Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomstvo osudu - 8.kapitola - Zatratenie

12.01.2010 (11:45) • 13TwilightGirl13 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1234×

8.kapitola – Zatratenie

Edwardov pohľad:

„…Nemohol som bez teba žiť, ak sa to tak dá nazvať a netuším, ako som to bez teba tak dlho vydržal.” Dopovedal som a kútikom oka sa zahľadel na Bellu. Chcel som vedieť, o čom asi premýšľa. Hrýzla si peru, čo robila vždy, keď nad niečím rozmýšľala.

Zrazu som začul hluk a na nás sa valil kamión. Po prvý krát za moju večnosť ma moje upírske zmysli sklamali. Nedokázal som súvisle premýšľať, tak som len prudko otočil volantom a zahľadel sa na moju Bellu, ktorá na mňa zízala s prekvapeným výrazom na tvári. Hľadela na mňa svojimi úprimnými očami, jej krásne plné pery vyslovili v strachu moje meno.

Ozvalo sa veľké tresknutie a už som len zbadal jej krehké telo, celé dolámané, končatiny v čudných polohách, oči zavreté a v bezvedomí. Bol to strašný pohľad. Trhalo mi to srdce. Akoby zrazu jediný dôvod žitia tejto prekliatej večnosti zomrel. Dôvod, ktorý som tak miloval a pre ktorý sa mi oplatilo bojovať.

Okamžite som sa spamätal, vyskočil z auta, zobral Bellu a bežal ku nám domov za Carlislom. Cítil som, že sa jej kosti pomaly zrastajú, tak som šiel ešte rýchlejšie a dúfal som, že sa to všetko dobre skončí. Keby som mohol plakať, plakal by som. Cítil som, ako sa moje srdce trhá od žiaľu a tú nekonečnú bolesť som nemohol vydržať. Nechcel som si ani predstaviť znovu život bez nej.

Prišiel som domov a…

„Carlisle, pomôž mi!” zakričal som. V tom momente sa Carlisle rýchlo rútil po schodoch a ja som počul jeho vystrašené myšlienky.

Keď videl, v akom stave je Bella, nič sa nepýtal. Odniesol som ju do izby, kde si Carlisle zriadil vlastnú ´nemocnicu´. Položil som ju na lôžko, Carlisle k nej pristúpil a začal ju vyšetrovať.

MH v poriadku, pomyslel si, tlak 180 na 120. Hmm… No toto… Aspiračná hodnota je takmer nulová. Kosti sa zrastajú správne.

Hneď som vedel, čo sa stalo. Nie, to nemôže byť pravda… ozývali sa moje myšlienky.

„Edward” ,prehovoril po chvíľke, „musíme len čakať. Kosti sa síce zrastajú správne, no mám obavu, že Bella… je v kóme.” Povedal mi smutne.

Tá predstava mnou otriasla.

Je v kóme. Mojou vinou. Pravdepodobnosť, že sa zobudí je malá. Zničil som jej život… Zničil som sebe život. Som netvor. Nikdy som si jej lásku nezaslúžil, no napriek tomu som ju dostal. Bol som sebec, ktorý si neuvedomoval, ako veľmi jej môže ublížiť.

Nakoniec som si sadol vedľa mojej lásky a chytil ju za ruku. Nesmiem ju opustiť. Šepkal som jej nežné slovíčka, ktoré mi prichádzali na jazyk. Ospravedlňoval som sa jej.

Vyzerala ako bez života. Nevedel som, čo mám robiť, tak som tam len tak sedel. Nemohol a nechcel som ju opustiť. Toto bolo jediné, čo som pre ňu teraz dokázal urobiť. Jediné, čím by som jej znovu neublížil.

Prešiel deň, dva, celé týždne. Stále som bol s ňou. Nedokázal som ju opustiť. Celý čas som držal jej krehkú ruku a podvedome ničil svoje vnútro výčitkami.

Občas som oknom skočil na lov a hneď sa vrátil... Naozaj len občas. Nemusel som sa báť, že by som sa neovládol. Všetky tie roky strávené bez nej ma naučili, ako jej neublížiť.

Jej stav sa vôbec nezlepšoval a všetko to bola moja vina. Veď ako môže upír naraziť? To sa ozaj stane len debilovi ako som ja. A teraz, moja jediná láska za celú večnosť leží tu, na lôžku, akoby mŕtva. Mojou vinou. A vôbec sme nevedeli, ako to bude ďalej, lebo Alice jej budúcnosť nevidela. A ani moju. Snažil som sa presvedčiť sám seba, že všetko dobre dopadne a ona sa preberie. No márne.

Moje oči boli sýto čierne a ja som musel skočiť na lov. Ponáhľal som sa, nechcem som ju nechávať samú. Zamieril som na sever, do lesa, kde chodievam skoro vždy.Skolil som jedného medveďa a pumu a zahrabal ich. Natrhal som krásne ľalie pre Bellu, pobral som sa naspäť domov a šiel sa porozprávať s Carlislom. Chcel som vedieť, či sa s Bellou niečo nezmenilo. Zaparkoval som svoje volvo pred dom. (Na lov som šiel autom, lebo som sa tak mal načo sústrediť.)

Len čo som otvoril dvere, sa na mňa vrhli Alicine myšlienky. Zbehla dolu po schodoch, náhlivo ma objala s úsmevom na tvári.

„Čo sa deje Alice?” spýtal som sa, zatiaľ čo som jej čtal myšlienky.

´Ja… Myslím, že sa niečo deje. Videla som Bellu… Bola celá v bielom. Teda - v svadobných šatách!´

Vtedy som pocítil veľkú nádej.

„Je to pravda? Naozaj si videla Bellinu budúcnosť?” spýtal som sa, Alice horlivo prikývla.

„Áno… Neviem, ako je to možné, ale som si tým stopercentne istá.”

Pravda bola, že zásnubný prsteň pre Bells som už mal dávno kúpený, len som ešte nenabral odvahu.

Vybehol som hore schodami a ponáhľal sa do operačnej izby, kde Bells ležala. Ľalie som narýchlo vložil do vázy s vodou a položil na nočný stolík vedľa postele.  Zahľadel som sa na Bells a všimol si, že je iná. Má o niečo svetlejšiu pokožku. Dotkol som sa jej ruky a pocítil som, že rozdiel v teplote mojej a jej ruky je o niečo menší.

Zrazu ma chytila panika. Čo sa to s ňou deje? Čo ak zomiera? Pohltilo ma zúfalstvo. Veď sú to typické príznaky, keď je človek mŕtvy… Je chladný a bledý. Lenže ona nevyzerala ako mŕtva. Na jej krásnej tvári sa ešte stále pohrával život. Alebo, žeby bola pravda, čo vraví Alice?

A vtedy som si to uvedomil. Je presne ako človek. Krehká, zraniteľná, jej pokožka je bledá. A dokonca Alice vidí jej budúcnosť.

Zavolal som Carlisla, ktorého myšlienky som začul najbližšie.

„Carlisle, ešte stále ti Bella smrdí?” zahľadel sa na mňa.

„Vlastne, nie… Ona mi… vonia!” povedal.

A už som si bol istý. Vedel som, že je to pravda a tak som vyslovil poslednú otázku, ktorá ma pálila na jazyku: „Je možné, aby bola opäť človekom?”

Carlisle prehodnotil moju otázku a povedal: „Nie, Edward, nie je to LEN možné… Myslím, že je to takmer stopercentne isté.“

Vtom do izby vtrhla Alice s Jasperom a Esme.

„Preberá sa!” skríkla od radosti Alice. „Presne o minútu a päťdesiatdva sekúnd!”

Vtedy sa vo mne niečo pohlo. Mal som v sebe nádej a s radosťou som počítal sekundy, ktoré zostávali. Boli to najdlhšie sekundy v mojom živote. Sadol som si na stoličku pevne zovierajúc jej krehkú ruku. Dvere sa otvorili a vošli Jacob so Sophie.

Autor: 13TwilightGirl13 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvo osudu - 8.kapitola - Zatratenie: