Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Teenager - 10. kapitola

07.05.2010 (19:00) • Kekike1 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1104×

Vystupovala som z lietadla, keď som zazrela, že som ostala posledná. Dvere sa mi skoro zatvorili pred nosom. Rozbehla som sa do obrovskej haly.  Sadla som si na lavičku a pozorovala som ďalšie odlety a prílety lietadiel. Ďalšie lietadlo, letelo o štyri hodiny. Poobzerala som sa po ľuďoch. Trocha sa to tu už vyprázdnilo. Nikto tu už nebol taký zmačkaný, ako keď som prišla. Postavila som sa a rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť. Nebudem tu vyčkávať, zatiaľ, čo mi ubieha čas. Nemám ho veľa. Tak aspoň, nech si ho užijem. Obzrela som sa na všetky strany, a rozhodovala som sa, kade pôjdem. Vybrala som sa rovno. Predsa len, zlatá stredná cesta.

Pred budovou som si všimla, že prší. Hneď ma prešla všetka moja dobrá nálada. Pobrala som sa rýchlejším krokom. Ako dobre, že aspoň nemoknem. Má to aj svoje výhody. Na hlavnej ceste, som už odbočila do malej kaviarničky. Poobzerám sa tam. Šla som si sadnúť. Onedlho si ku mne sadla jedna stará pani a začala si vyberať z jedálneho lístka. Hovorila spisovne, takže som jej rozumela všetko, čo hovorila tomu čašníkovi. Za nejaký čas,, som si všimla, že sa na mňa usmieva. Aspoň, sa mi to tak zdalo. Pripadala mi povedomá, ale nemohla som si spomenúť odkiaľ ju poznám.

„Bella, vidím, že nie si šťastná. Myslela som si, že ti bude lepšie, keď na chvíľku odídeš s tohto zlého sveta,“  povedala tichým hlasom. Vyvalila som na ňu oči. Čo má toto znamenať? Mám halucinácie? Akože sa so mnou rozpráva a ešte ma k tomu aj vidí?

„Ako...?“ nedokončila som svoju otázku. Nemala som slov.

„Drahá moja, veľmi sa trápiš?“ spýtala sa ma.

„Čo vy o tom môžete vedieť,“ povedala som nahnevane. Dokonca, sa ani nepredstavila. Ona moje meno pozná, ale mne svoje povedať nemohla.

„Bells, moja maličká.“ Na toto si spomínam. Tento hlas mi niekoho pripomínal.

„Babička?“ vykríkla som natešene.

„Ale ako je to možné! Veď ty si zomrela! Chceš mi povedať, že som už aj ja mŕtva? Alebo čo,“ vyvalila som na ňu niekoľko otázok naraz. Ale aj tak som bola šťastná, že ju vidím. Po toľkých rokoch. Mala som chuť vrhnúť sa jej okolo krku. Ale myslím, že by som len preletela. Nechcela som ju tým vystrašiť. Usmiala sa na mňa.

„Bella, všetko je v najlepšom poriadku. Ešte žiješ,“ nadhodila a zažmurkala svojimi krásnymi očami poznačenými starobou.

„Ale ako je možné, že si tu?“ Vzdychla si a pozrela sa na mňa svojím múdrym pohľadom.

„Bella, prišla som ti povedať, že budeš mať ešte možnosť vrátiť sa na svet určite. Pokiaľ si splníš svoju úlohu, v určenom limite,“ povedala vážne. Ničomu som z toho nerozumela.

„Akú úlohu?“  vystrašene som spozorovala na tvári mojej starkej, že to nebude jednoduché.

„To musíš zistiť sama, zlatko.“ Moc ma týmito slovami neutešila.

„Porozmýšľaj nad tým, že či všetko robíš dobre. A mohla by si skúsiť odpustiť tvojmu otcovi aj mame. To, je to najhlavnejšie,“ usmiala sa na mňa.

„Ale nerozumiem tomu, ktorým smerom sa mám ubrať. Mám odísť znova do Ameriky?“ zakrútila som očami. A ja som si myslela, že si užijem toho, že som duch.

„Nie do Ameriky nechoď, tvoje šťastie, sa nachádza tu,“ aké šťastie sa už len tu môže nachádzať? Čo je tu, v Londýne také zaujímavé? Tak to teda neviem o čom točí. Povedala som si sama pre seba.

„Máš dva týždne na to, aby si zistila, čo je pre teba dôležité. Snaž sa neuberať zlým smerom, lebo ti to zaberie veľa času. Ak sa tam nestane do dvoch týždňov, tvoje telo umrie a tvoja duša odíde,“ povedala to veľmi kľudne, akoby sa nič nedialo.

„Babi, toto mi nemôžeš urobiť,“ povedala som neveriacky.

„Daj si na seba pozor ,Bella,“ usmiala sa na mňa milým úsmevom a zdvíhala sa zo stoličky, zaplatila pri pulte a pri dverách, mi ešte zamávala. Pozerala som sa na ňu s vytreštenými očami. To nemyslí vážne. Toto mi určite nemôže urobiť. Veď ja nie som špecifikovaná na nejaké hádanky. Čo ja budem teraz, ale robiť? Hovorila som si v duchu. Zdvihla som sa zo stoličky a presunula som sa do parku, na najbližšiu voľnú lavičku. Potrebovala som si prečistiť hlavu.

Nudila som sa a tak som začala znova premýšľať o svojom živote. Spomenula som si, že tu by mal byť aj Edward, niekde v tomto veľkom meste. Zvláštne. Som tak blízko, ale aj tak hrozne ďaleko. On mi už neublíži. To mu nedovolím. V živote som si vytrpela už veľa. A teraz, ani nehovorím. Čo ak stará mama myslela, že by som sa mu mala pomstiť? Napadlo ma to čírou náhodou. Urobím mu zo života peklo. Už som sa tešila ako bude nariekať pri pomyslení na mňa. Edward Cullen, teš sa. Smiala som sa v duchu. Bude ľutovať, že sa vôbec narodil. Usmiala som sa kyslo. Ten človek je bezcitný. Tak prečo by som taká nemohla byť aj ja? Nájdem si ho, a potom všetko bude ľutovať. Všetko moje utrpenie. Veď len  kvôli nemu teraz umieram.

Po hodinke uvažovania som sa rozhodla, že najlepšie by teraz bolo aby som šla niekde do hotela. Predsa len, už sa stmieva, nebudem tu v noci sedieť a čakať na spasenie. Jediné moje šťastie je, že nie som hladná a smädná. Moje telo sa vôbec nemení. A to je celkom fajn. Ak je to všetko takto aj po smrti, tak nemám sa čoho báť. Ktovie, ako sa moja babička dostala späť na zem. Zabudla som sa jej potom na to spýtať. Ale aj tak by som si mala ísť oddýchnuť. Síce sa mi nechce spať, ale aspoň si ľahnúť, do mäkkých periniek a tam prečkať celú noc nerušeným odpočinkom. Ktovie, možno aj stretnem niekoho od Cullenovcoch.

Na hlavnej ulici som prechádzala cez prechod pre chodcov, keď som zbadala, že nejaký malý vandal, beží oproti nejakej starej žene. Z rúk jej vyrval kabelku. Prišla do mňa obrovská zúrivosť. Snáď nevidí, že je to stará žena? Ako sa opovažuje. Rýchlim krokom som sa pustila za ním. Tá stará pani sa skoro zrútila keď si to všimla. Ostala stáť na strede cesty. Teraz som nevedela, ktorým smerom mám ísť. Naproti starej pani sa začal rútiť kamión, obrovskou rýchlosťou. Ona si ho nevšimla. Stála tak ako obarená a hľadela do prázdnych rúk. Nikto sa o ňu na okolo nezaujímal. Poobzerala som sa okolo seba, či si to už niekto konečne všimol ale márne.

„Ach to nie,“ vzdychla som si. Rozbehla som sa smerom k nej. Kamión bol asi desať metrov od nej. Na poslednú chvíľku som to stihla a svojimi vlastnými rukami som ju odhodila na kraj cesty. Vystrašene sa na mňa pozrela.  Bolo mi jej hrozne ľúto. Milo som sa na ňu usmiala a rozbehla som sa ešte za tým lotrom, čo to všetko spôsobil. Za sebou som ešte začula.

„Ďakujem.“

Bežala som, čo som len mohla. Dva bloky od tej „skoro havárie“ som našla toho chlapca, sa prehrabovať vo veciach tej ženy. Vošla do mňa zlosť. Prišla so k tomu chlapcovi a dotkla som sa jeho ucha. Fungovalo to. Ani neviem ako som to dokázala. Bolo to veľmi zvláštne. Úžasný pocit. Cítila som sa skoro, ako vo svojej vlastnej koži. A mám taký pocit, že to zacítil aj ten chlapec. Poobzeral sa na všetky strany, ale nevidel ma. Ani nikoho iného. A tak ďalej pokračoval, v prehrabávaní. Narazil na jej peňaženku. Skoro som dostala infarkt. Do uličky vošiel nejaký chlap. To decko začalo revať o dušu. Skoro mi praskli bubienky. Ten dospelý muž, mám taký pocit , že otec toho chlapca, ho vzal za ruku, nadvihol ho a začal ho mlátiť po zadku. Skoro mu vykĺbil ruku. Chlapec sa mykal a reval.

„Au,“ zhodnotila som situáciu. Decko praštil ku stene a vzal kabelku aj so všetkým. Už som po ňom šla skočiť, keď som v tej chvíli zistila, že sa uberá smerom k tej starej dáme. No skoro som odpadla. Takto som ešte nevidela, sa zachovať nikoho. Ten muž sa jej ospravedlnil, za skutky svojho syna a odišiel. A ja som si už myslela, že tento svet je zničený sám o sebe. Ale vidím, že sa tu ešte nejaký ten cit nájde. Usmiala som sa popod nos a vybrala som sa do toho hotela.

Pokračovanie

Shrnutie

Autor: Kekike1 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Teenager - 10. kapitola: