Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomstvo osudu - 1. kapitola - Zatmenie

12.12.2009 (21:00) • 13TwilightGirl13 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1558×

1. kapitola - Zatmenie

Volám sa Isabella Marie Swanová. Môj príbeh asi všetci poznáte. Renée, moja mama sa znovu vydala. Za Phila. Je baseballovým hráčom v druhej lige. Veľa cestujú a preto už asi rok bývam u otca Charlieho, vo Forks. Sú to už štyri mesiace odvtedy, čo ma opustila moja jediná láska. Edward Cullen. Odišiel s celou svojou rodinou, ktorá bola ako moja vlastná. A s Alice, mojou najlepšou priateľkou medzi ľuďmi, i upírmi. Tak veľmi mi ublížil, no neľutujem, že som ho spoznala...

...a zaľúbila sa...a teraz mi po ňom zostal len list. List na rozlúčku, ktorý je mimochodom od Alice, nie od neho. Každé ráno si ho čítam a pripomínam si krásne spomienky, ktoré mi trhajú moje srdce:

Drahá Bella. Som veľmi nešťastná, že sme museli odísť. Ale Edward na tom trval. Nechcel ti ubližovať. Myslím, že to nie je správne, ale už s tým nič nenarobím. Ži s voj vlastný život a na nás zabudni. I keď ja nezabudnem nikdy. S láskou, Alice.

Tieto slová do mňa narážali čoraz silnejšie a silnejšie. No ja nechcem zabudnúť. Ale budem musieť.

Cŕŕŕŕn! Strhla som sa a rukou som buchla po budíku. Vždy som bola hore skôr, než zazvonil budík, no chcela som si byť istá, že nebudem meškať. Tak som vstala z postele, vrfla sa do svojho bezcenného života a šla do školy. Zaparkovala som svoj pick up na voľné miesto a zrazu:

“Prekvapenie!“ zvolal známy hlas.

“Jacob! Čo tu TY robíš? “ nadšene som sa spýtala.

“No, od dnes som tvojím spolužiakom.“

“Čo? To vážne? Super!” a pohrúžení do rozhovoru sme sa pobrali do triedy. Sadol si vedľa mňa na voľné miesto. Miesto, ktoré patrilo JEMU. Nechcela som si ho pripomínať, no musela som. Hodina prebehla neuveriteľne rýchlo a s Jacobom sme sa pobrali na ďalšiu. Vzal si rovnaké hodiny ako ja, aby sme boli spolu. Bolo to od neho milé, lebo ani ja som nechcela byť sama.

“Úf, ďalšia hodina-Francúzština.” povedal si pre seba.

“Francúzština nie je ťažká.” povedala som ja s úsmevom na tvári.

“Ako pre koho. Ja neviem po Francúzsky ani ceknúť.” povedal a zarehotal sa tým jeho príjemným smiechom.

A naozaj, keď sa ho pán Smith spýtal jednoduchú vetu, nevedel odpovedať. Povzbudivo som sa naňho usmiala. Len čo pán Smith prešiel k tabuli, povedal: “Vidíš, vravel som.”

“To nevadí, ak budeš chcieť, môžem ti hocikedy prísť pomôcť,” navrhla som “teraz mám neuveriteľne veľa voľného času.”

“Fakt by si mi pomohla? A čo tak začať hneď dnes? “

“Nooo” ,rozmýšľala som, “dnes to asi nepôjde, Charlie pozval jedného kolegu z práce ku nám na večeru, ale čo tak zajtra?”

Cŕŕŕŕn! Zazvonilo na prestávku a bežali sme na obed. Počas jedenia sme si naplánovali doučovania na celý týždeň. Keď som sa na Jakea pozerala, ako do seba tlačí chlieb, musela som sa zasmiať. Ale bol to môj smiech? Už tak dlho som sa nesmiala, že som zabudla, aký je to úžasný pocit. Pri Jacobovi bolo všetko také jednoduché a jasné. Posledné dve hodiny ubehli ako voda, plné zábavy a smiechu. Ako sme kráčali na parkovisko, zakopla som a Jacob ma zachitil. A smiala som sa. Znova a znova. Páčilo sa mi to. Objala som Jacoba na rozlúčku a nasadla do pick upu, kým on si sadol na motorku. Naštartovala som a tešila sa na ďalší deň. Tešila som sa na Jakea. Aký je len silný a odvážny, pomyslela som si. Rozmýšľala som, či dnes bude na mňa myslieť. Dúfala som, že áno. A zrazu som si uvedomila, že myslím len na Jacoba. Na môjho Jacoba. čo vlastne k nemu cítim? Dnes bol krásny deň, bol krásny, lebo som bola s ním, inak by bol celkom obyčajný. No dnes bol tento deň skutočne nádherný, ako už dlho nie. Jake je ku mne taký milý a pozorný. Čo ku mne cíti on? Dúfala som, že to, čo I ja k nemu. Zvláštny, krehký a neuveriteľne nádherný cit. Ale veď to nie je možné, aby som ho ľúbila. Dnes som ho totiž videla prvýkrát za posledný rok. Zvlááštne, že som nevedela popísať ten cit. Ak to bola láska, bola úplne iná, než som cítila k NEMU. Teraz som sa snažila na nič nemyslieť a zabočila som na príjazdovú cestičku pri našom dome. Zaparkovala som, vošla dnu a zavrela sa do izby. Objala som si kolená, ako som to robila vždy, keď sa moje srdce rozhodlo, že ma bude trápiť a diera vo mne sa začala zväčšovať. A rozplakala som. Plakala som ,plakala a plakala.

Ráno som sa zobudila svieža a uvoľnená, I keď som celý predchádzajuúci večer preplakala. Pekne som sa obliekla a namaľovala, čo som bežne nerobila, no dnes nebol bežný deň. Dnes som sa mala stretnúť s Jakom a to obyčajné nebolo. Cítila som, že nie. Vošla som do kuchyne.

“Dobré ráno, Charlie!” pozdravila som ho a natierala som si chlieb.

“Ó, ahoj Bella. Ako si sa vyspala?”

“Tak dobre, ako už dávno nie.” odpovedala som.

“No, to vidím. Bella, celá žiariš.”

Dojedla som a pobrala sa do školy. Zaparkovala som tam, kde zvyčajne a na parkovisku ma už čakala Jake. Hodiny sa tiahli neuveriteľne pomaly, čo bolo dobré, lebo každá chvíľka strávená s ním bola úžasná. Keď som sa vrátila domov, celá vysmiata, bola som nadmieru spokojná. O hodinku som zišla dole schodmi do obývačky, kde Charlie pozeral televízor.

“Charlie, idem ku Jakovi. Za chvíľu by ma mal prísť vyzdvihnúť. Prídem až večer a spravím ti večeru!”

pobozkala som ho na líce a kráčala ku dverám.

“Bella, dobre sa bav. Jacob je správny chlapec.”počula som ocka.

“Ja viem, ľúbim ťa, ahoj.”

Vybehla som pred dom, kde akurát parkoval Jacob.

“Pripravená?” spýtal sa a podával mi prilbu.

Nahlas som preglgla. “Ako vždy.” povedala som s úsmevom, zobrala si prilbu a nebojácne sadla za Jacoba.

“Nebojíš sa?”spýtal sa

“Nie” no hlas sa mi zlomil a Jake sa usmial.

“Nemáš sa čoho báť, ale pevne sa ma drž. Nechcem ťa mať na svedomí.”

Objala som ho okolo pásu tak silno, až ma rozboleli ruky. Jake naštartoval a ja som cítila, že motor podo mnou sa už nevedel dočkať. Objala som ho tuhšie a vyštartovali sme. Bol to úžasný pocit, vietor mi vial do tváre a vlasy voľno poletovali. Cítila som sa taká slobodná, akoby sa mi v živote neprihodilo nič zlého. Šli sme cez les, lebo Jake vravel, že v tej rýchlosti ucítim krásnu vôňu. A naozaj, do môjho nosa udrela silná borovicová vôňa, príjemná a svieža. Chcela som navždy zostať v tomto okamihu. Zabudla som na strach, no z môjho zážitku ma vytrhol tichý rehot.

“Dobré, však?” spýta sa. Chcela som mu odpovedať, no nejako to nešlo. Zostala som ticho a vychutnávala si tú nádheru. Jake zabočil a ocitli sme sa pred jeho domom.

“Tak, a sme tu. Vystupovať!” zavelil Jake, no ja som si až treza uvedomila, že nohy mám nehybné ako skala. Zase sa zasmial. Vysadil ma a povedal: “To sa stáva. Prvýkrát je to najťažšie. Predpokladám, že si ešte nejazdila, však?”

“N-nie.” Povedala som. Bože, spamätaj sa Bella, vravela som si v duchu, ako asi teraz vyzeráš, bude si myslieť, že si čistý debil.

“V pohode?”ozval sa jeho hlas. Prekvapene som na neho pozrela a povedala: “Jasné.”

“Tak poďme dnu. Otec sa na teba už teší, keď som mu povedal, že k nám prijdeš, bol celý bez seba. Chcel, aby sme vzali aj Charlieho, ale momentálne opravujem svoje auto a na motorku by sme sa traja nezmestili. Navyše, nechcel som, aby si sem prišla na svojom pick-upe, lebo iste si už cestu sem nepamätáš.”vyhŕkol zo seba a usmial sa.

“Tak teda poďme” povedala som, Do nôh sa mi vrátil cit a šli sme dnu. Ich dom bol veľmi pekný, presne taký, aký som si ho pamätala. Billy, rovnaký ako vždy, sedel pred televízorom.

“Vitaj, Bella!” ozval sa.

“Eh, ďakujem, pán Black. Vy ste sa vôbec nezmenili.” Povedala som.

“Mám to brať ako urážku, alebo kompliment?” spýtal sa, ja som len pomaly pokrčila plecami, no on ma už nevnímal. Bol zabratý do zápasu, ktorý pozeral doma aj Charlie. Jake sa zasmial.

“Tak poďme do mojej izby.”povedal.

Prešla hodinky, dve a mne bolo veľmi príjemne. S Jakom sme sa veľa nasmiali. Bol to úžasný deň. K Francúzštine sme sa vôbec nedostali, no mne to nevadilo. Myslím, že ani jemu nie. Ani som sa nenazdala a bolo pol desiatej.

“Už budem musieť ísť, mala som Charliemu spraviť večeru už pred hodinou.”

Rozlúčila som sa s Billym a spolu s Jakom sme sa pobrali ku nám domov. Cesta prebehla rýchlejšie, než predtým, no vychutnala som si ju rovnako. Dala som Jakovi pusu na líce a dívala sa na jeho vzdiaľujúci sa chrbát. Vybrala som z vrecka kľúče a otvorila dvere.

“Som doma, Charlie!” zakričala som, vyzliekla si kabát a šla do obývačky. Televízor bol zapnutý, futbal ešte neskončil, no Charlieho nikde. “Charlie?”zvolala som “Charlie! Kde si?” Nikto sa mi však neozýval. Možno šiel von, pomyslela som si, prejsť sa. Vytiahla som z vrecka mobil, že mu zavolám. 3 neprijaté hovory – čítala som na displeji – neznáme číslo. Zrazu mi telefń zazvonil.

“Haló?” zdvihla som a prihovorila sa. Ozval sa mi hrubý, mužský hlas.

ZHRNUTIE <– –> 2. kapitola

Autor: 13TwilightGirl13 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvo osudu - 1. kapitola - Zatmenie: