Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 33. kapitola

14.05.2011 (13:15) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1253×

„Bella, vstávaj. Je pondelok ráno. Musíš ísť do školy,“ budil ma otec, ale, pravdaže, sa mu to nedarilo. Iba som niečo v polospánku zakňučala, čo som považovala za vhodnú odpoveď a spala som ďalej.

„Bells, za chvíľu po teba príde Edward. Isto nechceš vstávať?“ Po týchto slovách som sa na posteli tak rýchlo posadila, že otec nestihol reagovať, a tak sme sa buchli hlavami. Otca to odhodilo na zem a mňa späť do postele.

„Au. Nevedel som, že ťa mám chodiť budiť s prilbou na hlave,“ šomral si otec, keď sa pokúšal vstať zo zeme a pri tom si držal hlavu. Videla som ho vďaka tomu nárazu dvojmo, ale aj tak sme sa museli obaja tej situácii zasmiať.

„Bells, raňajky už máš na stole, tak sa ponáhľaj,“ dostal zo seba potom, ako sme sa prestali smiať, pri dverách sa na mňa ešte raz pozrel a vyšiel z izby. Hlava ma ešte stále bolela, tak som rýchlo, teda tak rýchlo ako mi to môj rozdvojený zrak dovoľoval, vošla do sprchy a rýchlo sa dala dokopy. Dole ma čakali raňajky, ako otec sľúbil, a ešte bonus. Zmrazený hrášok. Vedľa mňa sa ozval smiech a pozrela som sa na otca.

„Keby si sa videla, aký máš výraz. Neboj. To máš na to čelo. Aby si ľudia nemysleli, že si dostala do hlavy pálkou,“ povedal mi a ďalej sa smial. Jednou rukou som rýchlo do seba hádzala raňajky a druhou som si pri čele držala ten hrášok. Otec mal dobrý nápad. Naozaj to pomohlo. Práve keď som doraňajkovala, pred domom zatrúbilo auto. Chcela som byť pri dverách prvá, ale otec bol rýchlejší.

„Dobré ráno, Edward. Bella už ide,“ hovoril otec keď som sa mu zjavila za chrbtom.

„Nie, už som tu.“ Edward sa na mňa pozrel a zamračil sa.

„Bella, čo sa ti stalo?“ Nechápavo som na neho pozrela a otec sa vtedy začal smiať. Pravdepodobne Edwardovi ukazoval tú rannú scénku, pretože Edwardovi začalo trhať kútiky úst do úsmevu. Ja som sa zamračila.

„Fajn, oci. Ďakujem. Prajem ti krásny deň. Ahoj.“ Dala som mu pusu na tvár, ale tvárila som sa urazene pred ním a Edwardom. Edward mi pomohol sadnúť si do auta, ale stále mal problém udržať si vážnu tvár.

„Pokojne sa smej. Aspoň nepraskneš od toho, ako sa ten smiech snažíš zadržať,“ povedala som mu nahnevane a on sa začal smiať.

„No tak, láska. Však to bolo vtipné. Aj ty si sa na tom smiala, ako mi ukázal tvoj otec,“ povedal, keď už bol schopný niečo zo seba dostať.

„Áno, ale tebe to ukazovať nemusel.“ Ešte stále som bola urazená a ani som sa na neho nepozrela. Keď sme zastali pred školou, otočil si moju hlavu k sebe a pozrel sa mi do očí.

„A keď ti poviem, že ti úplne rozumiem, odpustíš mi, že som sa smial?“ opýtal sa ma a očami ma hypnotizoval. Rýchlo som sa pozrela inam ako na neho.

„Nie. Lebo to povieš iba preto, aby som sa na teba nehnevala.“

„A keď ti poviem ako vyvádzam, keď od teba prídem domov, a musím čakať, kým po teba znova prídem?“ Znova som sa na neho pozrela a podľahla som.

„No tak dobre. Ako vyvádzaš?“ spýtala som sa a Edward ma pobozkal.

„Hypnotizujem hodiny alebo sa prechádzam po dome a každého tým znervózňujem. Emmett si zo mňa stále uťahuje, že vyzerám ako narkoman, ktorý sa nevie dočkať kedy dostane svoju dávku. A je to ešte horšie, ale radšej pomlčím, lebo keby sme hneď nevyšli z toho auta, tak ma Alice zaškrtí. Teda, aj keď som zvedavý, ako by sa jej to podarilo,“ povedal, lišiacky sa na mňa usmial, pobozkal ma a šiel mi otvoriť dvere. Nestihla som urobiť ani pár krokov a Alice sa na mňa vrhla.

„Bella, no hovor? Ako sa ti páčila oslava? Nestihli sme sa s Rose opýtať,“ začala hneď rozprávať a Rose sa spoza nej na mňa usmiala, a zakývala mi. Viac by aj tak urobiť nemohla, keďže sa ma hneď zmocnilo tornádo menom Alice.

„Alice, Rose, veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma presvedčili, aby ste mi urobili oslavu. Bola to moja najkrajšia oslava od... no za posledné roky.“ Nechcela som im povedať, že od smrti mojej mamky, tak som to povedala aspoň tak. Alice vypískla ako malé dieťa a poskakovala vedľa nás, kým sme šli to školy. Keďže bol pondelok, mali sme s Edwardom prvú biológiu. Vošli sme do učebne a sadli sme si na naše miesta.

„Tá Jessica. Ak okamžite neprestane, tak to nevydržím.“ Edward sa tváril zhnusene.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa a pozrela som sa na ňu. Mala na sebe biele obtiahnuté nohavice a obtiahnuté tričko, ktoré viac ukazovalo ako skrývalo. Na stoličke mala prehodenú mikinu. Pozrela sa na mňa a sledovala ma pohľadom, ktorý mi hovoril, že najradšej by ma prešla kamiónom, a pre istotu hneď aj niekoľkokrát. Vtedy Edward začal potichu vrčať. Chytila som ho za ruku a snažila sa ho upokojiť. Vďačne sa na mňa pozrel a chcel ma pobozkať, ale vtedy silno zaškrípala stolička, a ona sa k nám niesla.

„Ehm, Edward, prepáč, že ruším, ale chcela som ťa o niečo poprosiť. Vieš, nie som dobrá z biológie, teda ak mám byť úprimná, vôbec mi to nejde. A chcela som ťa poprosiť, či by si ma nemohol doučovať,“ ukončila svoj monológ a zaklipkala očami. Musela som jej výdrž obdivovať.

„Jessica, prepáč, ale musím tvoju prosbu odmietnuť. Ja totiž nie som dobrý učiteľ,“ povedal a ani sa na ňu nepozrel. Jessica sa na mňa pozrela a všimla si, že ma Edward drží za ruku. S pohľadom zabijaka sa otočila a vrátila sa na miesto.

„Tak to ti teda ďakujem. Teraz si musím vybaviť ochranku,“ povedala som Edwardovi a sklopila hlavu.

„Neboj sa. Ja som tvoja ochranka,“ odpovedal, zdvihol mi hlavu, usmial sa a pobozkal ma.

Zvyšok dňa prebehol v poriadku. Edward, ako sľúbil, nedal Jessice, Lauren ani komukoľvek inému možnosť, aby sa ku mne hoci len priblížiť. Jediné, čo ma trápilo, bolo, že sa mi zhoršoval kašeľ. Prepadol ma aj niekoľkokrát v škole. Stále som rýchlo utekala na toalety a modlila sa, aby tam nikto nebol. Našťastie sa tak aj stalo. Po škole ma Edward zobral do nemocnice na predoperačné vyšetrenia, a potom ma zobral domov. Bola som taká vyčerpaná, že som zaspala v Edwardovej náruči, keď sme pozerali v obývačke televíziu. Prebrala som sa až na to, ako ma odnáša do postele.

„Edward, ostaň pri mne,“ zašepkala som mu v polospánku.

„Bells. Prídem, len čo tvoj otec zaspí. Už je doma.“ Pobozkal ma na čelo a ja som prikývla. Odišiel. Potom ma zobudilo ešte to, ako ma zabalil do deky a ja som znova zaspala v jeho náručí.

Túto kapitolu chcem venovať Vám, čo čítate moju poviedku a to menovite twilightke, jej kamarátkam a Katy, ako som sľúbila. Vážim si to, že to čítate a že sa Vám to páči. Ako aj za každú chválu od Vás a podporu.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 33. kapitola :