Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tá, čo tancuje s vlkmi 5

21.04.2010 (07:30) • doda040506 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1180×

5. KAPITOLA

Po dlhej dobe som otvorila oči. Bola tma. V miestnosti som bola sama. Niečo ma rezalo na zápästí.

Zviazali ma. Líce, o ktoré som narazila do steny ma príšerne štípalo, no nemohla som sa ho dotknúť, pretože ruky som mala zviazané za chrb tom.

Neverila som tomu. Jacob ma udrel?! Ako mohol?

Najhoršie na tom bolo, že si mysleli, že to ja som ich chcela zabiť.

Prečo som odtiaľto neodišla skôr? Prečo? Čo som komu urobila?

No teraz nebol čas na seba ľútosť. Musím vymyslieť, ako sa odtiaľto dostanem. A potom, potom odídem niekam ďaleko. Možno do Európy. Možno niekam inam neviem a...

Úvahy  prerušili hlasy. Blížili sa k pivnici. Bol to Paul a ešte jeden hlas. Bol ženský. Ešte som ho nepočula.

„Počuj Paul, prečo jej vôbec dávame jesť?"

„Chcela nás zabiť nie?“

„Millie.“ Povedal Paul.( Inak Millie je moja dobrá kamarátka  Nika a tu na stmivani.eu ju nájdete ako MillieCull)

„To nebol môj nápad, to chcel Sam.“

„Aj ja by som ju najradšej zabil.“

„Jacob sa včera činil“. Šepla Millie.

„Ako jej jednu vrazil.“

Takže Paul by ma chcel zabiť ?!

Pomaly zaškrípali dvere. Paul a Millie schádzali po schodoch. Schúlila som sa v rohu čo najviac to išlo.

„Myslíš, že spí?“

„To neviem, ale zistíme to.“ Povedal Paul a podišiel  bližšie ku mne.

Zatvorila som oči.

Hlavu som mala skrytú pod rukami. Paul mňa šťuchol  nohou do chrbta. Zamrvila som sa.

„Hej ty, spíš?!“ vyprskol Paul.

Tentoraz mnou potriasol. Hoci nerada, ale otočila som sa k nemu.

Počkať čo??? Toto bolo to dievča. Millie bolo to dievča, ktoré sa na mňa na čistinke pozeralo tak vražedne ?

„Sam ti posiela nejaké jedlo.“

Povedala Millie, položila tácku na zem a pri odchode sa obidvaja zasmiali.

Zrejme na tom , že aj keby som chcela, tak sa nemôžem najesť.

Veď mám zviazané ruky!

Tak som tam sedela a môj žalúdok hlasno vystrájal. Za nejakú hodinu to začalo byť naozaj nepríjemné. Bola som hladná, povrazy sa mi zarezávali do zápästia a vôbec som nevedela, čo so mnou bude.

Po lícach mi začali stekať slzy.

Uložila som sa na zemi čo najpohodlnejšie  to išlo a snažila sa zaspať.  O pár minút sa mi to naozaj podarilo.

*

Au. Bolelo ma celé telo. Veľmi pravdepodobne z tej neprirodzenej polohy, v ktorej som, neviem koľko minút či hodín, spala. Na lícach som ešte stále mala slzy.

Boli to tie staré, alebo som počas spánku znovu plakala ?

Zase som začula škrípanie. Okamžite som sa schúlila do klbka . Prepadla ma panika.

Niekto otváral dvere a schádzal po schodoch. Bol to muž.

Keď bol bližšie ku mne, spoznala som tú tvár. Pozerala som sa na ňu cez malú medzierku, ktorú vytvárali moje prsty.

Jacob?!

Srdce sa mi prudko rozbúšilo. Čo tu chce? Prišiel, aby ma znovu zbil? Alebo niečo horšie? Prišiel ma zabiť?

Celé moje telo ovládol strach. Začala som sa triasť.

Jacob prišiel až ku mne.

Obrátil ma tak, aby mi videl do tváre a položil mi ruku na ústa.

Zachvela som sa.

Z očí mi vystrekli ďalšie slzy a tiekli mi po tvári až na jeho ruku.

Nech chce urobiť čokoľvek, hlavne nech to urobí rýchlo.

„Pššš.“                                                                                                                                                                         „Ja „Ja ti nechcem ublížiť.“

Čo to vraví? Veď prišiel aby ma zabil či nie?

„No tak Mel, neplač.“

„Ja ti neublížim. No tak, naozaj.“

Prešiel mi rukou po líci a tú druhú stále nespúšťal z mojich úst.

„Chcem ti pomôcť.“

„Dostanem ťa odtiaľto."

„Len mi sľúb, že nebudeš kričať."

„Sľubuješ?“

Ničomu som nerozumela. Chce mi pomôcť?

Len som prikývla. Jacob pustil ruku , ktorou mi držal ústa a vzal ma do náručia.

Nebolo mi to dvakrát príjemné. Vyšiel so mnou po schodoch a potom opatrne, potichučky prešiel cez dom.

Keď sme boli vonku dal sa do behu. Zastal asi po jednom kilometri a postavil ma na zem.

Vystrašene som na neho pozerala a stále bola ticho.

„Stále sa bojíš?“

Nič som nepovedala. Ešte včera, by ma najradšej zabil a teraz ma zachraňuje ? Nie. Neverím mu.

Ako mám vedieť, či ma nevzal von len preto, aby mi znova ublížil?!

„Mel? Deje sa niečo?"

„No tak, neplač.“

Jedným rýchlym pohybom mi zotrel slzu z tváre. Pri tom dotyku som sa zasa odtiahla.

Ustupovala  som, až kým som nenarazila do stromu. Stále som mala zviazané ruky.

„Mel?“ Pohol sa smerom ku mne.

Prečo to predlžuje? Stále som sa triasla.

Jacob zdvihol ruku.

Zatvorila som oči a pripravila sa na úder ale on mi len prešiel rukou po líci.

„Ja ti naozaj nechcem ublížiť."

„Rozprával som sa s Cullenom."

„Tá malá niečo videla.“

„Verím ti.“

„Viem, že to oni ťa chytili a chceli nás napadnúť.“

„Teraz prosím, ver aj ty mne.“

„Neublížim ti.“

Robí si srandu? Na čo mu mám veriť. Aby mi vzápätí znova ublížil. Nie. Nie som taká hlúpa.

„JACOB!!!“

Ozval sa nahnevaný hlas a potom vrčanie.

Sam.

„Bééééééž!!!“

Neviem kto to skríkol, veľmi pravdepodobne Jacob.

Na tom nezáležalo. Okamžite som sa dala do behu. Žmúrila som do tmy.

Snažila som sa vyhýbať konárom, čo sa mi nedarilo dvakrát dobre.

Ani som netušila či to vlastne utekám pred Samom, svorkou alebo Jacobom.

Hlavne, že sa odtiaľ dostanem preč. Teda, pokiaľ ma znovu nechytia.

Prinútila som nohy bežať ešte rýchlejšie.

Preskakovala som korene, kľučkovala pomedzi stromy a uhýbala sa konárom.

Nebolo to ľahké, pretože bola tma a ja som nemala taký dokonalý zrak ako upíry.

Majú aj vlkolaci taký dobrý zrak v tme? A prečo ma vlastne zaujímajú takéto hovadiny, keď sa snažím zachrániť si život? Z diaľky bolo počuť zavíjanie. A približovalo sa.

Nohy mi vypovedali službu. Už som nevládala.

Z behu som pomaličky prechádzala do rýchlej  chôdze.

Vrčanie bolo počuť čoraz bližšie, teraz ho doprevádzal zvuk láb dopadajúcich na zem.

Bežali za mnou.

Z ničoho nič sa predo mnou zjavil útes. Nebol čas, vrátiť sa späť a bežať inou cestou.

Rýchlo sa blížili.

Vychádzali spomedzi stromov. Cúvala som, až som nohami narazila na kraj útesu.

Vlci sa stále približovali . Dýchala som prerývane. Srdce mi splašene udieralo o rebrá.

Musela som sa rozhodnúť, rýchlo...

Skočila som.

Autor: doda040506 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tá, čo tancuje s vlkmi 5: