Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stará láska nehrdzavie - 4. kapitola

01.04.2012 (12:30) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1653×

4. kapitola - LA PUSH

Stalo sa presne to, čo všetci pred pár dňami tušili takmer s istotou. Ľadová bieloba sa premenila na nechutnú čvachtanicu.
„Ty hnusný zradca!" zakričala Bella na starý plechový budík, ktorý vydával tie hrozné, uši trhajúce, zvuky. Skúsila kúzlo so zmiznutím pod perinou a lá nepočujem ťa, ty nepočuješ ani nevidíš mňa, no zdalo sa, že neúspešne. Znova teda vystrčila nos a hodila po budíku vankúš. Plecháč s rachotom padol na zem a zrejme urazený tým zaobchádzaním, sa rozdrnčal ešte viac. K tomu ešte to klopanie na dvere!
„Bells, vstávaj, no tak! Ranné vtáča ďalej doskáče..." podpichoval Charlie spoza dverí.
„Hej. Tým pádom viac zožerie a skôr skape! Oci, to je týranie."
„Šup, šup. Raňajky sú už na stole," lákal dcéru na udičku a zmizol.

Otec robil raňajky? Bella vydesene vyskočila z teplého hniezdočka a ako šíp sa hnala dolu schodmi. Tesne pred kuchyňou sa potkla o vlastné nohy a rozčapila sa na zemi.
„A potom, že to nejde," povedal Charlie úplne vážne, ale kútikmi mu len tak mykalo.
„Tak ti ďakujem pekne! Do večera budem mať na čele hrču ako jednorožec." Bella zaškúlila smerom k udretému miestu a opatrne si ho pošúchala. „Prosím ťa, zajtra o tom nebudeš vedieť. Máš pol hodinku, potom odchádzam."
„Tak ahoj. Na mňa sa vôbec neohliadaj," vyslovila Bella s nádejou a sledovala či Charlieho nachytá. Ale to by nebol on, každou bunkou policajt. Robil sa, že vôbec nepočul čo povedala a zatiaľ do dvoch hrnčekov nalieval kávu.
„To sú nezákonné donucovacie prostriedky," vzdychla si a načiahla ruky za pariacou sa tekutinou. To, že jej posledný pokus skončil nezdarom, jej došlo okamžite. Podišla k chladničke a vytiahla všetko potrebné na urobenie raňajok.
„Len v rámci udeľovania trestov, moja milá," odpovedal jej Charlie úplne nevzrušene, kým na panvici miešala vajíčka. Keď to bolo hotové, jedlo rozdelila na taniere. K tomu urobila hrianky a naliala džús.

Charlie svoju porciu zvládol behom pár sekúnd, aspoň sa tak Belle zdalo. Ona nemala dojedenú ani polovičku, keď do nej štuchol a významne mrkol na hodinky.
„Desať minút, Bells."
„Nie, počkaj, oci. Hneď budem hotová." Ako povedala, tak aj hodlala urobiť.
Vybehla hore schodmi... No dobre, nevybehla, ale vyšla po nich tak rýchlo, ako to len jej ľavé nohy dovoľovali. V izbe zo seba rýchlo zhodila pyžamo. Aj keď nazývať roztrhané tričko a vyťahané tepláky pyžamom, bola skoro urážka. Ale ona sa v ňom cítila najlepšie. Keď sa teda jej nočný úbor už povaľoval na svojom zvyčajnom mieste vedľa postele, otvorila skriňu. Bol to takmer starožitný kúsok, mala ju rada. Načrela do bielizníka po spodnú bielizeň a do prostrednej poličky pre ostatné oblečenie. Rýchlo to na seba ponaťahovala a ani si poriadne nevšimla, že nohavice i sveter sú príliš upnuté. A ružové! Tú farbu vôbec nenosila, bolo to z jej zásob čo si priniesla z Phoenixu. Väčšina tých vecí bola na tunajšie podnebie skoro nenositeľná. Ale práve tieto nechcela vyhodiť, pretože ju nimi obdarovala mama. Celá ona, obdarovať ju niečím v tomto odtieni.

„Kašlem na to, maľovanie nestíham, veď je to jedno. Komu by som sa tak mohla chcieť páčiť? Tomu hromotĺkovi teda ani náhodou! Dosť, ide sa!" prehovárala si do duše. Keď ju to prestalo baviť, vzala zo stolíka mobil a po schodoch zišla do ich mini predsiene.
Charlie už pred domom zahrieval motor. Vzala si teda z vešiaka bundu, rukavice, čiapku a šál, a vyšla pred dom. Zrazu ucítila nepríjemné mrazenie vzadu na krku, aj napriek tomu, že bola taká zababušená. Polial ju studený pot, podvedome sa otočila smerom k lesu, akoby čakala, že odtiaľ vyskočí nejaký grizly.
„Hrabe mi!" vynadala si. Mávla nad tým čudným pocitom rukou a pobrala sa k autu. Otvorila dvierka spolujazdca a posadila sa vedľa otca. Ten sústredene hľadel na palubovú dosku a sledoval, či sa okno už dostatočne odhmlilo. Bella opäť zaletela pohľadom smerom k domu a lesu. Vtom sa jej zazdalo, že za neďalekým krovím videla veľkú chlpatú labu. Alebo to bola mužská topánka?

„Som paranoidná. A to som vyčítala Jakeovi , že je čudný po tom náraze."
„Čože, Bells, hovorila si niečo?"
O ou. Musím si dávať pozor na ten môj zlozvyk hovoriť nahlas, keď sa bavím len sama so sebou. vzdychla si, ale Charliemu odpovedala inak.
„Nie, oci. Len sa mi do toho vôbec nechce. Určite si pre mňa Jacob pripravil nejaké hrozné mučenie. Okrem toho, rýpať sa v motore počas takejto zimy, to si koleduje o zápal pľúc."
„Si paranoidná!" znela Charlieho povzbudivá odpoveď.
No prosím, nehovorila som to? vzdychla, ale na otcove slová záporne pokrútila hlavou. Zišli z príjazdovej cesty a zaradili sa do premávky, ktorá bola v túto sobotnú rannú hodinu nulová. V rámci možností si urobila pohodlie, pravú ruku oprela o dvere a podoprela si ňou bradu. Sledovala výjavy ubiehajúcej krajiny, kým sa márne snažila spomenúť si, kedy tadiaľto išla naposledy. Bolo to tak dávno. Sem-tam zbadala povaľovať sa pod stromom kôpku snehu, ale nevenovala tomu pozornosť.

Charlie nemyslel už na nič iné, len na rybársku udicu, návnady a čas strávený pri rieke. Dokonca na chvíľu vypustil z hlavy svoj plán ohľadne dcéry. Vedel celkom dobre skrývať návaly emócií, mal to koniec koncov v popise práce. Nedočkavo poklepal prstami o volant a zhlboka sa nadýchol.
Cesta ubiehala v tichosti. Bella stále pozorovala okolitú scenériu a Charlie sa popri sústredení, aby udržal auto na šmykľavej ceste, venoval v myšlienkach rybárčeniu a jednému plánu. Keď asi po pätnástich minútach jazdy zabočili na vedľajšiu cestu, Belle zvláštne poskočilo srdce. Zrazu znervóznela ešte viac, ruky sa jej triasli a dlane potili. Rozhodla sa nebyť zbabelá, ale nechýbalo veľa a už-už by prosila otca, aby sa smela vrátiť domov.

„Aha, tam vidím ich dom!" zvolal Charlie po chvíľke a pravým ukazovákom naznačil smer.
Pozrela tam a zdalo sa jej, akoby tu zaúradoval nejaký škriatok a zastavil čas. Nič sa nezmenilo odkedy sem zavítala naposledy a už vôbec nie malý drevený domček natretý na červeno. Jeho náter dávno vybledol, ale celá stavba tak krásne zapadala do okolitej prírody, akoby vyrástla zo všade prítomnými stromami.
Vystúpila z auta zároveň s otcom a objala sa rukami. Nervózne poklepala špičkou topánky o rozmrznuté blato a očami blúdila medzi domom a autom.

„Tak teda dobre. Nádych, výdych, nádych, výdych... To zvládnem!" zašepkala si sama pre seba. Ale ešte než sa stačila znova nadýchnuť, vchodové dvere sa rozrazili a v nich zasvietilo slnko. Stál tam vysmiaty, rozžiarený Jacob a pozitívna energia z neho len tak sálala. Preskočil zábradlie na verande a v okamihu ju zvieral v náručí a točil sa s ňou dokola. Charlie sa na tom smial, Bella bola vykoľajená, ale rozhodne sa nevzpierala. Odrazu jej bolo horúco. Už dávno stála nohami na zemi, avšak stále v jeho objatí. Červeň jej stúpala do tváre a zvedavo pozrela naňho hore. Nebola si istá, či chce, aby ju pustil alebo držal. Rozhodla to ďalšia osoba, ktorá sa objavila na scéne, sediaca... Na invalidnom vozíku?! Čože? Zrak ju skutočne neklamal, na verandu vyšiel Billy Black a zavolal na nich svoje typické veselé uvítanie.

„Vítajte. Poďte rýchlo dnu, než zmrznete."
Jeho tvár, dlhé vlasy, ani spôsob reči, či držania tela sa od posledného stretnutia nezmenil.
„Ale čo sa stalo? Prečo? A kde je..." nedokázala nájsť tie správne slová, ktoré chcela vyriecť a nešli jej ani cez pery. Jacob síce povolil zovretie, ale stále ju držal za ruku. Keď sa však ozvala jeho odpoveď, doslova zmrzla a pohľad uprela na zem.
„Pred štyrmi rokmi mali autonehodu."
Ach nie, ja hlupaňa. Povzdychla si v duchu. Celé roky naňho myslela ako na „toho idiota" a ani vo sne ju nenapadlo, ako musel trpieť. Naposledy, keď tu bola, ho predsa nazvala lapushským psiskom. Charlie sa pritom toľkokrát snažil hovoriť s ňou o Blackovcoch, ale vždy ho odbila. Nakoniec to vzdal a už ich vôbec nespomínal. Ani potom, čo sa presťahovala k nemu do Forks. S výnimkou toho, keď dostala nákladiačik, pričom nezabudol podotknúť, že za jeho prevádzkyschopnosť vďačí Jakeovi. Vtedy akurát poznamenala, že dúfa vo funkčnosť brzdného systému, ale Charlie ju doslova spražil pohľadom. Potom už meno Jacob Black nezaznelo, až do onoho dňa pri supermarkete.
„Jake, to ma mrzí. Naozaj som o tom nevedela." Stisla mu ruku, on jej to oplatil a opäť sa na ňu tak zvláštne zahľadel, až z toho bola celá nesvoja.
„Tak poďte, vy dvaja. Dúfam, že ste sa nerozhodli vybavovať v tom mraze priamo pred domom," smial sa Billy. S vozíkom mu pomohol dovnútra Charlie.
„Dáma má prednosť," zatrilkoval Jacob a Bella sa skoro zadusila slinou, čo jej prišla na jazyk.
„Ktože? Jake..." zarazila sa však v polovičke vety, keď videla ako figliarsky sa tvári.
„Tak poď, ty zmrzlina," posúril ju a rozbehli sa spolu za rodičmi do domu.

Len čo vstúpili, dýchla na Bellu nostalgia, spojená s veľmi príjemným pocitom vyplývajúcim z domáckeho prostredia. Zariadenie malo už najlepšie roky za sebou, ale o to útulnejšie to všetko pôsobilo. Malinká kuchynka, spojená s obývačkou, vyzerala byť ešte menšia, keď sa doprostred postavil Jacob. Pri malom štvorcovom stole stáli dve biele a jedna žltá stolička, štvrté miesto bolo určené Billymu. Na laminátovej linke vytvarovanej do „účka" boli pripravené hrnčeky a kanvica na čaj. Z tácky prikrytej veľkou utierkou sa šírila lákavá vôňa.
„To je od Sue Clearwaterovej. Bola tu pred chvíľou, akurát ste sa minuli," vysvetľoval rýchlo Billy, aby ho náhodou niekto neobvinil, že to piekol on.
„To je škoda, určite by Bellu videla rada," povedal Charlie a pozrel na dcéru. Ona sa snažila spomenúť si, či vôbec vie ako Sue vyzerá. Predsa len, je to už sedem rokov, čo tu bola naposledy. Nervózne pozrela na Jacoba, ktorý sa z prostriedku miestnosti nepohol ani o kúsok a miesto toho na ňu pozeral ako na svätý obrázok.
Charlie ho chvíľu pobavene sledoval a mierne mu začalo trhať kútikom úst. Jedným okom hodil po Belle a potom ho sa zase upriamil na neho.

„Jake, ty vieš, že vás mám rád, však?"
Jacob silou mocou odtrhol pohľad od Belly, pozrel na Charlieho a nechápavo prikývol.
„Tak si utri tie sliny, lebo tu budete mať potopu!" pokračoval a vyzeral, že sa pritom dobre baví. Billy, naoko tiež veselý, sa rozhodol syna brániť. Koniec koncov bolo tu niečo, o čom nemal poňatia nikto v tejto miestnosti, iba on.
„Charlie, Jacob za to nemôže. Do noci bol zatvorený v garáži a pracoval na aute. Je len unavený. Poďte, posaďte sa, nech nám nevynesiete spánok. Uvarím čaj."
Všetci si posadali, kým Billy vmanévroval vozík ku kuchynskej linke. Starodávnu kanvicu postavil na šporák a kým zovrela voda, pripravil všetko potrebné. Pri stole medzitým panovalo zvláštne ticho. Bella sa chcela zodvihnúť, že pôjde pomôcť s prípravou, ale zastavila ju otcova ruka. Pozrela naňho a hneď pochopila nevyrieknuté nie. Ticho vzdychla a nevedomky si začala namotávať pramienok vlasov na ukazováčik.

Nemusela sa ani otáčať, aby vedela kto ju uprene pozoruje. Čudný pocit tepla ju znervózňoval.
„Neotočím sa a neotočím!" prisahala si potichu, kým vymýšľala čím by Jacoba buchla po hlave, aby sa zobudil. Alebo aby sa zobudila ona. Potriasla hlavou, pričom pustila omotaný pramienok a otočila sa dozadu za predmetom svojich úvah. Otvorila ústa a už už z nich vypustila štipľavú poznámku, keď k stolu podišiel Billy. Do prostriedku postavil tanier s koláčikmi a vrátil sa pre tácku s čajom. Potom sa k nim pripojil. Začal viesť s Charliem debatu o nadchádzajúcej rybačke a sem-tam nenápadne pozrel na syna. Keby sa mu vtedy niekto bližšie prizrel, tak by zbadal, že myslí na niečo úplne iné než na činnosť, na ktorú sa normálne tešil. Pošúchal si bradu a odpovedal na nejakú otázku o návnadách. Nikto si to nevšimol aj preto, lebo každý z nich sa sústredil na niečo iné. Charlie už horel nedočkavosťou, aby mohol nahodiť udicu. Jacob nepoľavil v pozorovaní Belly, kým ona sledovala zaujímavý ornament, čo vytvoril na okne mráz. A vôbec to nemalo nič spoločné s jedným, čudne sa správajúcim, indiánom, čo sedel za stolom. Nie, ani trošku to s tým nesúviselo! Život je občas veľmi zvláštny. Podvedome dupla nohou a siahla po hrnčeku s čajom. Priložila si ho k perám, nahla, ale už si neuvedomila, že z neho nič netečie.

„Áno, to je celá Bella. Tak húževnatá, že by dokázala z prázdneho hrnčeka, vyžmýkať aj poslednú kvapku čaju," smial sa Charlie.
„Ani kvapka nazmar! Je kríza, treba šetriť!" odvetila pohotovo a to bol impulz, aby sa zobudila. Smiala sa sama na sebe, lebo v hrnčeku skutočne nebolo už ani troška tekutiny. Tento výstup vyvolal veselosť vo všetkých prítomných, dokonca sa prebral aj Jacob.
Približne po polhodine sa Charlie s Billym začali chystať na dopoludnie pri vode. Vonku panovala veľká zima, ale za všetky tie roky, čo sa poznali, to nebolo prvýkrát. Rozlúčili sa teda s deťmi a vyrazili. Nezabudli ich, samozrejme, poučiť, aby sa správali slušne.

Bella prižmúrila oči a veľmi pomalým krokom pristúpila k Jacobovi, ktorý stále sedel a snažil sa ju nenápadne hypnotizovať. Oprela pravú ruku o stôl, nahla sa k nemu a keď boli ich tváre od seba ledva na desať centimetrov, potichu sa opýtala: „Kde máte kladivo? Alebo aspoň tĺčik na mäso?" Prstami zatiaľ klepkala o drevený povrch. A presvedčovala samu seba, že tá husia koža na jej rukách, nemá nijakú súvislosť s tesnou blízkosťou a jeho zrýchleným dychom. Chvíľu na ňu nechápavo pozeral, ale nedal sa zahanbiť a ešte o kúštik sa priblížil, až sa skoro dotýkali nosmi.

„Druhá zásuvka zvrchu," povedal úplne vážne a pozrel jej pritom priamo do očí. Zrazu si nevedela spomenúť ako sa volá, čo tu robí a prečo...
„Myslel som, že máme autá opraviť a nie ich ešte viac doraziť," dodal a v kútikoch úst mu už začalo mykať. Zrazu sa ozvalo BUM! a narazili do seba čelami. Zhypnotizovaná Bella totiž zabudla na svet okolo, ruka položená na stole sa jej pošmykla a ona zasadila Jacobovi parádnu hlavičku. Okamžite bola červená ako celý záhon chilli papričiek. Aby zastrela, aká je zahanbená, rozhodla sa pre útok.

„Tak ti ďakujem pekne. Teraz nebudem jednorožec, ale rovno dvojnorožec!" fňukala a kým si hladila udreté miesto, sťažka dosadla na stoličku. Jacob sa neudržal a začal sa smiať.
„To nie je ani trošku vtipné, vážený pane. Máte pekne tvrdú hlavu."
„A verila by si, že nie si prvá, kto mi to hovorí?" A akoby nič sa postavil a ponúkol jej pomocnú ruku, aby mohla tiež vstať. Najprv váhala či to neodmietnuť, no nakoniec ju prijala.
„Tak ako, v poriadku?"
„V najlepšom," prisvedčila Bella a začala na seba naťahovať bundu a rukavice. Jake mal oblečený len sveter a nezdalo sa, žeby sa chystal viac vrstviť. Chcela ho upozorniť, aby si niečo zobral, ale nakoniec mlčala. Musí predsa sám vedieť, čo mu vyhovuje. A navyše, nie je jeho pestúnka.
Už mala kľučku dverí na dosah, no niečie prsty ju predbehli a otvorili. Nič nepovedala, len prevrátila očami a vyšla na verandu. Takto to ďalej nepôjde, fakt ho bude musieť ešte raz niečím klepnúť. Pred pár dňami na ňu štekal a teraz sa jej dobre, že neplazí pri nohách.

„Tamto!" kývol hlavou smerom k lesíku, ale na ňu nepozrel. Vykročil vpred a nechal ju za sebou, kým aj ona nepridala do kroku a nedobehla ho. Pri garáži boli za chvíľku. No, slovo garáž bolo dosť nadnesené pomenovanie. Prístrešok zbúchaný z dosiek a plechov, rôzneho veku a pôvodu. Inokedy by sa smiala, no tentoraz nie.
V minulosti všetky zmienky o ňom tvrdohlavo odmietala vnímať. No, jedno sa jej predsa len nechcene vrylo do pamäti. A to, ako táto „garáž" vznikla.
Jacob otvoril dvere a vstúpili dovnútra.
„Jake, to je paráda! Fakt si to postavil úplne sám?" vydýchla začudovane Bella a takmer úctivo pohladkala starý zvlnený plech.
„To nič nebolo," povedal akoby nič, no očividne hrdo.
„Keď som nechcel, aby na mňa pri opravách snežilo a pršalo, musel som. To vieš, odkedy naši..." Zarazil sa v polovičke poslednej vety a pozrel do zeme. Nemala dosť odvahy, aby sa ho vypytovala a on nevyzeral, že by o tom chcel hovoriť. Smutnú masku vystriedala veselosť, podľa Belly, až prirýchlo. Figliarsky na ňu mrkol a predniesol prísnym hlasom: „Tak, milá moja podriadená, dosť bolo planých rečí, chopme sa krompáča... Héj, nemyslel som to doslova!" smial sa, keď Bella chytila prvú vec, tváriac sa, že je to onen nástroj.

„Pane, kde mám začať kopať?" Rozhliadala sa po prístrešku, akoby ho nebola počula. Zrazu zbadala chudák zdemolovaný nákladiačik.
„To je ten nebožtík, šéfko?" Už mala takmer napriahnuté ruky, že urobí prvý výkop, keď jej niekto predmet doličný vytrhol z ruky.
„Dnes už žiadne kladivá, krompáče a dokonca ani tĺčiky na mäso. Pripravte sa na tvrdú realitu pracovného procesu, milá dáma!" Jacob ako rodený nadriadený, hodil prísny šéfovský pohľad, ktorý Bellu postavil do pozoru. Obaja, rovní ako pravítka, so smrteľne vážnymi tvárami, pokračovali v komédií.
„Pane, kde máme ochranné pomôcky? Bezpečnosť pri práci nadovšetko!" Ticho. Veľké ticho. Hodili na seba pohľady, zase ich odvrátili a znovu upriamili jeden na druhého. Bella nadula líca ako dobre zásobená veverička a následne vyprskla zadržiavaným smiechom. Jacob sa prehýbal v páse a udieral rukami do kolien.
„Vieš, že je s tebou celkom sranda, keď nie si namosúrený!?"
„Nebývam taký, kým mi niekto nehodí hada za tričko." Prskal a nemohol prestať.

Bellinu ruku uväznil medzi svoje dlane a čarovná chvíľa plná veselosti bola preč. Zvážnel, no ona sa preľakla a nerozvážne cúvla dozadu. Hlavou narazila o nejaké drevo a bolestivo zjaukla. Rukou však zarazila Jacoba, ktorý sa už hrnul, aby ju ratoval.
V nasledujúcich chvíľach sa mlčky venovali práci. Vlastne Jacob sa jej venoval, Bella ho len neprítomne pozorovala. On v skutočnosti venoval všetku sústredenosť tomu, aby odolal nutkaniu vrhnúť sa na ňu. Keďže dnes už takmer stihla predviesť svoje bojové schopnosti, radšej si hrýzol do jazyka, až na ňom ucítil pachuť krvi.

JACOB

Nie, toto nemôžem zvládnuť. Čo sa to so mnou deje? Je to normálne, obyčajné dievča, ktoré... Tak pozor! Bella a obyčajná? Ona a normálna? Nikto nemôže byť onakvejší a dokonalejší od všetkých ostatných smrteľníkov. Panebože, som v tom až po uši! Ale kedy to prebehlo? Kedy mi totálne preskočilo? Čo máme spoločné okrem minulosti, ktorá nebola práve veselá?
Rukou som urobil pohyb do prázdna. Našťastie krytý kapotou, takže nič nevidela. Niekto z nás by mal prehovoriť, inak vezmem pílku zo škatule s náradím a o chvíľu budem môcť to napätie priam krájať vo veľkom. Hodina v keli a auto je na tom tak, ako na začiatku.

Bella sedela na nejakej debničke, hompáľala nohami a od úst jej stúpal obláčik zrazenej pary. Neprítomne si hrýzla spodnú peru a mňa ten pohyb priťahoval ako magnet. Ani ma nenapadlo, nad čím by mohla premýšľať, čo ju trápi, kým nevypustila zo seba slová, ktoré ma doslova zrazili na zem.
„Jake, povieš mi o tej nehode, čo sa stala vašim?"
Myslel som, že sa mi to iba zamarilo, lebo stále pozerala do zeme a pokračovala v okusovaní si pery. Veľké hnedé oči napokon vyslali bojazlivý signál smerom k mojej maličkosti a vtedy padli zábrany, ktoré som starostlivo budoval po celé štyri roky. Ako barličku som použil prsty, ktorými som si vošiel do vlasov a nakoniec čelom zatlačil do dlane. Zatvorené oči mi pomáhali všetko si vybaviť a zároveň nedať pred ňou najavo, koľko bolesti a zlých spomienok to znamenalo. Nechcel som o tom hovoriť, rozoberať to, alebo čokoľvek iné.
Ale čudné puto, magnet, alebo ako to nazvať, bolo silnejšie než ja a donútili ma prehovoriť. Moja duša vyskočila z tela a vrátila sa v čase o štyri roky do minulosti.

„Od skorého rána svietilo slnko, čo ako vieš, je v tejto oblasti ojedinelé. Naši sa teda rozhodli, že pôjdeme na výlet do Seattlu, pekne celá rodina. Lenže Rachel a Rebecca už mali svoj program a trvali na tom, aby sa to odohralo bez nich. Mali vtedy čerstvých pätnásť, všetko chceli mať po svojom. Rodičia súhlasili, aj keď sa im to veľmi nepozdávalo. V trojici sme nasadli do auta a vyrazili za zážitkami. Puberta so mnou len tak plieskala a nech otec s mamou robili čo mohli, bol som na nich zlý. Štvalo ma, že sestry smeli ostať doma a mňa ako malé decko dobre, že nevedú za ručičky dospeláci. Mama sa mi smiala, že jej pripomínam Billyho, keď je namosúrený. To ma urazilo tak, ešte dnes si to vybavujem naozaj presne, že som na nich začal kričať ako zmyslov zbavený: „Ste zaslepení, alebo čo? Ja vôbec nie som naštvaný. Nechajte ma na pokoji!" Oboch to zamrzelo a ja som bol spokojný, že nie som sám, čo sa cíti zle. Výlet dopadol katastrofálne, v aute na ceste domov bola atmosféra tak nabitá napätím, že stačilo škrtnúť zápalkou a vybuchneme..."

Na moment som musel prerušiť rozprávanie, spomienky boleli. Nikdy som o tom nikomu nehovoril, ani otcovi. Mal dosť vlastného trápenia, ešte aby mu niekto kládol na plecia viac starostí než potreboval. Starostlivosťou oňho a všetko čo nezvládne sám, umlčujem svedomie, ktoré ma neprestajne hryzie
Neviditeľná sila ma ponúkala k pokračovaniu a aj Bella skoro nedýchala, aby jej nič neuniklo. Či už to bolo z ľútosti, či z iného popudu, opustila doterajšie stanovisko a sadla si vedľa mňa. Kedykoľvek predtým a s kýmkoľvek iným by som to bral ako signál na ústup. No teraz nie. Ruku mi položila na plece a ani nevyzerala, že by jej to vadilo, alebo ju to prekvapilo. Akoby ma tým popohnala a dodala sily na pokračovanie.

„... Hm, takže... Bol som šťastím bez seba, ako náhle sme sa nachádzali v polovičke cesty medzi Forks a La Push. Desať hodín večer, všade okolo bola tma, ktorú rozrážali iba svetlomety nášho auta. A potom sa to stalo. Ako blesk z jasného neba, sa oproti nám vyrútil kamión a než otec stihol akokoľvek zareagovať, odhodilo nás to na stranu. Posledné, čo si pamätám, je pohľad na mamu, ktorá sa nehýbala..."
Nebol som schopný pokračovať ďalej, denná dávka odvahy a otvorenosti bola vyčerpaná. Prečo som to urobil, aký to malo zmysel? Aj napriek smútku mi bolo odrazu ľahšie, akoby zo mňa padol obrovský balvan, ktorý ma celý ten čas ťažil.
Teplo druhého tela na mojej hrudi a letmý dotyk pier na tých mojich, ma zbavilo zvyškov utrpenia.

BELLA

Bolo mi ho hrozne ľúto. Všetko to trápenie, čo mu nedalo spávať. Ako sa otvoril a hovoril o všetkom. Napadlo mi, že to celé roky dusil v sebe, aby nebol nikomu na obtiaž. Každý deň sa snažil vykupovať otcovu bolesť svojím obetovaním. Preboha! On sa vinil z toho, čo sa stalo!
Náhly impulz popohnal moje telo a to sa pritislo k tomu jeho. Jedny pery našli druhé a dotkli sa ich ľahšie, než motýlie krídla. Vybuchol vo mne ohňostroj pocitov. Keď ma však chcel objať a bozk prehĺbiť, zľakla som sa a odskočila minimálne na dva metre.
„Jake, nie!" Slová, čo padli, som oľutovala skôr, ako som si ich stihla rozmyslieť.
Prečo som ho pobozkala, keď mi je ho iba ľúto? To nebolo správne. Alebo to nebola len ľútosť?
„Už sa to nestane, odpusť mi, Bella."
Tak on sa ospravedlňuje mne? Cítila som sa biedne a chcela to vrátiť, ale to už nešlo. Otvorila som dvere a utiekla smerom k domu. Jacob dobehol vzápätí.
„Tak teda za týždeň? Dnes sme toho veľa nestihli." Akoby nič predtým nebolo, podával mi ruku na potvrdenie dohody.
Potriasli sme si nimi a ja som sa náhle cítila hrozne nešťastná za tú pusu, ktorú som mu v garáži tak nerozvážne vlepila.

ZHRNUTIE

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stará láska nehrdzavie - 4. kapitola: