Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život, 9. kapitola

03.03.2010 (07:15) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1515×

9. kapitola

Alice a Angela sa rozbehli ku kinu. Ja som šla ako posledná s Edwardom a rozmýšľala som nad tým, či to mohli počuť. Zdalo sa mi to nemožné, ale keď som si uvedomila, že už pár krát sa mi pri nich stalo, že nie všetko čo sa zdá byť nemožné, je nemožné aj pre nich.

„Nad čím uvažuješ Bella? Teda ak sa smiem spýtať.“ Ozval sa vedľa mňa Edward.

„Že na aký film ideme.“ Zaklamala som. Nemusí vedieť, že ich z niečoho podozrievam.

„Ideme na jednu komédiu.“ A začal rozprávať. Povedal mi názov a stručne, že o čom je ten film. S Angelou sme sa dohodli, že ja budem platiť kino a ona večeru. Zdalo sa mi to spravodlivejšie vzhľadom na to, že oni jesť nebudú. Tak som teda kúpila lístky a šli sme do sály. Sadli sme si úplne hore a do stredu. Sedeli sme, Angela, Ben, ja, Edward, Rosalie, Emmet, Alice a Jasper.

„Bella ako chceš osláviť svoje narodeniny?“ Spýtala sa Angela.

„Neviem. Asi nijak.“

„Čo? Kedy máš narodeniny?“ Hneď na to reagovala Alice.

„Budúci týždeň. Prečo sa pýtaš?“ Odpovedala som jej.

„Len tak.“

„Alice!“ Ozvala som sa na ňu hrozivo.

„Dobre, dobre. Nemôžeš mať narodeniny bez oslavy. Môžem ti niečo pripraviť? Prosím Bella. Iba niečo malé. No tak," Poprosila ma Alice a uprela na mňa psí pohľad.

„Alice myslím, že to nie je dobrý nápad.“ Schladil ju Edward a ja som na neho vďačne pozrela.

„Ale no tak. Nebuďte takí vážni,“ Prosila ďalej Alice.

„Nie Alice a dosť. Nemám rada oslavy,“ Povedala som jej a bola rada, že začal film, lebo Alice už nemohla reagovať. Iba si niečo nezrozumiteľne hundrala popod nos a všimla som si, že sa Edward ledva drží, aby sa nerozosmial. Uvedomila som si, ako mu to teraz pristane. Na sebe mal čiernu košeľu a pod ňou mal biele tričko a znova rifle. V tom tlmenom svetle bol ešte bledší. Vyzeral úžasne. Ani som nevnímala film aká som bola napätá z toho, že sedím tak blízko pri ňom. V duchu som sa sama so sebou hádala, že som hlúpa, že mala by som sa krotiť. V tom ma začalo dusiť a nevedela som prestať kašľať. Rýchlo som vybehla z kinosály a utekala na toaletu, aby som ich nerušila pri pozeraní filmu.

Vybrala som si vreckovku z vrecka a kašľala do nej. Keď som sa konečne vykašľala, všimla som si na vreckovke kvapky krvi. Čože? Krv? Nie. To nie je možné. Rýchlo som sa pozrela do zrkadla, či som si náhodou silno nehrýzla do pery, alebo niečo podobné, ale nie. Takže to z toho kašľa. Rýchlo som vyhodila vreckovku a opláchla si tvár.

Vyšla som von a všimla som si, ako sa k mne blíži Edward. Ani som si nevšimla, že by vybehol za mnou.

„Bella si v poriadku? Je ti zle? Chceš isť domov?“ Hneď na mňa chrlil otázky.

„Áno, pôjdem domov. Choď naspäť za ostatnými a povedz im, že ma to mrzí. Ahoj Edward. Uvidíme sa v pondelok v škole.“ Chcela som odísť, ale zachytil ma.

„V žiadnom prípade. Odveziem ťa.“

„Nie, to je v poriadku. Pôjdem sama. Veď neďaleko odtiaľ mi stojí autobus.“

„Znova opakujem, že nie. Poď!“ Povedal to tónom, že sa o tom odmieta baviť, jemne mi položil ruku na chrbát a viedol ma von. Pri tom vytiahol telefón a začal písať správu. Potom, keď telefón odložil, pozrel na mňa s pohľadom plným starostí.

„Edward vážne som v poriadku. Len mi asi ešte úplne neprešlo to, čo som bola chorá.“  Nebola som si istá, či touto vetou presviedčam jeho, alebo seba. Ale Edwarda som očividne nepresvedčila. Pomohol mi nastúpiť a šiel smerom k nám.

„Ako vieš kade máš ísť?“ Napadlo ma zrazu. Videla som ako stŕpol, ale hneď mi odpovedal.

„Alice mi napísala kde bývaš. Asi si si to nevšimla.“ Asi má pravdu. Nechala som to tak.

Celou cestou sme boli ticho. Ale zrazu som počula známe tóny.

„Počúvaš Debussyho?“ Vyletelo zo mňa.

„Ty ho poznáš?“ Udivene na mňa pozrel.

„Áno. Clair de Lune je moja najobľúbenejšia.“ Povedala som a predstavila si moju mamu ako sedí za klavírom a hrá túto skladbu.

„Vidím, že mám niečo spoločné.“ Ticho sa na tom zasmial. Ďalej sme už nerozprávali nič. Zastal pred mojim domom a všimla som si, že sa v dome ešte svieti.

„Ďakujem ti veľmi pekne zato, že si ma doviezol. Tak ahoj.“

„Potešenie je na mojej strane.“ Povedal, keď som už vystúpila a usmial sa na mňa úsmevom ktorý berie dych. Úsmev som mu vrátila, zavrela dvere a vošla som do domu.

„Ahoj ocko. Som doma.“

„Ahoj Bells. Čo tak skoro? A čo si si všetko kúpila?“ Uvedomila som si, že som si tašky nechala v kine. No čo už. Aspoň si ich nechajú Alice, alebo Rose.

„Tašky som si zabudla v kine, keď som rýchlo vybehla. Ocko čo sa deje? Ty odchádzaš?“ Až teraz som si všimla, kufre na chodbe.

„Áno zlatko. Musím ísť do práce. Jeden klient je nespokojný s jedným obchodom, tak to musím ísť rýchlo napraviť, aby nebolo ešte horšie ako je.“ Povedal mi a utekal do svojej izby, aby si ešte zobral nejaké veci. Všimla som si, že v tvári má náznak paniky. Asi to musí byť niečo veľmi zlé. Šla som do kuchyne si zobrať vodu, lebo som bola smädná. Prišiel tam za mnou otec a objal ma.

„Prepáč mi to Bells, ale musím ísť. Ja ti to vynahradím. Budúci víkend spolu niečo podnikneme, dobre? Aby sme oslávili tvoje narodeniny.“ Usmial sa na mňa, pobozkal ma na hlavu, zobral si kufre a už stál vo dverách.

„Mám ťa rád maličká. Na to nikdy nezabudni.“ Ešte sa otočil vo dverách.

„Aj ja teba ocko. A buď prosím ťa opatrný.“ Povedala som mu a už sa za ním zavreli dvere. Čo sa to s ním deje? Takto sa so mnou ešte nelúčil. Dúfam, že to nie je vážne. Neviem čo by som robila, keby som prišla ešte aj o neho. Rýchlo som zatrepala hlavou, aby som už na to nemyslela a vyšla som do izby. Bola som nenormálne unavená. Pred tým ako som zaspala a vzala si lieky, som ešte skontrolovala okno, aby som zistila, že je naozaj zatvorené.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život, 9. kapitola: