Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 5. kapitola

08.04.2012 (16:15) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1605×

EDWARD

Chcel som ju! Viac než čokoľvek iné. Jej vôňa ma prenasledovala ako nejaká nočná mora. Dráždila ma tak veľmi, až som z toho šalel a takmer došlo k tragédii. Stačila jediná sekunda a všetko by som zničil.
Moje rozumnejšie ja mi teraz našepkávalo, že by pre našu rodinu bolo viac ako nebezpečné, keby sa po svete začala šíriť takáto správa:
„Masaker vo Forks! Neznámy útočník zlynčoval dvadsaťosem miestnych stredoškolákov..."
Vrchnosti v Taliansku by sa to donieslo okamžite, o tom som nepochyboval, a tí by s nami všetkými urobili krátky proces.
Menej rozumné podvedomie však neustále dobiedzalo a bolo hrozne ťažké s ním bojovať. Ani tých prekliatych, nekonečných štrnásť dní na Aljaške nevytesnilo túto túžbu z mojej hlavy. Túžbu po jej krvi...

A to aj napriek všetkým možným rozptýleniam, čo mi Denali za ten čas poskytovalo. Najprv som tvrdohlavo odmietal tam ísť, nechcel som sa s nimi stretnúť. Hlavne s jednou z nich... Ak by to bolo možné, tak ma spomienky spália na popol.
Musím to zvládnuť! Nielen kvôli sebe, ale aj kvôli ostatným. Mojej jedinej rodine, ktorú mám, a ktorú kedy budem mať. Nebyť ich, nebol by som už ani ja. Vtedy v škole, keď sa mi úplne zatemnil mozog, mi na poslednú chvíľu zasvietil v podvedomí výstražný majáčik. Na tom majáčiku sedeli oni. Carlisleova dobrá a nekonečne trpezlivá tvár, Esme s jej materskosťou, Emmettova veselosť, Alice a jej milá škriatkovská postavička, Rosaliina neuveriteľná krása a Jasper s tajomným výrazom v očiach. Nikdy pre mňa nebolo nič tak ťažké ako ostať sedieť na mieste. Vedľa nej! Kvôli nim som však pozbieral posledné zvyšky síl, ani som nevedel, že také rezervy mám a vydržal to.

Moje rozhodnutie, že musím okamžite preč, podporili na rodinnej porade nakoniec všetci. Bola to jediná možnosť. Po zavrhnutí niekoľkých možností sme ako dočasný azyl zvolili práve Denali. Vôbec sa mi to nepáčilo, ale nedalo sa nič robiť. Potom som ani sekundu neváhal a vyvinul nadpozemskú rýchlosť, aby som sa dostal čo najskôr za hranice. Avšak čím ďalej som sa dostal, tým viac ma to ťahalo naspäť. V hrdle mi horel oheň, ktorý nemal šancu zhasnúť ani po požití nechutného „diétneho" pokrmu.
Tento život, čo sme si všetci dobrovoľne zvolili, sa v našich kruhoch považoval za veľmi nekonvenčný. Bolo to však lepšie, než byť netvorom a nemôcť sa s pokojným svedomím pozrieť ani do zrkadla. Keďže mi môj osud nedal veľmi na výber, nechcel som byť netvorom.

„Pozrite, tam sedí nezvestný Cullen! Aby ste vedeli, ani za mak neverím tej báchorke o jeho náhlej indispozícii," začul som od vzdialenej skupinky študentov stojacich pod dáždnikmi. Áno, Mike Newton, kto iný. Od začiatku ma nemal rád a musel som priznať, že tie antipatie boli vzájomné. Jeho myšlienky v ňom bublali, až som sa čudoval, že nevyvreli na povrch ako láva. Frajer, ktorého ego bolo naduté prinajmenšom ako celý Olympijský polostrov. Mal som chuť zakrútiť mu krkom. Tie jeho myšlienkové pochody by vyburcovali aj menej zaujatého jedinca. Po pamäti som zašmátral vo vrecku kabáta a vytiahol odtiaľ obyčajnú malú sponku do vlasov. Neprítomne som k nej privoňal, ale vzápätí som sa strhol, pripadajúc si ako nejaký úchyl. Bola to sponka, čo jej vypadla na chodbe v deň, keď mi obrátila život hore nohami. Nikto z rodiny nevedel, že ju mám, nepovažoval som za dobrý nápad im o tom hovoriť.

Oheň v hrdle mi však pripomenul, že musím pozbierať všetky sily na zvládnutie dnešného dňa. Nasucho som preglgol, ale iba čo to bolo horšie. Zvládnem to! Najhoršie mám predsa za sebou.
Z Mikea Newtona som pozrel k džípu, kde postávali moji súrodenci. Dnes ráno som s nimi nešiel. Mal som chuť na jazdu osamote, kde by ma nerušili žiadne cudzie myšlienky. Zhlboka som nasal vzduch a vystúpil. Nebolo to až také hrozné ako som sa obával. No nebola tu ešte ona...

Prešiel som okolo džípu, ale nezastavil sa tam. Niečo z toho, o čom sa mlčky medzi sebou bavili, som však začul. Alice a Jasper verili, že všetko dobre dopadne, Emmett si z toho, samozrejme, robil srandu a Rosalie sa to, prirodzene, ani trochu nepáčilo. Vyšiel som po schodoch, nevšímajúc si hlavy, čo sa za mnou otáčali a úplne hluchý ku všetkému okolo. Na chodbe som našiel svoju skrinku a vopchal tam veci, čo som nepotreboval na prvú hodinu. Útroby školy sa začali plniť bzukotom hlasov, ale medzi nimi mi chýbal ten jeden.

Už keď som myslel, že nepríde a Emmett ma ťahal na hodinu, ochromila ma TÁ vôňa. Ja hlupák, zabudol som, že sa nesmiem nadýchnuť. Aspoň nie hneď.
Nenápadne som ju pozoroval, ako dobieha, otvára svoju skrinku a vtom sa obsah jej ruksaku vysypal na zem. Ona ale naďalej stála, z vlasov jej kvapkala voda na plecia a jej výraz pôsobil, akoby sa jej to vôbec netýkalo.
Urobil som krok vpred, ale Emmett ma chytil za ruku a nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ja musím!" sykol som naňho a čo najnormálnejšou chôdzou pristúpil k nej.

BELLA

Celé ráno stálo za starú papuču. Charlieho v noci odvolali k nejakému prípadu, tým pádom ma nemal kto odviesť do školy. Jacob mi síce len deň predtým navrhoval, nech mu zavolám, ak by som potrebovala odvoz, no neurobila som to. Tiež potreboval prísť načas do školy a nie aby sa hnal dvadsaťdva míľ tam a naspäť hneď ráno.

V sobotu sme boli s otcom zase v La Push. S Billym sa vybrali na ryby a my s Jakeom sme sa zavreli do garáže a konečne pokračovali v opravovaní. Vlastne, Jacob pokračoval, kým ja som ho bavila historkami z Phoenixu. Ani jeden sme nenačali minulotýždňovú horúcu tému, obaja sme si dávali pozor, aby sme neprekročili určitú hranicu. Bolo nám výborne, Jake bol ako poslucháč skvelý. A počas pauzy na obed som zistila, že aj dobrý zabávač. Smiali sme sa tak, až sa základy otriasali a naši otcovia nám venovali niekoľko zhovievavých pohľadov.
Z Billyho som mala dojem, akoby bol rozpoltený. Na jednu stranu sa smial a radoval s nami, na druhú akoby občas nešťastne krútil hlavou. Keď som mu na moje naliehanie pomáhala so servírovaním jedla, na kratučký okamih sa dotkol mojej ruky. Následná triaška ma prekvapila, ale hodila som to hneď za hlavu. Pre budúcnosť pravidlo číslo jedna znelo - Pred návštevou La Push, nečítať do noci hororové knižky.

Charlie sa nakoniec s Jakeom začal pretekať v množstve vyrozprávaných vtipov. Úplne žiaril od spokojnosti a bolo mi viac než jasné, že kuje nejaké pikle. Len som ešte netušila aké.
Jednoducho nádherne strávený deň. Keď sme sa o deviatej večer zberali domov, necítila som sa ani trošku skleslo, ba naopak. Po čudných pocitoch z minulého víkendu nebolo ani stopy. Ako som si líhala do postele, na okamih ma opanovala zvláštna nespokojnosť, akoby mi niečo chýbalo. Bola som si však istá, že to bolo len a len únavou. K tomu všetkému sa mi sníval zvláštny sen, z ktorého som mala po prebudení zimomriavky po celom tele.

Bola som na pláži a sedela na naplavenom kmeni. Presne na tom, kde sme sa pred rokmi tak rozhádali s Jacobom. Vtom sa mi na krku zježili vlasy a nahrbila som sa ako mačka. Za pravú ruku ma uchopili ľadové prsty a ťahali ma k vode. Zo zovretia som sa chcela vymaniť za každú cenu, ale nebolo mi to nič platné. Tomu stvoreniu, čo ma držalo ako vo zveráku, som nevidela do tváre. Keď som sa chcela brániť, nedovolil mi ten prízrak nič podniknúť a ešte viac ma zovrel.

Zobudil ma vlastný vydesený výkrik. Sedela som, deka skopaná na zemi a cítila ako sa mi pyžamo lepí na telo. Bola som celá mokrá. Na budíku bola malá ručička na dvojke. Po chvíľkovej dezorientácii som spustila nohy na zem, obula si papuče a potichu cupitala dolu schodmi do kuchyne. Bez toho aby som rozsvietila, otvorila som dvierka chladničky a chcela siahnuť po škatuli s mliekom. Malé cinknutie ma prebralo lepšie ako studená sprcha a ja som nadskočila ako cvičená opica. Otočila som sa a v žiare svetla, čo vychádzal z chladničky uvidela otcovu siluetu.

„Ježišmarjá, oci!" vykríkla som a priložila ruky na miesto, kde mi srdce išlo vyskočiť z hrude. Kým sa mi frekvencia úderov vracala do normálu, oprela som sa o kuchynskú linku.
Charlie, ktorý bol tiež poriadne vyľakaný, sa už uškŕňal popod fúzy.
„Na mlieko?" opýtal sa nevinne a podával mi škatuľu. Ani som predtým nezbadala, že v chladničke nijaká nie je.
„Mhm," odpovedala som inteligentne.
Kým som si liala biely nápoj do pohára, Charlie rozsvietil a vrátil sa k svojej miske cereálií.
„Aha, takže ty tu cinkáš po nociach," šepla som dosť nahlas na to, aby ma počul.
„Prepadli ma chute, nejako nemôžem spať," priznal sa a zároveň na mňa zvedavo pozrel a dodal. „Zdá sa, že dnes je nespavosť v tomto dome nákazlivá."
Viac sme neprehovorili, dopili a dojedli sme zároveň. S určitou obavou som vrhla ustrašený pohľad na schodisko, no nakoniec som smelo vykročila hore do izby. Práve keď som zabuchla dvere, zavŕzgala podlaha, takže som vedela, že Charlie je už tiež vo svojej spálni.
„Som statočné dievčatko, som statočné dievčatko..." odriekala som svoju mantru, kým som si odvážne líhala do postele. Prikrývka vytiahnutá až k ušiam, mi bránila počuť akékoľvek zvuky. A predsa moja bujná predstavivosť pracovala na plné obrátky, v každom kúte izby som videla strašidlo.
„Tak a teraz príde nejaký krvilačný upír a celú ma vysaje!" zasmiala som sa na svojom počínaní a tuho zažmúrila oči. Do bezsenného spánku som upadla až tesne nad ránom.

V nedeľu som neurobila nič zvláštne, lebo som sa venovala domácim prácam, na ktoré cez týždeň nebol čas. Keby mi nezavolal Jacob, nepočula by som celučký dlhý deň ľudský hlas. Otec bol preč a vrátil sa až navečer.
Takže ma ani veľmi neprekvapilo, že sa pondelok začal tak chaoticky. Samozrejme som zaspala, takže neostával čas na raňajky. V kuchyni na stole som našla odkaz od otca, že ho odvolali k súrnemu prípadu a nevie kedy sa vráti. Náhlivo som si natiahla bundu, naložila ruksak na plecia a vyrazila do nevľúdneho rána. Pršalo, ale to nebolo nič nové pod slnkom, vlastne pod mrakom. Pri opatrnom našľapovaní som sa modlila, aby som sa nepotkla o vlastné nohy. Teraz by sa mi to vôbec nehodilo, nebol čas vracať sa domov a prezliekať sa.

Po mučivých a nekonečných štyridsiatich minútach som vyčerpaná a udýchaná dorazila na ľudoprázdne školské parkovisko. Zničený dáždnik, ktorý sa mi len pred chvíľou pod náporom vetra vyvrátil, som hodila do najbližšieho koša. Pri vstupe do budovy som nechávala za sebou mokrú stopu. S úľavou som konštatovala, že mi ostáva celá jedna minúta do začiatku zvonenia. Trasúcou rukou som otvorila skrinku a chcela tam napchať zbytočné veci, keď sa to stalo. Ruksak sa mi otvoril a všetky veci s rachotom popadali na zem. Šok mal na svedomí, že som zamrzla a neschopná nejakej reakcie len neprítomne hľadela na tú spúšť pri mojich nohách. Už som chcela vzdať premáhanie sa, no strnula som v momente, keď vedľa m ňa zavanul zvláštny sladký odér. Neuveriteľne povedomý. Pozrela som tým smerom a...

„Zdá sa, že potrebuješ pomoc. Ja som Edward Cullen. Ty si Bella, že?"
Odpoveď mi uviazla hlboko v krku, ale spamätala som sa natoľko, že som aspoň prikývla.
Vrátil sa, on sa vrátil! Buch-buch, buch-buch... Moje srdce sa zbláznilo a robilo jedno salto za druhým. Ak by som aj zabudla aké to je, keď sa červenám, tento moment mi to vrátil s nebývalou intenzitou. Kľakla som si na zem vedľa Edwarda, ktorý medzitým začal zbierať moje učebnice. Dotieravý vnútorný hlások však kričal, aby som utekala preč. Čo na tom, že sa správal ako idiot, keď sme sa videli naposledy. Všetko zlé bolo zabudnuté.
Napokon mi pomohol postaviť sa a pritom dával pozor, aby sa nedotkol mojej pokožky. No bolo celkom možné, že som si zas len niečo namýšľala.
Zvonenie, oznamujúce začiatok hodiny, ma prebudilo a ja som nadskočila.

„Tak, ahoj, myslím, že sa ešte uvidíme," zašepkal tak potichu, že sme to počuli len my dvaja. Ten obor, čo stál neďaleko a striedavo sa uškŕňal a mračil, mu netrpezlivo naznačil hlavou, aby už išiel
„Ahoj," hlesla som a môj hlas mi zaznel hrozne cudzo.
Zmizli za rohom, tak som sa tiež konečne pohla a vošla do triedy, kde som mala nadchádzajúcu hodinu. Na poslednú chvíľu. Ani nie pol minúty po mne vošla profesorka, ktorá ani poriadne nedosadla na stoličku a začala vyvolávať.
Jessica v ten deň chýbala, Angela sa necítila najlepšie a po tretej hodine sa musela ospravedlniť a odísť domov. Cítila som sa sama ako prst. Mike bol otravnejší než zvyčajne a s Benom nebola reč. Keby nebolo stále pršalo, tak by som obedňajšiu prestávku aj napriek zime strávila vonku na lavičke. Takto som bola nútená aj so svojím sendvičom sedieť v jedálni.

Mike s Tylerom sa práve o niečom vášnivo dohadovali, najskôr kvôli nejakému ďalšiemu zápasu národnej hokejovej ligy, alebo niečo také. Rozhovor tých dvoch ma veľmi nezaujímal, no len čo som začula niečo ako La Push, zbystrila som. Chcela som sa opýtať o čo sa jedná, ale keď som ich tak pozorovala, bolo mi jasné, že to bude márna snaha. V tom na scénu vstúpila rodinka „Úžasných".
Tvár som si skryla za závoj vlasov a po očku ich sledovala. Nešli priamo okolo nás, no i na tú diaľku sa nedalo prehliadnuť, ako sa Edward usmial. Na mňa? Nemysliteľné! Povedal síce, že sa ešte uvidíme, ale vzápätí som sa snažila na to zabudnúť. Prečo by sa chcel stretnúť práve so mnou? Čo na tom, že predtým Jessica tvrdila, že na mňa zíza?

Všetci Cullenovci si posadali na svoje obvyklé miesta vo vzdialenom kúte jedálne a položili tácky s jedlom pred seba na stôl.
Nejedli. Bola som si istá, že hrajú len divadlo. Sem-tam nejaké sústo prehltli, ale s odporom. Hrali to dobre. Nik sa neodvážil sledovať ich tak dlho, aby na to prišiel. Rosalie, tá blondínka, na mňa zazrela takým spôsobom, až som sa skoro zľakla.

„Bella, haló, tu sme." V mojom zornom poli zažiarili Mikeove modré oči.
„Nepočúvala som, prepáč."
„Je mi to jasné. Keď sa Cullen dostaví, tak sa rozum zastaví," smial sa, ale nemohla som si nevšimnúť osteň žiarlivosti. Musela som ho podpichnúť, aby si pre budúcnosť odpustil podobný výlev.
„Neviem ako ty, ale ja som to počula takto..."
„Dobre, dobre, chápem. Mier?" zaprosil kajúcne.
Ben sa prebral zo zamyslenia a aj Tyler nás s pobavením sledoval.
„Tak už mi poviete, o čo sa jedná?" dožadovala som sa vysvetlenia.
„O ďalší výlet na pláž do La Push. Chodíme tam každý rok tráviť jeden deň," skočil Tyler Mikeovi do reči a ten doňho následne strčil.
„Tak čo, pôjdeš s nami?" spýtal sa ma opäť Mike a za tým doplnil, „Keď budú Angela s Jess v poriadku."
„Dobre, fajn, len sa už navzájom prestaňte strkať ako malé deti."
„Hurá, vedel som to!" zvýskol Mike radostne a objal ma. Pobavene som ho odstrčila a pomaly sa začala zdvíhať zo stoličky. Musela som zmiznúť na chvíľu von. Vo vnútri sa to celé na mňa valilo.

Zvyšok vyučovania prebehol ako v mrákotách. Konečne sa ozvalo vytúžené záverečné zvonenie. Zbalila som do ruksaku všetky veci zo skrinky a ponáhľala sa na vzduch.
Na parkovisku to bzučalo ako v úli, čo mi bolo vlastne jedno, keďže dnes som sa nemusela predierať tým davom až k nákladiačiku.
Nikto ma ani nemal čakať. Od Charlieho mi pred necelými desiatimi minútami prišla správa, že sa vráti neskoro v noci, alebo až nadránom.
Takže opäť pešibus. Jupíjou!
Obloha bola milosrdná a aj napriek poryvom vetra, nespustila na zem jedinú dažďovú kvapku. Smelo som teda vykročila vpred, ale vzápätí som vrazila do nejakej prekážky. Respektíve, do poriadneho kusu chlapa. Horúčosť a tiché zachichotanie mi boli hneď povedomé.

„Sto rán do komína! Snívam či bdiem? Anjel spásy zostúpil z nebies!" Mrzutosť sa zo mňa vyparila ako para nad hrncom.
„Pre teba všetko, vážená sestra. Mal som náhodou cestu do Forks a tak mi napadlo, že sa mrknem či nepotrebuješ zachrániť," dopovedal a doširoka sa usmial.

Nie, nebolo možné ho rozhodiť. Jacob Black sa narodil so šťastnou slniečkovskou povahou.
Uštedrila som mu poriadny buchnát do ramena a myslela, že aspoň naoko zjaukne. Bolesť, čo mi vzápätí vystrelila do ruky, spôsobila, že skučanie vyšlo odo mňa.

„Jake, čo si z kameňa?" Skúmavo som si pohladila pravačku a zazrela naňho.
„Prisaháš, že to na mňa neprezradíš? Tak fajn... Len včera ma stiahli z linky na spracovanie žulového kameňa." Zase sa zubil a ja som sa tiež musela uškrnúť. A hneď mi bolo lepšie.

„Môžem?" Opatrne uchopil moju zranenú ruku a bruškom vlastného palca opatrne pohladil udreté hánky. Očami vypaľoval do zeme dieru a na kratučký okamih strelil pohľadom k mojej tvári.
Vznášala som sa. Zase. A tie prekliate motýle so mnou. Stisla som mu plece voľnou rukou a tú druhú vymanila z jeho zovretia.
Kúzlo okamihu by trvalo, keby som nebola zbadala úžasný dvojkolesový povoz. Niečo mi hovorilo, že akosi nepatrí nikomu zo študentov. Jake ma predbehol a oficiálnym tónom predniesol pozvanie.

„Milá Bella, bude mi nesmiernou cťou, ak budeš súhlasiť a zvezieš sa spolu so mnou na tomto tátošovi." Obradne sa uklonil, kým ja som sa s obavami obzerala, či niekto jeho počínanie nevidel. Bolo mi to však vlastne jedno, tak som sa tiež zahrala túto komédiu.
„Šéfe, váš rozkaz nemôžem ignorovať," zaškerila som sa do dlane tej udretej ruky.
Bezstarostnosť v našom správaní prerušil práve moment, keď dolu schodmi zišli na parkovisko Cullenovci. Pozreli na nás a ja som musela sklopiť hlavu. Edward sa mračil, akoby sa mu vôbec nepáčilo, že stojím tak tesne pri Jacobovi.
Jake, aj napriek tomu, že ho videl po prvýkrát, stuhol a veselosť z neho rázom vyprchala. Znechutene nakrčil nos, akoby ucítil niečo mimoriadne nepríjemné. Vzduchom preletelo medzi nimi pár bleskov, až ma mrazilo v kostiach. Čo to má znamenať? Bože, tu niekto vrčí?

„Jake, deje sa niečo? Celý sa trasieš..." Pozrela som naňho s obavami, ale už bol zase veselý.
„To nič, asi sa mojej mysle na chvíľu zmocnili mimozemšťania, " presvedčoval ma. No ja som si nebola istá, čo sa práve odohralo. Vnútorný hlások mi našepkával, že to nebolo len tak.
„Chceš mi povedať, že sa kamarátiš s ufónmi?" podpichla som ho.
„Áno, je to tak. Je to ďalšie z našich kmeňových tajomstiev," povedal vážne a ani brvou nepohol. Hádam iba on vedel takú absurdnosť podať tak presvedčivo.
„Ja som to vedela," zvolala som víťazoslávne. „Nebudete však na mne alebo Charliem vykonávať nejaké pokusy, že nie?!"

Naoko som pristúpila na túto hru, ale po očku sledovala Cullenovcov ako nasadajú do džípu. Jediný Edward sa oprel o nejaké strieborné Volvo, akoby ešte na niekoho čakal.
Na chvíľu som sa stratila v jantárových hlbinách, až ma Jacob musel drgnúť. Otočil sa Edwardovým smerom a opäť tak zvláštne zavrčal. Objal ma okolo pliec a jemným tlakom ma prinútil k pohybu. Vzdychla som si, ale nechala som sa presvedčiť.

„Tak a teraz vážne, čím naozaj pôjdeme? Autá predsa ešte nie sú opravené."
„Kto je zvedavý, bude skoro starý!" smial sa, ale pritom na mňa žmurkol.
„Že to hovoríš práve ty. Koľko si to oslavoval nedávno? Sedemnásť?"
„To ty budeš mať už najmenej štyridsať, čo!? Vek je len číslo..." Pustil moje plecia a spokojne ukázal na onú motorku, ktorú som predtým obdivovala. „Tramtadadá!"
„To je vážne tvoje? Myslela som si, že si robíš zo mňa dobrý deň. Charlie ma zabije! Nie, najprv si vychutná teba a potom si to zliznem ja!" zvolala som vydesene a nadšene zároveň.

Vo vzduchu sa vznášal nepatrný závan dobrodružstva, adrenalínu a zakázaného ovocia. A to predsa chutí najlepšie. Zľahka som sa dotkla koženého sedadla, pričom sa mi z hrdla vydral ston. Jacob mi podal prilbu a sám si tú druhú nasadil.
„Pripravená?" uisťoval sa.
„Ako nikdy predtým!" zvolala som rozhodne, sadla si zaňho a objala ho rukami okolo pása.
Naštartoval, ja som sa pritisla o niečo viac a nesmierne sa tešila na túto jazdu. Za nami sa otočila polovička študentov, ja som neodolala nutkaniu a poslednýkrát som sa pozrela na Edwarda. Stále opretý o svoje luxusné auto drvil rám dverí. Viac som nestihla postrehnúť, stratil sa mi zo zorného poľa. Bojovali vo mne protichodné pocity.

Jacob ma odviezol domov, ale hneď sa ponáhľal za otcom. Rozlúčili sme sa po vojensky, salutovaním a vzápätí som osamela.
Hneď som sa pustila do varenia, aby mal Charlie čo jesť, keď sa po dlhom dni a noci konečne vráti. Práve som bola hlavou ponorená v mrazničke a lovila tam vrecko s rybami, keď zazvonil telefón. Pomaly som zodvihla slúchadlo a začula otcov unavený hlas.

„Bells, musím do rezervácie. Emily Youngovú napadol medveď."

Ryby mi vypadli z ruky a musela som sa posadiť. Emily som nepoznala osobne, ale od Jacoba som vedela, že je to láskavé a milé dievča. Pred časom sa prisťahovala do La Push, kde zdedila malý domček. Bola príbuzná Clearwaterovcov a chodila so Samom Uleyom. Rozhodla som sa zavolať Jacobovi a spýtať sa ho či nevie niečo viac, než som sa dozvedela od otca. S rozhodnutím, že varenie môže počkať, som sa odvliekla k telefónu a vytočila Jakeove číslo. Keď ani po šiestom zazvonení nikto telefón nezdvihol, vzdala som to a vrátila se do kuchyne. Myšlienky na to, čo sa Emily stalo, ma nenechali pokojnou.

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 5. kapitola: