Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 32. kapitola

06.05.2011 (15:45) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1027×

32. kapitola

Zvyšok víkendu prebehol v pokoji. V nedeľu som moje narodeniny oslávila so svojím otcom a Edwardom. Otec si na Edwarda začal zvykať a ako mi Edward povedal, je rád, že som s ním, lebo sám vidí, že som šťastnejšia. A prestal sa ho aj báť, lebo pochopil, že sa Edwarda báť nemusí.

Ráno som si rozbalila darčeky. Od Angely a Bena som dostala striebornú retiazku s príveskom v tvare srdca. Od Carlislea a Esme som dostala denník na zámok. Že si tam môžem zapísať všetky zážitky, na ktoré nechcem zabudnúť a všetky moje myšlienky. Od Alice a Jaspera som dostala náramok na ruku s nejakým japonským znakom. Alice mi vysvetlila, že to znamená silu a preto mi ho dali, aby mi to stále pripomínal. Vraj sa nemusím báť, že by to znamenalo niečo iné, pretože obaja japončinu ovládajú.

Od Emmetta som dostala tie malé krásne škrečky, ktoré si chcel Emmett nechať, ale Rose mu to nedovolila. Emmett mi ešte kládol na srdce, nech sa o nich s láskou starám a tváril sa pri tom ako matka, ktorá musí opustiť svoje deti. Bola som si istá, že keby upíri mohli plakať, plakal by aj on. Rose s takým darčekom nesúhlasila, a preto sa rozhodla, že mi dá darček sama. Bol to fotoalbum celej ich rodiny od kedy sa k nim Rose pridala. Boli tam aj staré fotky, ale boli tam aj fotky nové. A na tých som bola aj ja. Ani som si nevšimla, kedy ma fotila. Povedala mi, že aj mňa považuje za svoju sestru, preto som už teraz tam. A že pokračovať v dokončovaní tohto albumu budeme, keď budem mať svadbu, a potom keď budem úplný člen rodiny. Takže po mojej premene.

Priznám sa vám, dojalo ma to. Asi pätnásť minút som jej potom ešte plakala na pleci a ďakovala. Od Jaka a Billyho som dostala obraz pláže v La Push pri západe slnka, keď sa jeho lúče najviac odrážajú od hladiny. Vedeli, že je to moje najobľúbenejšie miesto v celom Forks. Kreslil ho Jake a bol to Billyho nápad. Boli to moje najkrajšie narodeniny aké som kedy mala.

Teda od smrti mojej matky. Ale dosť už o tom. Takže v nedeľu sme s mojim otcom spomínali na minulosť, a tak sme sa rozhodli, že si pozrieme staré videá. Keď prišiel Edward, tak sa na mne dobre zabávali, čo som stvárala, keď som bola malá. Edwardovi sa najviac páčilo to, ako som sa prehrabovala mame v šatníku a vytiahla som jej najobľúbenejšie šaty, obliekla som si ich, namaľovala som sa, a obula som si jej topánky. Ani sa mu nedivím, že sa na tom tak zabával. Veď také nemehlo ako ja a také topánky? Každú chvíľu som padala. Spomenula som si na ten deň. Mala som asi päť rokov. Keď ma mama uvidela, začala sa smiať, ako to vyzerám. Viete si to predstaviť?

Pred vás sa hrdo postaví vaša dcéra a povie, že aj ona je mamička. Púder má takmer po celých šatách a len málo na tvári, tiene na oči vytvárajú obrovské monokle a rúžom má vymaľovanú polovicu tváre. Len na ústa som sa netrafila. No čo už. Ale nikdy na mňa nekričala. Len sa na mňa usmiala a pomohla mi s odlíčením, a potom ma namaľovala sama. Ani som si neuvedomila, že mi po tvári stekajú slzy, kým som neucítila niečo ľadové na tvári.

„Láska, si v poriadku?“ povedal Edward a zotieral mi slzy z očí.

„Áno, len som spomínala,“ povedala som mu a usmiala sa na neho. On sa na mňa tiež usmial a ja som sa mu stúlila na hrudi, a ďalej sme pozerali videá. V podobnom duchu preletel celý deň, až sme sa s Edwardom museli pred ockom rozlúčiť. Vyprevadila som ho k dverám a rozlúčili sme sa. Prišla som do kuchyne, že tu trocha popracem, ale otec to už robil za mňa.

„Ocko, nechaj to na mňa. Ja to urobím.“

„Nie, Bells. Choď si už ľahnúť. Potrebuješ si oddýchnuť.“

„Si si istý?“ opýtala som sa ho a on mi prikývol. Tak som mu zaželala dobrú noc a otočila som sa, že odchádzam.

„Bella? Chcel som sa ťa spýtať, či by si zajtra nešla so mnou na cintorín. Dlho som tam už nebol.“ Usmiala som sa. Spomenula som si, že otec tam nebol už pár rokov. Vedela som, že sa tam bojí chodiť. Bojí sa toho, že ho to bude znova bolieť. Vedela som o tom preto, lebo som ho niekedy počula ako v izbe narieka a hovorí to mame. Prikývla som na súhlas a išla som do kúpeľne. Po krásne uvoľňujúcej sprche, som zaliezla k sebe do izby a nechala uvoľnené okno, aby Edward vedel vojsť. Kým som na neho čakala, počúvala som čo robí otec. Chvíľu po tom, ako som začula, že začal chrápať, vošiel Edward.

„Ahoj. Ako sa cítiš po takom víkende?“ spýtal sa, zabalil ma do deky a ľahol si vedľa mňa. Ja som sa okolo neho obkrútila ako had, ale iba tak, ako mi to deka dovoľovala a hlavu som mu položila na hruď.

„Vynikajúco. Zajtra mi pripomeň, že musím všetkým poďakovať za tak úžasnú oslavu. A najmä Alice, a Rose, že ma presvedčili,“ povedala som mu v polospánku. Iba sa zasmial a pobozkal ma do vlasov.

„V poriadku. Nemusíš sa báť. Ale teraz si už oddýchni. Máme pred sebou náročný deň. Ideme totiž do školy,“ povedal potichu, znova sa zasmial a začal mi hmkať uspávanku. Ja som, pravdaže, zaspala akoby ma do vody hodili.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 32. kapitola: