Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Srdce od Edwarda 3. kapitola

19.12.2011 (19:00) • MatikEsmeCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1807×

Visela som mu v náruči a nebola som schopná pohybu. Hľadela som mu do zlatých oči a periférnym videním som videla, ako sa doširoka usmieval.

„Emmett, pusť ju.“ Započula som Rose a už ma ruky postavili na nohy.

„Ďakujem,“ povedala som mu a on sa usmial ešte raz.

„Nie je za čo, Bellinka,“ povedal mi a ja som na neho ostala len pozerať.

„Bellinka?“ Takto ma nevolal nikto. No nikto okrem Edwarda, keď niečo chcel. Zahnala som spomienky na Edwarda a pozrela som sa tváre Emmettovi. Musím uznať, že svojím spôsobom bol aj pekný, ale nie môj typ.

„Nepáči sa ti to? Je to taká zdrobnelinka tvojho mena. Mne sa to náhodou páči,“ usmial sa od ucha k uchu.

„No, nikto ma tak nevolal, okrem jednej výnimky, ale o tom nechcem hovoriť. Nemali by sme už ísť, už bude zvoniť,“ upozornila som a dúfala, že už to viac nebudú rozoberať.

„Jasné. Môžeme ísť. Alice hovorila, že máš biológiu. Poď, zavedieme ťa tam,“ usmial sa Emmett a už ma tlačil na chrbát, aby som išla dopredu.

„No čo. Páči sa ti náš Edward? Celkom si zmeravela, keď si ho zbadala. Ja viem, je pekný, ale tak na mňa, samozrejme, nemá,“ robil si zo mňa srandu Emmett, ale mne to až také vtipne neprišlo.

„Kto je Edward?“ spýtala som sa ho so zatiahnutým hrdlom.

„Edward? To je ten chalan, čo si na neho v jedálni tak civela,“ vravel mi a pri tom vypuľoval oči, akože ma napodobňuje.

Znovu som mala pred očami svojho Edwarda a aj toho Edwarda z jedálne. Vážne sa podobali, ako by to bol ten istý. Len farba očí a bledšia pleť.

„Halóóó... Zem volá Bellinku,“ mával mi Emmett pred očami a smial sa na mne.

„Hej! Veď vnímam.“ S hraným urazením som sa otočila.

„Tak čo som hovoril,“ nedal sa Emmett.

„Nič,“ odvrkla som mu.

„Nooo... Dobre. Nič som nehovoril. Dávaš pozor. Ale nabudúce tak nečum na tú stenu. Nie je tam nič zaujímavé,“ dával mi radu a ja som len prikývla.

„Ideme teda na tú hodinu?“ navrhla som im a potom sme sa všetci vydali nejakým smerom.

„Tak tu to máš,“ ukázal mi Emmett na dvere, pred ktorými sme stáli a ja som len pokývala v znaku ďakujem.

„Držím palce,“ popriala mi Rose.

„Ďakujem,“ poďakovala som jej a zhlboka sa nadýchla. Bol čas ísť na ďalšiu hodinu. Otvorila som dvere a vošla som dnu. Hodina ešte nezačala a tak som sa znovu postavila pri katedru a čakala na učiteľa.

Rozhliadla som sa po triede a môj pohľad sa zastavil v zadnej lavici na osobe, ktorá sedela vedľa posledného voľného miesta. Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac a ťažko sa mi dýchalo.

Sedel tam on.

„Dobrý deň. Vy ste?“ Započula som hlas učiteľa.

„Dobrý deň. Ja som Isabella Swanová,“ povedala som a podala som mu papiere. Podpísal mi ich a poslal ma na jediné voľné mieste.

Snažila som sa zhlboka dýchať, aby som sa upokojila, ale veľmi sa mi to nedarilo. Zakaždým, keď som sa na neho pozrela, menil sa mi pred očami. Oči mu ozeleneli a pleť nabrala opálenejší odtieň. Mala som chuť prísť k nemu a objať ho. Sadnúť mu na kolená a povedať, nech mi to už nikdy nespraví. Že to od neho nebolo pekné. Povedať mu, ako ho stále milujem a že chcem, aby sa ku mne vrátil.

No niečo mi hovorilo, že k nemu nemám ísť. Že sa mám k nemu správať, akoby som ho nepoznala. Veď aj ten jeho pohľad. Nepozeral sa na mňa ako môj Edward. Pozeral sa ma mňa ako keby som bola nejaké jedlo a on mal hlad.

Neviem prečo, ale počula som v hlave hlas Renée, ako mi ešte malej čítala jednu knižku o dobrých a zlých upíroch. Ako sa živili ľudskou krvou a tí dobrí ich zabíjali. Hneď som zahnala tie spomienky, veď niečo ako upír neexistuje. Nie, neexistuje.

„Ahoj,“ pozdravil sa mi krásnym, zamatovým hlasom. Keby som už nesedela na stoličke, isto by sa mi podlomili kolená. Nebol to presne taký hlas, na aký som bola zvyknutá. Bol iný, ale musím priznať, že aj krajší. Nedokázala som sa na neho pozerať, a tak som len prikývla na pozdrav.

„Ty sa so mnou asi veľmi rozprávať nebudeš, čo?“ snažil sa so mnou komunikovať, ale ja som len pokývala hlavou zľava doprava, že sa s ním rozprávať nebudem.

„Spravil som ti niečo?“ nedal sa odradiť, ale ja som znovu len pokývala hlavou zľava doprava a pohľadom som sledovala učiteľa.

„Ale no tak. Keby si sa na mňa aspoň pozrela?“ pokúšal sa ďalej.

Mojou odpoveďou mu bolo znovu len pokývanie hlavou.

„Isto som ti musel niečo spraviť.“ Neviem prečo, ale znelo mi to, ako keby si ma doberal.

„Nie. Nič si nespravil,“ odpovedala som mu a kútikom oka som sa na neho pozrela. Na jeho tvári sa objavil úsmev a ja som pochopila, o čo mu išlo.

„Tak predsa len nejaká odpoveď. Len tak ďalej,“ ďalej sa smial a mne sa samovoľne vytvoril úsmev aj na mojej tvári.

„Mala by si sa viac smiať. Viac ti to pristane,“ povedal mi, ale mne hneď úsmev zmizol.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa ma opatrne, ale ja som znovu zakývala hlavou a chrbtom ruky som si utrela neposlušnú slzu na líci.

„Prosím, nerieš to,“ poprosila som ho chrapľavým hlasom a modlila sa, aby to nechal tak.

Do konca hodiny sme spolu neprehovorili ani slovo a ja som za to bola nesmierne vďačná. Hneď ako zazvonilo, stála som na nohách a bola na ceste z učebne.

2. kapitola :) 4.kapitola

Mám pre Vás jednu otázku: chceli by ste radšej kratšie kapitoly a častejšie, alebo dlhšie a s väčším odstupom? Ďakujem za odpoveď. :)

Autor: MatikEsmeCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Srdce od Edwarda 3. kapitola: