Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený život 16. kapitola

23.08.2010 (20:45) • Minyta • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1506×



16. kapitola

Ráno som sa zobudila a hľadala Edwarda. Keď som zistila, že neleží vedľa mňa, premohol ma pocit, že to všetko bol len sen. Posadila som sa na posteľ a vložila som hlavu do dlaní.

„Dobre ráno, láska. Ako si sa vyspala? Čo je? Stalo sa niečo?“ Z ničoho nič sa vedľa mňa objavil Edward, rýchlo ma vzal do náručia a objal ma. Zdvihla som na neho pohľad a začervenala som sa.

„Ja... prepáč... myslela som si, že to včera bol len sen a mne to prišlo ľúto.“ Sklonila som hlavu a znova sa začervenala.

„Nie, Bella, nebol to sen. Všetko čo som ti povedal, som myslel vážne a nemienim to zobrať späť. Ale neviem prečo by ti to malo byť ľúto. Veď sny, v ktorých som ja, by mali byť nočné mory a mala by si byť rada, že skončili.“ Znova som na neho pozrela a videla som, že má na tvári ten svoj skrivený úsmev. Srdce mi až poskočilo. Naklonil sa ku mne a mne teraz pre zmenu vynechalo pár úderov. Znova sa usmial a v jeho očiach boli iskry. A vtedy ma pobozkal. Motýle, ktoré mi lietali v bruchu sa išli zblázniť. Myslela som, že moje srdce mi prebije rebrá a vyskočí von. Prestala som vnímať všetko naokolo a dokonca aj svoje myšlienky. Jediné, na čo som sa vedela sústrediť, boli jeho chladné, tvrdé pery na tých mojich. V tom sa odo mňa odtiahol a šibalsky sa na mňa usmial. Ja som len omámene klipkala očami a snažila sa dať si svoje myšlienky dokopy. Zasmial sa a ja som si uvedomila, že som sa práve zobudila. Rýchlo som sa rozbehla do kúpeľne, aby som sa dala do poriadku. Zavrela som za sebou dvere, ale v tom mi na nich začal klopať.

„Bella, si v poriadku? Stalo sa niečo?“

„Nie, som v poriadku. Iba sa chcem upraviť. Veď som teraz vstala.“ Ticho sa zasmial. Ani som nepočula, či odišiel. Pustila som si sprchu a stála som tam. Mala som pocit, že pod sprchou by som vedela stáť aj dni. Ale stačilo mi, aby som si uvedomila, kto je dole a v priebehu piatich minút som už mierila do kuchyne. Tak som sa ponáhľala, že som zakopla a skoro som spadla z polovice nášho schodiska, ale Edward ma stihol zachytiť.

„Myslel som to vážne, že ťa budem nosiť na rukách,“ povedal, zasmial sa a s týmito slovami ma posadil za stôl.

„Nemusíš ma nosiť. To, že občas zakopnem, ešte neznamená, že nemôžem chodiť sama,“ povedala som medzi tým, ako predo mňa položil tanier s raňajkami a bojovne som vystrčila bradu. Keď to videl, znova sa iba zasmial a posadil sa oproti mne. Pozrela som sa, čo mi vlastne urobil. Boli to párky, takmer celé po dĺžke prerezané na polovicu a vytvarované do dvoch sŕdc a v nich boli robité, uvarené vajíčka.

„Edward, ďakujem ti veľmi pekne. Je mi až ľúto to zjesť.“ Pozrela som na neho.

„Ale no tak. Pokojne ti tak budem variť každý deň. Tak prestaň a jedz. A aby som nezabudol. Carlisle chcel, aby sme dnes prišli k nám.“

„V poriadku. Koľko je vlastne hodín?“ spýtala som sa a začala som jesť.

„Je obed.“ Keď to povedal, až mi zabehlo. Začala som sa dusiť a rýchlo som sa napila.

„Si v poriadku?“

„A čo škola? Veď som zaspala. Prečo si ma nezobudil?“ Zasmial sa mojej reakcii.

„Nie že by si bola rada, ale ty sa tu skoro zadusíš, lebo si zaspala do školy?“ Neveriacky krútil hlavou.

„A okrem toho. Bol som doma a s Carlislom sme sa dohodli, že dnes si dáš voľno. Včera si mala ťažký deň. A je aj tak slnečno, takže ja by som do školy ani nešiel. A najedz sa.“

„Edward a prečo vlastne nevychádzate na slnko? Ublížilo by vám?“ opýtala som sa.

„Niekedy ti to ukážem. Lepšie sa to potom pochopí.“ Vtedy mi zazvonil telefón. Volal mi doktor Reed.

„Ahoj, Bella. Ako sa máš? Si v poriadku? Nepotrebuješ niečo?“

„Nie, ďakujem. Som v poriadku. Mám prísť za vami do nemocnice?“

„Nie. Len som sa chcel uistiť, ako si na tom. A chcel som sa ťa aj spýtať, že či už si volala otcovi.“ Naprázdno som prehltla. Tak na toto som úplne zabudla. Ako mu to len mám povedať?

„Nie. Ešte som mu to nepovedala. Totiž neviem ako,“ povedala som popravde.

„Najlepšie by asi bolo, keby som si ho zavolal do nemocnice a všetko mu vysvetlil. Ale chcel by som, aby si bola pri tom aj ty. Čo si o tom myslíš?“ Dohodli sme sa na tom, že najlepšie bude, ak ho postavíme pred hotovú vec. Že keď v piatok príde, tak sa s ním porozprávame. To už budeme mať v rukách výsledky a budeme už aj dohodnutí na liečbe. Edward na mňa pravdaže hádzal nesúhlasné pohľady.

„Bella, podľa mňa by si mu to mala povedať čo najskôr,“ povedal mi Edward, keď som zložila.

„Nie. To nie je dobrý nápad. Pozri... Budeme mať v rukách výsledky a budeme vedieť, kde všade ten nádor je. A okrem toho, už budeme vedieť, ako ma majú liečiť, aby liečba zabrala. Nebude sa trápiť takými myšlienkami, ako sa teraz trápime my. A okrem toho, ty si ho nevidel, ako na tom bol po smrti mojej mami,“ povedala som mu na svoju obhajobu.

„Ale aj tak s tým nesúhlasím.“ Krútil hlavou. Ja som zatiaľ vyšla do svojej izby a on za mnou. Ale ostal za dverami. Ako správny gentleman.

„Pozri. Keby som mu teraz zavolala a povedala mu, že sa niečo stalo, že musí prísť domov, tak by sa mu po ceste mohlo niečo stať, lebo by bol rozrušený.“ Tak toto bol chabý argument. Ale dúfam, že zaberie. Obliekla som si čierne rifle a k tomu som si zobrala tmavomodré tričko s výstrihom do V a dlhým rukávom. Na tričko som si ešte oblielka bielu mikinu a vyšla som z izby. Keď ma Edward zbadal, videla som v jeho očiach, že sa mu to veľmi páči. Tak som sa na neho usmiala. Chcela som zísť dole schodmi, ale on mi okolo pása obtočil ruky a do ucha mi zašepkal, že mi to veľmi pristane. Poďakovala som mu a začervenala sa. Zišli sme dole schodmi a nastúpili do môjho auta. On na miesto šoféra.

„Prečo nemôžem šoférovať ja?“ opýtala som sa ho a tvárila som sa nahnevane.

„Pretože by si netrafila,“ zašepkal mi do ucha a pobozkal ma na líce. Naštartoval auto a už sme mierili k nim domov.

Autor: Minyta (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený život 16. kapitola: