Tak, a je tu ďalší diel. Veľmi sa Vám ospravedlňujem, že som Vás nechala tak dlho čakať, ale boli sviatky, tak som nestíhala a potom som toho po sviatkoch mala veľa, tak som bola rada, že som sa zastavila. Tak Vám prajem príjemné čítanie.
22.01.2011 (11:30) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1301×
23. kapitola
Otvorila som oči. Začala som sa obzerať a premohla ma prvotná hrôza, kde som sa to ocitla. Ležala som na obrovskej a vysokej posteli. Povlečenie na posteľ bolo zlatej farby. Okolo postele sa rozprestieral biely priesvitný baldachýn a zakrýval celú posteľ. Ale aj tak som videla na zvyšok izby. Posteľ bola v strede pri stene. Priamo oproti dverám. Pri dverách boli police plné cédečiek a veľká hi-fi veža. Stena vedľa nej bola celá presklená. Takže som asi u Edwarda doma. Toto zistenie ma upokojilo. Ale vonku je už tma. Ako dlho tu už vlastne som? Na pravej strane mal skrine, v ktorých bolo pravdepodobne oblečenie. Ale boli tam ďalšie dvere. Boli veľké. Dvojkrídlové, bielej farby. Interiér bol zladený do zlato-čierna. Krásne to spolu kontrastovalo. Otvorili sa dvere do izby a doslova ku mne priletel Edward.
„Ach, Bella! Láska, si v poriadku? Vieš ako som sa o teba bál? Potrebuješ niečo? Smiem ti niečo priniesť?“ Po tých slovách zmizol z izby, ale o chvíľu sa vrátil aj s pohárom vody. Vďačne som sa na neho usmiala a chcela som si sadnúť na posteľ, ale hneď ako videl, čo chcem urobiť, priskočil ku mne, a za chrbát mi položil ruku, aby ma podoprel. Začala som piť. Vypila som takmer celý pohár. Iba na spodku pohára ešte trochu ostalo.
„Edward, prečo sme tu? A ako dlho som, ehm... spala?“ opýtala som sa a vopred som sa bála odpovede.
„Carlisle ťa chcel mať pod kontrolou. Keď sa ti toto stalo na našej lúke, rozhodol, že ťa máme zobrať k nám. A prespala si celú noc, a nasledujúci deň. Teraz je desať hodín večer. Carlisle, doktor Reed a doktor Marks sa dohodli, že najlepšie by bolo, oznámiť v škole tvoj zdravotný stav. Aby ti nerobili problémy, keď budeš často chýbať. Nahlásilo sa to iba riaditeľke a upozornili ju, že sa to nesmie nikto iný dozvedieť, lebo si to nepraješ.“ Uvedomila som si, že tým pádom by mal byť zajtra piatok. Do očí sa mi tisli slzy.
„Edward, bojím sa zajtrajška.“ Snažila som sa skryť pred ním oči.
„Neboj sa, budem pri tebe. Pôjdem tam s tebou.“ Nežne ma objal. Zaklonila som k nemu hlavu. Pritiahla som si ho k sebe bližšie a pobozkal ma. Tak zúfalo ako ešte nikdy. Vedela som, čo cíti, lebo to isté sa dialo aj vo mne. Edward sa odo mňa odtiahol a vtom niekto zaklopal na dvere.
„Ďalej!“ vyzval Edward rušiteľa.
„Bella, dcérka, ako sa cítiš? Nie si hladná? Čo môžem pre teba urobiť?“ pýtala sa ma Esme, ktorá strčila hlavu do dverí. Keď ma oslovila dcérka, striaslo ma. Pripomenulo mi to mamu. Iba som zakrútila hlavou, že nič nepotrebujem.
„Edward, mohol by som vás na chvíľu vyrušiť? Chcel by som sa pozrieť na Bellu.“ Vošiel do izby Carlisle. Edward mu prikývol. Začal ma vyšetrovať. Vypytoval sa na to, ako sa cítim, ako sa mi dýcha a podobne. Asi tak o desať minút bol hotový.
„Bella, mala by si si ešte pospať. Určite si vyčerpaná. Prajem ti dobrú noc,“ povedal Carlisle a otočil sa. Ale zarazil sa vo dverách. Otočil sa naspäť na mňa a prišiel bližšie k nám. Sklonil sa nado mnou a pobozkal ma na čelo. Tak, ako to robieval môj otec, keď som bola ešte malá. Esme, ktorá do teraz ticho stála v kúte, urobila to isté, ale keď sa odo mňa odkláňala, pohladkala ma matersky po líci.
„Dobrú noc, dcérka. Sladko sa vyspi.“ Usmiala sa na mňa a odišla spolu s Carlislom. Edward ma vzal do náručia a uložil ma. Zabalil ma do deky, ľahol si ku mne a objal ma. Rukou mi začal prechádzať po chrbte a spieval mi tú neznámu skladbu, ktorú mi spieva každú noc.
„Edward, čo je to za skladbu?“ opýtala som sa.
„Je to tvoja uspávanka. Zložil som ju pre teba. Páči sa ti?“ Pozrel na mňa.
„Je nádherná. Nie. Je prekrásna.“ Opravila som sa a on sa ku mne naklonil i pobozkal ma. Tentoraz už jemne.
„Tá skladba môže byť iba nádherná. Pretože minimálne prekrásna si ty. A teraz už spi,“ povedal a priložil mi ukazovák na pery, keď videl, že chcem protestovať. Nechcela som to teraz riešiť, tak som to nechala tak. Vnímala som iba Edwardovu blízkosť a jeho hlas, ktorý mi spieval prenádhernú uspávanku anjelským hlasom. Pomaly, ale isto, som zaspávala.
Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Stratený život 23. kapitola:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!