Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 35. kapitola

19.05.2011 (07:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1421×

Ráno som sa zobudila a Edward vedľa mňa už nebol. Šla som znova do sprchy a šla som sa pozrieť, či je už otec hore. Sedel v obývačke a pozeral sa na stenu pred sebou. Pri tom počúval hudbu, ktorú som si napálila na CD. Bola to tá hudba, čo nám hrávala mama.

Sadla som si na jeho nohy, ako keď som bola malá, a objala som ho. On ma objal tiež a cítila som, ako mu slzy dopadajú na moje tričko. Sedeli sme tam ešte chvíľu, ale potom mi naznačil, že mám ísť dole. Postavila som sa pred neho a otočila som sa mu chrbtom, aby sme si mohli obaja utrieť slzy.

„Bells, mali by sme už vyraziť. Máme byť v nemocnici o deviatej a už je pol. Choď si po tašku a ideme,“ povedal a ešte sa na mňa usmial. Vyšla som do izby a obzrela si ju. Začali sa mi v hlave objavovať spomienky na všetko krásne, čo som tu prežila. Začali mi znova stekať slzy. Premohol ma pocit, akoby som sa tu už nikdy nemala vrátiť. Akoby som už nikdy nemala nikoho vidieť. Nebol to dobrý pocit, a hlavne ak viete, že aj taká možnosť existuje. Zotrela som si slzy a zišla som dole k otcovi. Už ma čakal pri dverách, tak som sa obula a dala na seba svoju bundu.

Celú cestu k nemocnici sme neprehovorili. V tichosti sme vošli a šli sme za doktorom Reedom. Otec zaklopal a čakali sme, kým nám otvorí dvere. Pozrela som na neho a všimla som si, že v očiach má slzy. Objala som ho okolo pása a on mňa okolo pliec.

„Bella!“ Počula som ten anjelský hlas. Otočila som sa a videla som, ako sa k nám blíži Edward. Pozdravil Charlieho a chytil ma za ruku. Zrazu sa otvorili dvere.

„Dobrý deň, Charlie, Bella a Edward. Poďte za mnou. Bella, si pripravená?“ pozrel sa na mňa doktor Reed ponad plece a viedol ma do izby na rovnakom poschodí.

„Najviac, ako len môžem byť,“ odpovedala som mu a usmiala sa na neho. Som pripravená aj na najhoršie. Doplnila som svoju odpoveď v duchu a znova som bola rada, že Edward moje myšlienky čítať nemôže. Vošli sme do izby, kde bola jedna posteľ a okno. Bola celá biela.

„Bella, tu ťa odnesieme po operácii, takže si tu môžeš nechať všetky svoje veci. Prezleč sa, prosím ťa. A nezabudni si dať dole všetko kovové. Doktor Cullen a doktor Marks už dole pripravujú sálu. Za chvíľu po teba príde sestrička a odvedie ťa dole. Edward, Charlie, poďte so mnou. Čakáte ešte niekoho?“ opýtal sa a ja som iba pokrútila hlavou.

„Ešte majú prísť moje sestry,“ ozval sa Edward a spoza rohu sa objavili Rosalie a Alice. Obe sa na mňa usmievali.

„Ahoj, Bells. Prišli sme ťa povzbudiť.“ Prišli ku mne a objali ma.

„Doktor Reed, ospravedlňujem sa, ale mohli by ste nás nechať na chvíľu osamote? Aj vy, pán Swan,“ ozval sa Edward. Doktor a otec prikývli, a vyšli von z miestnosti.

„Bells, drž sa. Budem na teba čakať dole za dverami. A keď sa prebudíš, budem tu,“ povedal mi otec, ešte naposledy ma objal a pobozkal ma na čelo. Potom vyšiel za doktorom na chodbu a Alice spustila svoj príhovor.

„Emmet, Esme a Jasper ťa pozdravujú a prajú ti veľa šťastia, ale ostali doma, keby sme potrebovali rýchlo konať. Neboj sa. Dobre to dopadne. Na to nepotrebujem ani svoje vízie,“ povedala Alice a všetci sa na mňa usmiali. Obe som objala najsilnejšie ako som len vedela a Edwarda naposledy pobozkala. Nechali ma v izbe samú a ja som sa prezliekla. Akurát som si dávala dole snubný prsteň, keď vošla sestrička.

„Drahá moja. Ste pripravená? Môžeme ísť? Ale to máte krásny prsteň. Od vášho priateľa?“ usmiala sa na mňa, kým som si ja ľahla na postreľ.

„Od môjho snúbenca,“ odpovedala som jej s úsmevom keď ma tlačila z chodby. Ešte tam všetci stáli, a tak som vložila Edwardovi do ruky prsteň, náramok aj retiazku.

„Budem na teba čakať,“ usmial sa na mňa a už ma sestrička viezla do jedných dverí. Všetci sa otočili za doktorom Reedom, len Edward a ja sme si pozerali do očí, kým som nezašla za roh.

Zavrela som oči a spomínala som na všetko, čo som za posledných pár dní prežila. Ani som si neuvedomila kedy a už mi Carlisle prial veľa šťastia a dával mi na tvár masku, aby ma uspali. Zaspala som hneď. Zrazu som sa ocitla na lúke a svietilo na mňa slnko. Okolo mňa pobehovalo malé dievčatko a zbieralo lúčne kvety. Dievčatko mohlo mať tak päť rokov.

„Mamí. Pozri akú nádhernú kyticu som ti nazbierala,“ nadšene výskalo dievčatko a rozbehlo sa smerom k lesu. Otočila som sa za ňou a videla som, že na kraji lúky sedí nejaká žena a číta si knihu. Keď zdvihla pohľad od knihy, uvedomila som si, že ju poznám.

„Mami?“ povedala som smerom k nej. Áno, je to moja mama. Spomínam si na ten deň. Bol to jeden z tých mála slnečných dní, ktoré sme tu zažili. Otec bol v práci, tak sa mamka rozhodla, že sa pôjdeme trochu prejsť. Zalial ma krásny pocit. Ale hneď potom sa moja spomienka zmenila. Bola to spomienka ako na seba s mamou krčíme, pár mesiacov pred jej smrťou.

„Prečo nemôžem ísť na víkend k Angele? Veď mi môžeš veriť. Som skoro dospelá,“ kričala som na ňu. Rozlial sa vo mne bodavý pocit a bolelo ma to. Počas celej tejto spomienky.

Zrazu som sa ocitla, akoby v presklenom tunely a nado mnou boli hviezdy. Pri nohách sa mi vlnila hmla a nedovoľovala mi žiadny pohyb. Na stenách tunela mi začali prebiehať moje spomienky. Prelínali sa rýchlejšie a rýchlejšie, a ja som pri každej pociťovala niečo iné. Ak to bola radostná spomienka, tak to bola radosť a šťastie. Ak som niekomu ublížila, tak to bolo, akoby ublížil niekto mne. Akoby ma niekto prebodával. Bolelo to. A ak som niekomu spôsobila smútok, mňa to urobilo smutnejšou ako tú osobu. Veď to je smrť. Umieram?

Zrazu sa predo mnou objavilo svetlo. Ale pôsobilo na mňa upokojujúco. Hmla ma začala posúvať bližšie k nemu a na konci som zbadala siluetu. Keď som bola už dostatočne blízko, všimla som si, že je to moja mama a usmieva sa na mňa. Aj napriek tomu, že som ešte pri nej nebola tak blízko, natiahla ku mne ruku a ja k nej. Medzi nami ostala nie veľká medzera a ja som začala spomaľovať. Matka sa na mňa usmiala ešte viac a pokynula mi, aby som prišla bližšie. Toto je smrť?

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 35. kapitola: