Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 17. kapitola

20.05.2015 (21:15) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1083×

Aj keď som už pár minút nespala, oči som doposiaľ neotvorila. Snažila som sa rozpamätať sa, čo presne sa stalo včera večer, aj napriek triešteniu v hlave. Ale... Pamätala som si len nejaké útržky, ktoré som si nevedela dať dokopy. Zabávala som sa, pila som, ale ako som sa dostala domov? Skúsim na to ísť pomaly bod po bode.

Po prvé, išli sme s Jess do toho podniku. Tancovali sme. Potom som zašla k baru a dala si pár drinkov. Spoznala som Diane. A možno nejaké dievčatá. Trocha sme pili, no čo sa potom dialo? Ani po dlhých minútach som na to nedokázala prísť. Tak pôjdem od konca. Čo si pamätám ako posledné? Ľadové ruky na mojom chrbte...

Prudko som roztvorila oči a vystrelila do sedu, lenže to som nemala robiť. Hlava sa mi zatočila a ja som padla späť na vankúš. Oči som však mala naďalej otvorené a dívala sa vedľa seba na prázdnu posteľ.

Tu bol Edward. Som si tým istá. Ten dotyk... Muselo to byť skutočné. Zavrela som oči a spomínala ďalej.

Zvracala som. Pohár vody od Edwarda. A tma. To je všetko?!

Sklamane som si vydýchla a opäť sa posadila, tentoraz opatrne. Netuším, čo som vyviedla, ale to, že tu bol Edward a ja som bola opitá, neznamenalo nič dobré. Vyspala som sa s ním? Prezradila som mu nejaké tajomstvo? Ak áno, dúfam, že ma nebral vážne. Sestry by ma asi zabili, ak by vedel o inom svete.

Pohľad mi padol na nočný stolík. Pohár vody a nejaká tabletka. Buď som si to pripravila ja a nestihla som to užiť, alebo to bol Edward? Kde vlastne je? Možnože odišiel niekedy v noci, počas toho ako som spala.

Vzala som tabletku a zapila ju vodou.

„Ako ti je?“ ozvalo sa niekde za mnou. Ľakom som nadskočila, až som z pohára vyliala trocha vody na posteľ. Našťastie to bola čistá voda. Obzrela som sa ku dverám, kde stál. Jemne sa usmieval, ale v jeho očiach som zahliadla obavy. Pomaly prešiel bližšie a sadol si na koniec postele. Ja som si automaticky pritiahla ku hrudi prikrývku. Mala som podprsenku a nahú ma už videl, no bol to taký reflex. „Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“

„Nič sa nestalo,“ pousmiala som sa na neho, i keď mi hlavou stále blúdila otázka ohľadom včerajška. Kiežby to bolo také jednoduché, ako pretočiť film späť a pustiť si ho znova. Bála som sa ho na to spýtať. Čo ak mi vynadá, že som sa nemala opíjať? Alebo nič nevie? „Ehm,“ začala som po chvíľke mlčania a odložila pohár na stolík. „Vieš, čo sa stalo včera?“

„Nepamätáš si?“ opýtal sa. Len som pokrútila hlavou. „No, večer som ti volal a keď si zodvihla, na hlase som počul, že si pila. Bál som sa o teba, tak som po teba prišiel. Bolo tam s tebou päť dievčat a mala si toho dosť vypité, preto som ťa vzal domov. Chcela si piť, potom ti prišlo zle a potom si šla spať.“ Počas jeho rozprávania sa mi všetky spomienky vrátili. Všetko som si razom pamätala. Bola som rada, že som mu nič nevykecala, ale moje správanie... Mala som si chuť dať facku.

Hodila som sa chrbtom na vankúš a dlaňami si zakryla tvár. Čo si o mne teraz myslí? Že som nejaká alkoholička? Hlúpa teenagerka, ktorá sa opije s neznámymi dievčatami? Nemala som si so sebou vôbec brať mobil. Aspoň by ma Edward nevidel opitú. Videl ma zvracať. Nazvala som ho – síce nie pred ním – gigolom! Ako by som ho mohla niekomu len tak požičať? Och, najradšej by som na ten večer zabudla.

Cítila som, ako sa posteľ vedľa mňa prehla.

„Prepáč mi to správanie,“ zamumlala som do dlaní tak, aby ma počul. Kiežby som sa mohla prepadnúť pod zem.

Jeho ruky sa dotkli tých mojich a odtiahol mi nimi moje ruky z tváre. Skláňal sa nado mnou, tvár mal blízko tej mojej. Stačilo by niekoľko centimetrov a mohla by som ho pobozkať. Ale ja som sa nedokázala pohnúť. Hľadela som do jeho zlatých očí a cítila, ako celá z toho pohľadu roztápam. Držal mi zápästia popri mojej hlave, jeho ľadové prsty ma príjemne chladili.

Hlavu som odvrátila jemne nabok. „Správala som sa hlúpo.“ Dotyk na mojej pravej ruke zmizol. Následne ma jemne pohladil po tvári. Bolo to nesmierne príjemné. I keď mal nezvyčajne ľadovú pokožku, neprekážalo mi to, práveže som si na to začala zvykať.

„Nesprávala si sa hlúpo. Len si bola trocha opojená alkoholom.“ Tlmene sa zasmial a mne sa do líc nahrnula krv. Keby som len vtedy dokázala normálne premýšľať a uvedomovať si svoje chovanie. „Vážne som pán dokonalý?“ Tvár mi ovial jeho mentolový dych. Ten môj určite nie je taký príťažlivý.

Otočila som hlavu smerom k nemu a zadívala sa mu do očí. Kútiky jeho úst kmitali smerom nahor.

„Ten najdokonalejší,“ zaškerila som sa. Nasadil vážny výraz tváre.

„Nikto nie je väčšmi dokonalý ako ty.“ Jeho slová ma hriali pri srdci.

Nato ma pobozkal. Jemne a zároveň vášnivo. Stačilo len spojiť naše pery a mojím telom razom prebehla vlna vzrušenia. Okolo mňa sa vznášala tá jeho opojná vôňa. Niet divu, že som každou ďalšou sekundou dokázala menej premýšľať nad niečím, čo sa netýkalo Edwarda. Bol tak blízko môjho tela, delili nás len krátka vzdialenosť a kusy oblečenia. Ale to nebolo problémom, ktorý by sa nedal prekonať.

Rukou, ktorou ma ešte pred chvíľou hladil po tvári, prechádzal po boku môjho tela, od ruky až sa postupne dostal k môjmu stehnu. V tom momente som vzdychla a prerušila náš bozk. Na pokožke som mala zimomriavky, aj keď zvnútra som doslova horela.

Edward sa znova prisal na moje pery a tentoraz vnikol do mojich úst jazykom. Keby som stála, podlomili by sa mi kolená. Našťastie som ležala pod jeho mohutným telom. Po čase sa jeho pery presúvali po mojom krku, naprieč dekoltom až ku lemu podprsenky. Čakala som, že ju zo mňa strhne a bude sa venovať mojim prsiam, aby mi doprial tú rozkoš. Lenže perami putoval nižšie k lemu riflí.

Bola som vo vytržení, čo bude nasledovať. Srdce mi bilo na poplach a môj dych bol plytký. Nech pokračuje!

Nato sa jeho pery ocitli pri mojom uchu. „V kuchyni máš raňajky.“ Čože?!

Edward zo mňa zliezol a vyparil sa z izby. Ja som tam stále ležala a nepravidelne dýchala. Prečo to uťal? Veď sme tu sami... Teda, je doma Jessica? Sedí práve v obývačke pred televízorom, pričom nenápadne stlmí zvuk, aby mohla počúvať nás s Edwardom? Alebo sa s ním stretla a zavrela sa do svojej izby, aby sme mali súkromie?

Po chvíľke premýšľania som sa postavila a obliekla si šedé tielko zo skrine. Nebudem sa pred ním predsa takmer polonahá premávať. Následne som nakukla do Jessicinej izby zívajúcej prázdnotou. A keďže som nepočula televíziu, sprchu či nejaké hlasy, usúdila som, že sme skutočne sami. Tak prečo ukončil tú krásnu chvíľku?

Našla som ho v kuchyni, na tvári sa mu pohrával lišiacky úsmev. Takže on to urobil schválne! Veď ja mu to raz s radosťou oplatím.

Len čo som zacítila vôňu jedla, momentálne myšlienky na „pomstu“ sa vytratili a ako na povel sa ozval môj žalúdok. Rýchlo som si sadla na stoličku pri barovom pulte a lačným pohľadom sa dívala na opekané toasty so syrom a paradajkou, ktoré ma už čakali na tanieri. Bez váhania som sa do nich pustila. Chutili vynikajúco.

Bola som taká hladná, že som ignorovala Edwarda opierajúceho sa o kuchynskú linku predo mnou. Až keď som mala tanier prázdny, pozrela som sa na neho. On zo mňa stále nespúšťal pobavený pohľad. Pre istotu som vzala servítku a utrela si ústa. Možno som mala na brade kúsok syra.

„Hm, ďakujem. Bolo to vážne delikátne, ale... Ty nie si hladný?“ Nevidela som, že by mal niekde aj on svoju porciu.

„Ja som jedol skôr.“ Ústa sa mu roztiahli do širšieho úsmevu, že odhalil svoje biele zuby. Takmer ma svojou belosťou oslepili.

„Aha,“ zamrmlala som. Nastalo ticho. Zadívala som sa na kuchynskú linku, kde boli porozkladané suroviny, ktoré použil na prípravu týchto raňajok. Vzápätí som si ale uvedomila, že my sme také zásoby jedla nemali. Mali sme možno pár vajíčok a maslo, no to bolo všetko. „Zašiel si na nákup?“ opýtala som sa ho s nadvihnutým obočím a hlavou kývla smerom k jedlu.

Na krátku chvíľu akoby zaváhal. „Kým si spala.“

Stačil mi jeden jeho úsmev a všetky akékoľvek pochybnosti sa vyparili. Uprene sme si hľadeli do očí, vytváralo sa medzi nami napätie. Napätie, ktoré ste mali chuť prekonať a dostať sa k tej osobe, byť v jej tesnej blízkosti. Rýchlo som preskočila pohľadom inde. Presnejšie na môj prázdny tanier. Vzala som ho do rúk a premiestnila sa vedľa Edwarda, aby som všetok riad umyla.

„Čo to robíš?“ opýtal sa, kým som kládla veci do umývala a potraviny odkladala na svoje miesto.

Hodila som na neho nechápavý pohľad. „Si predsa môj hosť. To ja som ti mala pripraviť raňajky. Hm, dáš si kávu alebo niečo iné?“ Nakukla som do hornej poličky a hľadala kávu. Tu boli len taniere. Ďalšia skrinka. Hrnčeky. Ďalšia skrinka. Čaj. A hneď za ním káva.

Otočila som sa smerom k Edwardovi a očakávala jeho verdikt. Neočakávala som však, že bude tak blízko mňa. Stále sa tak ticho premiestňuje, ani nemám šancu to postrehnúť. Len aby som pri ňom nedostala infarkt, na tom som ešte príliš mladá.

„Bella,“ šepol a rukami prešiel po mojich ramenách, až sa dostal k mojím rukám, ktoré jemne uchopil. Nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho očí. Opäť som bola lapená v pasci jeho pohľadu, opantával ma. „Nepotrebujem nič. Stačí mi, že tu môžem byť s tebou.“

Mala som pocit, že mi srdce vynechalo úder. Všetky krásne slová, čo mi povedal, ma vždy zahriali v mojom vnútri. Celé mi to prišlo ako sen. Niekedy som ešte stále pochybovala, či sa skutočne nachádzam v realite a nesnívam. Pred týždňom som ešte nevedela, čo si počnem sama v novom meste. A teraz? Mala som všetko, čo som potrebovala. Prácu, domov, rodinu, kamarátku a priateľa. Aj keď som si nebola istá, aký máme vzťah. Považuje ma len za kamarátku alebo sme už tvorili pár? Nikdy sme túto tému nerozoberali.

Keď ma náhle pobozkal, všetky moje myšlienky sa razom rozpŕchli. Bol to síce krátky, ale láskyplný bozk. Následne ma objal a ja som obopla ruky okolo jeho pása. Hlavu som si oprela o jeho hruď, pričom som zavrela oči a túto chvíľu si ešte väčšmi vychutnávala. Nepotrebovali sme sa nehorázne dlho bozkávať, aby sme si prejavovali lásku. Postačilo aj takéto obyčajné objatie, ktorým sme si navzájom dokázali vyznať naše city.

Na šiji som pocítila jeho chladný dych, nato mi vtisol bozk do vlasov. Nedalo mi neusmiať sa. Bola som šťastná.

Niekoľko minút sme tak mlčky stáli, jediné, čo som dokázala vnímať, bola jeho opojná sladkastá vôňa a jeho blízka prítomnosť. Mohla by som v takej polohe zostať ešte dlhú dobu, ale niečo mi nahováralo, že by som mala zistiť aktuálny čas. Ale veď práca sa začína až o piatej a i keď je vonku zamračené, nemôže byť ani poludnie. Nemyslím si, že by som tak dlho spala. Veď som sa nevrátila domov veľmi neskoro, či?

Pomaly som sa od neho odtiahla a zavrela doposiaľ otvorenú skrinku. Ešte by som si doň náhodou udrela hlavu. Zrakom som preskočila na hodiny a potom na kôpku riadu v dreze. Počkať... Znova som sa pozrela na hodiny. Pár minút pred deviatou. Nemám naplánované žiadne...

Sakra! Úplne mi to vyfučalo z hlavy.

Zmätene som sa obzerala okolo seba a uvažovala, čo spraviť ako prvé. Musím sa vychystať čo najskôr. Cesta mi potrvá minimálne hodinu a ja vôbec nie som hotová. Už je isté, že budem niekoľko minút meškať. Hádam mi to nebudú príliš vyčítať. No, Rose asi áno, ale Alice a Esme nie.

„Čo sa deje?“ Aj Edward sa zdal byť zmätený. Asi som vážne vyzerala bezradne.

„Hm, plánuješ ísť teraz do Forks?“ opýtala som sa, pričom som si to už mierila do izby. Rýchlo som si vyzliekla tielko a prehrabávala v skrini oblečenie. Napriek tomu, že som v tých rifliach spala, nebolo to na nich vidno. A nebol na to čas. Zvolila som obyčajné biele tričko s krátkym rukávom a nejakým nápisom, na ktorom teraz nezáležalo. Na vrch som si obliekla čiernu mikinu. Takže dnes budem zladená do čierno-biela.

„Prečo?“ ozval sa od dverí a ja som sa trocha vyľakala. Neuvedomila som si, že tam po celý čas stál a sledoval ma. Možno nie celý čas. Možno sa naschvál nedíval, i keď o tom dosť pochybujem.

„Ehm... Mám sa stretnúť s kamarátkou,“ zaklamala som, ale on ma – našťastie – neodhalil. Vzala som z komody mobil a vybrala sa k dverám do bytu, kde sme mali nástenný vešiak na kabáty a na zemi najčastejšie používanú obuv. Mojou boli, samozrejme, čierne tenisky. „Ale ak to nemáš cestou, pôjdem sama. Hádam moje auto zvládne vysokú rýchlosť,“ zasmiala som sa a obutá už otvárala dvere od bytu.

Edward ma nasledoval po schodišti smerom na prízemie, kde mi s úsmevom povedal, že ma tam hodí. Bola som šťastím bez seba, že budem môcť stráviť celú hodinu s ním v aute. Aj keď zostaneme pri rozprávaní alebo mlčaní, nič viac nehrozí. Mne to však nevadilo. Stačilo mi, že celý interiér jeho auta vonia po ňom, po jeho vôni.

Onedlho sme už sedeli v aute a viezli sa po diaľnici smerom do Forks. Ako som predpokladala, vládlo medzi nami hrobové ticho. Dívala som sa von oknom na ubiehajúce lesy, pričom som premýšľala nad svojimi sestrami. Stále som nedokázala pochopiť, ako som na naše stretnutie mohla zabudnúť. Veď bolo celkom dôležité. Budeme totižto precvičovať moje schopnosti. Možno mi to pôjde, možno ani nie. Ktovie?

Počas šoférovania ma Edward chytil za ruku. Prekvapene som sa pozrela na naše spojené ruky. Neočakávala som to, ale bolo to také milé gesto. Moja malá teplá ruka sa v tej jeho veľkej a ľadovej až strácala. Ani som si neuvedomila, že sa usmievam. Hlavu som si oprela o opierku sedadla a kútikom oka sledovala Edwarda, ktorý uprene hľadel na cestu pred sebou, no občas sa zadíval aj na mňa.

Stretli sa nám pohľady. Na chvíľku som zadržala dych. Jeho oči prekypovali láskou a šťastím a dúfala som, že na mne to vidieť rovnako. Bola som zamilovaná až po uši, čo mi neustále prízvukovala Jess. Vážne som tak vyzerala? Nikdy som sa taká nepristihla v zrkadle. Môj výraz bol buď neutrálny, alebo šťastný. Ale zaláskovaný?

Ešte miliónkrát sa budem v duchu pýtať, či si Edwarda skutočne zaslúžim, či to nie je len sen. V dnešnej dobe je ťažké naraziť na niekoho s jeho vlastnosťami, ak nepočítam Jess. Tá tiež bola priateľská, láskavá a dôveryhodná. Ale nájsť si chlapa, ktorému na vás fakticky záleží, ktorý vás miluje takú, aká ste. A to nespomínam jeho dych berúci vzhľad. Avšak o to vo vzťahu nejde... Stále som sa ho nespýtala na náš kvázi vzťah.

Chcela som to vedieť, tá otázka ma pálila na jazyku, no nevedela som, ako začať. Len tak na neho vyhŕknuť Chodíme spolu? sa mi bohvieako nepozdávalo.

„Ehm, ja...“ Viac som zo seba nedostala. Pri pohľade upretom do jeho očí som len sťažka dokázala sformulovať súvislú a zmysluplnú vetu. No tak, Bella, nenechaj sa ním opantať! Lenže sa to nedalo. Proste som nedokázala odtrhnúť zrak od jeho očí. Srdce mi začínalo byť rýchlejšie a ja už som v hlave videla ako sa ku mne nakláňa a zľahka ma pobozká na pery. Obaja v momente pocítime tú istú túžbu a Edward bez váhania zastaví na krajnici, aby sme mohli pokračovať bez rizika havárie. Berie si ma do náručia a opäť ma bozkáva...

Všetko sa rozplynulo vo chvíli, keď odvrátil hlavu a sledoval cestu pred sebou. Pozrela som sa na svoje kolená. Nechcela som, aby sa na mňa znova pozrel a ja by som sa opäť nezmohla ani na slovo, len by som na neho nemo civela. Pričom som nedokázala racionálne premýšľať.

Radšej som nateraz uzavrela tému ohľadom nášho vzťahu, aj keď som s ňou takmer ani nezačala. Veď tú otázku mu môžem položiť aj inokedy, nesúrilo to.

„Čo to je?“ ozval sa, čím ma vytrhol zo zadumania. Nechápavo som sa na neho pozrela, ale vyhýbala som sa nášmu očnému kontaktu. On len kývol hlavou smerom na môj krk. Ani som si neuvedomila, že druhou rukou som sa pohrávala so srdcovým príveskom. Bol pre mňa niečo ako amulet pre šťastie. Od momentu, čo som si ho zavesila na krk, som si ho nezložila. Aj keď som s ním nie vždy prežívala šťastie, ako predvčerajší večer.

Aj napriek všetkému ma ešte stále pri spomienke na ten večer pichlo pri srdci. Áno, mala by som na to zabudnúť, aj som sa snažila, ale potrebovala som viac času. Neuplynuli ani len dva dni.

„No, to je prívesok od... mojej rodiny.“ Nepovedala som, od ktorej. Určite muselo mať nejaký význam, že aj moje sestry mali rovnaký prívesok, len inej farby. Nemyslím, že by to bolo na to, aby ostatní dokázali rozlíšiť, aký živel ovládame. Alebo áno?

Edward ešte chvíľku uprene hľadel na to srdiečko, ktoré som držala medzi palcom a ukazovákom. Následne som ho skryla pod tričko a on sa už ďalej nevypytoval.

Keď sme dorazili do Forks, Edward prerušil hrobové ticho otázkou, kde ma má vysadiť. To som trošku nedomyslela, keďže som sa so sestrami mala stretnúť v lese. Neverím, že by ma na krajnici vysadil bez akejkoľvek otázky, prečo práve tam. A aj ak som chcela, pravdu som mu nemohla prezradiť. To bolo zásadné pravidlo.

„Ehm...“ Rýchlo, Bella, mysli! Čo najbližšie sa tam nachádza? Žiaden podnik, jedine benzínová stanica. Ale ani to nie je najlepší nápad. Lenže nič iné mi nezostáva. „Za Forks je jedna benzínka. Hodíš ma tam?“ Usmiala som sa a dúfala, že nebudú žiadne zbytočné otázky.

Premeriaval si ma skúmavým pohľadom iba pár sekúnd, no mne to pripadalo ako dlhočizné minúty. Potom však prikývol a opäť sa zameral na cestu. Vydýchla som si, no pociťovala som nutkanie mu to aspoň trocha objasniť. Mohol by mať o mňa obavy a ja nechcem, aby sa bezdôvodne strachoval.

„Vieš, ona tam po mňa príde a potom spolu pôjdeme do Seattlu.“

„To je predsa opačným smerom. Prečo ste sa nestretli rovno v Port Angeles?“ Nadvihol jedno obočie a kútikom oka sa na mňa pozrel. Sakra!

„Neviem. Ona býva niekde ďalej, tak ako prvá navrhla miesto nášho stretnutia a ja som nemala výhrady.“ Snáď mi moju ďalšiu lož zhltne. Vlastne, ja by som mu nemala vôbec klamať! Čo ak sa to jedného dňa prevalí? Čo ak sa na mňa nahnevá a opustí ma?

Zovrelo mi srdce a začala som sa báť, že raz ten deň nastane. Nechcem, aby ma niekedy opustil. Už len pri tej predstave sa mi ťažšie dýcha. Veď čo by som si bez neho počala? Hneď som tie predstavy aj zavrhla. Také sa nikdy nestane. Nikdy sa o mne pravdu nesmie dozvedieť.

O niekoľko minút zastavil na tej benzínke. Nastalo medzi nami ticho, nevedela som, čo povedať. Ešte stále sme mali spojené ruky a mne to okamžite vyčarovalo úsmev na tvári. Aj keď som bola ako na ihlách kvôli času, pri ňom som sa cítila príjemne.

„Hm, ďakujem za odvoz.“ Odvážila som sa mu pozrieť do očí, aj napriek tomu, že som vedela, že bude pre mňa ťažké neskôr odtrhnúť od neho zrak. To predsa zvládnem, nie som ňafka.

„Pre teba čokoľvek,“ usmial sa, až mi srdce vynechalo jeden úder. Prečo pri ňom razom zmäknem? Topila som sa v jeho očiach plných tekutého zlata. Vtom sa však ku mne naklonil a mne doplo, že bude nasledovať bozk na rozlúčku. Tak on chce bozk?

Rýchlo som ho pobozkala na líce a vystúpila z auta. Pri dverách som sa ešte zastavila. Kútiky úst mi kmitali smerom nahor a mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala z jeho prekvapeného výrazu. Očakával čosi viac.

„Prídeš dnes večer do baru?“ opýtala som sa s nadšením v hlase. Jeho výraz sa razom zmenil na ten zvyčajný.

Prikývol. „Samozrejme.“ Na perách sa mu pohrával úsmev. Zavrela som dvere, zamávala mu a otočila sa k autu chrbtom. A teraz čo? Jeho auto sa nepohlo, stále tu stál. Pravdepodobne čakal, že tu nájdem svoju „kamarátku“, objímem sa s ňou a nasadneme do jej auta, až po tom by odišiel.

Len čo som prešla pár krokov, začula som zvuk motora a už bol preč. S úľavou som si vydýchla. To máme vybavené, teraz sa len dostať na to správne miesto. Ani neviem, čo to bol za nápad, ale proste som sa dala do behu naprieč lesom. Vážne to bola bláznivá idea.

Les bol popretkávaný jedľami a borovicami, na zemi sa plazili mach a korene stromov. No ja som sa ani raz nepotkla, nespadla som. To bol pre mňa úspech. Mohli by mi pokojne odovzdať trofej za beh bez pádu.

V podstate som ani nevedela, kam utekám. Nemala som poňatia, kde sa práve nachádzam. Celý les bol rovnaký, všade samé stromy. Až keď ihličnany vystriedali listnaté stromy, uvedomila som si, že idem správne.

Udýchaná a spotená som sa zastavila. Nebola som zvyknutá športovať, takže niet divu, že mi bolo tak horúco, i keď vonku nebolo bohvieako teplo.

„Prepáčte, že meškám,“ povedala som prerývane. Všetky tri sa na mňa nechápavo dívali.

„Hádam si sem nešla z Port Angeles pešo. Alebo áno?“ ozvala sa Rose. Môj dych aj srdce sa už ako-tak upokojili, takže s výslovnosťou som nemala žiadne problémy.

„Nie!“ To som vyzerala až tak vyšťavene? Z Port Angeles by som najskôr skolabovala necelý kilometer za značkou upozorňujúcou koniec mesta. Veď ten beh by mi musel trvať prinajmenšom niekoľko hodín a to by bola už iná káva.

„V pohode?“ Esme vyzerala celkom ustarostene. Len som prikývla a usmiala sa, aby nemala najmenšie pochybnosti. Po chvíľke sa aj ona usmiala a následne sa otočila k známemu stromu. Priložila ruky na kôru, z ktorej sa stali malé dvierka predstavujúc portál do iných svetov, do inej dimenzie.

Ako prvá šla Rose a už jej nebolo. Alice sa na mňa prudko otočila a široko sa usmiala.

„Si pripravená na prvú lekciu výcviku?“ Nadvihla jedno obočie.

Uškrnula som sa. „O tom nemaj pochýb.“

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 17. kapitola: