená len sviečkami.

„Aaaaaaaaaa,“ vykríkla som, keď som sa pozrela do zrkadla a uvidela som sa tam. Hrozne ma to prekvapilo, ale nikto nevychádzal zo žiadnej izby. Vydýchla som si, nepočuli ma. Prvý krát po nejakom čase som bola rada, že ma nikto nepočuje.

V tej chvíli sa mi po celom tele rozliali zimomriavky. Cítila som, akoby mi do hlavy stúpla krv. Mala som zvláštny pocit. Akoby som sa niečoho obávala. Usmiala som sa na seba a vykročila na prehliadku bytu. Ako prvé, kam som vošla, bola nejaká komora. Na začiatok úžasné teda. Bol tam úplný poriadok, ale čo ma prekvapilo bolo, že v tejto miestnosti nebolo nič okrem toho poriadku. Dokonca tu nebola ani normálna podlaha. Táto, čo tu bola, bola ešte z dreva. Už som sa otáčala, keď som si všimla, že v rohu stojí skriňa. Pozrela som sa na ňu. Ako je možné, že som si ju vtedy nevšimla? Urobila som krok k nej a už som sa brala sa na ňu pozrieť z blízka.

Odrazu niečo buchlo. Nebol to nejaký ohlušujúci buchot, ale bol zreteľný. Strhla som sa a poobzerala sa, čo ma to vytrhlo z môjho prieskumu. Nebolo to v tejto izbe. Cítila som, že sa za mnou niečo deje. Niekto tam bol. Napla som sa a chystala som sa pomaličky otočiť. Veľmi som sa bála. Odrazu sa mi začali triasť ruky. Začala som nepravidelne dýchať a v tom som počula, ako niekto za sebou zatvoril dvere. Rýchlo som sa obzrela, ale tam už nikoho. Pozrela som sa na dvere a pohla som sa smerom k nim. Pri dverách som zastala a nahla som sa hlavou von. Nikoho som nevidela. Ako je možné, že ten človek tak rýchlo zmizol? - hovorila som si sama pre seba. Prižmúrila som oči a vybrala som sa do ďalšej izby.

Prešla som cez dvere a predo mnou stála obrovská posteľ. Bola trochu nízko. Vyzerala, akoby sa v nej bili pravekí lovci. Jej nôžky boli podlomené a baldachýn trocha zlomený a nakrivený. Ktovie, čo tu ten Emmett vystrájal. Usmiala som sa svojím typickým úškrnom a spomenula som si na babičku. Ani neviem prečo, ale spomenula som si na ňu. Bolo to veľmi zvláštne. Vždy, keď som si spomenula na jedného, teraz už môjho úhlavného, nepriateľa, spomenula som si na babičku. Čo to, do kelu, malo znamenať? Potriasla som hlavou a snažila sa zabudnúť na všetko, čo sa mi teraz honilo hlavou. Zhlboka som sa nadýchla. V poslednom čase som nejaká rozcitlivená. Zodvihla som hlavu a vydala som sa ďalej. Vedľa postele bol vchod do kúpeľne, z ktorej sa ozývali podivné zvuky. Nemala som ani chuť sa tam ísť pozrieť. Vidieť Emmetta a Rose spolu v najlepšom? Ani ma nehne. Otočila som sa a vidala som sa ďalej. Takto som sa poprechádzala po celom byte, keď mi zišlo na um, že sa pôjdem znova pozrieť do ich izby. Už by mohli byť hotoví.

O malú chvíľku som už stála na okraji postele a chystala som sa vkročiť do kúpeľne. V tej istej chvíli z kúpeľne vyletelo dievča. Skoro som dostala mŕtvicu a vykríkla som.

„Emmett! Nerob mi to! Okamžite bež po ňu, čo budem predsa jesť?“ vychádzalo z kúpeľne. Vyvalila som oči a cezo mňa preletel Emmett. Čo to povedala? Že čo bude jesť? Ona sa chystá tú malú jesť alebo čo. Ona sa tuším zbláznila. Čo je ona ľudožrút? To dievča malo zviazané ústa a po tvári sa jej kotúľali veľké krokodílie slzy. Vyzerala tak roztomilo. Jej blonďavé kučeravé vlásky sa jej kotúľali po pleciach a z hrdla jej vychádzali vzlyky.

„Bože môj.“ Prebehol cezo mňa Emmett a ja som sa striasla. Rýchlo ako blesk dievča chňapol a takou istou rýchlosťou sa vydal späť do kúpeľne. S vytreštenými očami som sa pozerala za ním, na usmievajúcu sa Rosalie. Bola ešte krajšia ako som si ju pamätala. V svetle sviečok boli ešte belší. A samozrejme krajší. Taký krásny párik som nevidela ani vo filme. Rose sa postavila z vane a prišla chôdzou k tomu uplakanému dievčaťu. Stála som tam ako prikovaná. Vôbec som nevedela, čo robiť. Čo to tá Rose vystrája? Začala ju hladkať po jej chudučkom ramene. Dievčatko sa zachvelo a ešte viac sa rozvzlykalo. Raz sa pozeralo z Emmetta na Rose a potom opačne. Vyzerala úplne splašene. Ale nerozumiem tomu. Mala som taký pocit, že by som jej mala pomôcť. Ale prečo? Chystajú sa jej urobiť niečo zlé? Rose prešla z jej ramena ku krku a nežne sa usmiala. Pri tom pohľade, čo hodila na tú malú, cítila aj bolesť. Bolo to v jej očiach vidieť. A to veľmi dobre. Pomaličky si ju k sebe pritiahla a žiarivo sa usmiala. Vyzerala ako porcelánová bábika.

„Merry, moja drahá, nemaj strach, nebude to bolieť.“ Začala ju utešovať Rose. Chvíľku sa na ňu nehybne pozerala a v malom okamžiku sa prisala na jej krk. Merry ani nestihla zakričať.

„Pusti ju!“ kričala som na Rose. „Okamžite!“ nedala som sa a cítila som, ako sa dievčatko bráni z posledných síl, keď nakoniec som sa rozbehla. To dievča malo dokorán otvorené oči a zvíjalo sa v poslednom kŕči. Trhla som so sebou, otočila som sa a rozbehla sa. Po niekoľkých sekundách som narazila na tú izbu, čo som v nej bola po prvý krát a niekoho som tam počula. Postavila som sa pred skriňu a pomaly do nej nakukla. Potichu som sa rozvzlykala. Bolo mi nanič. Vstúpila som do nej a snažila som sa schovať pred celým svetom. Ako toto niekto môže urobiť? Je to vlastne možné, že by Rose bola upír? Až teraz mi došiel význam mojich slov a chytila som si ústa, aby som znova nevykríkla. Cullenovci sú upíry. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila ďalší ston. Snažila som sa rukou nahmatať, kde by asi mala byť stena skrine, ale nič som nezistila. Tak som sa vydala celá. O malú chvíľku som zazrela bodku svetla. Šla som tam a prešla cez niečo, keď v tom ma oslepilo svetlo slnečného dňa.

„Bože, veď toto nemôže byť v Londýne,“ a začala som sa kochať krásnou, fantastickou prírodou.

Shrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 11. kapitola: